Pred 40 rokmi 16. júna 1976 začala juhoafrická polícia strieľať do davu študentov protestujúcich proti novému školskému zákonu. Najprv strieľali slzným plynom, potom ostrými nábojmi. Mierumilovný pochod sa zmenil na krvavý masaker.

Jazyk utlačovateľov

Demonštrujúci študenti. Na transparentoch sú nápisy- Nechceme afrikánčinu a Do pekla s afrikánčinou

Od roku 1948 bol oficiálnou štátnou politikou v Juhoafrickej republike apartheid, teda politika rasovej segregácie. Černošské obyvateľstvo malo zakázaný prístup do reštaurácií, kín, parkov, pláží, škôl, nemocníc a iných zariadení a verejne prístupných miest určených belochom. Na území Juhoafrickej republiky vznikli tiež takzvané bantustany, černošské rezervácie s istou mierou samosprávy. Jedným z prejavov apartheidu bolo napríklad aj oddelenie dopravných prostriedkov pre belošských a takzvaných „farebných“ obyvateľov. V rámci tejto politiky prijala vláda krajiny v roku 1974 aj novú legislatívu, ktorá reformovala jazyky používané na školách. Po novom sa okrem angličtiny mala vo výučbe používať už len afrikánčina, špecifický západogermánsky jazyk podobný holandčine. Jazyky pôvodného černošského obyvateľstva (zuluština) mali byť podľa zákona takmer úplne ignorované (používať sa mohli pri telocviku, náboženskej a hudobnej výchove).

Politika apartheidu fungovala v Juhoafrickej republike už dlho a podobné zákony vznikali i predtým. 70. roky však boli inou dobou. Kolonializmus bol takmer mŕtvy a v Spojených štátoch silnelo hnutie Afroameričanov (Black Power, Čierna sila). Proti Apartheidu sa dvíhal odpor doma i v zahraničí. Černošské obyvateľstvo postupne naberalo na sebavedomí.

Nový zákon vzbudil okamžitý odpor. Učitelia i žiaci preferovali angličtinu, ktorou hovorila väčšina obyvateľov krajiny. Afrikánčinou nehovoril takmer nikto. Študenti sa pri výučbe museli sústreďovať hlavne na jazyk, aby vôbec porozumeli tomu, čo sa učia. Unikalo im tak všetko ostatné. Niektorí učitelia sa preto rozhodli zákon ignorovať, čo malo za následok okamžité prepustenie. Obavy, že by mohol zákon spôsobiť nepokoje, odbil minister školstva s tým, že ho to nezaujíma a že zákon s nikým nekonzultoval a ani nebude. Pre černochov bol zákon symbolom rasizmu. Vplyvný juhoafrický anglikánsky kňaz a neskorší laureát Nobelovej ceny Desmond Tutu nazval afrikánčinu „jazykom utlačovateľov“.

Študentský odboj

Apartheid – Priestor len pre bielych

Školy sa postupne začali pridávať na stranu učiteľov. Jedna škola za druhou šli do štrajku. Odpoveďou vlády bolo zatvorenie škôl, ktoré štrajkovali. Pochopiteľne, situáciu tým neupokojila. Naopak, napätie eskalovalo. 30. apríla sa študenti z Orlando West Junior School v Sowete rozhodli ísť tiež do štrajku. Ich rebélia sa rýchlo rozšírila do celej časti mesta, kde mali neskrývanú podporu. Na 16. júna 1976 sa rozhodli zorganizovať masový pochod mestom.

Všetko pripravovaliv tajnosti.Veľa študentov prišlo v ten deň ráno do školy bez toho, aby vôbec vedelo, že sa bude niečo diať. Drvivá väčšina z nich sa ale k pochodu okamžite pridala. Študentský akčný výbor prisľúbil vedeniu školy disciplinovanosť a pokojný priebeh demonštrácie. Nechceli žiadne problémy ani násilnosti. Malo ísť o pokojnú demonštráciu, ktorej cieľom malo byť len upozornenie na problémy s novým školským zákonom a vyjadrenie solidarity so štrajkujúcimi. Po týchto ubezpečeniach podporili pochod i učitelia školy. Podľa plánu mali študenti pochodovať rôznymi ulicami mesta a stretnúť sa pred Orlando West Junior School. Podľa odhadov sa nakoniec celej akcie zúčastnilo medzi 15 a 20 tisícami študentov. Najväčšiu časť pochodu viedol vtedy dvadsaťjedenročný Teboho „Tsietsi“ MacDonald Mashinini.

Zbytočný masaker

Desmond Tutu nazval afrikánčinu jazykom utlačovateľov

Juhoafrická vláda v snahe demonštrovať silu poslala pohotovo do oblasti policajné jednotky. Ich rozkazy boli jednoznačné – demonštrácii a pochodu zabrániť za každú cenu. Keď sa študenti na čele s Mashininim vybrali na cestu, našli pred sebou policajné zátarasy. Mashinini však nechcel žiadne problémy a držal sa sľubu pokojnej a mierumilovnej akcie. Vyzval dav, aby neprovokoval políciu a otočil pochod iným smerom. Študenti skandovali heslá ako „Preč s afrikánčinou“ alebo „Keď sa my musíme učiť afrikánčinu, nech sa Vorser (premiér JAR – pozn. J.D.) učí zuluštinu“. K žiadnym násilnostiam zatiaľ nedošlo.

Pochod  v tom čase približne 3 až 10 tisíc študentov vedených Mashininim sa nakoniec k Orlando High School skutočne dostal. Tam však nastal problém. Pred školou čakalo študentov 48 policajtov pod vedením plukovníka Kleingelda. Prišli na štyroch policajných autách, 3 obrnených transportéroch a dvoch hliadkovacích autách. Vyzbrojení boli plynovými granátmi, revolvermi, pištoľami, mali tiež tri samopaly, niekoľko služobných psov a boli odhodlaní splniť rozkaz zastaviť demonštráciu za každú cenu.

Oproti nim však stál rovnako odhodlaný niekoľkotisícový študentský dav. Výzvu polície, aby zrušili demonštráciu a rozišli sa domov, študenti odignorovali. Policajti sa preto rozhodli použiť slzný plyn a začali do davu strieľať. Nepomohlo to však. Odhodlaný dav skandoval ďalej. Keď policajti videli, že slzný plyn nemá žiadny efekt, rozhodli sa použiť ostrú muníciu. Prvý, kto vystrelil, bol podľa všetkého veliteľ jednotky plukovník Kleingeld. Podľa jeho neskoršej výpovede, v ktorej sa snažil svoje činy obhájiť, po ňom deti hádzali kamene. Vybral preto pištoľ a vystrelil do vzduchu. Podľa všetkého však jeho výstrel spôsobil paniku. Študenti nevedeli, že šlo len o varovný výstrel do vzduchu a v presvedčení, že sa po nich strieľa, začali kričať a utekať. Nastal chaos. V neprehľadnej situácii zazneli ďalšie výstrely policajtov.

Demonštrácia študentov v Sowete. Na transparente je nápis – Preč s afrikánčinou

Bezradní policajti sa rozhodli vypustiť na deti psy. Dav ich ale okamžite ukameňoval na smrť. Po tomto nasledovala ďalšia streľba policajtov. Tentokrát však nie do vzduchu, ale do davu. Po dvoch hodinách chaosu ostali na zemi dve mŕtve deti: trinásťročný Hector Pieterson a sedemnásťročný Hastings Ndhlovu. Násilnosti pokračovali ďalej a v ten deň zomrelo dokopy 23 ľudí. Nie všetky obete však boli študenti. Jedným z mŕtvych bol i doktor Melville Edelstein, ktorý zasvätil celý svoj život sociálnej starostlivosti o černošské obyvateľstvo v Johannesburgu. Pomáhal, staral sa. 16. júna 1976 však bol v nesprávnom čase na nesprávnom mieste. Dav, rozzúrený tvrdým zásahom polície a smrťou dvoch detí, doktora bielej pleti a európskeho pôvodu omylom považoval za jedného zo svojich utlačovateľov. Chytili ho a ukameňovali na smrť. Okolo krku mu zavesili tabuľku s nápisom „Dajte si pozor, Afrikánci“.

Deň, keď zomrel apartheid

Vláda poslala do oblasti políciu v obrnených transportéroch. V noci sa tak situácia trochu upokojila. Nemocnice však boli preplnené zranenými a postrelenými deťmi. Lekári dostali od polície nariadenie, aby spísali zoznam všetkých detí, ktoré mali strelné rany. Lekári však dobre vedeli, čo by to pre deti znamenalo. Študentov zo zoznamov by bezpochyby čakalo tvrdé perzekvovanie, boli by vylúčení zo škôl a podobne. Drvivá väčšina lekárov preto odmietla tieto zoznamy robiť. Strelné rany klasifikovali ako menšie poranenia, odreniny či modriny.

17. júna ráno už hliadkovalo v oblasti približne 1500 ťažkoodencov z radov armády. Mali samopaly, poloautomatické pušky a ostré náboje, ktoré mohli použiť, ak to uznali za vhodné. Bol vyhlásený výnimočný stav. V uliciach hliadkovali obrnené transportéry, nad mestom krúžili po zuby ozbrojené vojenské helikoptéry. Celá vládna akcia mala charakter trestnej výpravy proti opovážlivým vzbúrencom.

Iskierka však preskočila a akokoľvek tvrdý bol zásah vlády, v suchom juhoafrickom podnebí nedokázala oheň, ktorý vznikal, zastaviť. Nepokoje sa rozšírili do ďalších miest. Rozzúrení študenti podpaľovali školy, vládne budovy, predajne s alkoholom, autá i autobusy.

Vláda poslala do ulíc ešte viac vojakov. Nakoniec sa situácia postupne upokojila. Armáda dokázala nastoliť poriadok. Cena za to však bola vysoká. Tradične sa uvádza 176 mŕtvych, ale niektoré odhady sa dostávajú až na číslo 700. ďalších 5000 malo byť zranených. Približne polovica obetí bola v Sowete. Juhoafrická vláda pripustila 23 mŕtvych študentov.

Socha Teboha MacDonald Mashininiho, jednoho z vodcov

Podľa oficiálnej vyšetrovacej správy v tom bola juhoafrická vláda nevinne. Vyšetrovacia komisia označila udalosti ako „výtržnosti“ a rasistickým politikom nepriznala ani najmenší podiel viny. Za všetko mohli študenti. Juhoafrická vláda sa od všetkého dištancovala i vo svete, ktorý správy o nepokojoch a masakre polície prijal so zhrozením.

Medzinárodná komunita však juhoafrickej vláde neuverila. Rada bezpečnosti OSN vydala rezolúciu číslo 392, ktorou odsúdila incident, politiku Juhoafrickej republiky i celý apartheid. Obzvlášť tvrdá kritika prišla od ministra zahraničných vecí Spojených štátov amerických Henryho Kissingera, ktorý mal krajinu v tom čase navštíviť.

Africký národný kongres, politická strana, bojujúca proti segregácii, vydala letáky s nápisom „Prepusťte Mandelu, obeste Vorstera“ a žiadala medzinárodné spoločenstvo o ekonomické sankcie. Udalosti zo 16. júna a násilie, ktoré sa rozšírilo po celej krajine, nakoniec menšiu ekonomickú krízu skutočne spôsobili. Stali sa významným krokom na ceste k ukončeniu apartheidu. V roku 1997 odvysielala britská BBC sériu rozhovorov s pamätníkmi udalosti pod názvom „Deň, keď zomrel apartheid“.

Fotka, ktorá pohla dejinami

Na demonštrácii 16. júna 1976 sa viac-menej náhodou objavil aj juhoafrický fotograf Sam Nzima. Tomu sa podarilo urobiťzáber, ktorý vstúpil do dejín. Na rohu ulíc Moema a Vilakazi v Orlando West v Sowete odfotil Mbuyisu Makhubuovú, oblečenú v školskej uniforme (mala 12 alebo 13 rokov), nesúcu na rukách smrteľne zraneného Hectora Pietersona. Po ich pravej strane na fotografii beží sedemnásťročná Antoinette Pietersonová, Hectorova sestra. Zúfalstvo, ktoré majú obe v tvárach, je slovami len ťažko opísateľné. Hysterický krik Antoinetty je celkom evidentný. Fotografia ukazuje bezmocnosť a zúfalstvo detí, zároveň šokuje i to, aký mladý vlastne Hector bol. Do nemocnice sa ho nakoniec dievčatám podarilo priniesť. Lekári však už len konštatovali smrť. Bol zrejme prvou obeťou nepokojov. Kto vystrelil guľku, ktorá ho zasiahla, sa však už nedozvieme.

Sam Nzima s fotografiu, ktorá ho preslávila

Emotívna fotografia sa 17. júna 1976 dostala do obrovského množstva svetových denníkov a médií. Vyvolala všeobecné znechutenie. Za svoju fotografiu získal Nzima niekoľko ocenení, stala sa akousi pripomienkou nezmyselnosti násilia a vyhasnutého mladého života, ktorý nikdy nedostal šancu žiť. Nzima bol jediným fotografom na demonštrácii a fotografie, ktoré urobil, sú jediným vizuálnym záznamom toho, čo sa stalo.

Vodca kolóny, ktorá sa dostala pod policajnú paľbu, Mashinini, bol zatknutý políciou. Identifikovali ho ako jedného z „vodcov povstania“. Z krajiny musel ujsť. Najprv žil v Londýne, potom v rôznych krajinách Afriky. Zomrel v roku 1990 za veľmi záhadných okolností. Jedna z verzií hovorí o tom, že zomrel na AIDS, iná zas o tom, že bol zavraždený.

16. jún 1976 sa dnes v Juhoafrickej republike oslavuje ako „Deň mládeže“ a je to štátny sviatok. Na oslavách sa na tričkách, plagátoch a ďalších materiáloch objavuje Nzimova fotografia. Jedna z mála fotografií, ktoré mali na chod dejín tak výrazný vplyv. Chlapec z fotografie, Hector, je dnes symbolom povstania, mládežníckeho odporu a osobnej hrdosti tvárou v tvár nebezpečenstvu. On sám však podľa výpovede jeho sestry na demonštrácii vôbec nemal byť. O politike nič nevedel, nezaujímal sa o ňu a na demonštráciu prišiel len z čírej zvedavosti. S kamarátmi sa len chceli pozrieť, čo sa pred školou deje. Jeho socha dnes stojí pred pamätníkom udalostí. Jeho rodina tomu nedokázala napriek protestom o absurdite celej veci zabrániť. Rovnako tak za jeho smrť, používanie jeho mena či fotografiu nedostala nikdy žiadnu finančnú kompenzáciu.

Použitá literatúra

  • Baines, G.: The Master Narrative of South Africa’s Liberation Struggle: Remembering and Forgetting June 16, 1976. International Journal of African Historical Studies 40/2, 2007 283–302.
  • Brewer, J. D.: After Soweto: an unfinished journey. Oxford 1986.
  • Horáková, H.: Národ, kultura a etnicita v postapartheidní Jižní Africe. Hradec Králové 2007.
  • Tomko, J.: Boj za odstránenie rasovej diskriminácie a apartheidu z hľadiska medzinárodného práva. Bratislava 1980.

Internetové odkazy:

Obrazová príloha: www.wikipedia.org, Sam Nzima

Páči sa ti náš článok? Podpor nás a vydávanie ďalších článkov na Patreone

Vyštudoval históriu a v roku 2014 získal na Ústave svetových dejín Filozofickej fakulty Univerzity Karlovej v Prahe titul Ph.D. Vo svojom výskume sa zaoberá komparatívnymi štúdiami fašizmu (predovšetkým britského a českého fašizmu) a vybranými otázkami dejín juhovýchodnej Ázie. V akademickom roku 2012/2013 pôsobil na Oxford Brookes University ako Visiting Research Scholar. Momentálne pracuje v Historickom ústave Slovenskej akadémie vied a na Masarykovej univerzite v Brne. Je autorom monografií Mýtus o znovuzrození (2014), Fašista (2017) a Fašizmus (2019). Je spoluautorom monografie História pre zaneprázdnených. Je členom International Association for Comparative Fascist Studies (ComFas).