Bol krásny letný deň roku 1782 a v prístavnom meste Portsmouth písala istá anglická dáma list svojej priateľke. Na chvíľu zdvihla zrak a pozrela von oknom na zhromaždenú flotilu, prichystanú vyplávať na pomoc strategicky dôležitému Gibraltaru. Medzi loďami vyčnieval majestátny trojpalubník Royal George pod admirálskou vlajkou jedného z najschopnejších britských námorných veliteľov tej doby, kontraadmirála sira Richarda Kempenfelta. Dáma opäť sklonila zrak k svojmu listu a dopísala vetu. Keď opäť vzhliadla a uprela zrak na more, Royal George už nebolo nikde vidieť a všade panoval strašný zmätok.
Pýcha námorníctva
Keď v roku 1756 spustili na vodu nový trojpalubník 1. triedy Royal George, dostalo v ňom britské Kráľovské námorníctvo dovtedy najväčšiu vojnovú loď na svete. Na jej stavbu padlo 3840 stromov zo 45 hektárov lesa a náklady na ňu dosiahli 65 274 libier. S výtlakom vyše 2000 ton a výzbrojou 100 diel predstavovala v 18. storočí skutočnú zbraň hromadného ničenia. Ukážkovým spôsobom to demonštrovala počas sedemročnej vojny, keď v rozhodujúcej námornej bitke v Quiberonskej zátoke (20. novembra 1759) potopila 70-delovú francúzsku radovú loď Superbe jedinou bočnou salvou.
Počas svojej dvadsaťšesťročnej kariéry však bola v aktívnej službe len desať rokov, medzi rokmi 1762 a 1777 bola mimo služby, pričom absolvovala aj zdĺhavú opravu. Z desiatich rokov aktívnej služby len polovicu strávila na mori, zvyšné mesiace stála v prístavoch, kde jej drevený trup rozožierali lodné červy (Teredo navalis), schopné vyvŕtať do trámov aj niekoľko desiatok centimetrov hlboké otvory.
Koncom augusta 1782 kotvil Royal George na spitheadskom kotvisku Kráľovského námorníctva pri Portsmouthe. Spolu s Victory, neskoršou vlajkovou loďou viceadmirála Nelsona pri Trafalgare, a Britanniou, ktorá sa neskôr takisto zúčastnila trafalgarskej bitky, bol Royal George v tom čase stále iba jedným z troch stodelových trojpalubníkov 1. triedy v Kráľovskom námorníctve.
Malá oprava
Dopĺňanie lodných zásob bolo na Royal George 29. augusta spestrené návštevným dňom. Okrem deväťstočlennej posádky sa na palube nachádzalo okolo tristo ďalších hostí, väčšinou žien a detí, rodinných príslušníkov námorníkov, ale aj rôznych obchodníkov a ďalších bežných prístavných živlov vrátane dám, ktoré vyslovene „nehľadali manželov či otcov“. Podpalubie vojnovej lode tak pripomínalo skôr trhovisko ako vlajkovú loď Kráľovského námorníctva.
Medzitým bola veľká loď naklonená mierne na ľavý bok. Naklonenie zapríčinila malá oprava pokazeného ventilu na čerpanie slanej vody, umiestneného asi tri metre pod vodoryskou na pravoboku. Naklonenie sa vykonalo presunom pravobočných diel do stredu lode. Otvory spodných diel na ľavoboku sa tak ocitli len pár centimetrov od vodnej hladiny. To hneď šikovne využili na nakladanie ťažkých sudov s rumom z 50-tonovej šalupy Lark, ktorá práve prirazila k ľavému boku Royal George. Aby tých okolností nebolo málo, ranné bezvetrie sa zmenilo na mierny vánok a more sa rozvlnilo. Ako prvé začali loď opúšťať myši a krysy.
Službukonajúcim strážnym dôstojníkom bol len 19-ročný poručík Philip Charles Durham, potomok bohatých vlastníkov pôdy. Keď k nemu pribehol vystrašený lodný tesár so správou, že loď naberá vodu, poslal ho mladý dôstojník arogantne preč. O chvíľu však bol tesár späť a už na poručíka takmer kričal, aby nechal loď napriamiť, lebo ju stále zaplavuje voda a hrozí jej potopenie. Nahnevaný Durham mu najskôr odvrkol: „Sakra, ak dokážete loď riadiť lepšie ako ja, mali by ste prevziať velenie!“ Hneď vzápätí však rozkázal vybubnovať signál „Napriamiť loď“. Bubon už ale nezaznel, lebo presne v tom okamihu sa loď začala prevracať.
Rýchly koniec
Trvalo to len krátko. Všetko, čo nebolo pevne pripevnené, sa dalo na lodi do pohybu. Ohlušujúce rany a treskot sprevádzal krik a zúfalý plač. Vyše 1200 ľudí sa zrazu ocitlo na prahu smrti a len niekoľko z nich ho neprekročilo. Podarilo sa to predovšetkým tým, ktorí sa v kritickom momente nachádzali na hornej palube, ako napríklad poručík Durham. Menej šťastia už mal kontraadmirál Kempenfelt, ktorý zostal zablokovaný vo svojej admirálskej kajute, podobne ako stovky nešťastných námorníkov a návštevníkov na spodných palubách. Cestou na dno strhol Royal George so sebou aj šalupu Lark, stále uviazanú o svoj ľavobok, ktorej ťažké sudy s rumom svojím dielom pravdepodobne prispeli k vychýleniu rovnováhy väčšej lode.
Pred užasnutými očami tisícov svedkov tak v priebehu snáď len minúty zmizla jedna z najsilnejších vojnových lodí na svete. Po dosadnutí na dno sa Royal George opäť mierne naklonil na ľavý bok, tri jeho sťažne zostali trčať šikmo nad hladinou a poskytovali tak záchranu pre tých, ktorým sa podarilo z potápajúcej sa lode uniknúť. Okrem poručíka Durhama a lodného tesára (ten však zomrel o pár dní neskôr) sa zachránili už len necelé tri stovky ľudí vrátane kapitána lode Waghorna, jedenástich žien a iba jedného dieťaťa. To sa v čase nešťastia hralo na hornej palube s ovcou a keď obaja skončili vo vode, dieťa sa ďalej držalo pri zvierati, až kým nedorazila záchrana.
Nečakaný záver
Šokujúca strata tak významnej lode, ktorú sprevádzala nemenej šokujúca smrť toľkých ľudí na jej palube, viedla prirodzene k okamžitému vyšetrovaniu príčin nešťastia. Napriek tomu, že ku katastrofe viedol celý reťazec predovšetkým ľudských omylov a chýb, admiralitný súd prišiel s nečakaným, až šokujúcim rozhodnutím. Podľa neho nebola loď nadmerne naklonená, jej posádka tiež urobila všetko pre to, aby bola loď po vyhlásení poplachu napriamená (!). Príčinou potopenia Royal George bolo porušenie niektorej časti konštrukcie lode spôsobené zlým stavom trámov. Táto bizarná teória „suchej hniloby“ však nebola ničím iným než pokryteckým zatváraním očí nad očividnou neschopnosťou a trestuhodným podcenením situácie pri pomerne triviálnej oprave plne naloženej lode.
Kapitán Waghorn, ktorý ako veliteľ lode niesol hlavnú zodpovednosť, bol súdom oslobodený, skrátili mu však aspoň plat na polovicu, a až do svojej smrti o pár rokov neskôr zostal len kapitánom. Poručík Durham, ktorého povýšenecké správanie definitívne odsúdilo loď na záhubu, vyšiel vďaka dobrým konexiám svojej rodiny z celej kauzy bezúhonne, dokonca ho čakala žiarivá budúcnosť. Dotiahol to až na admirála a stal sa obľúbencom kráľa Juraja III., ktorého bavil svojimi rozvláčnymi historkami.
A Royal George? Potopil sa v plytkých vodách a jeho sťažne vyčnievali z vody ešte o sedemnásť rokov neskôr. Všetky pokusy o jeho vyzdvihnutie stroskotali a keďže predstavoval stálu hrozbu pre bezpečnú plavbu v tých miestach, rozhodlo sa o jeho odstránení. V roku 1840 rozmetala vrak riadená explózia, ktorá bola taká silná, že vytĺkla okná na domoch v blízkych mestách Portsmouth a Gosport. Dovtedy sa však podarilo z vraku vytiahnuť niekoľko artefaktov, hlavne delá, ale aj zlatý prsteň, stiahnutý z kostry nešťastného kontraadmirála Kempenfelta. Jedno z diel však bolo zjavne starobylejšie a na povrch tak s ním vyplával aj podobne tragický príbeh inej slávnej anglickej vojnovej lode ešte zo 16. storočia. Išlo o Mary Rose, ale to už je iná história.
Použitá literatúra
- Fér, O.: Lodě na dně oceánu. Brno 2014.
- Regan, G.: Guinessova kniha námořních omylů. Praha 1995.
- Skrjagin, L. N.: Tajemství námořních katastrof. Praha 1990.
- http://dawlishchronicles.blogspot.com/2014/09/the-loss-of-hms-royal-george-1782.html
- https://www.bbc.com/news/uk-england-hampshire-14691988
Obrazová príloha: wikipedia.org
Študoval archeológiu a históriu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Zaoberá sa vojenskými a námornými dejinami. Je autorom knihy Bitky a bojiská - Stručné dejiny Slovenska pre mladých čitateľov (Slovart 2021).