Súboj ako riešenie sporu má starobylé korene. Poznáme ho už u starovekých Keltov. Kelti sa organizovali do kmeňov, na ktorých čele stál náčelník. Náčelníka mohli voliť bojovníci z kmeňa, ale ak sa tí nevedeli dohodnúť, pristúpilo sa k súbojom jednotlivcov a víťaz sa stal náčelníkom. Súboje sa objavovali aj v období sťahovania národov, keď sa začal výrazne presadzovať germánsky element. Germánske kmene patrili k najbojovnejším etnikám a boju sa venovali už od útleho detstva. V tomto prostredí mali súboje medzi bojovníkmi priam magický význam.
Na bojiskách sa stretávali veľké armády a do boja sa zapojili všetci bojaschopní muži. Takéto strety viedli k obrovskému krviprelievaniu, čo malo za následok decimovanie celých populácií. Preto sa prišlo s inovatívnou myšlienkou zaviesť súboj len medzi dvomi najsilnejšími bojovníkmi z jednotlivých armád. Takýmto súbojom bolo možné vyriešiť spor aj bez obrovských strát na životoch.
Postupnou kristianizáciou začal súboj nadobúdať nové prvky. Už nešlo ani tak o dôkaz sily, ako o vyjavenie Božej vôle. Verilo sa, že Boh stojí na strane spravodlivých, a preto ten, kto má pravdu, na Boží zásah vždy zvíťazí.
Slovenské mestá a súboje
Súboj ako súčasť právnych zvykov sa začal šíriť z nemeckého prostredia do okolitých krajín. Od 12. storočia prichádza do Uhorska veľa Nemcov a tí so sebou prinášajú aj svoje právne zvyky. Uhorskí panovníci vyšli novým usadlíkom v ústrety a povolili im riadiť sa svojím domovským právom. Nemecké obyvateľstvo sa koncentrovalo v mestách a postupne tak vznikalo odlišné právne prostredie, ktoré sa neriadilo uhorským krajinským právom.
Z obdobia 13. a 14. storočia sa zachovali správy o praktikovaní súbojov v niektorých mestách. Išlo predovšetkým o Banskú Bystricu a Žilinu. V Banskej Bystrici mohol žiadať súboj človek nemeckej národnosti, ale i ten, kto z tohto mesta pochádzal. Preto súboj mohli využívať i Slováci či Maďari žijúci v meste.
Naproti tomu existovali mestá, ktoré mali zakázané riešiť spor súbojom. Patrila sem Trnava, Krupina a Košice. Je otázne, prečo bol súboj niekde povolený, a inde nie. Súvisí to možno s vyspelejším právnym prostredím, kde súdili prísediaci na súde. Takéto súdy boli zaiste spravodlivejšie než súboje, v ktorých mal vždy pravdu silnejší.
Osobitné právne prostredie predstavuje Spiš. Aj tu žilo veľa Nemcov a na základe ich starých zvykov vznikla v roku 1370 právna zbierka Zipser Willkühr. Z nej sa dozvedáme, že aj na Spiši bol súboj povolený a mal starú tradíciu. O príčinách, ktoré viedli k súboju, sa nepíše. Nariadené bolo bojovať kyjakom a veľkou pavézou. Tieto zbrane boli odlišné od zbraní, ktoré sa používali v iných mestách. Nemci na Spiši si museli spôsob boja kyjakom a pavézou priniesť zo svojej vlasti.
Súboje v Žiline
Najzaujímavejší obraz o súbojoch prináša naša významná právna pamiatka – Žilinská mestská kniha. V prvej časti sa nachádza text nemeckého magdeburského práva, ktorý Žilinčania prebrali od Krupinčanov. Tu nájdeme viacero odsekov, ktoré sa zaoberajú spôsobom výkonu súboja.
K súbojom dochádzalo v prípade, ak sa dvaja nevedeli dohodnúť. Ich spor bol v danom momente neriešiteľný, a preto sa dovolávali vyššej spravodlivosti prostredníctvom boja. Svoju sťažnosť adresovali richtárovi, ktorý mal súdnu právomoc a súboj mali povoliť prísažní (prísediaci na súde). Žilinské právo ide ďalej a podrobne opisuje okolnosti, za akých je možné žiadať takýto boj. Hovorí o závažných zločinoch, ktoré sa len ťažko dokazovali. V stredoveku ešte neexistovali také vyšetrovacie metódy, ktoré by spoľahlivo odhalili páchateľa. Preto mal pravdu vyjaviť súboj.
Zaujímavé sú prostriedky, ktorými sa boj viedol. Podľa znenia jedného odseku mal mať richtár jeden meč a jednu pavézu pre prípad, že by žalobca nemal vlastné, a teda by nemal čím bojovať. Ďalej sa uvádza, že zbroj bojujúcich mala byť železná aj kožená. Mysleli sa tým všetky veci potrebné na boj. Týchto vecí si mohol bojujúci zobrať, koľko chcel, ale hlava a nohy museli zostať nechránené. Takýto spôsob výbavy je charakteristický pre šerm typu Bloßfechten, pri ktorom sa bojuje bez zbroje, zvyčajne len v špecifickom type vypasovaných a vypchávaných kabátcov. Na západe boli niekedy súčasťou tohto oblečenia aj špecifické zobákové topánky, ktoré podliehali vtedajšej móde. Žilinské právo špecifikuje oblečenie pre bojujúcich ako suknice, ktoré siahajú až po lakte.
Ďalšou výbavou v súboji boli zbrane. Bojujúci mal mať v ruke jeden vytasený meč a druhý meč mal mať opásaný okolo seba. Právo povoľovalo mať opásané aj dva meče. Počítalo sa totiž s tým, že v priebehu boja sa mohol jeden meč zlomiť, prípadne mohol byť vyrazený z ruky. Preto mal bojujúci v zálohe ďalší, aby mohol v boji pokračovať. Zrejme nešlo o typy mečov, ktoré sa využívali na vojenské účely. Vojenské druhy mečov boli totiž stavané na rozdávanie sečných rán a útok sa viedol s cieľom preraziť brnenie tela či hlavy. V súbojoch sa presadzovali skôr tie typy mečov, ktoré boli uspôsobené predovšetkým na rozdávanie bodných rán.
K tejto zbroji mali mať bojujúci na rukách železné rukavice, ktoré chránili ruky a hlavne prsty, pretože nie raz sa stalo, že v zápale boja o ne bojujúci prišiel. Bojovník mal mať v ľavej ruke pavézku, ktorou sa istotne myslel pästný štít. Je to malý štít, zvyčajne okrúhleho tvaru, určený najčastejšie na vykrývanie úderov i na možné zasadzovanie tupých úderov kovovou puklicou súperovi, prípadne aj na viazanie jeho meča. Viazanie súperovho meča sa mohlo udiať aj tak, že sa meč zabodol do dreveného pästného štítu, čím následne získal jeden z bojujúcich veľkú výhodu. V neskoršom období mali síce celokovové pästné štíty množstvo výhod oproti starším typom, no zároveň mali aj jednu nevýhodu. Tou bola práve neschopnosť viazať súperov meč, pretože kov vždy odrazil súperovu čepeľ.
Pästný štít sa podľa žilinského práva skladal z dreva, z kože a z kovovej puklice. Drevené jadro bolo obalené surovou kožou, niekedy aj viacerými vrstvami. V strede bola kovová puklica, ktorá zabezpečovala priestor, do ktorého sa vkladala päsť. Úchop štítu sa riešil pravdepodobne drevenou či kovovou rukoväťou upevnenou v priestore puklice. Okrem puklice nebolo dovolené mať na štíte nič železné. Bolo to zakázané asi z toho dôvodu, že na takýto štít sa dali pripevniť rôzne ostré predmety, napríklad hroty alebo háky, ktoré by mohli súperov meč zahákovať a následne i zlomiť.
Boj s týmito prostriedkami sa však neviedol živelne a bez usmernenia, kým jeden nezabije druhého. Mal jasné pravidlá a existuje predpoklad, že k zabitiu súpera dochádzalo len zriedka. Predovšetkým sa boj neodohrával hocikde. Miesto pre súboj bolo jasne vymedzené a jeho existenciu dokladá žilinské právo v jednom z ďalších odsekov. Spomína sa ako šránky, ktoré skoro s určitosťou predstavoval kolovým plotom ohraničený akýsi stredoveký ring. Počas súboja bol nariadený prísny pokoj pre tých, ktorí sa prizerali. Tomu, kto by ho nedodržal, hrozil dokonca hrdelný trest.
Tak ako dnes, aj v stredoveku mali súboje svojho rozhodcu. Bol to muž, ktorý niesol v ruke veľkú dlhú palicu. V prípade, ak jeden súper zvalil druhého na zem, tento muž vstúpil medzi nich a zabránil tragédii. To svedčí o účele samotného súboja, pri ktorom išlo skôr o pravdu ako o zabitie. Napriek tomu musel byť boj vedený veľmi divoko a určite niekedy dochádzalo aj k smrteľným zraneniam. Prípadná smrť bola okamžite aj výkonom rozsudku. Za takýchto okolností dochádzalo iste k mnohým justičným omylom.
Právo či česť?
Súboje neboli len výsadou meštianstva. Tento špecifický právny akt sa týkal aj šľachty. Slovo súboj nám aj dnes evokuje čestný boj medzi dvomi šľachticmi. Spory šľachty boli na dennom poriadku a muselo dochádzať aj k vypätým situáciám. No kým u mešťanov išlo o domáhanie sa práva a následne odplaty, u šľachty to bola často otázka cti. Šľachta si svoju česť veľmi úzkostlivo strážila, pretože česť bola jedným z atribútov šľachtictva a na rozdiel od dnešných čias sa tešila mimoriadnej úcte. Preto ak bol šľachtic obvinený z nejakého zločinu, veľmi ťažko to niesol, a najmä v prípade, ak bol obvinený neprávom. Svoju česť mohol očistiť bojom.
Z nemeckého prostredia sa nám zachovali vyobrazenia šľachtických súbojov, pri ktorých majú bojovníci brnenie. Spôsob boja vedený v ťažkom brnení je charakteristický pre šerm typu Harnischfechten. Pri tomto druhu súboja sa používal drahý výstroj, ktorý bol výsadou šľachty a ktorý ju mal čo najviac chrániť pred smrteľnými zásahmi.
Zo 14. storočia sa nám zachovali správy o šľachtických súbojoch v Uhorsku. Zaujímavé sú najmä tie, v ktorých sa bojovalo o česť. Ak niektorého šľachtica obvinil kráľ, knieža či iná nadradená osoba zo spáchania závažného zločinu či z nevery, ten často nemal inú možnosť, než očistiť svoje meno v boji. V tomto prípade sa súboj viedol na smrť a obvinený bojoval bez ochrannej zbroje a iba s jedným mečom. Zachovala sa aj správa o konkrétnom prípade, keď bol istý šľachtic obvinený z prijatia peňazí od Benátčanov, s ktorými bol kráľ vo vojne. Po prijatí peňazí odmietol obliehať isté mesto, a tým kráľa zradil. Obvinenie vyvolalo u obvineného veľký hnev, vyhlásil sa za nevinného a vyzval žalujúceho na súboj. Súboj sa mal konať pred kráľom a súperi mali bojovať len v košeliach a s veľmi ostrými mečmi. Boj sa skončil smrťou jedného z nich.
V prípade závažných obvinení museli bojovať dotknuté strany osobne. No pri menej vážnych sporoch mohli viesť súboje v zastúpení. Znamenalo to, že šľachtic si najal profesionálneho bojovníka, tzv. pugila, ktorý bojoval v jeho mene. Takýchto prípadov bolo oveľa viac a aj šľachta im dávala prednosť, aby sa chránila pred rizikom vyplývajúcim z boja. Niekedy bolo dokonca prikázané, aby boj neviedli priamo účastníci, ale iba ich zástupcovia.
Vidíme tu viaceré rozdiely oproti súbojom v mestách. Mešťania si svoje spory vybavovali prevažne osobne. Napokon, nie každému finančná situácia dovolila zabezpečiť si pugila. Šľachta mohla pre česť bojovať na smrť. U mešťanov išlo skôr o zachovanie práva a na to poukazuje aj zbroj, ktorá ich mala v súboji chrániť.
Obdobie 13. a 14. storočia sa považuje za zlatý vek súbojov a často sa s nimi stretávame aj v priebehu 15. storočia. Táto forma riešenia sporov bola v uhorskom prostredí veľmi obľúbená, a to aj v časoch, keď sa na západe postupne prestala využívať. Až v druhej polovici 15. storočia za vlády Mateja Korvína začali súboje ustupovať novým, spoľahlivejším právnym metódam. Matej Korvín v roku 1486 súboje pre násilné zločiny i majetkové spory zakázal a ponechal súboj ako prostriedok vymáhania práva len pre presne špecifikované prípady. Tento zákaz však nebol rešpektovaný, pretože v roku 1492 ho musel kráľ Vladislav Jagelovský znovu zopakovať. Napriek tomu máme správy o súbojoch aj zo začiatku 16. storočia. V tomto období predstavoval už aj v uhorskom prostredí právny relikt a v priebehu 16. storočia úplne vymizol.
„Ja Henrich tu stojím a žalujem na Jána Bohu a nášmu kráľovi, a tiež richtárovi, a mestu, celej obci, chudobným i bohatým i všetkým tým, ktorí milujú právo, že som prišiel v Božom pokoji a Ján ma s nespravodlivým úmyslom zranil a okradol o môj majetok. A ak Ján nechce poznať pravdu, ja Henrich chcem dokázať svoje právo vlastným životom nad jeho život, svojím hrdým mečom a svojou červenou pavézou a všetkým svojím svedomím, ktoré mi v tom sluší a so všetkým právom, ktoré mi prisúdia.“ /Žilinská právna kniha, odsek 302/
Použitá literatúra
- Dvořaková, D.: Súboj ako spôsob riešenia sporov o česť v stredovekom uhorskom práve. Brno 2010.
- Juck, Ľ.: Výsady miest a mestečiek na Slovensku (1238-1350) I. Bratislava 1984.
- Kuchár, R.: Žilinská právna kniha. Bratislava 2009.
- Lampart, F.: Súdny súboj v Spišskom práve. Prešov 2010.
- Marsina, R.: Codex diplomaticus et epistolaris Slovaciae II. Bratislava 1987.
- Vaverka, R.: Úvod do šermu mečem a poklířem. b.m. 2011. Dostupné na internete: http://myschwerk.webzdarma.cz/puklir.pdf
Obrazová príloha: Lampart 2010, Vaverka 2011, www.wikipedia.org
Momentálne študuje posledný ročník histórie na Trnavskej univerzite v Trnave. Zaoberá sa historickou geografiou stredného Pohronia aj vojenskými dejinami stredoveku. Vo voľnom čase sa venuje výrobe replík stredovekých strelných zbraní. (to bude tiež neakt.)