Po týždňoch protestov na Námestí Brány nebeského pokoja, vyvolaných najskôr nečakanou smrťou bývalého generálneho tajomníka Chu Jao-panga 15. apríla 1989, a následnou agresívnou mediálnou reakciou Komunistickej strany Číny, pri ktorej boli protestujúci študenti označení takmer za kontrarevolucionárov, sa obidve strany dostávajú do bodu, v ktorom, zdá sa, zlyhali pokusy o rokovania a odvrátenie stretu.
Študenti pokračujú v protestoch, začínajú hladovku, a tí radikálnejší hodlajú vydržať až do 20. júna, keď sa má začať zasadnutie Stáleho výboru Národného ľudového kongresu, akéhosi parlamentu ČĽR. Tomu však chce neformálny vodca štátu a strany Teng Siao-pching a ďalší vo vedení strany zabrániť a čo najskôr okupované námestie vypratať.
Musí ale čakať, až sa skončí prelomová návšteva generálneho tajomníka ÚV KSSZ Michaila Gorbačova v Pekingu v dňoch 15. až 17. mája 1989. Potom Teng rozhoduje nasadiť armádu, protesty potlačiť a námestie, symbolické centrum Číny, znovu ovládnuť. Od 20. mája 1989 sa stranícky a štátny aparát mobilizuje a pripravuje na konečný stret. Rozhodujúce slovo má mať Čínska ľudová oslobodzovacia armáda…
Študenti z provincií
Na začiatku júna 1989 sa situácia v menších mestách síce upokojuje, ale vo veľkých mestách študenti neprestávajú protestovať. V rozhovore pre japonskú tlač z 2. júna popredný astrofyzik Fang Li-č’ prirovnáva študentské hnutie k Májovému hnutiu z roku 1919 a stavia sa za študentské požiadavky za slobodu slova, tlače a zhromažďovania. Volá tiež po tom, aby starí členovia straníckeho vedenia odišli do dôchodku – so zjavnou narážkou na osemdesiatštyriročného Tenga.
Popoludní 2. júna oznamujú významní predstavitelia protestov, že začínajú hladovku. Vyzývajú čínsku spoločnosť k demokratizačnému procesu a k budovaniu občianskej spoločnosti.
Študentské hnutie sa však tiež štiepi a prejavujú sa v ňom spory. 3. júna vychádza v hongkonských novinách Ming Pao článok čerpajúci zo svedectva niekoľkých študentov priamo z námestia. Vyvodzuje, že časť študentov by sa už stiahla a odišla z námestia, ale novo prichádzajúci študenti z provincií, ktorí teraz tvoria väčšinu, plánujú v protestoch vytrvať a nechcú sa vrátiť domov.
Podozrivý džíp
Stranícki vodcovia chápu, že už nemôžu so zásahom otáľať. Na predmestiach Pekingu sa sústreďuje okolo 150 000 vojakov z rôznych vojenských okruhov krajiny. Aby predišli blokovaniu vojenských kolón v uliciach zo strany obyvateľov, začínajú vojenskí plánovači už od 26. mája vysielať malé vojenské jednotky. V úplnom utajení, v neoznačených nákladných vozňoch, so skrytými zbraňami, v skupinách po troch či piatich a v civilnom oblečení postupne infiltrujú jednotlivé oblasti Pekingu. Ich počet sa od 2. júna dramaticky zvyšuje, rastie však aj napätie medzi obyvateľmi Pekingu.
Okolo jedenástej večer 2. júna sa na chodníku pri moste Muxidi stane nehoda, ktorá vyvolá medzi ľuďmi nielen pobúrenie, ale tiež podozrenie, že sa chystá rozhodujúci úder. Džíp zíde na chodník, troch chodcov usmrtí a jedného zraní. Okolo miesta nehody sa ihneď zhromaždí niekoľko sto ľudí, ktorí si podozrivý džíp a jeho osadenstvo prezerajú. Džíp nemá poznávaciu značku a vinníci sú následne políciou podozrivo rýchlo eskortovaní nevedno kam. Niekto z davu sa odváži prehľadať džíp a nájde v ňom uniformy, mapy a vysielačky.
Zvesti o tom, že do Pekingu tajne prichádzajú vojaci v civilných šatách, sa rýchlo šíria. Študenti sa medzi jednou a treťou hodinou rannou 3. júna vyzývajú na mobilizáciu, odpor a stavbu prekážok na križovatkách.
Kde máte zbrane?
So svitaním 3. júna študenti a obyvatelia Pekingu čoraz častejšie útočia na prechádzajúce vojenská autá. Snažia sa ich prevrátiť, režú im pneumatiky alebo im vypúšťajú ventily. Táto spoločná aktivita študentov a obyvateľov Pekingu vedie o piatej ráno 3. júna študentskych predstaviteľov na námestí k neopodstatnenej eufórii: „Zvíťazili sme! Študenti a miestni sa spojili!“
Na niektorých miestach ľudia blokujú autobusy s vojakmi v civile, ktorí tvárou tvár rozzúrenému davu odmietajú vystúpiť. Niekde chcú s vojakmi komunikovať a pýtajú sa ich, prečo sa postavili proti ľuďom, inde vojakom strhávajú výložky z uniforiem.
Kolónu 21 vojenských nákladných áut zastavujú ľudia na ceste k námestiu a snažia sa od nich zistiť, z akej sú jednotky, kde majú zbrane a kam smerujú. Keď im vojaci nezodpovedajú, niektorých z nich rozzúrení ľudia zbijú.
Na inej križovatke ľudia obkľučujú autobus s vojakmi a búchajú na okná. Okolo jednej poobede 3. júna ľudia zastavujú ďalší autobus s muníciou. Niektorí z nich sa vyšplhajú na jeho strechu a na znamenie víťazstva vztyčujú prsty do tvaru V.
Definitívne rozhodnutie
Popoludní okolo tretej hodiny 3. júna je zvolané mimoriadne zasadnutie najvyššieho straníckeho vedenia, na ktorom sa dolaďujú detaily vojenského zásahu. Teng dáva definitívne príkaz na to, aby boli vykonané všetky potrebné opatrenia na „obnovenie poriadku“, vrátane povolania armády. Samotné vypratanie námestia sa má uskutočniť bez krviprelievania.
3. júna sa schádzajú velitelia zásahu. Tri motorizované vlny majú začať vstupovať do Pekingu zo všetkých svetových strán medzi piatou popoludní do pol jedenástou večer. Cieľ je jasný – dostať sa na námestie a vypratať ho. Okamihom úderu má byť noc zo soboty 3. na nedeľu 4. júna.
O 18:30 začína rozhlas a televízia nepretržite vysielať výzvy, aby v záujme ochrany svojho zdravia a životov pracujúci zostali na svojich pracoviskách a obyvatelia Pekingu vo svojich domovoch. Výzvy sa opakujú ako z televíznych obrazoviek, tak i z pouličných ampliónov.
Stranícke vedenie dúfa, že armádu v Pekingu bežní občania, unavení študentskými protestmi, privítajú a že sa tým vyhnú krviprelievaniu. Prvé reakcie sú však presne opačné.
Protestujúci študenti rýchlo reagujú na pohyby vojsk. Stovky z nich sa pohybujú na motocykloch či bicykloch po meste a informujú sa navzájom o aktuálnych pozíciách vojakov. Ľudia tak majú čas zahradiť blížiacim sa obrnencom cestu barikádami alebo inými zátarasmi. Keď kolóna zastaví, niektorí z protestujúcich sa vrhajú k autám a prerezávajú im gumy, snažia sa ich znehybniť poničením motorov alebo iných zariadení. Niekedy útočia aj priamo na vojakov.
Najviac mŕtvych a zranených potom majú na svedomí práve strety medzi nahnevaným ľuďmi a nervóznymi vojakmi neďaleko mosta Muxidi, ktorí sa k námestiu blížili od západného predmestia.
Okolo pol desiatej večer sa tu stretávajú vojaci 38. armádnej skupiny s tisíckami demonštrantov, ktorí sa im snažia brániť v ďalšom postupe, napríklad naprieč cesty zaparkovanými autobusmi. Na slzný plyn a gumové projektily odpovedajú demonštranti hádzaním kameňov. Zo strany vojakov sa začína ozývať ostrá streľba. Zatiaľ len do vzduchu.
Okolo jedenástej večer začínajú vojaci strieľať priamo do davu ostrými. Mŕtvych a zranených ľudí odnášajú z ulíc a odvážajú ich do nemocníc. Obrnené vozidlá si pomaly razia cestu vpred bez ohľadu na to, kto im stál alebo ležal v ceste. Vojakom napriek tomu trvá celé štyri hodiny, než urazia viac ako šesť a pol kilometra od miesta stretu až k námestiu. Tam sú už vysadení príslušníci bezpečnostných jednotiek a snažia sa študentov donútiť opustiť námestie.
Ako sa vojaci blížia k námestiu, začínajú cielene strieľať aj do okien budov, kde sú ubytovaní zahraniční novinári a fotografi. Má to byť varovanie, aby nezostalo žiadne vizuálne svedectvo. Na uliciach v civile oblečení policajti zastavujú cudzincov, predovšetkým novinárov, zhabú im filmy a fotoaparáty, a varujú ich, aby nevychádzali von a zmizli z ulíc.
Námestie v plameňoch
Popoludní 3. júna sa priostruje aj na Námestí Brány nebeského pokoja. Pri bráne Nová Čína sa mohutný kordón vojakov snaží zabrániť študentom a obyvateľom, aby vstúpili do vládnej a straníckej štvrte Čung-nan-chaj, centra moci – akéhosi „nového zakázaného mesta“. Používajú slzný plyn, ale dav je odhodlanejší a početne väčší, zaženie vojakov do vnútra Čung-nan-chaj a donúti ich bránu za sebou zavrieť.
Okolo piatej hodiny popoludní 3. júna sa začínajú študenti ozbrojovať v predtuche blížiaceho sa stretu s vojakmi. Do rúk berú všetko, čo im ponúka ulica, od dlažobných kociek až po bambusové palice.
O 18:30 vyprace asi tritisíc vojakov a dôstojníkov na základe príkazov Veľkú sálu ľudu na západnej strane námestia, čo si ľudia opäť mylne vykladajú ako ústup zo strany straníckeho vedenia. Mnoho ľudí sa s pocitom falošného bezpečia vydáva do ulíc, aby boli svedkami mimoriadnej udalosti.
Situácia na námestí znovu eskaluje, keď dorazia správy o bojoch medzi obyvateľmi Pekingu a vojakmi pri Muxidi. Okolo pol jedenástej večer 3. júna sa v severozápadnej časti námestia zhromaždí skupina študentov pred stanom, kde sa majú údajne ošetrovať zranenych z Muxidi. Objavujú sa sanitky a zranených odvážajú do nemocníc. Horia dva prevrátené autobusy ako barikáda proti možnému vstupu vojsk zo západnej časti. Je počuť streľbu z okolitých ulíc mimo námestia.
Pol hodinu pred polnocou 3. júna sa na námestí objavuje prvý obrnený voz. Niektorí sa mu snažia zahradiť cestu, iní naň hádžu Molotovove koktaily. Auto vzplanie a stiahne sa.
Porazený Peking
Okolo jednej hodiny rannej 4. júna začínajú zo všetkých strán vstupovať na námestie, kde bolo v tom čase okolo 100 000 ľudí, vojaci. Na niektorých miestach vojaci začínajú strieľať do skupín ľudí, tí odpovedajú hádzaním kameňov. Ďalší sa odmietajú čo i len pohnúť. Iní panikária a utekajú, keď vidia prvých zranených a mŕtvych.
Okolo druhej hodiny rannej už na námestí zostáva len niekoľko tisíc ľudí. Je na každom, aby sa rozhodol – zostať alebo odísť. Väčšina dochádza k záveru, že krviprelievania bolo už dosť, a snaží sa pokojne odísť.
Vodcovia protestujúcich začínajú okolo 3:40 ráno rokovať s dôstojníkmi, aby oni a ďalší mohli v pokoji odísť. Dôstojník súhlasí a potom okolo troch tisíc protestujúcich v zhone opúšťa námestie.
O pol piatej ráno sa vojaci a vojenská technika opäť pohnú smerom dovnútra námestia, aby vytlačili ešte tých študentov, ktorí odmietli odísť a na námestí zostali.
Dvadsať minút po piatej hodine rannej už na námestí zostáva len okolo dvoch stoviek odhodlaných študentov, ktorých tesne pred svitaním vojaci vytlačia, aby mohli vyhlásiť Námestie Brány nebeského pokoja za „vyčistené“.
V nasledujúcich dňoch vojaci, policajti a bezpečnostné zložky pokračujú vo vypratávaní námestia vrátane toho, že zničia ikonickú sochu Bohyne demokracie, ktorú študenti vztýčili na námestí ako symbol svojho odporu.
Na vysokoškolských internátoch študenti aj ich učitelia reagujú hnevom, šokom, smútkom. Počúvajú svedectvo tých, ktorí na námestí boli a unikli. Vlajky vejú na pol žrde, nosia sa čierne náramenníky. Do kampusov prichádzajú cudzinci, aby pomohli študentom s protestom. Na niektorých univerzitách sú na stoloch vystavené mŕtvoly študentov a strážia ich nahnevaní spolužiaci: „Vláda sa zbláznila a teraz sa snaží, aby sme sa zbláznili aj my.“
Nad Pekingom leží po celý deň atmosféra strachu. K nebu sa vznáša dym z horiacich automobilov a nákladných vozidiel, stojacich bezmocne na križovatkách. Chodcov je vidieť len sporadicky. Ľudia sa snažia nakupovať, čo sa dá, a pripraviť sa na najhoršie. Je počuť aj sporadickú streľbu, občas prejde vojenský voz s vojakmi pripravenými strieľať.
Odpor v médiách
Pochodeň protestov preberajú médiá. Ako podotýkajú autori The Tiananmen Papers, v priebehu dvoch dní 3. a 4. júna preukázali novinári v oficiálnom straníckom periodiku Ľudový denník (Žen-min ž’-pao), Čínskej ústrednej televízie a tiež anglickej sekcie Čínskeho rozhlasu pre zahraničie mimoriadnu odvahu vo svojej snahe informovať presne a nestranne o prebiehajúcich udalostiach. Uchyľovali sa tiež k subtílnejším „odkazom“, ako boli dvojznačné titulky či výrazný font.
Kameraman Čínskej ústrednej televízie odmietol vyjsť na námestie, aby tu nakrútil proces „vypratania“. Až okolo piatej hodiny rannej dorazil na miesto televízny štáb s armádnou eskortou, ale natáčania sa nakoniec museli ujať vojaci. Hlásatelia v televízii síce čítali oficiálne správy, ale oblečení v čiernom a s nezvyklým výrazom na tvári, im dávali iný zmysel.
Najďalej zašlo vysielanie anglickej sekcie Čínskeho rozhlasu pre zahraničie, ktoré podľa autorov The Tiananmen Papers ako prvé čínske médium oznámilo svetu potlačenie nepokojov. O pol siedmej ráno 4. júna vo svojom vysielaní žiadalo svet, aby si pripomenul „veľmi tragické udalosti“ 3. júna, pri ktorých boli zabité tisíce väčšinou nevinných ľudí ťažko ozbrojenými vojakmi. Vyzývalo dokonca svojich poslucháčov k protestom proti tomuto násilnému porušovaniu ľudských práv a násilnému potláčaniu. Paradoxom typickým pre vtedajšie dianie bolo, že anglickej redakcii šéfoval syn člena politbyra.
Post scriptum
Kanadský novinár Arthur Kent pracoval na voľnej nohe pre The Observer, CBC News a NBC News a v Pekingu mal pokrývať študentské hnutie. V noci z 3. na 4. júna 1989 okolo deviatej hodiny večer bol vyslaný, aby potvrdil zvesti o streľbe pri moste Muxidi. Dostal sa potom aj na Námestí Brány nebeského pokoja a zachytil niekoľkominútové svedectvo o tom, čo sa tam dialo. Námestie opustil okolo štvrtej hodiny ráno a len tak-tak unikol niekoľkým skupinám policajtov, ktorí si všimli jeho kamery. Kazety s nahrávkami sa potom dostali do Hongkongu a Japonska a obleteli celý svet. Tu si možno pozrieť novozreštaurovanú nahrávku v 13-minutovom filme Black Night in June.
Telegram z československého zastupiteľského úradu v Čínskej ľudovej republike
Literatúra
- Nathan, A.: Perry Link: Tiananmen Papers. London 2001.
- Pantsov, A. V./ Levine, S. I.: Deng Xiaoping: a revolutionary life. Oxford 2015.
- Vogel, E. F.: Deng Xiaoping and the transformation of China. Cambridge 2011.
Film
Obrazová príloha: J. Widener/AP photo, Shao Jiang, Pu Zhiqiang, wikipedia
vyštudoval históriu a politológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej (2002) a históriu na Central European University v Budapešti (2004). V roku 2016 obhájil dizertačnú prácu na Ústave svetových dejín na FF UK na tému Maďarsko 1956 : Od reformy socializmu k národnému povstaniu. Táto práca by mala v rozšírenej podobe vyjsť ako rovnomenná monografia vo vydavateľstve Academia. Zaoberá sa dejinami Maďarska v rokoch 1953–1957, Sovietskeho zväzu v 50. a 60. rokoch minulého storočia, a tiež zahraničnou politikou Československa v rokoch 1953–1968.
Absolvoval študijné a výskumné pobyty na New York University (NYU) či v Open Society Archives (OSA). V súčasnosti pôsobí ako lektor na Vyššej odbornej škole publicistiky v Prahe. V rokoch 2013–2017 bol redaktorom českej sekcie online magazínu Visegradrevue.eu. Zároveň vedie online portál o studenej vojne Praguecoldwar.cz. Venuje sa historickej publicistike a pravidelne publikuje napríklad v týždenníku Respekt alebo v denníku Lidové noviny. S Českým rozhlasom Plus spolupracuje na programe Portréty.