26. marca 2020 uplynulo 150 rokov od smrti evanjelického kňaza, spisovateľa, národovca a jazykovedca Michala Miloslava Hodžu. V diskusiách stojí často až ako tretí za dvojicou Štúr a Hurban. Je to však opodstatnené?
Hodža je ako najstarší spomedzi pomyselného trojvršia druhej generácie slovenského národného hnutia aj v súčasnosti často v úzadí a dostalo sa mu pomyselného tretieho miesta za Štúrom a Hurbanom. Zaužívané poradie Ľudovít Štúr – Jozef Miloslav Hurban – Michal Miloslav Hodža evokuje zoradenie podľa ich zásluh a aktivity. Na stupnicu Štúr – Hurban – Hodža poukázal už v 30. rokoch S. Š. Osuský, ktorý sa v Hodžovej filozofii snažil vyvrátiť tento mýtus a veľmi trefne zdôraznil jeho prepracované mysliteľstvo a národno-buditeľskú činorodosť. Aj v rámci odborných publikácií či diskusií stojí osobnosť Hodžu až za Štúrom a Hurbanom.
Študentské roky
Michal Miloslav Hodža sa narodil 22. septembra 1811 v obci Rakša (okres Turčianske Teplice). Po absolvovaní základného vzdelania študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, neskôr v Rožňave a v rokoch 1829 – 1832 študoval teológiu a filozofiu na prešovskom evanjelickom kolégiu. Kľúčovým pre jeho ďalší život sa mu stalo štúdium na bratislavskom evanjelickom lýceu v rokoch 1832 – 1834, kde sa formovala nová nádejná generácia národovcov. Na pamätnej vychádzke na Devín prijal symbolicky meno Miloslav. Podobne ako Štúrovi sa mu teologické štúdiá podarilo zavŕšiť v zahraničí. Na rozdiel od Štúra, ktorý študoval v nemeckom Halle, Hodža sa vzdelával v neďalekej Viedni. Pracovné skúsenosti získal aj ako vychovávateľ, neskôr nastúpil na miesto evanjelického farára v Liptovskom Mikuláši. Liptovskomikulášska evanjelická fara sa tak stala svedkom niekoľkých významných stretnutí, ktoré obohatili naše národné dejiny. Poďme však pekne po poriadku.
Cesta k slovenčine
Počas školských čias v Prešove čerpal inšpiráciu najmä z Jána Kollára a P. J. Šafárika. Zo zahraničných filozofov mu bol vzorom, tak ako pre viacerých Štúrových nasledovateľov, napríklad J. G. Herder. Počas štúdia na lýceu v Bratislave bol aktívnym členom Spoločnosti reči a literatúry československej, stal sa dokonca jej podpredsedom. Hodža sa angažoval aj v boji proti tendenciám o nastolenie protestantskej únie – organizačnému a konfesionálnemu zlúčeniu uhorských luteránov s kalvínmi, ktoré začiatkom 40. rokov reprezentoval nový generálny inšpektor evanjelickej cirkvi v Uhorsku Karol Zay. Zvýšený maďarizačný tlak, jednak na cirkevnej, ale i na svetskej pôde donútil národovcov konať. V júni 1842 bol M. M. Hodža členom deputácie, ktorá vo Viedni kancelárovi Metternichovi odovzdala slovenský prestolný prosbosis ako reakciu na maďarizačné idey.
Dôležitou v tomto období bola aj otázka spisovného jazyka. Hodža však dlho váhal a sympatizoval s myšlienkou Kollárovej slovanskej vzájomnosti a biblickej češtiny, ktorá bola bohoslužobným jazykom evanjelikov. Keď však prišlo na „lámanie chleba“, priklonil sa k myšlienke kodifikovať nový spisovný jazyk. Prelomovým pre slovenčinu bol rok 1843. Podobne ako J. M. Hurban, ani M. M. Hodža sa nezúčastnil stretnutia v Bratislave 14. februára 1843, ktorý do histórie vošiel ako „deň vzkriesenia slovenčiny“.
Známa trojica M. M. Hodža, J. M. Hurban a Ľ. Štúr však zasadala v dňoch 11. – 16. júla na Hurbanovej fare v Hlbokom, kde sa uzniesli na kodifikácii novej slovenčiny ako jedného zo znakov svojbytného národa. Týmto krokom sa však vynorili nové otázky. Aká bude gramatika? Aké nárečie spomedzi toľkého množstva slovenských dialektov sa stane východiskom pre spisovnú slovenčinu? Vieme, že už v Hlbokom sa dohodli na fonetickom pravopise a základom sa stalo stredoslovenské nárečie z okolia Martina. Najmä okolo fonetického pravopisu sa rozvírila vlna kritiky.
Hodža sa so Štúrom dostal do sporu najmä v otázke gramatiky novoprijatej slovenčiny. Kritizoval upustenie od dvojhlások a taktiež mu nebolo „po chuti“ „zmazanie“ ypsilonu. Z dochovanej korešpondencie je však zrejmé, že ústupok musel prísť z oboch strán. Prvý krok k zmiereniu učinil práve Štúr. Na podporu štúrovskej slovenčiny Hodža napísal hneď niekoľko diel, a to Liptovské ohlasy (1846), latinský filozofický spis Epigenes (1847), najznámejšie Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo (1847), ale i Větín o slovenčině (1847).
Spolok Tatrín
Štúr spolu s Hurbanom a Hodžom sa pri uzákonení spisovnej slovenčiny v Hlbokom v júli 1843 zaviazali založiť spolok na podporu tohto nového jazyka. Reálne kontúry táto myšlienka dostala v lete 1844, keď sa na Hodžovej v fare v Liptovskom Mikuláši stretli okrem troch hlavných kodifikátorov slovenčiny aj Ctiboh Zoch, Peter Kellner a ďalší naklonení myšlienke nového spisovného jazyka. Po dvoch dňoch rokovania (26. – 28. augusta 1844) bol založený spolok s názvom Tatrín, ktorý nadviazal na Hodžove myšlienky ukotvené v slovenskom prosbopise z roku 1842. Predsedom sa stal M. M. Hodža a zúčastnení prijali potrebné kroky, ktoré mali pomôcť zjednotiť slovenský národ pod jeden spoločný jazyk. Zároveň sa Hodža zaviazal, že bude súčinný pri vypracovaní novej gramatiky a učebnice pre meštianske a stredné školy.
Ďalšie dve zasadnutia v rokoch 1845 a 1846 sa uskutočnili opäť na Hodžovej liptovskomikulášskej fare. Avšak pre štvrté stretnutie hľadali jeho predstavitelia miesto so silným katolíckym zastúpením. Uvedomovali si totiž, že svoje idey len ťažko presadia bez podpory katolíkov. Jednoducho bolo potrebné, aby sa v otázke spisovného jazyka ideovo zjednotili, a aby na svoju stranu naklonili prívržencov bernolákovčiny. Najskôr si za miesto tatrínskej schôdze zvolili Nové Mesto nad Váhom, kde však nenašli dostatočnú podporu a miesto. Napokon prijali pozvanie katolíckeho kňaza Jozefa Urbanovského na jeho faru do neďalekých Čachtíc.
Zaujímavosťou je, že účastníci z Liptova sa na toto stretnutie plavili plťou po Váhu do Nového Mesta nad Váhom, odkiaľ to bolo na skok do dedinky Čachtice. So svojím dobrodružným zážitkom z plavby plťou sa Hodža zveril v liste svojej manželke Kornélii. V Čachticiach v dňoch 9. a 10. augusta 1847 sa tak dovedna v rámci “Tatrínskej sednice“ zišlo až 61 účastníkov, z ktorých až 15 bolo katolíckeho vierovyznania. Pre slovenčinu to boli významné dni. Prítomní, vrátane prívržencov bernolákovčiny, prijali štúrovskú slovenčinu. Zároveň položili základ hodžovsko-hatallovskej reformy, ktorej podstatou bolo prijatie historicko-etymologického princípu namiesto foneticky-morfologického, a ktorá bola úspešne dovŕšená v prvej polovici 50. rokov 19. storočia. Hodža tak mohol byť spokojný. Pripomienky, s ktorými apeloval na Štúra už skôr, tak boli akceptované. Pre Hodžu to znamenalo aj ďalší úspech. Účastníci stretnutia sa uzniesli na prijatí jeho diela Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo (1847), ktoré malo byť včasne uvedené do tlače. Napriek nespochybniteľnému významu Tatrína nebola jeho činnosť vládnucou Viedňou nikdy oficiálne odobrená. Napriek snahám o legalizáciu spolku jeho ďalšiu činnosť nadobro zastavila revolúcia a následný Bachov absolutizmus. Do istej miery prevzala myšlienku tejto spoločnosti Matica slovenská.
Revolučné roky 1848 – 1849
Na čele národného hnutia stál M. M. Hodža aj v období, ktoré sa do histórie zapísalo ako jar národov. Požiadavky národovcov vyústili do celonárodných žiadostí slovenského národa ako uceleného politického programu, prijatých 10. mája 1848 u Hodžu v Liptovskom Mikuláši. Tomuto aktu predchádzalo prijatie čiastkových stoličných požiadaviek, ktoré otvorili Liptovské žiadosti vypracované 28. marca 1848 na Hodžovej fare. V septembri 1848 hľadali národovci podporu k revolúcii aj v zahraničí, pričom Hodža sa obrátil s prosbou o pomoc do blízkych Čiech. Štúr, Hurban, Hodža sa spolu s ďalšími organizátormi stretli 16. septembra 1848 vo Viedni, kde vyhlásili Slovenskú národnú radu ako najvyšší slovenský politický orgán, ktorého vrcholnými predstaviteľmi bola logicky trojica Štúr – Hurban – Hodža. Zostáva iba konštatovať, že obdobne významné politické orgány ani jeden z nich viac nezastával.
Onedlho Hodža revolučný pohyb opustil, najmä pre vnútorné pochybnosti o správnosti bojovať za národné práva „so zbraňou v ruke“. Pravdepodobne mu nebolo po vôli násilné vydobytie požiadaviek, čo bolo z jeho pozície farára možné naozaj považovať prinajmenšom za sporné. Ďalší osud revolučného odboja je známy. Napriek vlažnému postoju sa Hodža, podobne ako Štúr alebo Hurban, nevyhol vydaniu zatykača. Treba len dodať, že najmä Štúrovi zostala „horká príchuť“ z rozhodnutia tak blízkeho Hodžu. Rozkol medzi nimi sa snažil zmieriť nielen Hurban, ale aj samotný Hodža dojemným listom zo dňa 10. januára 1856. K obnoveniu vrúcneho priateľstva však nikdy neprišlo. Štúr zomrel o dva dni neskôr 12. januára 1856.
Situácia po vydaní Protestantského patentu
Položenie Bachovho absolutizmu na lopatky predznamenalo vydanie Protestantského patentu cisárom v septembri 1859. Tento cisársky dekrét deklaroval demokratizáciu cirkevných pomerov a nová organizačná štruktúra evanjelickej cirkvi brala ohľad na národnostné zloženie. Takýto stav však logicky nevyhovoval zástancom maďarizácie, ktorí aktívne bojovali proti cisárskemu patentu a postavili sa za dovtedajšiu autonómiu evanjelickej cirkvi, podľa čoho dostali prívlastok autonomisti.
V tomto konflikte sa Hodža, uvedomujúci si pozitívny vplyv novoprijatého Protestantského patentu nielen na pomery v evanjelickej cirkvi, postavil na stranu tohto dekrétu. V apríli 1860 prišlo k reorganizácii cirkevných zborov Preddunajského dištriktu podľa patentu. Išlo o pomerne zložitý proces v dôsledku snáh o zdiskreditovanie výdobytkov, ktoré poskytoval Patent. Napriek viacerým peripetiám sa pristúpilo k voľbe superintendenta. Spomedzi kandidátov Kuzmány, Hurban, Hodža bol s výrazným náskokom zvolený Kuzmány, no funkciu vikára (zástupcu) sa po ťažkých príkoriach podarilo získať Hodžovi.
V súvislosti s vydaním cisárskeho patentu opätovne rezonovala téma zo 40. rokov, a to myšlienka protestantskej únie, ktorá sa znovu otvorila s príchodom Ľ. Gedulyho na čelo autonómnej (podľa patentu nezriadenej) Preddunajskej superintendencie. Azda najväčším kritikom Ľ. Gedulyho a jeho tendencií bol práve Hodža. Svoje argumenty, či už voči postoju novozvoleného preddunajského superintendenta, ale aj za zachovanie Patentu, zhrnul v krátkom, no o to údernejšom diele Dohovor druhý (1862).
O funkciu superintendenta bojoval Hodža ešte druhýkrát po smrti Karola Kuzmányho v roku 1866. No proti silnému protikandidátovi Hurbanovi prehral. Oficiálne však ani ten do funkcie nikdy nenastúpil, pretože patent bol v máji roku 1867 definitívne odvolaný a cirkev sa vrátila k pôvodnému autonómnemu zriadeniu. Posledné roky svojho života prežil Hodža v exile v Českom Těšíne. Do posledných chvíľ mu bola oporou manželka Kornélia, rodená Kellnerová, s ktorou mal dovedna 5 detí.
Pramene
- Kuzmány, K.: List Jánovi Trokanovi. 7. 12. 1860, Seniorálny archív CZ ECAV Myjava – III. odd. administrácia.
- Kuzmány, K.: List Jánovi Trokanovi. 5. 10. 1860, Seniorálny archív CZ ECAV Myjava – III. odd. administrácia.
- Hodža, M. M.: Dohovor druhý. Viedeň: Tiskem OO Mechitharistov, 1862.
- Prípis Ministerialní na p. Gener. Inšpektora. In: Cirkevní listy pro veškeré záležitosti církve evanjelicko-luteranské. Diel IV. Skalica 1867.
Použitá literatúra
- Ambruš, J.: Listy Ľudovíta Štúra. 2. diel. Bratislava 1956.
- Babilonský, K.: Sednica Tatrína v Čachticiach. Čachtice 1967.
- Hurban, J. M.: Ľudovít Štúr. Rozpomienky. Bratislava 2015.
- Petrík, B./Rybár, P. et. al. Evanjelická encyklopédia Slovenska. Bratislava 2001.
- Osuský, S. Š.: Filozofia Štúrovcov III. Hodžova Filozofia. Myjava 1932.
- Rapant, D.: Slovenský prestolný prosbopis z roku 1842. Liptovský Mikuláš 1943.
- Uhorskai, P./Tkáčiková, E.: Evanjelici v dejinách slovenskej kultúry 1. Liptovský Mikuláš 1997.
Obrazová príloha: wikipedia.org
Ak si kúpite knihu cez odkazy zdieľané v tomto článku, dostaneme malú províziu na našu činnosť.
Absolvovala vysokoškolské štúdium v programe Stredoeurópske areálové štúdiá na Fakulte stredoeurópskych štúdií UKF v Nitre. Následne pokračovala v rigoróznom konaní na UCM v Trnave v odbore história, ktoré úspešne ukončila v roku 2018. Vo svojich prácach sa venovala najmä národnostno-emancipačnému procesu a osobnosti J. M. Hurbana v kontexte evanjelickej cirkvi augsburského vyznania v Uhorsku. Histórii Slovenska sa venuje aj v súčasnosti.
