HistoryLab
Studená vojna

Dokumenty o okupácii roku 1968 nie sú len v Moskve

Časť hlásenia orgánov KGB Zakarpatskej oblasti, adresované Ústrednému výboru Komunistickej strany Ukrajiny.

Dokumenty štátneho archívu Bezpečnostnej služby Ukrajiny v Kyjeve svedčia o efektívnosti a dôkladnosti vtedajšej sovietskej tajnej služby, a tiež o tom, že aj na regionálnej úrovni boli cezhraničné kontakty funkcionárov ministerstva vnútra a komunistickej strany veľmi čulé.

Ako historici máme k okrúhlym výročiam rozporuplný vzťah. Témy, ktoré vďaka nim v spoločnosti nakrátko silno zarezonujú, odvádzajú našu pozornosť od iného bádania, ktorým sa práve dlhodobo zaoberáme v každodennej práci. No „výročná“ vlna znamená aj rozšírenie možností verejne prezentovať výsledky výskumu na konferenciách a besedách, a zvýšený záujem verejnosti tiež často podnieti sprístupnenie nových prameňov. Dostávame sa tak k babičkovským denníkom a zošitom s výstrižkami z dobovej tlače, k albumom fotografií po dedkoch a strýkoch, ale aj ku kolekciám oficiálnych dokumentov, zachovaných na predtým nedostupných miestach.

Nové pramene, nové otázky

Hlásenie orgánov KGB, že 22. augusta 1968 v meste Umaň boli na bráne miestnej Pedagogickej fakulty a na múre kníhkupectva nájdené letáky „Hanba agresii v Československu!“ a „Slobodu áno, tanky nie!“. Na vypátranie autora „boli prijaté opatrenia“.

Pomaly ustáva výrazný vplyv „archívnej revolúcie“ z 90. rokov, keď sa súčasťou politickej zmeny stalo aj odblokovanie prístupu k mnohým dovtedy utajovaným dokumentom, pochádzajúcim z prostredia domácich vrcholových orgánov vládnucej politickej strany a rezortov obrany, vnútra či diplomacie. Možno povedať, že priebeh udalostí roku 1968 na najvyššej politickej úrovni je do veľkej miery zmapovaný, a v hlavných obrysoch ich historickej interpretácie momentálne panuje odborná zhoda (venujú sa im autori ako Daniel Povolný, Jiří Fidler, Antonín Benčík, ale i mnohí ruskí autori).

O dobovom dianí sa však stále možno dozvedieť veľa nového. Blížiace sa výročie invázie vojsk Varšavskej zmluvy z augusta 1968 už podnietilo k otázkam nielen príbuzných obetí dobových udalostí, vyšetrovateľov a vedcov, ale i deti a dorastajúce vnúčatá vtedajších očitých svedkov. Relatívna vzdialenosť v čase sa odráža na čiastočnom presune pozornosti od veľkej politiky a vojenských máp k osobnej skúsenosti, k individuálnym zážitkom a lokálnym zvláštnostiam. Záujem už pritom vedia pritiahnuť nielen svedectvá domáceho obyvateľstva, ale aj pohľady z perspektívy radových zúčastnených vojakov, alebo dobové dojmy bežných ľudí v zahraničí, ktorým tunajšie dianie sprostredkúvali ich médiá. Spomeňme hoci priekopnícku prácu ruského žurnalistu Leonida Šinkarjova z roku 2008 „Už som to takmer všetko zabudol“ (v češtine 2009), zachytávajúcu široké spektrum reakcií verejnosti v sovietskom prostredí, vrátane údajov o tamojších vyjadreniach protestu a ich postihoch. Alebo pamäti a zozbierané svedectvá bulharského žurnalistu Angela Nikolova, vtedy študujúceho v Československu, „Horúce leto 68 : Pražská jar, bratská pomoc a Bulharská ľudová republika“, od ktorých sa odvinuli ďalšie filmové a internetové projekty.

V istom zmysle je teda veľkou výhodou, že kolekcia archívnych dokumentov so vzťahom ku Slovensku/Československu zo špecializovaného štátneho archívu Bezpečnostnej služby Ukrajiny v Kyjeve (Služba bezpeki Ukrajini, Haluzevij deržavnij archiv, výber z Fondu 16 –Sekretariát GPU-KGB Ukrajinskej SSR, s čiastočnou duplicitou v rozsahu vyše tisíc strán), ktorej sprístupnenie slovenskému publiku je výsledkom bádateľskej iniciatívy neziskovej organizácie Camera Obskura, prichádza práve do tejto atmosféry. Na zaujímavosti jej totiž už neuberie, že neobsahuje tajné plány vrchného velenia, ani komunikáciu špičiek ústredného výboru strany, ktoré vieme zrekonštruovať z iných zdrojov. A na prekážku nie je ani očividná nesystematickosť, ktorá, naopak, môže byť výrečným svedectvom o dobovej snahe sovietskej rozviedky a tajnej polície získavať a zhromažďovať údaje o vývoji z Československu z naozaj rôznorodých zdrojov.

 

Prísne tajné

Hlásenie orgánov KGB Zakarpatskej oblasti, adresované Ústrednému výboru Komunistickej strany Ukrajiny, že dňa 28. júna 1968 si u nich vyžiadal urgentné stretnutie náčelník košickej Krajskej správy ŠtB s. Dovina, aby ich informoval, že v novinách Práce vyšiel „protisocialistický, protištátny, doslova podnecujúci ku kontrarevolučnému konaniu“ článok s názvom „2000 slov“.

Fakt, že do sovietskych spisov s označením „tajné“ sa v prvom polroku 1968 dostávali i „ukoristené“, teda „operatívnou cestou získané“ brožúrky štátnej tlačovej kancelárie ČTK s oficiálnymi prejavmi československých politických predstaviteľov, či do ukrajinčiny preložený Akčný program KSČ, poukazuje na funkčnosť informačného dáždnika, ktorý mal chrániť tamojších obyvateľov pred informáciami o vývoji u susedov, v spoločnom „tábore socializmu“. Všadeprítomnosť uší sovietskej tajnej služby na jej domácej pôde dokazujú aj desiatky zaznamenaných reakcií rôznych sovietskych občanov, ktorí sa k invázii do Československa nahlas vyjadrili, či už odmietavo, alebo schvaľujúco.

O dôkladnosti vtedajšej sovietskej kontroly nad cudzincami, najmä tými zo Západu, zasa svedčí zaradenie úradne preložených pracovných písomností amerického senátora Claibornea Pella. Keď sa totiž začiatkom júla 1968 podroboval hraničnej kontrole na sovietsko-československej hranici, pracovníkom tajnej služby sa „podarilo oboznámiť“ s kompletným obsahom jeho aktovky. Intenzitu dohľadu nad súkromne šírenými informáciami dokumentuje aj séria správ o názoroch a postojoch československých občanov, ktorí sa v období pred i počas augustových udalostí nachádzali na území Ukrajiny. Nájdeme tu hlásenia o výrokoch technikov na služobných cestách, turistov na organizovaných zájazdoch, muzikantov na koncertnej šnúre. V ďalších zvodkách sú citáty z kontrolovanej súkromnej poštovej korešpondencie, prichádzajúcej postupne z Československa od miestnych občanov, cestujúcich civilistov aj vojakov, ktorí už písali domov svoje dojmy z pobytu v okupovanej krajine.

Novinky z okresu

Z hľadiska regionálnych dejín môžu byť mimoriadne zaujímavé sovietske hlásenia o názoroch slovenských regionálnych straníckych predstaviteľov a pracovníkov rezortu vnútra, aj správy o postojoch tunajšej verejnosti, a to najmä v okresoch vtedy hraničiacich so ZSSR. Časť takýchto informácií je zachytená v zápisoch sovietskych orgánov zo stretnutí so Slovákmi, pracovníkmi aparátu strany a tajných služieb. Často sa začínajú formulkou, že títo boli prijatí u sovietskych partnerov na vlastnú žiadosť, pretože cítili potrebu podeliť sa s nimi o svoje názory na aktuálny vývoj. Vyskytovali sa medzi nimi relatívne pozitívne hodnotenia, ubezpečujúce sovietsku stranu o tom, že demokratizačný kurz bol vynútený predchádzajúcimi chybami dogmatikov a KSČ všetko sama zvláda, aj konzervatívne varovania pred akútnou hrozbou rozvratu, spôsobeného nezodpovedným ustupovaním „kontrarevolučným silám“.

Cyklostylovaná Výzva sovietskym vojakom od mládeže okresu Lučenec. Spoznajú sa po rokoch?

Kým hostí s pozitívnym náhľadom sovietske orgány podozrievali, že upokojujúce správy im cielene nosia na priamy pokyn dubčekovského vedenia, k tým druhým často patrili funkcionári, ktorí už na vlastnej koži pociťovali rozvrat svojej moci. Na rozdiel od členov ústredného výboru a pracovníkov jeho aparátu, poslancov, redaktorov straníckej tlače, univerzitných učiteľov a ďalších činiteľov s podobným postavením, pôsobiacich najmä v centrálnych inštitúciách, komunisti vo vidieckom a malomestskom prostredí sa každý deň stretávali s rodinami susedov, ktorých donútili vstúpiť do družstva, pripravili ich o živnosť, zariadili im vylúčenie zo školy, alebo dokonca pobyt vo väzení, preto každé oslabenie svojej moci vnímali ako priame ohrozenie svojej pozície, ba až osobnej bezpečnosti.

Kolekciu dokumentov z proveniencie sovietskych tajných služieb, ktoré sa zaoberajú reakciami verejnosti z oboch strán sovietsko-československej hranice na proces dubčekovského odmäku a následnej intervencie vojsk piatich krajín Varšavskej zmluvy, tak možno využiť najmä pre bádanie v oblasti regionálnych dejín, dejín každodennosti, vzťahov medzi centrom a perifériami a lokálnych premien verejných nálad. S veľkou pravdepodobnosťou môže tiež podnietiť vznik nových oral-historických prameňov, vrátane školských projektov, a poskytnúť viacero pútavých čiastkových tém pre žurnalistické spracovanie.

Literatúra:

Páči sa ti náš článok? Podpor nás a vydávanie ďalších článkov na Patreone

Mohlo by sa vám páčiť

Kto bol legendárny izraelský špión Eli Kohen?

Mgr. Jozef Hyrja, M.A., PhD.
19. septembra 2019

Krvavý masaker v Sowete

Mgr. Jakub Drábik, Ph.D.
16. júna 2016

Ako v Československu oslavovali Stalinove narodeniny?

Mgr. Zuzana Hasarová, PhD
3. februára 2020
Exit mobile version