Obdobie stredoveku bolo nepochybne obdobím, v ktorom malo pivo svoje nezastupiteľné miesto. Nezáleží pritom, či hovoríme o stredoveku ranom, vrcholnom alebo neskorom, o území dnešného Slovenska alebo celej Európy. Pivo malo vždy svoju úlohu. Ako sa naň ale pozerali rôzne etniká raného stredoveku?
Vikingovia
Dnes veľmi populárni Vikingovia sa (pokiaľ im to podmienky dovoľovali) venovali i poľnohospodárstvu, v rámci ktorého pestovali rôzne obilniny – najmä ovos a jačmeň. Surovina na výrobu piva tu teda bola, ale viacerí bádatelia sa domnievajú, že u severanov spočiatku hrala prím medovina. Vikingovia sa časom naučili vyrábať i pivo a tak im zachutilo, že sa dostalo až do ich mytológie. Pivo sa v prostredí stredovekej severnej Európy stalo bežnou súčasťou každodenného života doma aj počas plavieb. Patrilo medzi nápoje, ktorými si námorníci na lodiach hasili smäd. Pivo sa pilo z dnes dobre známych picích rohov, ale jediné na tento účel používané nádoby to istotne neboli. Vikingovia používali na pitie aj rôzne drevené či keramické hrnčeky, džbány, u bohatších vrstiev sa objavovali aj drahé sklenené poháre.
Pivo, ktoré pili Vikingovia, sa nelíšilo od iných pív vtedajšej Európy. Spočiatku to bola pomerne riedka a len málo prekvasená kaša, ktorá postupne – zlepšovaním technológie výroby – naberala tekutú podobu. Pivo bolo husté, kalné, ale s veľkým obsahom bielkovín a sacharidov. Severania však mali jednu „špecialitu“. Pri príprave zvyšovali obsah alkoholu v pive pomocou ľadu. Nápoj nechali jednoducho povrchovo zamrznúť. Alkohol má nižší bod mrazu, a teda nezmrzol spolu s pivom a skoncentroval sa v nezmrazenom zvyšku. Takéto pivo bolo veľmi obľúbené a obsah alkoholu bol približne podobný dnešným ležiakom.
Vikingovia pivo používali aj na omámenie obetí, zmienky o čom sa zachovali aj v písomných správach. Asi najznámejším príkladom je svedectvo diplomata Ahmeda Ibn Fadlana, ktorý bol svedkom pohrebu veliteľa lode. Na cestu ho mala sprevádzať otrokyňa, ktorú pred zabitím opili práve pivom. Potom ju uškrtili povrazom a podrezali nožom. Nôž mal zaručiť rýchlu smrť a povraz bol prostriedkom vstupu do Valhaly, vikingského neba. Mohol sa tam totiž dostať len bojovník, ktorý padol v boji, alebo človek, ktorý umrel povrazom. Pre ženu, ktorá nebojovala, bol tak povraz jedinou možnosťou, ako sprevádzať svojho pána vo Valhale. Treba spomenúť, že pivo malo aj vo Valhale svoju úlohu – žila tu totiž posvätná koza Heidrún. Táto dojila práve pivo a pivo sa malo roznášať aj pri hostinách padlých bojovníkov.
Slovania
Podobne ako u Vikingov, aj u Slovanov bola popularita piva daná hlavne dostatkom výrobnej suroviny – obilia. Slovania mali k dispozícii predovšetkým pšenicu, ovos a jačmeň – práve ten sa používal najčastejšie. Vzhľadom na prírodné podmienky a kvalitu pôd na území, ktoré obývali, mali Slovania oproti Vikingom výhodu – úrody mohlo byť viac. Aj u Slovanov však pivo na rebríčku popularity súperilo o prvú priečku s medovinou.
Počiatky výroby piva boli v slovanskom prostredí podobné ako napríklad v Egypte alebo v Mezopotámii. Pivo vznikalo kvasením rôznych druhov chleba vo vode, neskôr sa receptúra zlepšila a vzniklo skutočné pivo. Existovalo viacero druhov piva, pomenovať na základe správ vieme ľahké pivo s nižším obsahom alkoholu – braga alebo braha. Miestami sa tento názov používa dodnes (niektoré oblasti Ruska a údajne sa dá nájsť aj v Rumunsku). Pivo a medovina sa používali aj ako obeť bohom.
Slovania však držia, čo sa piva týka, významné prvenstvo – boli prvým etnikom v našom regióne, ktoré pripravovalo cielene chmelené pivá (pridávanie chmeľu do piva sa šírilo z východu). Nie všetky pivá však boli skutočne chmelené. Varili sa pivá oboch druhov (chmelené aj nechmelené). O slovanskom pive máme tiež dochované písomné záznamy. Najstaršia zmienka pochádza z rokov 448/449 a jej autorom je historik Priscos. Tento v správe uvádza, že ho Slovania v Potisí pohostili nápojom vyrobeným z jačmeňa, ktorý nazývali kamon. Dokonca aj samotné slovo „pivo“ má slovanský pôvod.
Postupne sa prišlo na to, že vyššia kvalita výsledného produktu sa dosiahne, ak produkt vyrábajú špecializovaní pracovníci. Začala sa formovať služobnícka organizácia výrobcov (špecializované osady), ktorí vyrábali rôzne tovary alebo poskytovali služby. Služobnícke osady mali rôznorodé zameranie, svoje miesto medzi nimi mali aj osady vyrábajúce slad a pivo.
Frankovia
Dôležitú úlohu v ranostredovekom pivovarníctve malo aj územie Franskej ríše. Za čias panovania Karola Veľkého (2. apríl 742/747/748 – 28. január 814) sa muselo pivo variť na každom panskom sídle a na každom hradisku. To platilo, samozrejme, aj o kráľovských sídlach. Frankom sa však pripisuje prvenstvo v oblasti systematického pestovania chmeľu v chmeľniciach. Prvá zmienka o chmeľniciach – z roku 768 – pochádza z listu Pipina Krátkeho svojmu synovi, cisárovi Západnej ríše rímskej Karolovi Veľkému. Z prostredia stredovekých Čiech je prvá zmienka o chmeli z roku 1039 (zmienka o chmeľovom desiatku pre Staroboleslavskú kapitulu) a z Uhorska až z roku 1250.
Cisárovi Karolovi zrejme záležalo aj na kvalite vyrábaného piva, pretože v roku 795 vydal dokument, ktorý by sa dal slovami dnešných dní označiť za hygienický predpis pri styku s potravinami. Dokument obsahoval 70 článkov o organizácii dvorskej služby, medzi ktorými nechýbali ani state o pive: „Všetko, čo sa z jedla pripravuje rukami, ako slanina, údené mäso, slad, sladové pivo, medovina, med…, musí byť pripravované s najväčšou čistotou.“ Píše sa tu aj o pracovníkoch zaoberajúcich sa výrobou piva – pivovarníkoch a sládkoch.
Iná zmienka z tohto obdobia pochádza od opáta Adelarda, ktorý oslobodzuje mlynárov od desiatkov zo sladu a chmeľu a súčasne aj od všetkých prác so sladom a chmeľom. Mnísi a kláštory boli pre pivovarníctvo dôležitými inštitúciami. Z počiatku 9. storočia máme dochovaný plán kláštora v St. Gallen, na ktorom sú tri pivovary a pivo tu malo variť približne 100 mníchov. Každý pivovar tu varil iné pivo, v prvom pivovare sa varilo ovsené pivo „cervisa“ pre mníchov a pútnikov na bežné pitie. V druhom pivovare sa varilo pivo tmavé, „conventus“, pre bežných ľudí a žobrákov. V treťom sa pripravovalo silné jačmenné pivo s prídavkom pšenice – „celia“ – pre opáta, hostí a iné vážené osoby. Nechýbala, samozrejme, sýpka, zásobáreň sladu, sklady, chladiace priestory a iné dôležité stavby potrebné pri výrobe piva.
Z o niečo neskoršieho obdobia (rok 993) pochádza listina viažuca sa k známemu kláštoru v pražskom Břevnove, vysvätenému sv. Vojtechom. Listina udeľuje tomuto najstaršiemu českému mužskému kláštoru právo na skladovanie a varenie piva. Listina sa, žiaľ, v origináli nezachovala, ale význam zostáva. Na druhej strane sa napríklad knieža Václav ostro staval proti opilstvu. Slovami mnícha Kristiána, autora legendy o Václavovi: „S mírnými rozmlouval vždy laskavě, nemírné však, tuláky a lidi oddané obžerství a opilství nebo chtějící odpadnouti od pravé víry a přímé cesty povolával k sobě aspoň pod záminkou společného stolování, jestliže jich nemohl jinak dostihnouti, a dával je v božské rozhorlenosti mocně bičovati důtkami.“ Je veľkým paradoxom, že napriek jeho odporu k pitiu sa práve sv. Václav stal patrónom sladovníctva, podľa niektorých aj pivovarníctva.
Ako vidno, pivo malo svoje nezastupiteľné miesto aj v živote ranostredovekých obyvateľov vtedajšej Európy. Ľudom pivo chutilo, bolo sýte, výživné a jeho príprava nebola veľmi zložitá. No čas jeho najväčšej popularity mal ešte len prísť…
Literatúra:
- Beranová, M.: Magdalena: Jídlo a pití v pravěku a ve středověku. Praha 2015.
- Petráš, M. (ed.): Z dejín pivovarníctva, sladovníctva a chmeliarstva na Slovensku. Trnava 1993.
- Večerníček, J.: Dějiny piva. Od zrození po konec středověku. Brno 2009.
- Cabadaj, P.: Slovenské pivovarníctvo v toku času. Žilina 2000.
- Ludvíkovský, J.: Kristiánova legenda. Praha 1978.
Obrazová príloha: wikipedia.org
Vyštudoval históriu na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre. Aktuálne pracuje v Tribečskom múzeu v Topoľčanoch. Zameriava sa na dejiny vojenstva, zbraní, zbroje a obrnenej techniky. Bližšie sa venuje obdobiu druhej svetovej vojny so špecializáciou na Slovenské národné povstanie, aj na regionálnej úrovni.