HistoryLab
Studená vojna

Ako sa budovalo československo-sovietske priateľstvo

So Sovietskym zväzom na večné časy (Zdroj: wikipedia.org).

Ku koncu roka 1948 sa zrodila myšlienka usporiadania osláv (údajne odvekého) priateľstva medzi ZSSR a ČSR. V jej popredí stála snaha štátostrany – KSČ, hojne živená Moskvou,  o všestrannú popularizáciu Sovietskeho zväzu ako novonadobudnutého mocensko-politického partnera na poli politickom, kultúrnom či ekonomickom. Koncept vytvorený na prelome 40. a 50. rokov 20. storočia sa stal na dlhých 40 rokov súčasťou domáceho príbehu a prostredníctvom svojich rozmanitých súčastí pomáhal mocenskej špičke pretvárať kultúru, kriviť historickú pamäť či meniť verejný priestor do ňou želateľnej podoby.

Rozsiahly systém zmien, ktorými malo Československo ako nový satelit ZSSR po roku 1948 prejsť, sa dotkol aj širokej palety sviatočných dní. Začalo sa prehodnocovať, ktoré z postáv histórie či dejinných udalostí si mal československý občan i naďalej pripomínať a ktoré rovno zavrhnúť, ktorým vtlačiť nový, pre vtedajší režim prijateľnejší obsah. A tak kým niektoré z dovtedy slávených výročí, ako napríklad početné cirkevné sviatky a tie, ktoré odkazovali na prvorepublikovú tradíciu, nenápadne mizli zo sviatočného kalendára, iné sa doň začali vnárať.

Takéto nóvum na československej scéne predstavoval ambiciózny plán, rodiaci sa už od konca roka 1948. Ten predpokladal usporiadanie masového a časovo pomerne rozsiahleho podujatia, ktoré by popularizovalo a de facto priam i oslavovalo vzťah medzi ČSR a ZSSR, opisovaný v súdobých materiáloch ako priateľský. Vychádzalo sa pritom z tvrdení štátostrany o naliehavej potrebe zvýšiť povedomie domáceho obyvateľstva o ZSSR ako o významnom novonadobudnutom partnerovi na poli politickom, kultúrnom či hospodárskom, ktorého je vhodné nasledovať vo všetkých oblastiach života. To predpokladalo vytvorenie starostlivo naplánovanej a bezchybne zorganizovanej propagandistickej akcie.

Keď „Desať dní priateľstva“ nestačí

Prvú jasnejšie sformulovanú myšlienku osláv môžeme nájsť v zápisnici zo zasadania Ústredného výboru Zväzu československo-sovietskeho priateľstva (ako hlavného organizátora akcie) z apríla 1949. Začalo sa operovať s predstavou 10 dní osláv, dátumovo ohraničených 28. októbrom (v tomto období zaznačeným v kalendári ako pamätný deň republiky Československej) a 7. novembrom (pripomienka tzv. Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie).

Na propagáciu spolupráce sa používali aj známky (Zdroj: wikipedia.org).

Daný koncept bol však v priebehu nasledujúcich týždňov ešte niekoľkokrát prehodnotený. Na májových poradách sa začalo prvý raz pracovať s myšlienkou, že súčasťou osláv bude aj organizovanie podpisovej akcie k zdravici pre Stalina pri príležitosti jeho údajných 70. narodenín, ktoré pripadali na 21. december toho roka. V prvej polovici júna sa začalo rátať s istým prienikovým bodom oboch udalostí. V auguste 1949 sa už prestalo hovoriť o „10 dňoch“ – zo zamýšľanej pár dňovej akcie sa stalo takmer dvojmesačné podujatie, datované medzi 1. november a 21. december, s oficiálnym názvom Dni československo-sovietskeho priateľstva (ďalej DČSSP).

Sovietske delegácie, kurzy ruského jazyka i bežecká štafeta k hraniciam Sovietskeho zväzu

Plány na obsahovú (a do nej starostlivo vnorenú ideovú) náplň boli vskutku veľkolepé. Počas týždňov, ktoré sa mali odohrávať v duchu posilňovania československo-sovietskych vzťahov, prebiehala pestrá paleta rozmanitých športových, kultúrnych a vzdelávacích aktivít. DČSSP ovládli školy, kiná a divadlá, obsadili masovo komunikačné prostriedky, knižnice, športoviská i pracovné prostredie, zaplnili verejný priestor. S propagáciou ZSSR sa rátalo doslova na každom rohu.

Do absolútneho popredia však vystúpili, okrem manifestácie k VOSR, hlavne tieto podujatia: Ľudové kurzy ruštiny, návšteva sovietskej delegácie a Štafeta československo-sovietskeho priateľstva.

Plánovala sa aj masová výučba ruštiny (Zdroj: wikipedia.org).

Ľudové kurzy ruštiny (ďalej ĽKR) boli v roku 1949 určené najmä pre dospelých, pri mládeži mala túto úlohu suplovať škola. Osvojenie ruského jazyka malo, v dobovej rétorike, otvárať možnosti k čerpaniu poznatkov priamo z prác sovietskych odborníkov, čo vytváralo prísľub nastúpenia cesty modernizácie krajiny a spoločnosti v čo najkratšom možnom čase. V zmysle tejto snahy mala mať výučba ruského jazyka masový charakter, teda doslova podchytiť každého pracujúceho – od robotníkov a roľníkov až po príslušníkov inteligencie. ĽKR sa v tomto období prioritne zameriavali na pasívne zvládnutie jazyka. Alternatíva osvojiť si jazyk aj na úrovni hovoreného slova nebola považovaná za takú dôležitú. Jednoducho povedané, pre československého občana malo byť podstatnejšie prijímať informácie v ruskom jazyku, než ich samostatne formovať a šíriť.

Druhou podstatnou zložkou DČSSP bola návšteva sovietskej delegácie, ktorá zavítala do Československa. Skladala sa z odborníkov na rôzne oblasti, či už išlo o ekonómiu, telovýchovu, vedu, hospodárstvo, ale jej súčasťou boli aj sovietske tanečné, divadelné a hudobné súbory. Pod taktovkou hostí prebiehali odborné semináre, prednášky a konferencie, prezentované ako možnosť načerpať vedecké poznatky a osvojiť si postupy od tej najpokrokovejšej vedy na svete. Snaha pretláčať východné vzory do rôznych zložiek československého života bola pritom plne v zhode s nastoleným trendom sovietizácie krajiny. Taktiež kultúrna oblasť bola zahltená sovietskymi predstaveniami.

Organizácia Štafety československo-sovietskeho priateľstva, ale aj sprievodných akcií, ktoré tento športový výkon sprevádzali, bola rozvrhnutá doslova na minúty. Svojou exaktnosťou a sprievodným programom beh pripomínal samostatný rituál. Štafeta bola v roku 1949 rozdelená na dve časti – na hlavnú a okresnú, a podľa dobových správ sa jej zúčastnilo 60 000 bežcov. Okresná línia bola do istej miery samostatnou, jej zmyslom bolo so štafetou navštíviť všetky obce v danom okrese. Hlavná vetva mala dva úseky – jednak musela prísť z každého kraja Československa do Prahy, kde bol pomyselný bod nula v jej ďalšej púti, a zároveň druhý, najdôležitejší úsek cesty – beh k sovietskym hraniciam.

Nové úlohy knižnej kultúry i filmových predstavení

Stalinovými narodeninami mali celé oslavy vrcholiť (Zdroj: wikipedia.org).

Oslavami nedotknutou nezostala ani oblasť kultúry. Práve v nej videl režim skryté možnosti rôznorodého ideologického pôsobenia. Každý občan sa totiž nemusí nutne zaujímať o politiku, a takisto nie každý je otvorený priamej straníckej propagande. Ale v kultúrnej sfére sa dá predpokladať, že prostredníctvom svojich súčastí, či už divadla, literatúry, filmu, alebo rôznych druhov výtvarného umenia, si nájde cestu ku každému obyvateľovi.

Súčasťou DČSSP sa tak stala aj akcia „30 rokov sovietskeho filmu“. Oslavy okrúhleho výročia sovietskej kinematografie zaplnili okrem kín i všetky sály škôl, spolkov a závodov, ktoré premietaciu techniku vlastnili alebo si ju mohli zapožičať. Potenciál filmov sa skrýval v schopnosti zoznamovať československé obyvateľstvo s predstavami „správneho” života, „pravých“ hrdinov a socialistických ideálov, a to navyše vcelku atraktívnou formou.

Spomínaným podujatím sa však premietanie sovietskych filmov ani zďaleka neskončilo. Kinematografické umenie východnej proveniencie sem prúdilo i naďalej v zhustenej forme. Na plátnach sa striedali témy zobrazujúce priam idylický život v ZSSR, proces kolektivizácie, plnenie budovateľských úloh, no i tie, ktoré odsudzovali západný svet a jeho atribúty.

Preferované vzory novej hodnotovej orientácie sa prezentovali aj prostredníctvom knižnej kultúry. Vychádzalo sa pritom z premisy, že práve literatúra sa má stať „základným ľudovo-výchovným prostriedkom“ so schopnosťou pôsobiť na jedinca, ale aj na širokú verejnosť. Knižnice ako sprostredkovatelia širokého spektra publikácií sa mali postarať o ovplyvňovanie čitateľského výberu tej „správnej“ literatúry, a tým v spoločnosti „prebúdzať a podporovať budovateľské nadšenie“.

Indoktrinácia školopovinných i pracujúcich

Režim do osláv zapojil aj mládež (Zdroj: wikipedia.org).

Špeciálnou skupinou, ktorú sa oslavy DČSSP snažili osloviť, bola školopovinná mládež. Režim si totiž dobre uvedomoval, že práve raný vek je tým obdobím, keď si človek prirodzene formuje vzťah k okolitému svetu, nazeraniu naň, jeho posudzovaniu a hodnoteniu podľa vzorcov správania a uvažovania, predkladaných staršími autoritami.

Začiatkom školského roka 1949 bola do škôl distribuovaná novovytvorená brožúra pre učiteľov, ktorá ich inštruovala, aby mládež v rámci osnov všetkých predmetov „poznala históriu a dielo ZSSR, jeho význam pre zachovanie a vybudovanie socializmu v našej zemi“. Na to nadväzovali tzv. ranné ideové päťminútovky, preverujúce nadobudnuté znalosti. Ministerstvo školstva, vied a umení vypísalo súťaž o najlepšiu výzdobu v školách s dotáciou až 1 000 000 korún, čo bola určite nemalá motivácia podnecujúca k mimoriadnej účasti. Pionieri a školské kluby organizovali vlastné podujatia o východnom „priateľovi“ – súťaže, korešpondenčné ankety, besiedky či slávnostné večery.

Posolstvo DČSSP sa dostalo aj do podnikov. Pri príležitosti „Dní“ malo vzrásť pracovné úsilie zamestnancov závodov a fabrík a v mene Stalinovho jubilea mali prostredníctvom uzatvárania pracovných záväzkov a socialistického súťaženia dosiahnuť čo najlepšie výsledky.

Existovala i skupina ďalších podujatí, pri ktorých niet najmenších pochýb, že svojím zameraním a charakterom boli venované primárne jubileu Stalina, zakomponovanému do osláv DČSSP. K tomuto typu akcií môžeme zaradiť dary putujúce z Československa do ZSSR, podpisovú akciu – tzv. zdravicu, položenie základného kameňa k budúcemu Stalinovmu pomníku a niekoľko menších podujatí, ako napríklad slávnostné večery, semináre a rôzne prednášky. Koniec-koncov, práve Stalinovými narodeninami  mali celé oslavy vrcholiť.

Vlajka Sovietskeho zväzu (Zdroj: wikipedia.org).

Dá sa však usudzovať, že išlo viac-menej len o formálny akt. Oficiálne zakončenie DČSSP, prebiehajúce na celoštátnej úrovni, sa odohralo v Priemyselnom paláci v Prahe. Podobné zhromaždenia, spojené s kultúrnymi večermi, sa konali po celej republike, kopírujúc tak v zmenšenej podobe pražskú verziu manifestácie. Po nich už nasledovali len oslavné články uverejnené v tlači, ospevujúce údajne prirodzený úspech celej akcie.

Oficiálne správy vs. interné hlásenia organizátorov

Široko rozvetvená propagačná akcia však nebola v skutočnosti takou veľkolepou, samozrejmou a bezproblémovou, ako o tom radi informovali oficiálne médiá. Situačné správy z okresov a z krajov zachytávali vskutku pestrú paletu problémov, miestami až bizarne vyznievajúcich, ktoré naštrbovali dojem o masovo podporovanej a bezprostredne sa odohrávajúcej akcii.

Napríklad už len samotná tlač pokynov k organizácii osláv narazila na elementárny problém – nedostatok papiera. Ten sa však ukázal ako vskutku závažný. Zapríčinil totiž výrazné spomalenie šírenia direktív medzi jednotlivými organizačnými celkami, až sa muselo pristúpiť k náhradnému riešeniu – namiesto odovzdávania príkazov písomnou formou boli organizované duplicitné schôdze, kde boli nové pokyny vydávané slovne. To však celú mašinériu príprav len zbytočne zdržovalo. Na chýbajúci papier sa odvolávali aj organizačné tímy pracujúce na plánovaní podoby podpisovej akcie k Stalinovmu jubileu. Možná absencia tejto komodity údajne nedovoľovala prenechať priestor ľudovej tvorivosti, inak sa mohlo stať, že pridelený rozsah hárkov papiera nebude dostačujúci.

K vyššie zmieneným direktívam k oslavám sa viazali i ďalšie ťažkosti. Odoslanie smerníc, ich distribúcia do okresov a následné preposielanie do obcí bolo často posledným známym vystopovateľným krokom. Príslušné obce sa podľa dobových sťažností mnohokrát tvárili, že k nim žiaden podobný materiál nedorazil, čo malo byť ich ospravedlnením toho, prečo vo veci nekonali. Zdá sa, že nešlo o ojedinelý jav, čo tiež napovedá, že spomínaný „obrovský záujem občanov“ o podujatia mohol byť skôr vrúcnym želaním organizátorov než prostou realitou.

Skutočnosť, že nemalá časť spoločnosti nemusela byť priamo naklonená novému konceptu vytváraného jesenného podujatia, naznačuje i rozsah propagačnej kampane k DČSSP, do ktorej štát investoval nemalé finančné prostriedky i personálne zdroje. Okrem tlače letákov a brožúr vo vysokom náklade, frekventovaných okienok v rozhlase či vypísaných súťaží s vcelku hodnotnými odmenami sa pristúpilo i k priamemu verbovaniu prostredníctvom agitačných dvojíc – fenoménu, ktorý sa v tom čase režim len učil používať, no postupne sa z neho stal efektívny nástroj na vynucovanie účasti na masových podujatiach.

Ani propagovanie DČSSP prostredníctvom rozmanitých kanálov však veľa ráz nestačilo. Hodnotiace správy z okresov a krajov ukázali, že pri mnohých besedách, prednáškach či premietaniach filmov sály doslova zívali prázdnotou. Niekedy sa však problém s účasťou na akciách spájal vyslovene len s určitou skupinou obyvateľstva. Počas Štafety československo-sovietskeho priateľstva sa rátalo – v duchu prezentovanej „všeľudovosti“ – s účasťou širokých vrstiev obyvateľstva. No väčšina okresov hlásila dostatočné angažovanie v behu len z radov žiakov a študentov, prípadne jednotlivcov z telovýchovných jednôt. Veľkým problémom bolo zapojenie strednej a staršej vekovej kategórie, teda už zamestnaných občanov.

Špecifický problém s personálnym obsadením mali i Ľudové kurzy ruštiny. Tu však namiesto poslucháčov chýbali v roku 1949, paradoxne, lektori. V nasledujúcom období sa potenciálnych učiteľov večerných kurzov snažil režim namotivovať i vyšším finančným ohodnotením. Zdá sa, že kvalita kurzov rokmi upadala a stávala sa pre poslucháčov menej a menej príťažlivou. Aj ĽKR popritom trpeli materiálnymi problémami – niekde sa začiatok vyučovania oneskoril vinou meškajúcej dodávky učebníc aj o niekoľko týždňov.

Ukážka dobovej tlače (Zdroj: www.digitalna.kniznica.info).

Spochybniteľnou je i hlásaná autenticita jednotlivých prvkov osláv, resp. emočného náboja, ktorý v sebe niesli. Už počas manifestácií pri príležitosti VOSR boli heslá nesené davom vopred starostlivo vyberané a schvaľované. Na transparentoch sa nemohlo objaviť nič, čo by predtým neprešlo prísnou cenzúrou. Nie je teda pravdou, že by nápisy v plnej miere zrkadlili presvedčenie a nadšenie účastníkov, i keď je pravdepodobné, že časť obyvateľstva s nimi určite bola stotožnená.

Aj napriek problémom, ktoré sa v prvom ročníku osláv objavili, vytvorený koncept pretrval. Už v roku 1951 zmenil svoj názov na Mesiac československo-sovietskeho priateľstva a v roku 1952 sa jeho časový rámec ustálil v termíne  7. november–12. december (ako spomienka na podpis československo-sovietskej Zmluvy o priateľstve, vzájomnej pomoci a povojnovej spolupráci z roku 1943). Posledný raz sa MČSSP začal oslavovať v roku 1989, svojho slávnostného ukončenia sa však už nedočkal. S pádom komunistického režimu sa rozpadla i sieť akcií, vyžadujúcich si preukazovanie vďaky, úcty a obdivu k niekdajšiemu „veľkému bratovi a vzoru československého ľudu“ – ZSSR.

Použité pramene

Použitá literatúra

Článok vznikol ako čiastkový výstup projektov:

Obrazová príloha: wikipedia.org, www.digitalna.kniznica.info

Páči sa ti náš článok? Podpor nás a vydávanie ďalších článkov na Patreone

Mohlo by sa vám páčiť

Talentovaný historik vstúpil do služieb komunistickej strany a zo Štefánika spravil západného agenta

Mgr. Mária Rímešová
18. februára 2021

Murár profesorom alebo Čo tu bolo a čo je dnes

Štefan Hrivňák
25. apríla 2019

Ako vďaka rozhádaným bratom vznikli Adidas a Puma

Mgr. Ivana Krekáňová
22. januára 2020
Exit mobile version