Abélarda a Heloisu dodnes považujú vo Francúzsku za patrónov milencov a ich príbeh je synonymom nešťastnej lásky rovnako – ak nie viac – ako v prípade Rómea a Júlie. Vďaka korešpondencii, ktorá sa zachovala, spoznávame nielen ich vzájomnú lásku, ale aj život a myslenie stredovekých milencov a intelektuálov.

Príbeh charizmatického filozofa a učiteľa Pierra Abélarda (1079 – 1142) a jeho nadanej žiačky Heloisy sa odohral vo Francúzsku v prvej polovici 12. storočia. Heloisa, celým menom Héloïse d’Argenteuil (cca 1100/1101 – 1164), pochádzala zo šľachtickej rodiny, ale vyrastala v kláštore. Jej poručníkom bol strýko, ktorý zastával pozíciu cirkevného hodnostára. S Abélardom sa zoznámila, keď sa stal jej súkromným učiteľom. Heloisa bola v Paríži známa ako mimoriadne vzdelaná a inteligentná žena, ktorá ovládala nielen latinčinu, ale aj gréčtinu a hebrejčinu.

Abélard a Heloisa na miniatúre zo stredovekého manuskriptu Román o ruži zo 14. storočia.

Abélard pochádzal z nobilitovanej rodiny z Bretónska a už od detstva oplýval nesmiernym talentom a pamäťou. Jeho otec, známy v prameňoch ako rytier Berenger, ho nenútil nasledovať vojenskú kariéru, ako bolo zvykom u najstarších synov, ale podporoval ho v štúdiu a vyslal ho na akademickú dráhu.

Učiteľ a žiačka

Medzi dvojicou, ktorú delil 20-ročný vekový rozdiel, vzplanul vášnivý ľúbostný vzťah. Heloisa mala sotva pätnásť a Abélard okolo tridsaťsedem rokov, no napriek veku tvrdil, že dovtedy žil v celibáte a nesmierna sila vzájomného očarenia ho zastihla absolútne nepripraveného: „A tak pri otvorených knihách sme vyriekli viac slov o láske než o učive, viac bolo bozkov než sentencií, ruky častejšie siahali po prsiach než po knihách, láska častejšie obracala oči na seba, než ich učenie nasmerovalo k písaniu.“

Abélard a Heloisa pristihnutí inflagranti majstrom Fulbertom. Obraz maliara Jeana Vignauda z roku 1819.

V tajnosti sa im narodilo dieťa a pár sa zosobášil, aby ho legitimizoval a zabránil tak spoločenskému škandálu. Syna poeticky pomenovali Astralabius, čo v gréčtine znamená „ten, čo siaha po hviezdach“. Napriek svadbe dal Heloisin strýko z pomsty Abélarda vykastrovať a ten sa ponížený utiahol do kláštora ako mních. Rovnaké rozhodnutie urobil Abélard aj za Heloisu, ktorú prinútil vrátiť sa do benediktínskeho kláštora v meste Argenteuil, kde bola chránená pred svojím strýkom. Heloisa sa s novou situáciou nezmierila a v listoch ho žiadala o udržanie ich vzťahu/priateľstva a kládla mu mnohé teologické otázky týkajúce sa zloženia rehoľného sľubu.

Literárna vedkyňa Marilyn Yalom píše vo svojej knihe Ako Francúzi vymysleli lásku, že jedinečné listy, ktoré si písali po latinsky, a Abélardov životopis Dejiny utrpenia sú „dnes takpovediac zakladajúcimi listinami dejín francúzskej lásky“.

Kastrácia Abélarda na rytine Jeana Michela Moreaua.

Po desiatich rokoch, keď sa Heloisa stala predstavenou iného kláštora, sa ich vzájomný kontakt obnovil. Z tohto obdobia sa zachovala bohatá zbierka listov, ktoré si vymieňali. Heloisa sa ukázala nielen ako žena plná emócií, ale bola tiež Abélardovi partnerkou vo filozofických úvahách, pričom pestrosť jej jazyka z nej robí mimoriadne talentovanú spisovateľku. Napriek odlúčeniu jej vášeň nevychladla a Abélardovi často vyčítala, že sa s ňou vôbec nepokúsil spojiť a utešiť ju.

„Povedz mi jedno, ak môžeš,“ žiadala, „prečo si ma po našom obrátení sa, o ktorom si rozhodol jedine ty, tak veľmi zanedbával a zabudol si na mňa (…) alebo poviem ja sama, čo cítim, dokonca čo všetci ostatní predpokladajú. Bola to skôr žiadostivosť než priateľstvo, skôr vášeň než láska, ktorá ťa ku mne priťahovala.“ Ako konštatuje Marilyn Yalom, Heloisa svojou bezhraničnou láskou rozhodne žila ešte dlho potom, ako na ňu Abélard rezignoval.

Neznamená to však, že by sa vzdala svojho hlasu a názorov. Bola jednou z kľúčových mysliteliek svojej doby – diskutovala o témach ako manželstvo či materstvo a pre svoje sestry v kláštore nebola len predstavenou, ale aj učiteľkou. Písala básne, skladala hudbu a v kontexte duchovného života diskutovala v listoch s Abélardom napríklad aj o tom, ako by sa dali prispôsobiť pravidlá mníšskeho života pre ženy, aby vyhovoval ich potrebám, napríklad v obliekaní alebo stravovaní.

Detail obrazu Lúčenie Abélarda a Heliosy švajčiarskej maliarky Angeliky Kauffman z roku 1780.

Potulný duchovný, učenec a najobľúbenejší pedagóg svojich čias

Abélard bol teológ a filozof a v Paríži vyučoval logiku, dialektiku a teológiu. Ako mysliteľ ďaleko predbehol svoju dobu, pretože mnoho storočí pred osvietenstvom zastával nadradenosť racionality nielen vo filozofii, ale aj v otázkach viery. „Skôr než sa vo Francúzsku otvorili prvé univerzity, vznikali mestské školy okolo slávnych učencov, no a v tej, ktorú v Paríži založil Abélard, sa zišli študenti zo všetkých končín kresťanského sveta,“ vysvetľuje Marilyn Yalom.

Keď sa po rokoch v kláštore vrátil späť do akademického života, prichádzali za ním na konzultáciu učenci z celého sveta, napríklad Otto von Freisnig, jeden z najdôležitejších stredovekých kronikárov, alebo Ján zo Salisbury, významný anglický filozof a diplomat. Aj keď sa v určitej etape svojho života rozhodol ujsť pred verejnosťou a preferoval samotu pustovníckeho života, jeho študenti ho nasledovali a naliehali naňho, aby pokračoval v prednáškach filozofie.

Abélard a jeho žiačka Heloisa. Obraz Edmunda Blaira Leightona z roku 1882.

Kombináciu vyučovania svetských predmetov a mníšskeho povolania ostro kritizovali ostatní rehoľníci a Abélard dokonca uvažoval o úplnom úteku mimo kresťanskej náuky a života. Niektorí z Abélardových oponentov ho dokonca označili za heretika a istý cisterciánsky opát ho zažaloval na cirkevnom koncile. Nepomohla ani apelácia u pápeža Innocenta II. – Abelárda odsúdili na väzenie v kláštore, večné mlčanie a jeho spisy boli v Ríme verejne spálené. Jeho choroba však neumožnila vykonanie trestu, učenec sa utiahol do spriateleného kláštora, kde rok nato, v apríli 1142, skonal.

Posledné želanie

Abélard opísal začiatok svojho búrlivého životného príbehu v knihe Historia Calamitatum (Dejiny utrpenia), kde okrem iného opisuje konflikty s dobovými autoritami. Jeho kniha sa označuje za jeden z prvých reflexívnych autobiografických textov. Zároveň je zakladateľom žánru epistolárnych románov, teda románov písaných v listoch. Dejiny utrpenia sa však nezachovali v pôvodnom rukopise ani v žiadnom inom dobovom vydaní, preto niektorí historici v minulosti spochybňovali jeho autentickosť. V súčasnosti je však autorstvo textov potvrdené a spolu s listami, ktoré si s Heloisou písali, sú považované za pravé a vyšli v mnohých prekladoch. Dielo dnes patrí k pokladom európskeho literárneho a kultúrneho dedičstva a vyšlo v slovenčine aj češtine.

Hrobka Abélarda a Heloisy na parížskom cintoríne Père Lachaise.

Na žiadosť Heloisy previezli Abélardovo telo do jej kláštora v meste Paraklet a podľa svojho posledného želania bola v roku 1164 pochovaná vedľa neho. Počas Francúzskej revolúcie bol kláštor zrušený, pozostatky páru opradeného legendami boli exhumované a v roku 1817 prenesené na slávny parížsky cintorín Père Lachaise, kde ležia dodnes. Cintorín bol v tom čase v značnej vzdialenosti od Paríža a práve ich hrobka (a predtým sem prevezené pozostatky spisovateľov a básnikov Jeana de La Fontaina a Jeana-Baptista Poquelina Molièra) ho pre Parížanov spopularizovali.

Zatiaľ čo v roku 1807 tu bolo pochovaných len 66 ľudí a v roku 1812 ich bolo 883, v roku 1830 cintorín evidoval už viac ako 33-tisíc hrobov. Dnes je na cintoríne pochovaných viac ako milión ľudí a ešte viac tých, ktorí sa tu nechali spopolniť a ich ostatky sa nachádzajú v miestnom kolumbáriu. Hrobka páru sa stala pútnickým miestom a dodnes existuje tradícia, podľa ktorej milenci alebo ľudia so zlomeným srdcom nechávajú pri krypte ikonického páru odkazy so želaniami alebo prosbou o požehnanie.


Ostatky Abélarda a Heloisy sa niekoľkokrát presúvali. V roku 1817 ich pochovali naposledy do spoločnej hrobky, ktorej kraľuje sochárske stvárnenie oboch milencov. Fotografia Nata Farbmana z roku 1947.

Nie všetci však veria, že milenci sú na tomto mieste pochovaní. Britský historik Michael T. Clanchy vo svojej knihe venovanej Abélardovi píše, že hrobka je len kenotafom – prázdnym hrobom, v ktorom nie je nikto pochovaný, resp. že tam môžu byť pochované kosti Abélarda, ale miesto pozostatkov Heloisy je neznáme. Podľa záznamov benediktínskeho kláštora v Paraklet vieme, že v roku 1779 bola v kláštore postavená hrobka, do ktorej boli vložené pozostatky Abélarda a Heloisy. Kláštor však bol o desať rokov zničený počas Francúzskej revolúcie. Pozostatky páru mali byť prevezené do kláštora v Nogent-sur-Seine, odkiaľ ich mal získať Marie Alexandre Lenoir, archeológ a záchranca mnohých pamiatok a umeleckých diel, ktoré boli počas vyčíňania revolúcie systematicky ničené. Práve on je autorom dizajnu hrobky na cintoríne Père Lachaise a iniciátorom slávnostného pohrebu páru, na ktorom sa údajne okrem iných parížskych hodnostárov zúčastnila aj samotná cisárovná Joséphine Bonaparte.

Muž mnohých talentov

Abélard bol vo svojej dobe slávnym mysliteľom, ktorým sa neskôr inšpiroval napríklad aj Tomáš Akvinský. V dielach iných autorov je však citovaný iba zriedka, s najväčšou pravdepodobnosťou preto, lebo jeho učenie cirkev odsúdila. Jeho tvorba bola znovuobjavená až v 19. storočí a popri Anselmovi z Canterbury je dodnes považovaný za najdôležitejšieho filozofa 12. storočia. Abélarda okrem toho môžeme považovať za spoluzakladateľa parížskej univerzity.

Okrem filozofie a teológie sa polyhistor Abélard venoval aj psychológii a právu. Písal o duševnom zdraví a zastával názor, že „bláznovstvo“ je choroba a odmietal tvrdenia, že je spôsobené diablom. V právnej oblasti analyzoval zodpovednosť indivídua za jeho činy, teda že zámer určuje morálnu hodnotu ľudského konania, a preto sa právny dôsledok konania vzťahuje na osobu, ktorá sa ho dopustila, a nielen na samotné konanie. Táto jeho definícia zo stredoveku je identická s naším dnešným chápaním práva.

Ilustrácia Abélarda pri prednáške v kláštore Paraklet z knihy Dictionnaire populaire illustré d’histoire, de géographie, de biographie, de technologie, de mythologie, d’antiquités, des beaux-arts et de littérature vydanej v roku 1862.

Abélardovo nadanie sa prejavilo aj v poézii a hudbe – pre svoju milovanú Heloisu skladal ľúbostné piesne, ktoré boli v ich časoch slávne a interpretované inými umelcami, žiadna sa však nezachovala. Keď jeho manželka založila nový kláštor, zložil pre ňu a ostatné mníšky novú hymnickú liturgiu, ktorá sa líšila od dovtedajších modlitieb svojou rytmikou a melódiou.

Láska a vášeň Heloisy a Abélarda žije ďalej v mnohých umeleckých dielach, predovšetkým v literatúre. Mileneckým párom sa inšpiroval Jean-Jacques Rousseau v knihe Júlia alebo nová Heloisa (La nouvelle Héloïse) alebo D. H. Lawrence v slávnom románe Milenec Lady Chatterleyovej.Satirická verzia tejto „love story“ sa dá nájsť v knihe Marka Twaina Nevinní v cudzine (The Innocents Abroad). Salvador Dalí venoval slávnemu páru jeden zo svojich obrazov a v básni ich zvečnil napríklad François Villon. George Moore, írsky autor z prelomu 19. a 20. storočia, nazval Abélarda „prvým protestantom“ ešte pred Martinom Lutherom.

Marilyn Yalom si nevybrala tragický osud Heloisy a Abélarda ako prvú kapitolu svojej knihy Ako Francúzi vymysleli lásku náhodou. Okrem toho, že je fascinujúci z literárneho a jazykového hľadiska, je mimoriadne vášnivý a naďalej prehovára ku všetkým, ktorí boli zaľúbení a o svojho milovaného prišli. „Už za života na nich súčasníci hľadeli s obdivom a v nasledujúcich storočiach ich oddaní nasledovníci považovali za svojich patrónov. Abélard s ujmou na tele a Heloisa s ujmou na duši sa tak celkom prirodzene stali martýrmi lásky.“

Použitá literatúra:

Internetové zdroje:

Alexandra Petrášová vyštudovala prekladateľstvo a tlmočníctvo na FFUK. Pracovala ako novinárka a neskôr sa venovala komunikácii a PR v treťom sektore. Láska ku knihám ju priviedla do vydavateľstva Slovart, kde mala na starosti marketing. V súčasnosti sa venuje prekladu, editovaniu a knižným podujatiam vo vydavateľstve Mamaš.