Začiatkom 10. storočia začali početné židovské komunity na Blízkom východe s centrom v Babylone upadať. Dôvodom boli sociálne turbulencie v spoločnosti a politické zmeny v regióne, ktorému v tom čase vládli moslimskí Abbásovci. V rovnakom čase sa centrum židovskej kultúry a vzdelanosti presúvalo pozdĺž pobrežia Stredozemného mora smerom na západ. Jeden z tradičných príbehov hovorí, že na začiatku bola moslimská pirátska loď.
Od staroveku až po dnešok boli židovské dejiny a kultúra ovplyvňované mnohorakými presunmi: presídľovaním, exilom, migráciou, pútnickými cestami alebo obchodom. Okrem prirodzenej migrácie jednotlivcov a šírenia židovskej kultúry von z Palestíny vznikli na mnohých miestach sveta početné, nedobrovoľné židovské diaspóry. Židovská história zaznamenala niekoľko diaspór, ktoré výrazne ovplyvnili jej kultúru, náboženské rituály aj každodenný život.
Prvou „katastrofou“ z pohľadu Židov bolo zničenie Izraelského kráľovstva, tzv. „severného kráľovstva“, asýrskymi kráľmi Salmanassarom V. a jeho synom Sargonom II. V roku 722 pred Kr. Sargon II. nasilu presídlil tisíce zajatých Židov, ale upustil od obsadenia celej Palestíny. Odvlečení Židia sa časom asimilovali a splynuli s asýrskou spoločnosťou. Židovské dejiny o nich hovoria ako o desiatich stratených kmeňov Izraela.
Babylonské zajatie
Babylonské zajatie nasledovalo po zničení Judského kráľovstva, tzv. „južného kráľovstva“, v roku 586 pred Kr. Víťazné ťaženie Babylončanov znamenalo aj zničenie Prvého chrámu, zvaného tiež Šalamúnov chrám. Niektoré pramene označujú práve babylonské zajatie za začiatok existencie židovskej diaspóry. Presídlenie obyvateľstva si však nemožno predstavovať ako totálne odvlečenie všetkých zložiek vtedajšej spoločnosti. Podľa archeológov I. Finkelsteina a N. A. Silbermana bolo zajatých a odvlečených približne 25 % obyvateľstva, prevažne elitné vrstvy populácie. Archeologický výskum ukázal, že okrem Jeruzalema, ktorý bol vyplienený, menšie usadlosti z tohto obdobia nevykazujú žiadne známky deštrukcie. Exil v Babylone bol relatívne krátky, avšak znamenal výraznú zmenu v židovských rituáloch.
Babylonské zajatie ukončil ediktom perzský kráľ Kýros II. Veľký. Po dobytí Babylonu v roku 538/9 pred Kr. umožnil Kýros repatriáciu nedobrovoľne presídlených obyvateľov a obnovu ich chrámov. Nariadenie sa týkalo aj židovského obyvateľstva. Napriek tomu, že Židia v Babylone zotrvali menej ako 50 rokov, mnohí v bohatom multikultúrnom prostredí prosperovali a rozhodli sa zostať. Tí, ktorí sa vrátili, začali v Jeruzaleme stavať tzv. Druhý chrám.
V roku 70 po Kr. prišla najtvrdšia rana v podobe rímskej armády. Tá zničila Druhý chrám, ktorý dodnes nebol obnovený. Židia sa rozpŕchli do všetkých smerov rímskeho impéria aj mimo jeho hraníc. Zničenie Druhého chrámu predstavovalo významný medzník v kultúrnom aj politickom živote Židov ako celku.
Babylonské akadémie
Vráťme sa však o niekoľko rokov späť do Babylonu. Kľúčovou úlohou pre židovskú komunitu v období babylonského zajatia bolo zachovanie sociálneho, kultúrneho a náboženského života, ako aj rituálov, obradov a zvykov. Odtrhnutí od chrámu v Jeruzaleme, okolo ktorého sa pred zajatím sústreďoval všetok náboženský život, sa Židia museli prispôsobiť novým podmienkam. Náboženský život sa presunul do domov a neskôr miest nato vyhradených. Tak vznikali prvé synagógy a náboženské školy (z heb. ješivot, v slovenskej forme ješivy). Babylonské zajatie tak dalo vzniknúť centrám vzdelanosti, tzv. akadémiám. Erudovaná židovská elita, chachamim (učenci) alebo rabbanim (učitelia) – rabíni, sa stali uznávanými vykladačmi náboženských a súdnych zákonov. V tomto období sa zmenila forma odovzdávania židovskej tradície z generácie na generáciu a vznikli dva druhy písomností, resp. aj pôvodne zvykové právo dostalo písomnú podobu.
Prvou zo spomínaných písomností, je tzv. „písaná“ Tóra, ktorá obsahuje Päť kníh Mojžišových (Pentateuch v kresťanskej Biblii) a je všeobecne známa len ako Tóra alebo hebrejská Biblia. Podľa tradície bol text Tóry odovzdaný Mojžišovi na hore Sinaj a zahŕňa všetky biblické zákony judaizmu. Druhá, „ústna“ Tóra, ktorá predstavovala súbor zvykového práva prenášaného z generácie na generáciu len ústne, je po svojom spísaní známa ako Talmud a Midraš. Obsahuje interpretácie a komentáre, ktoré nie sú definitívne a sú spísané formou rozhovorov, otázok a rozdielnych odpovedí a záverov. Takýmto spôsobom židovskí vzdelanci zabezpečili pokračovanie diskusie aj v budúcnosti, a tak zachovali ústne podanie týchto tradične nepísaných zákonov.
Talmud nie je kniha jedného autora. Vznikal v priebehu niekoľkých stoviek rokov. Predstavuje ústredný text rabínskeho judaizmu a primárny zdroj k poznaniu halachy, t. j. židovských náboženských zákonov a teológie. Najvýznamnejšie židovské akadémie vznikli v mestách Pumbedita (dnešná Fallúdža blízko Bagdadu) a Sura (staroveké mesto pri rieke Eufrat v Iraku). V rokoch 589 a 1038 po Kr. predstavovali centrá vzdelanosti s autoritou nad všetkými židovskými komunitami v známom svete.
Západným smerom
Židia sa usádzali na území dnešného Španielska od konca 3. storočia po Kr., no rozvoj komunít sledujeme až od 8. storočia po Kr. Kultúrne prebudenie v tomto období bolo zapríčinené arabsko-moslimským vplyvom, ktorý priniesol nebývalý rozkvet literatúry, filozofie a prírodných vied. Napriek tomu boli židovské komunity v oblasti Stredozemného mora závislé na kultúrnych a náboženských centrách ďaleko na východe – na babylonských a palestínskych akadémiách. Všetky problémy spojené so životom komunity alebo sporov ohľadom náboženských rituálov museli byť vyriešené pomocou učencov práve tam. Táto závislosť bola na jednej strane zjednocujúcim faktorom, udržiavala komunikáciu medzi rôznymi židovskými komunitami, ale na druhej strane prinášala množstvo komplikácií a prieťahov. Svojím spôsobom prispela k prijímaniu cudzích lokálnych vplyvov. Vplyv akadémií tak začal slabnúť, čomu dopomohla aj politická situácia v severnej Afrike. V 10. storočí vzrástla moc arabskej dynastie Fátimovcov (909 – 1171) s centrom v Egypte a posilnila sa pozícia Córdobského kalifátu (929 – 1031). Ďalší vývoj a budúcnosť tunajších židovských komunít tak bol úzko spätý s dianím v moslimskom svete.
Pirátska loď a príbeh štyroch zajatcov
Sociálne a politické zmeny tohto obdobia sa zákonite prejavili aj v populárnych príbehoch a literatúre. Jeden zo stredovekých učencov, židovský historik, filozof a astrológ Abrahám ibn Daud (1110 – 1180), známy pod akronymom Rabad, sprostredkoval v poslednej kapitole svojej knihy Sefer ha-Kabala (Kniha tradície) príbeh o štyroch židovských zajatcoch.
Podľa Abraháma ibn Dauda loď plaviacu sa z prístavu Bari (dnešné južné Taliansko) prepadol a zajal moslimský pirát Ibn Rumahis, ktorý bol vojenským námorníkom córdobského kalifa Abd ar-Rahmána III. (912 – 961). Na lodi sa nachádzali štyria rabíni, ktorí sa plavili do mesta Sefastin, aby vyzbierali peniaze na veno chudobným židovským nevestám (akt v židovskej tradícii známy ako hachnasat kalla). Ibn Rumahis sa rozhodol predať rabínov rozdielnym židovským komunitám, aby získal štedré výkupné za ich životy. Vedel, že v židovskej tradícii je záchrana uneseného alebo väzňa jedným z hlavných prikázaní. Židovský zákon dovoľuje dokonca aj predaj zvitkov posvätnej Tóry, ak sa tým podarí zachrániť život inému Židovi. Ibn Rumahis postupne zastavoval v prístavoch Stredozemného mora, obchodoval, vymieňal a zároveň predal všetkých štyroch rabínov.
Historik Abrahám ibn Daud prezradil mená troch zo štyroch zajatcov. Rabín Šemaria ben Elchanan bol vykúpený židovskou komunitou v Alexandrii a pokračoval do Fustátu (dnes najstaršia časť Káhiry). Rabína Chušiela predali v Ifríkii v dnešnom Tunisku a neskôr viedol židovskú akadémiu v meste Kajruván. Moše a jeho syn Chanoch boli vykúpení v Córdobe. Abrahám ibn Daud nezmieňuje meno ani miesto predaja štvrtého rabína, avšak podľa iných zdrojov to bola krajina Aškenáz, stotožňovaná s oblasťou Porýnia v dnešnom Nemecku.
Abrahám ibn Daud v príbehu pokračuje a podrobne opisuje hlavne príbeh Mošeho ben Chanocha. Córdobskí Židia Mošeho nepoznali a nemali tušenie o jeho vzdelaní a schopnostiach. Keď mal počas jednej z pravidelných diskusií v synagóge miestny rabín Nathan problém vysvetliť zákon z Talmudu, Moše brilantne dišputu vyriešil a odpovedal na mnohé ďalšie otázky študentov, týkajúce sa židovskej halachy. Hneď po tomto stretnutí rabín Nathan prepustil svoje miesto rabínovi Mošemu a ten sa stal hlavou córdobskej akadémie. Keď sa to dozvedel Ibn Rumahis, snažil sa zrušiť obchod s miestnymi Židmi, ale vedel, že mu to nedovolí sám kalif. Ten mal prejaviť spokojnosť s faktom, že židovská komunita v Córdobe už viac nie je závislá od rozhodnutí babylonských akadémií.
Zrnká pravdy
Príbeh štyroch zajatcov Ibn Dauda sa stal predmetom štúdia a búrlivých diskusií mnohých historikov. S. Eppenstein, R. Poznański, S. Schechter a ďalší sa snažili rekonštruovať okolnosti tohto príbehu, postavy v ňom zmienené a porovnať ich s inými prameňmi.
Všetci rabíni spomenutí v príbehu sú skutočné historické osobnosti. Ďalšie fakty v príbehu však realite nezodpovedajú. Ibn Daud zasadzuje príbeh do roku 4749/4750 židovského kalendára, čiže do roku 990 po Kr., lenže kalif Abd al-Rahman III., ktorý v príbehu vystupuje, zomrel už v roku 961 po Kr. Šlomo Schechter na základe analýzy listu nájdeného v káhirskej geníze (skladisko v synagóge Ben Ezru v Káhire, kde sa na konci 19. storočia našlo viac ako 300-tisíc fragmentov židovských rukopisov), píše, že Chušiel, ktorý mal viesť akadémiu v Kajruváne, v tom čase bol v tomto meste. Cestoval však sám a slobodne smerom do Egypta a v Kajruváne čakal na svojho syna Elchanana.
Ďalším zaujímavým bodom príbehu je dôvod plavby štyroch rabínov – hachnasat kalla, alebo zbierka na podporu chudobných neviest. Abrahám ibn Daud v Knihe tradícií na inom mieste spomína, že príjmy akadémií na Blízkom východe z oblastí dnešného Španielska, Egypta či iných regiónov severnej Afriky boli prerušené. Je preto pravdepodobnejšie, že prominentní rabíni nerobili zbierku pre chudobné ženy, ale snažili sa vyzbierať peniaze na chod akadémií, ktoré na konci 10. storočia začali upadať a schudobneli.
Príbeh je odrazom nesporne dôležitej dejinnej zmeny – vzniku židovských kultúrnych a náboženských centier na západe pod vedením prominentných židovských vzdelancov. Tento posun predznamenal vznik bohatých a prosperujúcich komunít nielen v severnej Afrike a v al-Andalus (dnešné Španielsko), ale aj vo Francúzsku a v Nemecku, a napokon neskôr stanovil aj ďalší kurz dejín Židov na európskom kontinente. Abrahám ibn Daud sa snažil ukázať bezproblémový a kontinuálny prechod medzi východom a západom. Zároveň takto legitimizoval postavenie nezávislých židovských akadémií na západe, na základe odovzdania pomyselnej pochodne do rúk pôvodne východným rabínom z príbehu. Politicky to znamenalo, že Židia už viac nepotrebovali vodcov z Babylonu, Pumbedity či Sury.
Takáto nová situácia vyhovovala a bola podporovaná aj moslimskými vládcami v al-Andalus, keďže to posilnilo ďalší aspekt nezávislosti umajjovskej dynastie na úkor Abbásovcov vládnucich z Bagdadu, s ktorými súperili. Dynastia Umajjovcov podporovala židovské komunity a mnohí Židia sa dostali do dôležitých pozícií vo vládnom aparáte. Rozvíjala sa literatúra, astronómia, filozofia, história, teológia aj prírodné vedy. V neposlednom rade bola dôležitá aj podpora slobody náboženského vyznania. Obdobie pod nadvládou umajjovských kalifov v Córdobe znamenalo zlatý vek židovskej vzdelanosti.
Použitá literatúra:
- Abrahám Ibn Daud: Sefer Ha-Qabbalah (Kniha tradície).
- Auerbach, M.: The Story of the Four Captives. Annual Report of the Berlin Rabbinical Seminary for 1925, 1926, 1927 (5686-88). Berlin 1928.
- Cohen, G. D.: The Story of the Four Captives. Proceedings of the American Academy for Jewish Research 29, 1960/61, s. 55-131.
- Eppestein, S.: Beiträge zur Geschichte und Literatur im gaonäischen Zeitalter: neue Folge. In: Monatsschrift für Geschichte und Wissenschaft des Judentums, roč. 55, č. 4, 1911.
- Finkelstein, I./Silberman, N. A.: The Bible Unearthed: Archaeology’s New Vision of Ancient Israel and the Origin of Its Sacred Texts. New York 2002.
- Kobler F. (ed.): Letters of Jews through the Ages. New York: 1978.
- Poznański S.: Babylonische Geonim im nachgaonäischen Zeitalter nach handschriftlichen und gedruckten quellen. Berlin, 1914.
- Schechter, S.: Geniza Specimens. A Letter of Chushiel. In: Jewish Quarterly Review, roč. XI, 1899.
Obrazová príloha: wikipedia.org
Študovala na Jerevanskej štátnej univerzite, kde získala bakalársky a magisterský titul v odbore arabské štúdiá. Ďalej študovala na Európskom inštitúte pre židovské štúdiá vo Švédsku. Na Jerevanskej štátnej univerzite získala titul PhD. z lingvistiky. Učí štandardnú arabčinu a modernú hebrejčinu a okrem materskej arménčiny aktívne hovorí anglicky, francúzsky a rusky. Zúčastnila sa mnohých akademických programov, konferencií a výskumných projektov na Blízkom východe aj v Európe. V súčasnosti sa podieľa na tvorbe arabsko-arménskeho slovníka a pracuje ako literárna prekladateľka. Do arménčiny preložila knihu Šmuela J. Agnona (2018), ako prvý preklad hebrejskej knihy vôbec, alebo knihu Judáš od izraelského autora Amosa Oza (2019).
Mohlo by sa vám páčiť
Najčítanejšie články za 7 dní
#VtentoDeň
Počas dnešného dňa sa nič vážneho nestalo. Ale stane sa!