Každá z mocností mala po druhej svetovej vojne inú predstavu, ako by malo vyzerať Nemecko. Roztržka medzi niekdajšími spojencami nakoniec viedla k vytvoreniu dvoch štátov.
Ešte v priebehu bojov druhej svetovej vojny padali v protihitlerovskej koalícii najrôznejšie návrhy, ako s Nemeckom po vojne naložiť – od vojenskej vlády a časovo neobmedzenej okupácie až po rozdelenie Nemecka do stavu pred rokom 1871. Ako podotýka historik Hans-Peter Schwartz v kapitole The division of Germany 1945–1949 v knihe The Cambridge History of Cold War, Američania, Briti, Francúzi a Sovieti sa museli v roku 1945 najprv rozhodnúť, aký variant zvolia, a predovšetkým, ako ho potom prenesú do praxe.
Schwartz rozdeľuje históriu povojnovej správy Nemecka do troch fáz. V prvej si v roku 1945 jednotlivé okupačné krajiny vytvorili svoje vlastné zóny so špecifickou správou a rozdielnymi plánmi v ekonomike či v politike.
Druhú etapu, začínajúcu na jar 1946, definovalo rapídne zhoršenie ekonomickej situácie (ktoré si vynútilo zlúčenie dvoch zón do anglo-americkej Bizónie), a rastúce spory so Sovietskym zväzom o podobu mierovej zmluvy s Nemeckom.
Tretú fázu, od zimy 1947 do jesene 1949, už charakterizovala otvorená roztržka, vedúca k zlúčeniu troch západných zón do jednej entity, vzniku dvoch nemeckých štátov a „tikajúcej bomby“ v podobe rozdeleného Berlína.
Pohľad prvý – londýnsky
Schwartz nahliada na problematiku rozdelenia Nemecka z piatich uhlov – britského, amerického, francúzskeho, sovietskeho a nemeckého. Možno pre niekoho prekvapujúco upozorňuje, že mnoho povojnových riešení nemeckej otázky vzišlo z britskej „dielne“, respektíve z vládneho výboru, ktorému predsedal Churchillov námestník a povojnový nástupca Clement Attlee. Briti tak viac ako kto iný sformovali základné kontúry povojnového rozdelenia Nemecka, ktoré potom vydržalo po celé obdobie studenej vojny.
Napríklad už na jeseň 1943 prišla britská vláda s návrhom, aby Sovietskemu zväzu pripadlo ako okupačná zóna 40 % územia Nemecka (podľa stavu z roku 1937). Tento návrh potom putoval do Európskej poradnej komisie (European Advisory Commission, EAC), akéhosi poradného zboru britských, amerických a sovietskych veľvyslancov v Londýne. Moskva, samozrejme, súhlasila a vo februári 1945 návrh prijali aj Churchill, Roosevelt a Stalin. Ako podotýka Schwartz, Sovietsky zväz tak získal strategickú pozíciu na Labe a 100 kilometrov od Rýna – a tak to zostalo až do roku 1994.
Podobne sa Attleeho výbor dohodol na spoločnej správe hlavného mesta Berlína. Británia si tiež od počiatku vybrala ako svoju zónu strategicky dôležité Porúrie. Ako podotýka Schwartz, v roku 1943 to vyzeralo ako výhra, ale po vojne – vzhľadom na ekonomický a demografický charakteru regiónu s vysokou hustotou osídlenia a s nedostatočnými poľnohospodárskymi kapacitami – musel Londýn túto zónu najprv dotovať a živiť, aby bol potom o to isté nútený požiadať USA.
Churchill tiež presadil rozhodnutie vytvoriť špeciálnu zónu pre Francúzsko. Reagoval tak na predchádzajúce americké vyhlásenie o tom, že počítajú s okupáciou Nemecka maximálne v období dva roky od skončenia vojny. Briti tak podľa Schwartza chceli využiť Francúzov a vytvoriť s nimi akúsi západnú protiváhu Moskve v prípade, že sa Američania z Európy stiahnu. Dôsledok bol presne opačný – Francúzi v skutočnosti neboli v zásade proti, aby Moskva Nemecko v budúcnosti kontrolovala, a geopoliticky tak eliminovala nepriateľa, ktorý Francúzsko v priebehu uplynulých tridsiatich rokov dvakrát napadol. V zmysle rovnakej logiky Francúzi trvali na rozdelení Nemecka, a tiež dlhodobo vetovali zavedenie ústredných nemeckých úradov. Z tohto pohľadu malo zapojenie Francúzska podľa Schwartza mimoriadne kontraproduktívny dopad.
Briti začali čoskoro počítať svoje okupačné „straty“. Museli odrážať pokusy Moskvy aj Paríža získať podiel na porúrskom nerastnom bohatstve, rovnako ako riešiť zhoršujúcu sa ekonomickú situáciu hladujúcich obyvateľov zóny a z toho vyplývajúce rastúce finančné zaťaženie. Na jar 1946 sa Briti prestali báť obnoveného Nemecka a začali sa báť obnoveného Nemecka pod kontrolou alebo v spojenectve s Moskvou. Úzka aliancia s USA sa javila ako jediná alternatíva.
Aj keď na jar 1947 Američania de facto prevzali vedenie v západnom Nemecku, Briti si až do roku 1950 ponechali významnú úlohu, predovšetkým v politickej rovine, kde iniciovali rad krokov, ktoré mali západné zóny integrovať do širších západoeurópskych štruktúr. Museli však čakať na Washington, až prevezme náklady a poistí riziká.
Pohľad druhý – z Washingtonu
Americká „nemecká“ politika prešla značným vývojom, ktorý na začiatku určil Rooseveltov konsenzuálny postoj smerujúci k zachovaniu Veľkej aliancie. Hoci po jeho smrti 12. apríla 1945 jeho nástupca Truman prejavoval oveľa menšiu vôľu alianciu udržať za každú cenu, Rooseveltov prístup ešte dva roky určoval americkú politiku v Nemecku. Spoločná okupácia sa zdala byť nevyhnutná – aj preto Truman odmietol Churchillov návrh vynútiť si v predvečer kapitulácie Nemecka nové rokovania o okupačných zónach. Počas celého roka 1945 sledovali Američania iné priority a nemeckú otázku redukovali na akútne problémy správy či reparácií.
Už v lete 1945 však jeden americký diplomat spoločnú správu odmietol. Navrhoval sústrediť sa na vlastnú zónu a pretvoriť ju na prosperujúcu, a do určitej miery aj nezávislú jednotku. „Lepší vrabec v hrsti“ – rozdelené Nemecko so západnou časťou pevne spojenou s USA a Západom ako nárazníkovou zónou proti sovietskemu totalitarizmu – ako „holub na streche“ v podobe zjednoteného Nemecka, v ktorom môžu „sily totalitarizmu“ voľne expandovať smerom na západ i sever. Oným diplomatom nebol nikto iný ako George Kennan a jeho premisy z roku 1945 sa potom podľa Schwartza o dva roky neskôr stali oficiálnou americkou politikou.
V roku 1945 kľúčoví muži americkej správy v Nemecku (Dwight D. Eisenhower do decembra 1945 pôsobil ako najvyšší vojenský veliteľ v Európe a zároveň ako vojenský guvernér v Nemecku, a generál Lucius D. Clay ho potom v „nemeckej“ funkcii nahradil), dávali spoločnej vojensko-civilnej správe so Sovietmi ešte šancu. Nemalú úlohu hrali podľa Schwartza sympatie k ich kolegovi v zbrani, sovietskemu vojenskému guvernérovi Georgijovi Žukovovi.
Ako pripomína Schwartz, Eisenhower a Clay urobili na začiatku niekoľko chýb, ktoré potom Američanom ich nemeckú pozíciu sťažili. Predovšetkým si nezabezpečili dostatočne jasné a zmluvne podchytené podmienky v otázke prístupu Západu do svojich sektorov v Berlíne. Prijali tiež sovietsku premisu, že každý poskytuje potraviny a palivo „svojim“ Nemcom vo svojich zónach.
Až do jari 1947 charakterizuje Schwartz Clayov postoj ako v podstate ústretový k sovietskym požiadavkám. Washington síce odďaľoval riešenie nemeckej otázky, ale stále väčšmi prevládalo presvedčenie, že bez ekonomickej resuscitácie západných zón sa nespamätá ani západná Európa. Washingtonu sa navyše príliš nechcelo zahryznúť do „kyslého jablka“ nemeckej mierovej zmluvy. Kým váhali, zásadne sa zmenil zahraničnopolitický kontext aj vnútorná politika v USA. V novembri 1946 sa voľby do Kongresu skončili s výraznou republikánskou, antikomunisticky naladenou väčšinou a pod novým ministrom zahraničia Georgom Marshallom dozrela Trumanova doktrína, s ktorou prezident hodlal prevziať bezpečnostné záväzky Veľkej Británie v Stredomorí.
V tomto kontexte sa odohralo zasadnutie Rady ministrov v Moskve od 10. marca do 24. apríla 1947, po ktorého nijakom výsledku Američania podľa Schwartza stratili trpezlivosť. Došlo na Kennanovu predpoveď z roku 1945 – prioritou sa do budúcna mala stať plná rekonštrukcia a obnova západného Nemecka a jeho začlenenie do Američanmi vedeného ekonomicko-politického systému. Zrodil sa Marshallov plán.
Pohľad tretí – z Paríža
Schwartz je kritický k francúzskemu, údajne nekonštruktívnemu prístupu k zjednocovaniu západných zón, na druhej strane ho však vzhľadom na predchádzajúce francúzsko-nemecké vzťahy v rokoch 1914 – 1945 chápe. Francúzsko ako jediné ešte dlho do roku 1947 trvalo na pôvodnej vojnovej požiadavke trvalo rozdeleného Nemecka so Sárskom a Západným Porýním ako autonómnymi štátmi a s medzinárodnou správou Porúria. V tomto zmysle Francúzsku vyhovovalo tiež Moskvou iniciované odovzdanie časti Východného Pruska Poľsku.
Podľa Schwartza síce Francúzsko chcelo hrať úlohu sprostredkovateľa v nemeckej otázke, no malo najslabšiu pozíciu. Nakoniec mu nezostalo nič iné, než podporiť USA a Veľkú Britániu, hoci za významné sľuby dodávok lacného uhlia z Porúria, rovnakých práv v Najvyššej komisii pre dohľad nad západným Nemeckom či bezpečnostných garancí v podobe budúcej transatlantickej zmluvy. Nakoniec Francúzsko „zvíťazilo“. Padlo celonemecké riešenie a vznikli dva nové nemecké štáty. Západom a USA kontrolovaná „časť“ Nemecka bola nakoniec pre Paríž oveľa prijateľnejšia ako nevypočítateľné zjednotené Nemecko.
Pohľad štvrtý – z Moskvy
Ani sovietska politika nebola podľa Schwartza od roku 1945 konzistentná. Prvé „vojnové“ riešenie bolo v súlade s Londýnom a Washingtonom: ríšu „zlomiť“ a rozčleniť. S koncom vojny bolo ale jasné, že sa väčšia časť Nemecka, s kľúčovým priemyselným potenciálom, ocitne v rukách západných mocností, a rozbitie Nemecka tak prestalo byť v Stalinovom záujme. Ako podotýka Schwartz, odvtedy až do svojej smrti zostal Stalin odhodlaný dosiahnuť jednotné Nemecko, ale za podmienok výhodných pre Kremeľ.
Hneď spočiatku však oslabil svoju pozíciu tým, že časť „svojej“ okupačnej zóny postúpil bez konzultácie s Britmi a Američanmi Poľsku. Podľa Schwartza to malo ďalekosiahle dôsledky, pretože sovietska zóna sa tým „scvrkla“ zo 40 % územia bývalej ríše (podľa rozlohy z roku 1937) na 16 % s iba 28 % obyvateľov.
V jednom z minulých dielov tejto série konštatoval historik Vladimir Pechatnov, že Stalinove nemecké plány v sebe skrývali niekoľko vzájomne sa vylučujúcich možností, ktoré volil podľa toho, ako sa menila situácia. Ideálne, ale od začiatku nereálne by preňho bolo bývalo zjednotené prosovietske Nemecko. Kompromisnou možnosťou bolo zjednotené, neutrálne a demilitarizované Nemecko ako „nárazník“ medzi Východom a Západom. A konečne tu bol najrealistickejší variant – pretvorenie sovietskej okupačnej zóny na „malé“, socialistické Nemecko.
Momentálna voľba týchto strategických variantov sa premietala aj do konkrétnych krokov, ktorých paralelná implementácia však nielenže napríklad v otázke reparácií znemožňovala spoločnú správu Nemecka, ale v očiach Západu i západných Nemcov posilňovala vnímanie Sovietskeho zväzu ako nevypočítateľnej a agresívnej mocnosti. Moskva na jednej strane požadovala spoločnú správu všetkých štyroch zón, ale zároveň sa bránila tomu, aby ktokoľvek zasahoval do jej zóny. Ako podotýka Schwartz, do jari 1946 sa sovietskej správe vo východnom Nemecku podarilo vytvoriť model veľmi podobný rodiacim sa ľudovo-demokratickým režimom vo východnej Európe – od obmedzovania činnosti nekomunistických strán cez rozsiahlu pozemkovú reformu a znárodnenie až po povinnú výučbu ruštiny. Pre obyvateľov západných zón bola podľa Schwartza tá sovietska predobrazom toho, kam rozhodne nechcú smerovať.
Sovieti tiež iniciovali vznik inštitúcií, ktoré chceli mať plne pod kontrolou, ale ktoré by zároveň mali celonemecký dosah a vplyv. V Berlíne a v sovietskej zóne tak boli zriadené štyri strany, komunisti (KPD), sociálni demokrati (SPD), liberáli (LDPD) a kresťanskí demokrati. Cieľom bolo predovšetkým podporiť slabých komunistov. To viedlo sovietsku správu na jar 1946 k zlúčeniu KPD a SPD do SED, čo, zjednodušene povedané, malo znamenať „komunistické vedenie + sociálnodemokratické členstvo“.
Keď došlo na „posledné dejstvo“ nemeckej otázky v Západnom Berlíne – v západnej Trizonii bola zavedená separátna mena a Stalin nariadil blokádu pozemných a vodných ciest do Berlína – nikto nemohol vymyslieť lepší plán, ako presvedčiť západných Nemcov, aby prijali dočasné rozdelenie svojej krajiny a hlasovali pre Západ.
Pohľad posledný – nemecký
V období od roku 1945 do roku 1948 hrali nemeckí politici úlohu štatistov veľmocenskej politiky víťazov. Ako však dodáva Schwartz, predovšetkým z pohľadu USA a Veľkej Británie bolo dôležité presvedčiť západných Nemcov, aby sa v nastávajúcom „studenom“ konflikte pridali na ich stranu. Vzhľadom na rozšírený antikomunizmus a antisovietizmus to nebolo ani príliš zložité. Inak to nebolo ani pri volebných urnách. V oblastných voľbách neboli podľa Schwartza komunisti schopní prekročiť dvanásťpercentnú hranicu. Keď sa 20. októbra 1946 konali voľby vo všetkých štyroch sektoroch Berlína, násilne zjednotená SED aj s celou sovietskou podporou získala len 19,8 percenta.
Antikomunisticky boli podľa Schwartza naladení nielen ľudia, ale aj politické elity, vrátane napríklad sociálnych demokratov, ktorých vodca Kurt Schumacher komunistov označoval za „načerveno namaľovaných nacistov“. Konrad Adenauer, bývalý starosta Kolína nad Rýnom a od augusta 1946 predseda CDU v britskej zóne, sa podľa Schwartza tiež domnieval, že Stalin chce nemecký nacionalizmus len využiť a zneužiť na svoje účely a „vymeniť“ jednotné Nemecko za jeho prosovietsky ideál. Adenauer sa preto intenzívne orientoval na USA a západnú Európu, a to aj napriek tomu, že Nemci mali k západným mocnostiam ako k okupantom značné výhrady.
Spoločná správa Nemecka nakoniec podľa Schwartza zlyhala z piatich dôvodov – vinou systému rozdelenia na okupačné zóny, mocenského vákua v strednej Európe, ideologickej nekompatibility jednotlivých mocností, sporov ohľadom reparácií a konečne previazanosti nemeckej ekonomiky s ekonomikami západnej Európy.
Američania, rovnako ako Sovieti zavádzali vo svojich zónach modely riadenia a správy podľa svojich politických systémov a spoločenských štruktúr. V celonemeckých záležitostiach sa síce ich zástupcovia mali stretávať a rozhodovať v Spojeneckej kontrolnej komisii (Allied Control Council, ACC) v Berlíne, no právo veta v prípade neschopnosti dospieť k dohode podľa Schwartza nevyhnutne viedlo k tomu, že národné záujmy jednotlivých krajín vždy prevážili.
Ako ďalej podotýka Schwartz, pre víťazné mocnosti bolo lákavé kompenzovať si vojnové straty na úkor porazeného protivníka prostredníctvom peňažných reparácií či ovládnutie jeho priemyselných kapacít a výslednej produkcie tovaru. Takto podľa Schwartza uvažoval predovšetkým Sovietsky zväz, ktorý sa chystal na Nemecku „zahojiť“ nielen vo svojej zóne, ale čerpať reparácie aj zo zón západných.
Západné, industrializované zóny, kam patrilo aj husto osídlené a urbanizované Porúrie a Porýnie, boli závislé na dovoze potravín z východných častí krajiny, a to aj pred vojnou – išlo najmenej o 20 % celkovej spotreby potravín. Západné mocnosti mohli podľa Schwartza nechať západných Nemcov hladovať (a riskovať hladomor a nepokoje), alebo do svojich zón dovážať svoje potraviny (ktoré im ale chýbali doma), alebo obnoviť priemysel a obchod, aby si Nemci mohli potraviny a ďalšie suroviny sami nakupovať či vymieňať so svojimi východnými bratmi. V každom prípade by to podľa Schwartza znamenalo nepriame dotovanie Moskvy zo strany Západu.
Američania si nakoniec uvedomili, že ekonomiky západnej Európy sú previazané a bez nemeckého uhlia a ďalších priemyselných kapacít a trhov nebude možné jej prosperitu plne obnoviť. Moskve však podľa Schwartza akákoľvek snaha oživiť nemecký priemyselný potenciál „zaváňala“ tajnou konšpiráciou kapitalistov. Moskva síce neuspela vo svojej maximalistickej snahe vytvoriť veľké, zjednotené, prosovietske, alebo aspoň neutrálne Nemecko, ale so „svojou“ NDR získala kľúčovú geostrategickú pozíciu uprostred Európy.
Literatúra:
Obrazová príloha: wikipedia.org, Bundesarchiv
vyštudoval históriu a politológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej (2002) a históriu na Central European University v Budapešti (2004). V roku 2016 obhájil dizertačnú prácu na Ústave svetových dejín na FF UK na tému Maďarsko 1956 : Od reformy socializmu k národnému povstaniu. Táto práca by mala v rozšírenej podobe vyjsť ako rovnomenná monografia vo vydavateľstve Academia. Zaoberá sa dejinami Maďarska v rokoch 1953–1957, Sovietskeho zväzu v 50. a 60. rokoch minulého storočia, a tiež zahraničnou politikou Československa v rokoch 1953–1968.
Absolvoval študijné a výskumné pobyty na New York University (NYU) či v Open Society Archives (OSA). V súčasnosti pôsobí ako lektor na Vyššej odbornej škole publicistiky v Prahe. V rokoch 2013–2017 bol redaktorom českej sekcie online magazínu Visegradrevue.eu. Zároveň vedie online portál o studenej vojne Praguecoldwar.cz. Venuje sa historickej publicistike a pravidelne publikuje napríklad v týždenníku Respekt alebo v denníku Lidové noviny. S Českým rozhlasom Plus spolupracuje na programe Portréty.
