#VtentoDeň: 3.8.1708

Roku 1708 sa pri Trenčíne odohrala rozhodujúca bitka kuruckých vojen.

Porážka najlepšieho kuruckého vojska pri Trenčíne rozhodla o osude posledného a najväčšieho z protihabsburských povstaní. To vypuklo v roku 1703 a do jeho čela sa postavil knieža František II. Rákoci, nevlastný syn vodcu predchádzajúceho povstania „kuruckého kráľa“ Imricha Tököliho a po matke Helene (preslávenej hrdinskou obranou hradu v Mukačeve) potomok významného rodu Zrínskych.

Celé 17. až do začiatku 18. storočia lomcovali Uhorskom okrem protitureckých vojen predovšetkým protihabsburské povstania. Nazývajú sa aj stavovské, pretože v ich čele stála šľachta (šľachtický stav). Hlavnou príčinou povstaní bola na jednej strane snaha habsburských panovníkov o väčšiu centralizáciu moci a na druhej odpor uhorskej šľachty, ktorá si žiarlivo strážila svoje výsady a privilégiá, napríklad právo nezdaniteľnosti.

Hlavným bojiskom protihabsburských povstaní sa stalo územie dnešného Slovenska, ktoré tak nimi bolo aj najviac postihnuté. V polovici júla 1708 táborilo hlavné kurucké vojsko pri Nových Zámkoch. Po porade so svojimi veliteľmi sa Rákoci rozhodol vytlačiť cisárske sily zo západného Slovenska, aby si zabezpečil tyl pred plánovaným ťažením do Sliezska. Ako cieľ útoku bol pre svoj význam zvolený Trenčín, ale pomalý postup kuruckej armády umožnil cisárskym vojskám posilniť obranu mesta čerstvými silami.

Cisársky veliteľ v Uhorsku maršal Siegbert Heister zároveň urýchlil postup svojich hlavných síl tvorených predovšetkým jazdectvom v snahe Rákociho pri Trenčíne zaskočiť. To sa mu aj podarilo, na úsvite 3. augusta 1708 jeho predvoj pod velením generála Pálfiho narazil neďaleko Trenčína na kurucké hliadky, rozpútala sa prestrelka, ktorá zburcovala Rákociho tábor a zároveň zahájila bitku.

Medzitým dorazili na bojisko aj Heister s hlavnými silami a mimo dostrel kurucov obišiel ich ľavé krídlo. Keď však cisársky veliteľ uvidel takmer dvojnásobnú početnú prevahu protivníka a nemožnosť frontálneho útoku vzhľadom k neprehľadnému terénu s potokmi a výmoľmi, začal sa sťahovať od rozvinutého kuruckého vojska smerom k Trenčínu. Tento pohyb cisárskeho vojska chcel využiť Rákoci a rozkázal Pekrimu na pravom krídle, aby na neho od boku zaútočil. Ťažký terén, ktorý zabránil Heisterovi v útoku, sa teraz stal osudným Pekrimu.

Neskúsený kurucký generál si uvedomil komplikovanosť terénu, až keď bolo neskoro. Jeho jazdci po zmene rozkazov zmätkovali na úzkom násype medzi dvoma rybníkmi, čo sa pre zmenu rozhodol využiť pozorný Pálfi a s Heisterovým súhlasom vyrazil do útoku so svojimi dragúnmi a husármi. Prvý Pálfiho útok ešte kuruci odrazili, ale druhý už nevydržali. Zároveň s Pálfiho úspechom zastavil Heister svoj postup k Trenčínu a udrel na stred kuruckého vojska.

Rákoci najskôr vyslal na pomoc najohrozenejšiemu pravému krídlu svoju elitnú jazdu karabinierov a keď nepochodili, vydal sa tam zachraňovať situáciu sám. Jeho kôň však pri preskakovaní výmoľu zakopol a privalil bezvedomé knieža. To bol rozhodujúci okamih celej bitky. Len čo sa po kuruckom vojsku rozšírila správa, že Rákoci padol, dala sa väčšina z neho na útek a zvyšok padol alebo sa vzdal. Samotné knieža vyniesla z bitky jeho telesná stráž a Rákoci o nej neskôr skormútene napísal, „že nikdy ešte porážka od tejto hanebnejšia nebola.“

Povstalci už po nej nedokázali prevziať strategickú iniciatívu, kurucké hnutie postupne upadalo a posledné veľké kurucké vojsko 1. mája 1711, deň po podpísaní satmárskeho mieru, zložilo na Majténskom poli zbrane, odovzdalo svoje zástavy a prisahalo vernosť cisárovi.

Viac o tomto pohnutom období našich dejín si môžete prečítať aj v článku o osudoch jedného z najpozoruhodnejších kuruckých veliteľov, ktorý sa stal známy aj pod prezývkou „Rákociho blesk“. https://historylab.dennikn.sk/novovek/rakociho-blesk-zivot-dobrodruha-ladislava-ockaja/