Jednou z najrozporuplnejších a zároveň pomerne málo známych postáv hitlerovského Nemecka je admirál Wilhelm Canaris, v rokoch 1935 – 1944 šéf Abwehru, vojenskej spravodajskej služby Tretej ríše. Canarisova osobnosť i život boli tak trochu záhadou už pre jeho súčasníkov a dlho po jeho smrti je to stále rovnako. Známy americký novinár Wiliam L. Shirer, ktorý pred vojnou a na jej začiatku pôsobil v Nemecku, o ňom povedal: „Bola to osobnosť tak ťažká k preniknutiu, že spisovatelia sa nevedia zhodnúť v tom, aký to bol človek, v čo veril, a či vôbec v niečo veril. Cynik a fatalista, nenávidel weimarskú republiku a tajne proti nej bojoval a neskôr rovnako postupoval proti Tretej ríši.“
Rodina a škola
Wilhelm Canaris sa narodil 1. januára 1887 v Aplerbecku (časť dnešného Dortmundu) v dobre situovanej meštianskej rodine, alebo, ako píšu jeho životopisci, „so striebornou lyžičkou v puse“. Jeho otec Carl Canaris bol technickým vedúcim, neskôr riaditeľom a členom predstavenstva Dolnorýnskych hutí. Jeho matka Auguste Amélia, rod. Poppová, bola dcérou nadlesného. Wilhelm bol najmladším z ich troch detí. História rodiny Canarisovcov – pôvodne Canarisi – siaha až do 14. stor. a má pôvod v severnom Taliansku. Niektoré rodinné legendy – vďaka migrovaniu rôznych vetiev rodu – spájajú admirálovu rodinu napr. aj s gréckym bojovníkom za slobodu a štátnikom Konstantinom Kanarisom, či dokonca s Napoleonom Bonapartem.
Už na gymnáziu vynikal mladý Canaris v jazykoch (čo je nevyhnutná výbava každého dobrého špióna), ale výborné známky mal aj z iných predmetov. Jeho záujem o vstup do cisárskeho námorníctva rodina zo začiatku neschvaľovala, po náhlej smrti otca krátko pred Wilhelmovými maturitami sa však matka nakoniec rozhodla synovu námornícku kariéru podporiť. Zo školy si ho jeho súčasníci pamätajú ako zdržanlivého a prispôsobivého mládenca s tichým, čiastočne suchým humorom.
Od námorníctva k spravodajstvu
Pred vypuknutím 1. svetovej vojny slúžil Canaris postupne na ľahkých krížnikoch Bremen a Dresden, na druhom menovanom ako pobočník kapitána lode (a v podstate spravodajský dôstojník), v oboch prípadoch predovšetkým vo vodách pri pobreží Latinskej Ameriky. A práve tam zažil neskorší šéf Abwehru svoje najväčšie bojové nasadenie v kariére. Krátko po vypuknutí vojny sa totiž krížnik Dresden pripojil k Východoázijskej eskadre viceadmirála grófa Maximiliána von Spee, ktorá najskôr vybojovala šokujúce víťazstvo nad britskou eskadrou admirála Cradocka pri Coroneli (1. novembra 1914), aby bola následne takmer úplne zničená pomstychtivými Britmi v bitke pri Falklandských ostrovoch (8. decembra 1914). Takmer úplne, pretože ako jedinej nemeckej lodi sa podarilo pred skazou ujsť práve ľahkému krížniku Dresden.
V následnej epopeji Dresdenu mal Canaris zohrať nie práve nevýznamnú úlohu. Keď o tri mesiace neskôr dostihli prenasledujúce britské krížniky konečne Dresden v zálive ostrova Más a Tierra (dnešný ostrov Robinsona Crusoea) v čílskych neutrálnych vodách, poslal nemecký kapitán svojho mladého pobočníka k Britom ako parlamentára. Tí ale už dopredu informovali čílsku vládu, že prítomnosť nemeckého krížnika v jej vodách považujú za porušenie neutrality a bez rozpakov hneď spustili paľbu. Napriek tomu pokračoval Canaris neohrozene na svojom člne k britskej lodi, ktorá prestala strieľať, až keď Nemci vyvesili bielu vlajku (tú vojnovú ale zatiaľ nestiahli). Canarisovo vyjednávanie malo jediný cieľ – dopriať posádke Dresdenu dosť času, aby pomocou výbušnín potopila svoju loď sama. Pre Canarisa, na rozdiel od väčšiny jeho posádky, však zničenie lode a následná internácia neznamenali koniec vojny, ale len krátku prestávku.
To, čo nasledovalo, patrí napriek minimu informácií a maximu tajomnosti k základným mýtom Canarisovho životopisu. V záznamoch štábu nemeckej admirality sa nachádza tento strohý, ale veľavýznamný záznam: „Poručík Canaris z SMS Dresden sa hlási. 4. augusta 1915 unikol s vedomím veliteľa a vyslanca z ostrova Quiriquina, v prezlečení za miestneho krajana odišiel do Osorna, odtiaľ pokračoval na koni cez Kordillery až do Neuquénu, odkiaľ odišiel po železnici do Buenos Aires. Príjazd do Buenos Aires 21. augusta. Ohlásil sa u atašé a s falošným čílskym pasom odplával na palube holandského parníka Frisia cez Montevideo, Santos, Rio, Bahiu, Pernambuco, Lisabon, Vigo, Falmouth a Pile do Amsterdamu, domov dorazil 30. septembra.“ Po tomto pôsobivom dobrodružstve, ktoré prispelo ku Canarisovej povesti odvážneho hrdinu a majstra v maskovaní, už nič nestálo v ceste jeho služobnému postupu, a navyše definitívne potvrdilo jeho spravodajské ambície.
Hneď v nasledujúcom roku 1916 mal Canaris možnosť vyskúšať si spravodajskú prácu v neutrálnom Španielsku (po španielsky sa dobre naučil počas svojho predchádzajúceho pôsobenia v Latinskej Amerike), ktoré sa aj v neskoršom období stalo jeho obľúbenou pracovnou destináciou. Ešte do konca roku však z neho musel pomerne dramaticky, na palube ponorky, utiecť, aby vzápätí dostal príležitosť tejto novej zbrani vo vrcholiacej neobmedzenej ponorkovej vojne aj veliť. Ako veliteľa ponorky ho zastihol aj koniec vojny, ktorý ale rozhodne nezabrzdil jeho sľubne sa vyvíjajúcu kariéru.
S Hitlerom a proti nemu
Pád nemeckého cisárstva, búrlivé roky weimarskej republiky a vzostup nacistického Nemecka lemovali pozvoľný, ale nezadržateľný postup vzrastom neveľkého (meral okolo 160 cm) Wilhelma Canarisa do pozície jedného z najvýznamnejších mužov Nemecka. Obdobia služby v námorníctve (v roku 1932 sa stal dokonca veliteľom bitevnej lode „Schlesien“) striedal so špeciálnymi vojensko-politickými operáciami a nevyhol sa ani veľmi kontroverznej spoluúčasti na známej vražde komunistických predákov Karla Liebknechta a Rosy Luxemburgovej v roku 1919 (ako člen vojenského súdu prejavil mimoriadnu zhovievavosť s ich vrahmi, ktorí patrili k jeho vojenským a politickým kamarátom a spolupútnikom).
V tom istom roku (1919) sa Canaris stihol aj zasnúbiť a oženiť s Erikou Waagovou, dcérou továrnika, s ktorou sa spoznal dva roky predtým v Kieli počas ponorkového školenia. Mali spolu dve dcéry. So svojou umelecky a hudobne založenou ženou sa však pracovne vyťažený Canaris veľmi nevídal, bol typický vorkoholik a do práce bol ponorený aj vo chvíľach voľna. Hudobná disponovanosť pani Canarisovej ale o pár rokov neskôr prispela k zblíženiu jej muža s mladším, podobne hudobne nadaným námorným dôstojníkom, ktorý sa mal stať Canarisovým veľkým profesionálnym rivalom v SS – Reinhardom Heydrichom.
S nástupom Adolfa Hitlera k moci prichádzajú aj najhviezdnejšie okamihy kariéry Wilhelma Canarisa. Ako presvedčený antikomunista a zástanca revízie Versaillskej zmluvy privítal nástup nacistov, ktorí mu od začiatku imponovali aj snahami o znovuzrodenie vojenskej moci Nemecka. Jeho nemalé spravodajské skúsenosti neunikli pozornosti nacistických pohlavárov a k 1. januáru 1935 vymenoval Hitler Canarisa za šéfa spravodajskej služby nemeckej armády, Abwehru (v preklade „obrana“). Bol to bezpochyby skvelý darček k jeho 48. narodeninám.
Po svojom príchode Canaris zreorganizoval a zefektívnil fungovanie tejto organizácie do tej miery, že sa z Abwehru postupne stal takmer štát v štáte. Pred vypuknutím vojny mal Canaris pod svojím velením asi 30 tisíc agentov, z toho 8 tisíc bolo dôstojníkov. V roku 1938 sa Abwehr skladal z troch hlavných oddelení: I. bolo spravodajské (armádna, námorná a letecká rozviedka, technické oddelenia, ekonomické spravodajstvo), II. oddelenie bolo zamerané na sabotáž (sem patrila napr. aj známa špeciálna jednotka Brandenburg) a III. sa venovalo kontrašpionáži.
Celá éra hitlerovského Nemecka (najmä v jeho začiatkoch) bola poznamenaná neúprosným bojom o moc medzi tradičnou armádou (Wehrmachtom) a vlastnými nacistickými organizáciami, predovšetkým SS (skratka zo Schutzstaffel der NSDAP – obranný oddiel nacistickej strany). Tento mocenský boj sa nevyhol ani sfére tajných služieb a postavil proti sebe dvoch bývalých známych Canarisa a Heydricha, z ktorých druhý šéfoval SD (Sicherheitsdienst – bezpečnostná služba), spravodajskej službe SS a NSDAP. Zatiaľ čo Abwehr sa venoval primárne vojenskému spravodajstvu, SD plnila predovšetkým funkciu politickej rozviedky a kontrarozviedky. Spolupráca obidvoch služieb a vzájomné osobné väzby ich šéfov z minulosti (Canaris sa voľakedy mladého námorného dôstojníka Heydricha zastal pred dôstojníckym čestným súdom, kde tento stál pre zvedenie istej dievčiny) však nebránili mimoriadne ctižiadostivému a ambicióznemu Obergruppenführerovi a zastupujúcemu ríšskemu protektorovi Čiech a Moravy Heyidrichovi v tom, aby sa snažil Abwehr ovládnuť. Canarisovým šťastím preto bolo (a existujú špekulácie, že nielen šťastím), že Heydrich nakoniec podľahol zraneniam po atentáte, ktorý naňho v Prahe spáchali československí parašutisti Gabčík a Kubiš. V každom prípade tento mocenský boj Canarisa nesmierne oslabil a jeho pozíciu podlomili aj viaceré vážne zlyhania jeho organizácie v prebiehajúcej vojne (napr. absolútna blamáž jeho agentov v Británii).
Najväčšie Canarisove úspechy tak možno datovať ešte pred vypuknutie druhej svetovej vojny: významná pomoc fašistickému puču v jeho obľúbenom Španielsku a podiel na riadení následnej nemeckej vojenskej intervencie, ktorá nakoniec dosadila ďalšieho z jeho dávnych známych – generála Francisca Franca – na diktátorskú stoličku, prípravy a anšlus Rakúska, zabratie Československa a útok na Poľsko – na všetkých týchto operáciách sa Canarisov Abwehr významne podieľal. Zároveň však už v tomto období – ešte pred vypuknutím vojny – sa Canaris začal obracať nacistickému režimu chrbtom.
Stále záhadný Canaris
Napriek tomu, že sa Canaris (od 1. januára 1940 admirál) aktívne nezapojil do žiadneho sprisahania proti Hitlerovi a navonok bol stále lojálny režimu a Hitlerovi, ako šéf tajnej služby o týchto sprisahaniach nielenže vedel, ale ich aj kryl. Nakoniec, dvaja jeho najbližší spolupracovníci – Hanz Oster (jeho zástupca) a Hans von Dohnanyi – patrili k najvýznamnejším protihitlerovským sprisahancom. Tri dni po neúspešnom atentáte na Hitlera 20. júla 1944 bol zatknutý aj v tom čase už bývalý šéf Abwehru (vo februári toho roku prešiel Abwehr konečne pod RSHA – Reichssicherheitshauptamt, Hlavný ríšsky bezpečnostný úrad, ktorého prvým vedúcim bol práve zosnulý Heydrich).
Canarisov pád vo februári zapríčinilo viacero okolností: obvinenia proti jeho blízkym spolupracovníkom, nedostatočná práca Abwehru v súvislosti s postupom Spojencov a ich plánmi, diplomatické konflikty pre sabotážne akcie II. oddelenia, a čo Hitlera najviac rozzúrilo, prebehnutie dôležitého agenta v Turecku k Britom. Krátko po zatknutí sprisahancov (popravená bola hneď po atentáte len časť z nich) boli v uzavretej oblasti v Zossene objavené kompromitujúce materiály, medzi nimi aj Canarisov denník. Jeden z bývalých dôstojníkov Abwehru to po vojne horko okomentoval slovami: „Pokiaľ pruskí dôstojníci robia revolúciu, nielenže si dopredu robia precízny denník, ale nezabudnú ani na podrobnú knihu jázd a všetky ďalšie byrokratické dokumenty.“
Admirál Wilhelm Canaris bol popravený obesením v koncentračnom tábore Flossenbürg 9. apríla 1945, len niekoľko dní pred oslobodením tábora americkými vojakmi.
V povojnovom období vznikla v Nemecku okolo Canarisa legenda, postavená hlavne na výpovediach ľudí z jeho blízkeho okolia (po admirálovi samotnom zostalo len mizivo málo osobnej korešpondencie, žiadny súkromný denník; iba zvyšky služobného denníka, ktorý našli v Zossene a trochu oficiálnej publikačnej vaty), ktorá ho predstavuje ako príklad bezchybného dôstojníka, ktorý sa (v rámci svojich možností) snažil úprimne a obratne vzpierať nacistickému režimu. Podľa M. Muellera, autora najnovšej admirálovej biografie, sa však Canaris v skutočnosti sotva hodí k takejto legende. Podľa neho skôr išlo o príkladného dôstojníka svojej doby, ktorý po prvej svetovej vojne prišiel o všetky svoje ilúzie, pre weimarskú republiku mal len málo pochopenia a ku komunizmu cítil odpor. Pri nástupe novej, nacionálno-socialistickej sily, tak ako veľa jeho konzervatívnych dôstojníckych kolegov, podľahol klamu, že toto šialenstvo je možné kontrolovať, ale znovu ostal ťažko sklamaný. Vinou svojej osobnej slabosti sa však nedokázal rozhodnúť postaviť sa tomuto zlu rázne na odpor, ale mlčky, s občasným zúfalým pokusom o krok iným smerom, naďalej ako rešpektovaný a aj v zahraničí uznávaný šéf nacistickej vojenskej tajnej služby, tento režim podporoval. Svoje postavenie však zároveň využíval aj v prospech tzv. „druhého Nemecka“.
Canaris býva v závislosti od hodnotiteľov považovaný za presvedčeného predstaviteľa režimu, nevyhraneného oportunistu, či za geniálneho taktika, ktorý do poslednej chvíle vodil Führera a jeho nohsledov za nos. Aký bol Hitlerov šéf Abwehru v skutočnosti, však zostáva stále ukryté v zóne svetla a tieňa.
Použitá literatúra
- Mueller, M.: Canaris: šéf vojenské tajné služby Třetí říše. Praha 2012.
- Holub, O.: Souboj s Abwehrem. Praha 1975.
Internetové odkazy
- http://www.dhm.de/lemo/html/biografien/CanarisWilhelm/index.html
- http://uboat.net/wwi/men/commanders/43.html
- http://www.spiegel.de/spiegel/print/d-41147328.html
- http://soldan.blog.sme.sk/c/190599/Preco-zlyhal-Abwehr-vo-Velkej-Britanii-pocas-II-svetovej-vojny.html
- http://www.velikani.cz/index2.php?zdroj=canarisw&kat=ostzb
- http://www.csfd.cz/film/116076-admiral-canaris-zivot-pro-nemecko/
Obrazová príloha: Bundesarchiv, www.wikipedia.org, www.grada.sk
Študoval archeológiu a históriu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Zaoberá sa vojenskými a námornými dejinami. Je autorom knihy Bitky a bojiská - Stručné dejiny Slovenska pre mladých čitateľov (Slovart 2021).