Utečenci spomedzi zatknutých po poľských povstaniach proti samoderžaviu v rokoch 1830 a 1861 tvoria zaujímavý fenomén dejín 19. storočia − zďaleka nielen z hľadiska dobrodružnosti príbehov. Vyhnanci tvorili v kontexte obyvateľstva ázijskej časti Ruska kvalitatívne i kvantitatívne dôležitú, rozhodne nie zanedbateľnú položku. Dvakrát (v rokoch 1833 a 1866) ich pokus o hromadný útek prerástol do pokusu o povstanie. Plány obidvoch akcií boli neskoršie zveličené, spontánnym rozhodnutiam bol dodaný systém, perspektíva a vízia (napr. utvorenia republiky na Sibíri a pod.). Úteky revolucionárov sa totiž v Poľsku stávali podnetom na vznik legiend a dotvárali systém národnej martyrológie a hrdinstva.
Mučeníci a hrdinovia
Snahy o manipuláciu s faktografickou stránkou udalostí osvetľujú pohľad na dobovú ideológiu odboja národa, ktorý sa mal zomknúť okolo vznešených ideí stelesnených výraznými postavami hodnými Panteónu – aj vďaka schopnosti sebapredvádzania… V 19. storočí sa napríklad značnej obľube tešili príbehy o neúspešnom úteku manželov Wincentyho a Albiny Migurských, pri ktorom bol muž ukrytý v povoze v truhlici medzi ostatkami detí umrevších vo vyhnanstve, na ktorej sedela žena v sukni. Text nesporne upútal prvkami makabrizmu, podobne ako dnešný bulvár, medziiným ich osudy inšpirovali Leva Nikolajeviča Tolstého k napísaniu známej poviedky Prečo, zobrazujúcej ťažké osudy vyhnancov, ale ruský spisovateľ mal k dispozícii len pramene sprostredkované prekladmi do ruštiny. Sledovať spôsob filtrovania je, pokiaľ sme schopní rekonštrukcie, nesporne zaujímavé, čiastočne sa o to pokúsime v ďalšom texte.
Teraz vyrazme na cestu za útekmi. Viaceré boli neúspešné. Únik obvykle umožnila nedokonalosť štátnej správy a neprehľadnosť situácie na riedko osídlenom území. Príprava a uskutočnenie akcií uľahčoval pomerne dobrý zdravotný stav utečencov. V rámci trestu dopravoval samoderžavný režim revolucionárov v reťaziach na miesto nútených prác, po jeho odpykaní (pokiaľ sa väzni nepokúsili o útek) dostali možnosť stať sa osadníkmi, po čase sa viacerým podarilo vymôcť si návrat do Európy.
Poľskí trestanci neboli umiestňovaní do extrémnych podmienok na Sibíri, ale v blízkosti hraníc –väčšinou priamo v sídlach „slobodného“ obyvateľstva; základné podmienky života sa u nižších vrstiev v zásade nelíšili, zdraví a odolní muži teda mali možnosť prežiť. Bez toho, aby sme skĺzli do prikrášľovania vonkoncom nie ideálneho zriadenia predrevolučného Ruska, sme nútení na základe faktov i písomných prameňov skonštatovať, že zámerné mučenie hladom či sústreďovanie deportovaných v izolovaných táboroch bude až vynálezom diktatúry dvadsiateho storočia, v rámci ktorej sa potom prudko zmenia aj podmienky na útek.
Pri opise udalostí musíme tiež zohľadniť dobovú štruktúru spoločnosti. Osoby z vyšších spoločenských skupín si prinajmenšom časť výsad zachovali aj po internovaní. Viacerí z predstaviteľov vyššej poľskej šľachty získali na Sibíri možnosť výnosne podnikať či sa vo veľkorysých rozmeroch venovať svojim záľubám (napr. etnografii či prírodným vedám). Preto niektorí z nich uprednostnili lojalitu voči vláde, ale iní, hoci sa tešili podobným privilégiám, ušli – pretože sloboda „svrbí“. Práve oni mali potom najväčšie šance na úspech.
Pre revolucionárov devätnásteho storočia bol, pochopiteľne, jedným zo vzorových útekov útek „poľského“ šľachtica Mórica Beňovského. Rodák z Vrbového je v kontexte poľskej histórie chronologicky jednoznačne prvým známym a hneď aj úspešným navrátilcom z chladničky Eurázie.
Spomedzi mnohých vyberáme osud úspešného hrdinu so zaujímavým osudom, o ktorom sa hovorí menej, než by sa čakalo. Okrem zoradenia udalostí si povieme niečo o tom, ako sa človek nestáva legendou.
Prichytený sprisahanec
Rufin Piotrowski sa zúčastnil povstania roku 1830. Po porážke emigroval, no zostal aktívne činný v Poľskom demokratickom spolku, vrátil sa v roku 1843 pod krycím menom Joseph Catharro, aby pripravil pôdu na nové povstanie. Zatknutý, odhalený, pod ťarchou dôkazov a svedectiev mnohých známych i menej známych sa priznal, výlučne sám za seba k špionáži, tvrdil, že o jeho zámeroch nevedel nik okrem neho a na zmienenom výroku trval. Neprinútili ho prezradiť (napokon, vypočúvanie sa dialo výlučne v slovnej podobe) žiadne meno. V liste gubernátorovi Dmitrijovi Bibikovovi výslovne žiadal, aby brali do úvahy, že za všetko, čo sa stalo, je zodpovedný výlučne sám, nik z tých, čo sa s ním stýkali, sa nedopustil žiadneho prečinu, pretože nevedeli o jeho misii.
Pre zaujímavosť krátke porovnanie – Stanislaw Krupski, ktorému sa na tretíkrát podarilo ujsť zo Sibíri v druhej polovici šesťdesiatych rokov devätnásteho storočia, po prvom z útekov vymyslel konšpiráciu ruských demokratov s Poliakmi, po druhom obvinil z nedostatočnej lojality dokonca i časť predstaviteľov štátnej správy. Ibaže Krupski bol iný prípad – agent provokatér odsúdený v podstate pre istotu, pretože nie je isté s kým, kde, pre koho, ako klamal, v podstate naozaj Piotrowského protiklad.
Obvinený, ktorý bude naďalej centrom nášho záujmu, bol 26. mája 1844 uznaný za vinného a odsúdený za účasť v povstaní roku 1831, nelegálny odchod za hranice, následný návrat s falošným pasom a za podvratnú činnosť. Pozbavili ho šľachtickej hodnosti a poslali na Sibír na nútené práce. V lete tohože roku absolvoval cestu v reťaziach − obvyklou trasou cez Kazaň, Perm, Jekaterinburg, Tumeň do Jalutogorska pri Toboľsku, odtiaľ do Omska, odkiaľ ho poslali do Jekaterinsku pri Tare – v tamojšom liehovare strávil osemnásť mesiacov. Hoci táto práca nebola ťažká a materiálne podmienky boli znesiteľné, v diele pod názvom Pamätníky z pobytu na Sibíri píše, že myšlienka na útek ho neopúšťala ani na okamih.
Snehom a v mraze
Z možných piatich trás si Piotrowski napokon zvolil smer k Archangeľsku, prístavu na severe s čulou medzinárodnou dopravou. V rámci príprav na útek si zapustil bradu, aby sa neodlišoval od mužíkov. V knihe spomienok neskoršie píše: „Oholím sa vtedy, keď budem slobodný – To sa asi nebudeš holiť do konca života – vraveli mi úradníci, smejú sa z mojej nádeje a ja som sa smial v duchu z nich.“
Zhromaždil zásoby potravín, v kroví na brehu Irtyša pripravil loďku. Prvý pokus koncom júla 1845 narušila prechádzka miestnych úradníkov, druhý koncom júla podnikol z jazera spojeného s Irtyšom úžinou, no plavbu znemožnila nečakane hustá hmla. Napokon vyrazil až začiatkom februára 1846, teda v najkrutejšej zime, avšak so zohľadnením možností rýchlejšieho transportu. Medzitým zdokonalil maskovanie − plešinu ukryl pod tmavoryšavú parochňu z kozej kože. Cestou na jarmok do mestečka Irbit, kde sa chcel zamiešať do davu, ho pri nocľahu v krčme okradli o štyridsať rubľov, prišiel tiež o najvydarenejší z trojice falošných pasov. Tak či onak, po troch dňoch dorazil do cieľa prvej etapy. Ďalej sa pobral pešo. Cestou sa vyhýbal obydliam, jedol zmrznutý chlieb, pil vodu z prierub, spával, podľa vzoru Ostjakov, pod snehom.
Vzhľadom na zmienené detaily veľa Európanov dlho spochybňovalo hodnovernosť zápiskov Piotrowského. Na obranu utečenca po takmer storočí vystúpil Knut Hamsun. Nórsky spisovateľ konštatoval, že spomenuté metódy používajú pri zimných pochodoch i jeho krajania. Piotrowského dielo upadlo takmer do zabudnutia aj preto, že autor bol vecný a konkrétny, text nevyhovoval predstavám dobovej martyrológie, rozšírenej u Poliakov.
Prevažne pútnik
V krčme za mestečkom Verchoturje stretol Piotrowski šesť mladých ruských veterinárov, ktorí sa pešo uberali z Archangeľskej gubernie za zárobkom k Toboľsku – teda presne opačným smerom ako hrdina.
Tesne pred Uralom sa napojil na trasu pútnikov smerujúcich do Soloveckého kláštora, podnietený okamžitým nápadom, sám sa tiež začal vydávať za pútnika. Prešiel cez Ural, ďalej putoval snehom, občas prenocoval v zemľankách načierno prenajímaných sedliakmi, v takýchto podmienkach doklady nikoho nezaujímali.
V priebehu ďalšej cesty sa Piotrowski dostal do povodia Kamy a cestoval s pútnikmi. Ledva unikol zbojníkom, následne v noci takmer zamrzol, našťastie na neho natrafil iný pútnik, ktorý ho napojil vodkou. V apríli, tesne pred Veľkou nocou, dorazil k Severnej Dvine, do mesta Veľký Usťjug. Tu čakal, kým povolia mrazy, ďalej pokračoval loďou, aby ušetril, nechal sa najať ako pomocník. Dorazil do Archangeľska, zistil, že na loď smerujúcu do zahraničia sa bez platného pasu nedostane, rozhodol sa teda prekĺznuť cez Petrohrad. Do veľkomesta sa pobral riečnou cestou po Onege. Tentoraz tvrdil, že smeruje zo Soloveckého kláštora cez Veľký Novgorod do Kyjeva, aby sa v Pečerskej lavre poklonil ostatkom svätých. K Onege do Archangeľska išiel pešo, prevažne územím obývaným starovercami. Správanie a spôsob života tejto komunity považoval za fanatické, aj preto sa im usiloval vyhýbať, a keďže bol jún, prespával v lese.
V mestečku Vytegra nastúpil na loď, cestu si opäť odrábal. Keď si v petrohradskom prístave obzeral loď, ktorá sa chystala vyplávať do Rigy, a premýšľal, ako sa na ňu dostať, na palube si „zízača“ všimli, a pretože chceli získať peniaze, ponúkli mu prepravu. Pas ich nezaujímal, za pomerne nízky poplatok Piotrowského v podstate prepašovali.
Posledné kroky k slobode
Z Rigy cez Kurónsko pokračoval Piotrowski pešo, v Palange (dnes letovisko na pobreží Litvy) prebehol cez hranicu do Pruska, skôr než stráž stihla vystreliť. Po prechode sa utečenec oholil (keďže už nebol v Rusku, nechcel pripomínať mužíka), z batoha vytiahol bielu košeľu, peniaze zamenil za toliare a cez Klajpedu (v tom čase Memelburg) pokračoval ďalej do Kráľovca, tentoraz ako francúzsky nádenník, ktorému sa v Rusku nedarilo, a preto hľadá šťastie v Prusku. (Tento detail naznačuje čo-to aj o dobových hospodárskych pomeroch.)
V Kráľovci, kde sa už cítil pomerne bezpečne, ho zatkli a hrozilo, že ho na základe dohody pruskej a ruskej vlády vydajú do rúk samoderžavnému režimu. Našťastie sa našli miestni (mená v texte autor aj po rokoch pre istotu zamlčal), ktorí mu pomohli pri úteku z väzenia, poskytli mu jedlo, odev a peniaze. Tak sa Piotrowski dostavníkom cez Štetín, Berlín, Lipsko, Frankfurt, Heidelberg, Kolín nad Rýnom a odtiaľ omnibusom do Štrasburgu po takmer štyroch rokoch vrátil do Paríža.
Osudy textu
Vo Francúzsku žil Piotrowski v horších materiálnych podmienkach než v sibírskom vyhnanstve. Na podklade spomienok a útržkov poznámok napísal svoju „odyseu“. Hoci úryvky uverejnené v poľských časopisoch nadchli medziiným aj vynikajúceho dramatika Zigmunda Krasického a preklady do ruštiny zasa ruského revolučného demokrata Alexandra Ivanoviča Gercena, kompletné vydanie sa stále odkladalo.
Pôvodný rukopis Piotrowského sa napokon po jeho smrti stratil, najpodrobnejšie informácie o úteku tak poskytuje poznanské vydanie z rokov 1860 − 1861. Redaktor a Piotrowského priateľ Ján František Kolosowski tento text skracoval a upravoval, mieru a spôsob zásahov nie sme schopní spätne rekonštruovať. Piotrowski bol natoľko silná osobnosť, že počas úteku i po ňom sa oveľa intenzívnejšie než o seba zaujímal o okolie, zvedavo sledoval život v krajoch, ktorými prechádzal (z hľadiska moderných čitateľov a bádateľov teda text ponúka cenný historický a etnografický materiál), trestuhodne málo písal o svojom utrpení, naučený prijímať život, tak ako prichádza a vyrovnávať sa s ním činmi. Minimálne obviňoval cársku vládu, nenadával, nevytváral tirády na samoderžavnú zvoľu. Hoci nič nezamlčiaval, krutosť, bieda, zaostalosť, hlad a utrpenie zostali v rovine konkrétnej konštatácie bez pokusov o zovšeobecnenie. Priam sokratovsky striedmy Piotrowski sa zdržiaval súdov, vytvárania hypotéz i hľadania príčin tam, kde ich nebol schopný, na základe logického usúvzťažnenia javov a faktov, nájsť.
Autor dokonca potlačil aj pronárodný zápal – veď si, napokon, nepotreboval nič dokazovať, vrátil sa do Ruska sám od seba, aby preskúmal možnosti nového povstania, ušiel zo znesiteľných podmienok jednoznačne pre pocit slobody – ale prečo by táral vospust sveta o tom, čo mu je najvzácnejšie? Kritickosť a sebakritickosť, objektivita, pochybnosť, snaha o zohľadnenie viacerých možností potláčajú vznik legendy v zárodku. Piotrowského pomník by ste v Poľsku hľadali márne.
Použitá literatúra
- Krupski, S.: Lużne karty pamiętnika zbiega z Sybiru. Lipsko 1877.
- Migurski, W.: Dwudziestoośmioletnie wygnanie : czyli ucieczka moja z żoną i dwojgiem dzieci. Zdarzenie prawdziwe z 1835 r. Poznaň 1906.
- Migurski, W.: Pamiętniki z Sybiru spisane przez Wincentego Migurskiego. Ľvov 1863 − Poznaň 1906.
- Piotrowski, R.: Pamiętniki z pobytu na Syberyi. Poznaň 1860.
- Śliwowska, W.: Ucieczki z Sybiru. Varšava 2005.
- Trojanowiczowa, Z.: Sybir romantyków. Krakov 1992.
Obrazová príloha: www.wikipedia.org, www.gutenberg.org
Vyštudoval Filozofickú fakultu UK v Bratislave, odbor slovenský jazyk − história. Predovšetkým sa zaujíma o literárnu fantastiku, alternatívnu históriu a historické romány v širšom, aj mimoliterárnom kontexte. Autor Dejín slovenskej literárnej fantastiky. Rád a vášnivo cestuje Poľskom a Pobaltím.