Boj s vírusom spôsobujúcim chorobu COVID-19 politici často prirovnávajú k vojnovému stavu a značne svojvoľne operujú so symbolikou aj s paralelami medzi pandémiou a prvou a druhou svetovou či studenou vojnou. Okrem iného sa tým snažia legitimizovať aplikáciu mimoriadnych zákonných opatrení, napríklad zákona Defense Production Act (DPA), ktorý Spojené štáty americké prijali počas kórejskej vojny v septembri 1950.
Pre prípad národnej núdze vybavili Američania svoju vládu rozsiahlymi právomocami – mohla napríklad „presmerovať“ tok zdrojov, surovín a produktov od výrobcov smerom k vládnym organizáciám či nariadiť súkromným výrobcom, čo a v akom množstve majú vyrábať.
18. marca 2020 oživil zákon Defense Production Act (DPA) v súvislosti s krízou okolo koronavírusu prezident Donald Trump, ale s tým, že ho chce využiť len v prípade najhoršieho možného scenára vývoja pandémie. V Trumpovej neochote plne aplikovať tento „vojnový zákon“ sa v kontexte americkej politiky zrkadlí nielen starý ideologický spor medzi demokratmi a republikánmi, ale aj spor medzi tými, ktorí v štáte vidia dôležitý nástroj národnej mobilizácie, a tými, ktorí ho podozrievajú z neustálej snahy zmocniť sa stále väčšej moci na úkor slobody ľudí. Už v roku 1950 sa kritici zákona obávali dovtedy nevídanej byrokratizácie, zásahov vlády do súkromných ekonomických záležitostí a pomalého formovaniea tzv. „kasárenského štátu“.
Kórejská vojna
Zapojenie do kórejského konfliktu podľa historika Paula Pierpaoliho v knihe Truman and Korea : The Political Culture of the Early Cold War (1999) americkú ekonomiku na začiatku výrazne „nakoplo“. Rástli nielen príjmy obyvateľov, ale aj zamestnanosť a maloobchodné ceny – len v júli 1950 stúpli o 8 %, čo bol asi päťnásobne viac, než vzrástol osobný príjem.
Ako dodáva historik Michael J. Hogan v knihe A Cross of Iron : Harry S. Truman and the Origins of the National Security State, 1945 – 1954 (2000), kórejská vojna sa síce „Spojených štátov blahobytných“ bezprostredne nedotkla, napriek tomu sa ľudia obávali nedostatku potravín, prepadali nákupnej panike a hromadili zásoby.
Skokovo rástli výdavky na zbrojenie z 13 miliárd dolárov v rokoch 1949 – 1950 na 52 miliárd v roku 1952, čo zvyšovalo infláciu. Rovnako sa v druhej polovici roka 1950 zvyšovali ceny základnych surovín, napríklad cena kaučuku stúpla z 0,34 na 0,86 USD za libru (0,45 kg) a cena cínu z 0,76 na 1,84 USD za libru. Suroviny a materiály potrebné na výrobu zbraní chýbali v civilnom sektore. Produkčné kapacity priemyslu a ekonomiky sa celkovo blížili svojmu maximu.
Prezident Harry Truman sa dostal pod tlak, aby zaviedol protiinflačné cenové kontroly a zmobilizoval ekonomiku pre potreby vzdialenej vojny. Podľa Pierpaoliho sa síce jeho administratíva navonok snažila tváriť pokojne, ale pri interných diskusiách zaznievali až panické hlasy. Predseda National Security Resources Board (NSRB) Stuart Symington sa obával blížiaceho sa sovietskeho masívneho úderu a v súvislosti s tým poukázal na nedostatočný početný i materiálny stav amerických ozbrojených síl. Na zasadnutí kabinetu 8. júla 1950 minister financií John Snyder volal po pevnejšie kontrole ekonomiky, vedúci Munitions Board kontraadmirál Morton L. Ring si zase sťažoval na nedostatok medi a mangánu.
Dňa 19. júla 1950 preto Truman informoval Kongres o situácii v Kórei a varoval pred vážnymi makroekonomickými dôsledkami na „domácom fronte“. Zároveň požiadal, aby ho Kongres zmocnil k vyhláseniu čiastočnej mobilizácie s cieľom rozšíriť obrannú produkciu, zmraziť ceny a mzdy, čiastočne aplikovať úverové reštrikcie, zvýšiť daní a vládnu alokáciu obmedzených zdrojov a cenných materiálov.
Návrh zákona vyvolal v oboch komorách amerického parlamentu vášnivé debaty. Jeho členovia sa síce zhodli na tom, že by prezident mal byť vybavený osobitnými právomocami pre prípad vojny, ale nezhodli sa už na rozsahu týchto právomocí.
Jeden zo skúsených finančníkov, poradca vojnového prezidenta Franklina D. Roosevelta Bernard Baruch sa v júli 1950 snažil presvedčiť senátny bankový výbor, aby súhlasil s plnou vojnovou mobilizáciou vrátane zriadenia osobitného úradu pre koordináciu obranného priemyslu a zavedenia komplexného systému kontroly miezd a cien s cieľom zjednodušiť vojnovú produkciu a udržať na uzde infláciu: „Nemáme veľa iných možností. Musíme mobilizovať.“
Podľa historičky Laury Mcenaneyovej bolo špecifikom studenej vojny to, že nebola vyhlásená, ale pre jej súčasníkov sa zmenila na stav stáleho napätia, striedaný krízami a následnými fázami uvoľnenia. Niečo podobné môžeme čakať aj v súvislosti s „nájazdmi“ vírusových útočníkov v nasledujúcich rokoch a dekádach.
Ako dodáva Hogan, bojovníci rodiacej sa studenej vojny „balili“ svoje odporúčania do slovníka ideológie národnej bezpečnosti, v ktorom sa mali zmazať rozdiely medzi vojnou a mierom. Nutná bola podľa nich neustála pripravenosť na vojnový stav, dôraz na totálny charakter vojny, mobilizujúci celú spoločnosť a všetky jej zdroje a vyžadujúci osobné obete a neustálu bdelosť. V podstate išlo o ustanovenie „permanentnej vojnovej ekonomiky“, v ktorej by hrali dôležitú úlohu vládne „mobilizačné agentúry“, ktoré by disponovali výraznými právomocami zhromažďovať a distribuovať zdroje na celonárodnej úrovni.
Naprieč politickým spektrom
Na začiatku studenej vojny sa zástup priaznivcov štátu „národnej bezpečnosti“ ťahal naprieč demokratmi aj republikánmi. Ich vodca senátor Robert A. Taft súhlasil s tým, že Američania sa teraz nachádzajú v „novej pozícii“, ktorá by sa dala charakterizovať ako „ani vojna, ani mier“.
Ako však podľa Hogana varoval republikánsky kongresman za Michigan Jesse P. Wolcott, tento stav sa mal držať na uzde tak, aby neprerástol do „socializácie Ameriky“. Republikáni preto považovali obmedzenia úverov a škrty vo výdavkoch za dostatočný prostriedok na skrotenie inflácie bez toho, aby cez kórejskú vojnu dostal prezident do rúk nástroje na „svojvoľné a diktátorské riadenie priemyslu“.
Záležalo tiež na tom, z akých pozícií sa politici pozerali na štát ako inštitúciu – či s podozrením, že sa neustále zo svojej podstaty snaží ukrajovať slobody a získavať moc pre seba, alebo ako na pozitívny nástroj zmien, s ktorého pomocou je možné lepšie brániť demokraciu a slobodu doma aj v zahraničí. Debata medzi republikánmi a demokratmi tak bola aj diskusiou o úlohe USA vo svetovej politike.
Truman preto postupoval opatrne. Pred blížiacimi sa voľbami do Kongresu v novembri 1950 nechcel posilniť konzervatívcov prílišným volaním po kontrole ekonomiky a posilnení štátu. Tak isto nechcel drakonickou mobilizáciou vyslať signál Moskve, že sa chystá na veľkú vojnu. Trumanovi navyše chýbali presné dáta od armády, čo a koľko toho vlastne bude potrebovať. Veľkou neznámou bolo, ako dlho bude vojna trvať. Dlhšie trvanie znamenalo vyššie výdavky a trvalejšie zásahy štátu.
Keď sa na konci júla 1950 začalo vypočutie na pôde Kongresu, republikáni na čele s Taftom preferovali dobrovoľný prístup k priemyselnej mobilizácii: „Nie som úplne presvedčený, že Rusi plánujú vojenský útok a že hrozí tretia svetová vojna. Nie je teda nevyhnutné, aby štát získal diktátorské právomoci nad priemyslom.“ Aj južanskí demokrati sa obávali „socializácie, centralizácie a kasárenského štátu“, na druhej strane niekoľko „jastrabov“ od republikánov bolo, naopak, presvedčených, že návrh demokratického prezidenta nejde príliš ďaleko a požadovali okamžité zavedenie prídelového systému a cenových kontrol. Nakoniec Kongres Trumanovi poskytol všetko, čo pôvodne žiadal, navyše mu dal mimoriadne povolenie na zavedenie prídelového systému a cenových a mzdových kontrol.
Truman podpísal zákon 8. septembra 1950. Okrem priebežnej kontroly nad mzdami, cenami a nájmami mohol s jeho pomocou nariadiť rozšírenie továrenskej výroby, obmedziť poskytovanie úverov, alokovať vzácne zdroje a vstúpiť do pracovno-právnych sporov.
Trumanove právomoci
Mohol žiadať od súkromných spoločností, aby podpísali kontrakty so štátom, a splnili tak potrebné úlohy pre národnú obranu. Rovnako mohol pri niektorých materiáloch a surovinách stanoviť ich cenu, zakázať ich hromadenie či špekulácie s nimi. Tiež mohol vstupovať do ekonomiky tým, že vyberie životne dôležité suroviny a materiály, aby boli k dispozícii preferovanej výrobe. Mohol vytvoriť inštitúcie, ktorých cieľom mala byť alokácia materiálov a služieb pre národnú obranu. Prekotným vytváraním nových agentúr a inštitúcií dochádzalo aj ku kolíziám a byrokratickému chaosu. Truman preto 9. septembra 1950 určil Stuarta Symingtona za koordinátora nového systému.
Kritici prezidentovi vyčítali, že nová mobilizačná štruktúra je príliš decentralizovaná a fragmentovaná. Podľa Pierpaoliho sa Truman chcel vyhnúť vytváraniu „byrokratických behemotov“ z druhej svetovej vojny a snažil sa, aby mobilizáciu riadili existujúce agentúry.
Pomalá až laxná mobilizácia počas leta 1950 odrážala aj absenciu jasných cieľov. S typom „obmedzeného konfliktu“ USA nemali skúsenosť. Vývoj na bojisku tomu zodpovedal. V júni 1950 boli síce Američania prekvapení a zatlačení severokórejskú ofenzívou, ale generál Douglas McArthur dokázal v septembri 1950 reagovať úspešným vylodením v Inčchone a následne zatlačiť severokórejské vojská späť k 38. rovnobežke. Podľa historika Melvyna Lefflera tento úspech podnietil prezidenta Trumana k myšlienke, že by mohli Kim Ir-sena zo Severnej Kórey úplne vytlačiť a polostrov zjednotiť. Americkí zákazníci reagovali na tieto úspechy s optimizmom a vrátili sa k mierovému nákupnému správaniu. Maloobchodné predaje klesli a Trumana nič nenútilo, aby mobilizáciu urýchlil.
Situácia sa zásadne zmenila 25. novembra 1950. Do konfliktu sa zapojila Čínska ľudová republika, respektíve čínski dobrovoľníci, a tí zahnali sily OSN hlboko na juh. O tri dni neskôr musel McArthur konštatovať, že „čelíme úplne novej vojne“, a Truman musel svoj „laxný“ prístup prehodnotiť. V predtuche nedostatku začali Američania opäť hromadiť zásoby. Optimizmus zo skorého konca vojny sa vytratil, jej podpora klesla od októbra 1950 o 25 %, rovnako ako Trumanove politické preferencie.
Verejnosť žiadala plnú mobilizáciu a ako podľa Pierpaoliho napísal prezidentovi jeden Texasan, „…všetky automobilky by sa mali zmeniť na továrne na vojnový materiál…“, odborníci zase chceli zmrazenie miezd a centralizáciu zbrojárskej výroby. Nezhodli sa však na tempe. Minister obrany George C. Marshall 5. decembra urgoval prezidenta, aby vyhlásil stav národnej núdze, čo Truman večer 15. decembra 1950 v rozhlasovom a televíznom prejave urobil.
Predstavil plány svojej administratívy na zvýšenie zbrojárskej produkcie, zníženie nevojenských výdavkov, zavádzanie selektívnych cenových a mzdových kontrol a vytvorenie novej agentúry Office of Defense Mobilization (ODM), do ktorej čela vymenoval předtím dlho prehováraného šéfa General Electric Charlesa E. Wilsona.
Podľa Pierpaoliho tým radikálne zmenil svoj prístup k mobilizácii, čo malo aj významný psychologický efekt na Američanov – uvedomili si, že sú v skutočnej vojne a čakajú ich obete a uťahovanie opaskov. Symington a jeho NSRB, s ktorého koordinačnou úrovňou bol prezident dlhodobo nespokojný, tak bol odsunutý na vedľajšiu koľaj.
Nové zbrojenie
V roku 1951 pri svojej správe o stave Únie načrtol Truman ambiciózny plán zbrojenia nielen pre vojnu v Kórei, ale aj ďalšieho vývoja v rámci americko-sovietskeho súperenia. Dramaticky mali rásť americké výdavky na zbrojenie. Ročne malo byť vyrobených tisíce tankov a lietadiel, čo si vyžadovalo agresívne zvýšenie produkcie ocele a hliníka. Len v rokoch 1951 a 1952 „natieklo“ do programov národnej bezpečnosti 140 miliárd dolárov a počet vojakov armády sa zvýšil zo 655 000 (1950) na 1 353 000 (1952).
Dňa 26. apríla 1951 požiadal Truman Kongres o rozšírenie a predĺženie DPA na ďalšie dva roky. Od začatia vojny vláda uplatnila objednávky vo výške 26 miliárd dolárov a plánovala do konca fiškálneho roka minúť ďalších 58 miliárd. Vojnová výroba mesačne „odsávala“ 2 miliardy dolárov z civilného sektora a pre rok 1952 sa predpokladalo zdvojnásobenie tejto sumy.
Po vstupe Číny do vojny začal Washington podľa historika Melvyna P. Lefflera pochybovať o tom, či Stalin skutočne zostane bokom od konfliktu a či sa kórejská vojna nerozšíri aj do Európy. Tu mali USA a Západ slabšie pozície, zvlášť v konvenčných zbraniach, a v prípade vojny s Moskvou by sa neboli neubránili. Od takéhoto kroku chcel Truman Stalina za každú cenu odradiť, preto prevelil do západnej Európy štyri divízie a sústredil aj viac pozornosti na budovanie štruktúr NATO. Pre Trumana nastal vhodný okamih, aby z Kongresu „vyrazil“ ďalšie peniaze nielen na samotné vedenie vojny, ale aj na ďalšie strategické priority, ktoré mali v očiach svetovej verejnosti obnoviť americkú vojenskú prevahu najmä v Európe.
S tým, ako rástla vojnová produkcia, bola by skokovo rástla aj inflácia, ak by vláda neregulovala úvery, ceny, mzdy a nájmy. Trumanove ambiciózne plány však u republikánov narážali na ich obavy z „kasárenského štátu“ a z „prezidentskej diktatúry“. Priemyselné zväzy sa bránili cenovým stropom s tým, že riešením by malo byť skôr zvýšenie produkcie. Pre boj s infláciou navrhovali namiesto cenovej kontroly redukciu vládnych výdavkov, zvýšenie daní a obmedzenie spotrebných úverov.
Požiadavka zmraziť mzdy a ceny narazila tiež u odborov, ktoré chceli stanovený limit pre zvýšenie miezd posunúť z 10 na 12 %. V marci 1952 žiadali oceliarski odborári zvýšenie miezd, čo majitelia oceliarní odmietli, kým vláda nezvýši koncovú cenu ocele. To však Truman odmietal, lebo podľa neho mali oceliari dostatočne vysoké zisky nato, aby sa o ne „podelili“ aj so zamestnancami. Hrozilo, že odbory vstúpia do štrajku, a tak sa Truman v mene národnej bezpečnosti rozhodol prevziať oceliarne do rúk štátu. Rozzúrený Kongres hrozil Trumanovi impeachmentom. Najvyšší súd nakoniec 2. júna 1952 vyhlásil prevzatie oceliarní za protiústavné. Kongres predĺžil DPA ešte o jeden rok, ale vyňal z jeho pôsobnosti množstvo komodít a ukončil prezidentovu právomoc vstupovať do pracovno-právnych sporov.
Prolongácie a intenzifikácie kórejského konfliktu presvedčili Američanov, že si budú musieť do budúcna vytvoriť „trvalú mobilizačnú základňu“, z ktorej budú čerpať priemyselné kapacity, suroviny, ľudskú silu a znalosti. Stav permanentnej národnej bezpečnosti a pripravenosti sa stal trvalou súčasťou americkej zahraničnej i vnútornej politiky. Vznikali nové byrokratické štruktúry, federálny rozpočet sa navyšoval o nové miliardové výdavky na zbrojenie, rástol tiež vplyv vojakov a armády. Rodil sa mocný a obávaný vojensko-priemyselný komplex.
Literatura:
- Pierpaoli, P. G. Jr.: Truman and Korea. The Political Culture of the Early Cold War. Columbia 1999.
- Hogan, M. J.: A Cross of Iron. Harry S. Truman and the Origins of the National Security State, 1945-1954. Cambridge 1998.
- Mcenaney, L.: Cold War mobilization and domestic politics the United States. In: M. P. Leffler/O. A. Westad (eds.): The Cambridge History of the Cold War. Cambridge 2009.
Obrazová príloha: US NAVY, wikipedia.org
vyštudoval históriu a politológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej (2002) a históriu na Central European University v Budapešti (2004). V roku 2016 obhájil dizertačnú prácu na Ústave svetových dejín na FF UK na tému Maďarsko 1956 : Od reformy socializmu k národnému povstaniu. Táto práca by mala v rozšírenej podobe vyjsť ako rovnomenná monografia vo vydavateľstve Academia. Zaoberá sa dejinami Maďarska v rokoch 1953–1957, Sovietskeho zväzu v 50. a 60. rokoch minulého storočia, a tiež zahraničnou politikou Československa v rokoch 1953–1968.
Absolvoval študijné a výskumné pobyty na New York University (NYU) či v Open Society Archives (OSA). V súčasnosti pôsobí ako lektor na Vyššej odbornej škole publicistiky v Prahe. V rokoch 2013–2017 bol redaktorom českej sekcie online magazínu Visegradrevue.eu. Zároveň vedie online portál o studenej vojne Praguecoldwar.cz. Venuje sa historickej publicistike a pravidelne publikuje napríklad v týždenníku Respekt alebo v denníku Lidové noviny. S Českým rozhlasom Plus spolupracuje na programe Portréty.
Mohlo by sa vám páčiť
Najčítanejšie články za 7 dní
#VtentoDeň
- 1766 V tento deň roku 1766 sa narodil jeden z najvýznamnejších veliteľov habsburskej monarchie – poľný maršál Josef Václav Radecký. Na počesť jeho víťazstiev zložil rakúsky skladateľ Johann Strauss starší slávny Radeckého pochod. Viac info...
- 1949 Roku 1949 začali prvé Dni československo-sovietskeho priateľstva. Začali podpisovou akciou k Stalinovým narodeninám, s tzv. zdravicou. Viac info...