„…O niečo neskôr prešli po ulici dvaja tunajší mládenci s nalakovanými vlasmi a červenými kravatami, obaja v priliehavom saku, s vyšívanou vreckovkou v hornom vrecku a v topánkach s hranatými špičkami. Pomyslel som si, že idú do niektorého kina v centre.“
(Albert Camus, Cudzinec, 1942)
Tí dvaja mladí muži neskôr s hlučným smiechom nastúpili do električky, aby sa vytratili z Mersaultovho príbehu. Camus práve opísal príslušníkov subkultúry Zazou, ktorá vznikla v Paríži počas druhej svetovej vojny. Ich názov je odvodený od popevku Zah Zuh Zaz, rovnomennej skladby od Caba Callowaya vydanej roku 1933. Vo Francúzsku tento termín prvýkrát uviedol spevák Johny Hess o päť rokov neskôr vo svojej pesničke Je suis swing zazou, zazou, zazou, hé.
Ak by ste žili v tej dobe, mohli by ste ich najčastejšie vidieť vo vegetariánskych reštauráciách, jediac šalát zo strúhanej mrkvy, či v kaviarňach na ľavom brehu Seiny pri ovocnom džúse alebo pri pive s grenadínou, čo bol nápoj, ktorý pravdepodobne sami vymysleli. Svojím nekonformným prístupom k životu ležali v žalúdku kolaborantskej vichistickej vlády. Nesúhlas so spoločenskými a kultúrnymi normami prejavovali hudobným vkusom, jazykom, excentrickým oblečením či účesom.
Hudba
V medzivojnovom období sa v Paríži sformovala silná džezová scéna. Z USA sem prišlo mnoho najmä černošských hudobníkov, keďže vo Francúzsku netrpeli rasovými predsudkami a správali sa k nim na patričnej úrovni. (Skvelým príkladom je Josephine Baker, ktorá bola hviezdou v Európe, kým v jej vlasti ju odmietli obslúžiť v reštaurácii. Vo svojej rodnej krajine bojovala proti rasizmu ešte aj po smrti Martina Luthera Kinga v roku 1968.) Na sklonku tridsiatych rokov minulého storočia sa džez stáva „out“ a do popredia sa dostáva jeho odnož – swing. Mládež šalie a vezie sa na módnej vlne. Vo Francúzsku sa objavujú prví „Les Zazous“ a v Nemecku „Swingjugend“ (swingová mládež), ktorí sa medzi sebou zdravia „Ça Swing!“ a „Swing Heil!“, parodujúc známy pozdrav Tretej ríše.
V nacistickej propagande boli džez a swing považované za „rasovo nečistú degenerovanú formu zábavy“. Väčšina hudobníkov boli totiž Afroameričania, Židia či Rómovia – najznámejším príkladom je Django Reinhardt. V marci roku 1935 vyhodnotil Joseph Goebbels tieto žánre ako dekadentné a Nemecká vysielacia spoločnosť oznámila, že Berlín zakazuje hrať pochybné tanečné štýly, ktoré zdravá verejná mienka nazýva „negerská hudba“. Navyše vznikli v Spojených štátoch amerických, ktoré sa neskôr taktiež odhodlali bojovať proti Osi zla.
Práve Johny Hess, ktorý etabloval názov „Zazou“ vo Francúzsku a rozumel nemecky, keďže bol švajčiarskeho pôvodu, si raz vypočul rozhovor nemeckých dôstojníkov, že by mal byť zadržaný pre svoju hudbu.
Móda
Štýl „Les Zazous“ odrážal hudobný vkus, a ako povedal Christian Dior, „zrodil sa z túžby vzoprieť sa okupačným silám a strohosti vichistického režimu, akokoľvek z hľadiska módy bol odpudivý“. Niečo už načrtol Camus, ale pozrime sa bližšie, ako sa členovia tejto subkultúry obliekali a česali…
Skvelý opis ponúka spisovateľ Boris Vian, ktorý bol okrem iného aj džezovým hudobníkom a zúčastnil sa mnohých takzvaných „surprise parties“ (obyčajná párty s jedlom, pitím a hudbou) či džinových orgií, ktoré usporadúvali „Les Zazous“. Vo svojej knihe Motolica a planktón opisuje pár, ktorý je „veľmi swingový“: „…Samček mal skaderené pačesy a nebesky modrý oblek so sakom padajúcim až k lýtkam. Nohavice len sťažka presahovali sako a boli tak úzke, že lýtko z toho podivného futrálu obscénne trčalo. Golier vystupoval až k vrcholkom uší. Tie vykukovali len vďaka dvom malým výkrojkom z každej strany. Mal kravatu z jedinej, umne previazanej nite z umelého hodvábu a oranžovoslezovú vreckovku. Horčicovožlté ponožky, tej istej farby ako Majorove, ovšem menej švihácke sa strácali v béžových semiškách spustošených dobrou tisíckou rozličných vpichov. Samička mala tiež sako, najmenej o milimeter z neho vyčuhovala široká plisovaná sukňa z mauricijského tarlatánu. Jej oblečenie, menej výstredné než mal jej druh, pozornosť neupútalo: sýtočervená blúzka, čokoládovohnedé hodvábne pančuchy, svetložlté topánky z bravčovej kože bez podpätkov, deväť pozlátených náramkov na ľavom zápästí a krúžok v nose.“ K tomu možno ešte dodať, že muži nosili dlhé napomádované vlasy a fúzy v štýle Clarka Gablea, v zime kožuchy a veľké kabáty. Ženy používali výrazný mejkap a sýtočervený rúž. Vlasy si farbili väčšinou na blond v štýle amerických hollywoodskych hviezd. Niekedy jeden prameň mohol byť aj inej farby, najčastejšie to bola ružová. Pančuchy bývali aj pásikavé. Obe pohlavia nosili veľký čierny dáždnik, tzv. „Chamberlain umbrella“ pomenovaný po britskom premiérovi. Dážď-nedážď, nikdy ho neotvárali. Nechceli byť totiž konformní ani v prozaických veciach.
Prečo dráždili kolaborantskú vládu?
Hudobný vkus a módny nevkus sme už spomenuli. Ale bolo to naozaj tak neprijateľné, aby si to zasluhovalo pozornosť Pétainovho režimu? V prvom rade je potrebné si uvedomiť, že druhá svetová vojna bola vojna totálna, módu nevynímajúc. Všetok potenciál sa totiž sústredil na militantné účely vrátane textílií, či dokonca vlasov. 27. marca 1942, presne v deň, keď bol vypravený prvý vlak z Paríža do Osvienčimu, vydala vichistická vláda dekrét, ktorý nariaďoval holičom zbierať a uchovávať ostrihané vlasy na výrobu bačkor. Dlhé napomádované vlasy mužských príslušníkov „Les Zazous“ zrazu nabrali politický rozmer a boli brané ako čistá provokácia. 19. mája toho istého roku bol vydaný zákon o regulácii látok. Bol vymyslený tzv. národný kostým, ktorý mal ušetriť čo najviac materiálu. Sukne s dĺžkou po kolená neboli nikdy kratšie a užšie ako doteraz. Na blúzku bol povolený jeden meter látky, na kabát tri metre. Tri bol aj najvyšší možný počet gombíkov na kuse oblečenia, či maximálna šírka opaska v centimetroch. „Les Zazous“ v sakách po kolená tak na seba pritiahli ešte väčšiu pozornosť.
Najviac odvahy však prejavili, keď bolo 29. mája 1942 Židom prikázané nosiť Dávidovu hviezdu. Príslušníci Zazou si ju pripli tiež – na znak solidarity. Ozvláštnili ju však názvami ako „Zazou“, „Swing“ či „Goï“, čo značí v jazyku jidiš „ľudia“. Reakcia vlády bola svižná. Obersturmführer Theodore Dannecker, hlava pre židovské záležitosti v okupovanej zóne, implementoval okamžité protiopatrenia týkajúce sa priateľov Židov. Viacero z nich bolo poslaných do internačného tábora v Drancy. Dva týždne po tomto nariadení, 14. júna, urobila mládežnícka organizácia Jeunesse Populaire Française (francúzska obdoba Hitlerjugend) s pomocou polície nájazd na obľúbené miesta Zazous s heslom: „Skalpujte Zazous!“ Akokoľvek absurdne to znie, ostrihali a zbili každého Zazou, na ktorého natrafili. Na pomoc pri love zvolávali aj dobrovoľných holičov.
Ďalším z dôvodov neznášanlivého postoja kolaborantov bol fakt, že podobne ako v susednom Nemecku, aj tu mali byť mladí ľudia nádejou budúcnosti. Nič však nemohlo byť väčším protikladom idealizovanej čistej mládeže ako amerikanizovaní swingoví Zazous. Práve keď USA vstúpilo roku 1941 do vojny, kampaň proti Zazou nabrala na obrátkach. Len pre porovnanie, v roku 1941 vyšlo v tlači prvých 9 „anti-zazou“ článkov, kým v roku 1942 ich bolo 78.
Aj ženské príslušníčky hnutia „Zazou“ boli tŕňom vo vichistickom oku. Popierali totiž úlohu ženy, ktorú jej prisúdil režim. Rada pre módu urgovala ženy, aby sa vyhýbala všetkému, čo je príliš mestské či sexi. Časopis Votre beauté dokonca hlásal, že ak sa žena vráti k svojej pôvodnej úlohe manželky a matky, jej postava opäť nadobudne ženské tvary. Obzvlášť pohŕdali nohavicami. Ako to však vyzeralo v praxi? U žien, ktoré neboli „Zazou“? Súdobé ženy prakticky ignorovali nariadenia vlády, keďže boli rady, ak našli niečo čisté, teplé, čo nevyzeralo zle.
Menšie opakované represálie voči „Zazous“ spôsobili, že súdobé second-handy boli zrazu plné ich oblečenia. Niektoré kúsky neboli schopní identifikovať ani módni redaktori, ktorí postrehli ústup tohto štýlu. Väčšina swingovej mládeže bola totiž primladá, aby si uvedomovala politické dôsledky svojho konania a tak, keď prišlo k najhoršiemu, jednoducho prestali provokovať. Časť z nich sa ale pridala k osloboditeľskej gaullistickej armáde. V roku 1945 z celej zazou módy ostal iba veľký čierny dáždnik, ktorý nikdy neotvárali. No ich najvýraznejší módny doplnok – odvaha – sa nosí aj dnes.
Použitá literatúra
- Camus, A.: Cudzinec. Bratislava 2005.
- Fishman, S.: The Battle for Children: World War II, Youth Crime and Juvenile Justice in Twentieth Century France. Harvard 2002.
- Portis, L.: French Frenzies: A Social History of Pop Music in France. TX 2004.
- Shack, W. A: Harlem in Montmartre: A Paris Jazz Story Between the Great Wars. Berkeley and Los Angeles 2001.
- Vian, B.: Motolice a plankton. Praha 2004.
- Zdatny, S.: Fashion, Work and Politics in Modern France. London 2006
- Zwerin, M.: Swing Under the Nazis: as a Metaphor of Freedom. New York 2000.
Obrazová príloha
Vyštudovala klasickú archeológiu na Trnavskej univerzite. Zúčastnila sa archeologických výskumov v Španielsku, v Rakúsku, v Nemecku a v Taliansku.