„…a sagittis Hungarorum libera nos, Domine!“
(Pred šípmi Maďarov/maďarskými lukostrelcami ochraňuj nás, Pane!)
Zámerne začínam výkrikom anonymného dobového kronikára z 10. storočia, ktorý použil aj K. Sebestyén v 30. rokoch 20. storočia vo svojom článku o staromaďarských lukoch. Článok je citovaný dodnes ako dielo prvého archeológa nepristupujúceho k otázke maďarského tzv. „honfoglalás“ (čiže „zaujatia vlasti“) zo šovinisticko-etnickej perspektívy svojich predchodcov, ale komentujúceho archeologické nálezy bez výraznejšieho nacionalistického prifarbenia (samozrejme, jazykom medzivojnového obdobia). Oprostiť sa od vnímania histórie cez modernú optiku môže byť ťažšie, než sa zdá, no aj tak sa o to pokúsim v nasledovnom stručnom komentári každodenného života nomádov v 10. storočí.
Príchod
Otázka príchodu bola viackrát diskutovaná, putovaním po východoeurópskej stepi sa preto budem zaoberať len v skratke, keďže zámerom je najmä opísať život obyčajného človeka v priestore Karpatskej kotliny.
Pôvodnú pravlasť, nazývanú Magna Hungaria, situovanú niekde na západ od pohoria Ural, opustili Maďari z nie celkom známych príčin. Svoju úlohu najpravdepodobnejšie zohrala kombinácia populačného nárastu a ekonomicko-klimatických faktorov. Overené správy z písomných zdrojov máme z ich ďalšieho stanoviska Levédie, ktorá sa nachádza severovýchodne od Azovského mora, a bola v politickom zábere Chazarskej ríše. Táto kultúrne zmiešaná ríša vyrástla na podhubí turkických ríš, ktorých štátne zriadenie – dvaja vodcovia, jeden s religiózno-súdnou mocou a druhý vojenského charakteru – pravdepodobne ovplyvnilo aj Maďarov. Aj podľa písomných správ bol Álmoš (otec známejšieho Arpáda) po vytlačení Maďarov Pečenehmi na západ do oblasti zvanej Etelköz pozdvihnutý na štíte podľa chazarského vzoru a prijal kaganovu suverenitu.
Pre tento článok je najzlomovejším momentom v histórii Maďarov pred príchodom do Karpatskej kotliny nešťastné spojenectvo s byzantským cisárom Levom Múdrym proti bulharskému cárovi Simeonovi I. Maďarské vojsko bolo na výprave v Bulharsku, čo ich starí známi Pečenehovia, ktorí boli spojencami Simeona, využili na to, aby vtrhli do Etelközu a odstrihli tak Maďarov od možnosti pokojného návratu. Maďari tak boli tlačení opäť viac na západ a ich najbližšou zastávkou sa mohla stať už len Karpatská kotlina, ktorú pravdepodobne poznali z predošlých lúpežných výprav. Niekedy v období pobytu v Etelköze sa k maďarským kmeňom pridala aj časť chazarskej elity, ktorá odporovala kaganovi. Tieto, podľa Konštantína Porfyrogeneta tri kmene nazývané Kabari, sú spomínané aj v písomných správach z nášho prostredia, je preto možné predpokladať, že si svoju osobitosť v rámci maďarského kmeňového konglomerátu udržali pomerne dlhý čas.
Maďari a Slovania
Je príslovečný „tisícročný útlak“ fikciou či realitou? V prvom rade si treba uvedomiť, kedy tieto myšlienky začali vznikať. Druhá polovica 19. storočia bola obdobím, v ktorom sa začali formovať národné štáty v Európe, veľké monarchické útvary sa v dôsledku celospoločenských zmien začali rúcať a jednotlivé etnické celky si začali budovať svoje životné priestory. Maďarizácia, ako je termín často uvádzaný, bola politickou snahou o zjednotenie východnej časti Rakúsko-Uhorska proti tej západnej. Na to bol ako „dáždnik“, pod ktorým sa mali spojiť všetky etniká sídliace na danom území, zvolený práve maďarský jazyk.
To, samozrejme, vyvolalo protesty, čo je však už úplne iná téma. Otázka jazyka bola v dávnejšej minulosti marginálnejšia než dnes. Slovansky hovoriaca severná časť Uhorska určite existovala od stredoveku, čo však neznamená, že bola nejakým spôsobom utláčaná alebo privilegovaná. Stredoveký feudálny systém fungoval v prvom rade na základe príslušnosti k panovníkovi a k cirkvi, jazykové otázky alebo etnicita (okrem výnimiek) nehrali žiadnu úlohu. Preto je veľmi ťažké hovoriť o nejakom útlaku na základe etnicity v už „rozbehnutom stredovekom kráľovstve“. Ako to však bolo na začiatku – pri príchode Maďarov do Karpatskej kotliny? Vtrhla sem divoká plieniaca a lúpiaca horda a uvrhla náš holubičí národ do ukrutnej poroby? Jedným slovom, nie.
Na prelome 9. a 10. storočia robili vojenské skupiny Maďarov nájazdy až do západnej Európy ešte predtým, než sa začali v Karpatskej kotline trvalejšie usádzať. Často v tom však neboli sami, jednotlivé miestne kmene ich využívali ako vojenskú pomoc pri likvidácii svojich oponentov, taktiež miestnych. Ani v čase svojho usádzania nelikvidovali štýlom genocídy všetko, čo im prišlo po ruku. Vojenské strety neboli inšpirované osobnou nenávisťou, skôr akousi vtedajšou krutou realitou. Jednotlivé prítomné kmene či politické sily ich využívali na svoje ciele, na druhej strane však ani Maďari nezahodili šance na svoje obohatenie – neodlišovali sa od žiadneho súvekého človeka. Na príklade oblasti okolo Nitry dokonca môžeme povedať, že na základnej úrovni bolo spolužitie slovanského a maďarského etnika takmer bezproblémové. V 10. storočí sídlo na nitrianskom hradnom kopci stále prekvitalo, bez nejakých známok ničenia, a maďarské hroby sa nachádzajú aj v spoločných pohrebných areáloch s tými slovanskými.
Ako vyzerali?
Z fyziologického hľadiska o veľkých odlišnostiach hovoriť nemožno. Príslušnosť k mongoloidnej rase či mongoloidné fyziognomické črty sú výtvorom needukovaných mysliteľov. Niektoré skupiny ľudí rozprávajúcich ugrofínskymi jazykmi síce tieto črty majú (napr. Samojedi), v antropologickom materiáli z 10. storočia by sme však vysoké zastúpenie tohto typu hľadali márne. Ani pravdepodobný turkický výzor (najmä čo sa týka Kabarov) nie je možné na antropologickom materiáli jednoznačne identifikovať. Jedine DNA analýzy odhalili isté rozdiely od vzoriek obyvateľstva v iných krajinách. Odlišnosti v štruktúre DNA sa však nedajú odhaliť štát od štátu, ale skôr kontinent od kontinentu a v prípade takých malých rozdielov, aké boli pozorované, je spájanie so stredovekou etnicitou prinajmenšom na diskusiu.
Etnický konglomerát, ktorý do Karpatskej kotliny prišiel na prelome 10. a 11. storočia, sa však jednoznačne navonok odlišoval svojím odevom, zvykmi a spôsobom života.
Aj keď obdobie Avarského kaganátu neskončilo tak dávno pred príchodom Maďarov, ťažko sa dá zistiť, či v tom čase ešte žili nejakí jeho pamätníci, najmä keď nomádska zložka bola v posledných etapách trvania kaganátu na ústupe a asimilovaná do agrikultúrnej spoločnosti. Kočujúci Maďari s nestálymi sídlami presúvajúcimi sa za stádami koní a dobytka tak opäť raz priniesli do Karpatskej kotliny novinky – aspoň v očiach domácich osadníkov.
O odeve dokážeme s istotou povedať, že muži aj ženy nosili kaftan, zdobený kovovými aplikáciami (na ženskom odeve ich bolo zvyčajne viac a ornamentálnejších), ktorého móda pretrvala v upravenej podobe až do novoveku. Muži, podobne ako Avari, zvýrazňovali svoje postavenie honosne zdobeným opaskom, na ktorom bola zavesená šabľa, tulec a puzdro na luk. V hroboch sa objavujú honosne zdobené puzdrá na luk s obdobnými aplikáciami ako na opaskoch – asi najznámejšia je rekonštrukcia puzdra z pohrebiska v Karosi. Ženy sa krášlili šperkmi – náramkami, ozdobami hrdla či hlavy, tzv. záušnicami.
V úprave zovňajšku boli u mužov typické dlhé vlasy a porast tváre, ako ukazujú niektoré vyobrazenia. V stredovekých kronikách existujú záznamy, že počas tzv. pohanského povstania proti Štefanovi I. si muži, ktorí bojovali proti kresťanským vojskám, na znak pohanstva holili hlavy a nechávali len vrkoč vzadu. Správy sú však pravdepodobne skreslené tým, že boli písané v 13. storočí a nemusia odrážať zvyky Maďarov, keď boli ešte pohania, ale odrážajú skôr zvyky nekristianizovaných nomádov súčasných s autorom správy.
O ženskom účese vieme veľmi málo, preto sa dá len predpokladať, že tak ako ostatné ženy z toho obdobia, aj Maďarky preferovali dlhé vlasy v rôznych účesoch. Na hlavách mohli nosiť nejaký typ čepca či závoja, zdobený už spomínanými šperkmi.
Ako žili?
Aj keď Maďari a ostatné etniká, ktoré s nimi prišli do Karpatskej kotliny, boli prevažne nomádske, je samozrejmé, že pestovanie plodín poznali a v istej miere pravdepodobne aj praktizovali. Neboli nevšímaví, pri ich pobyte v susedstve Chazarskej ríše určite pochytili aspoň základy poľnohospodárstva, aj keď ich subsistenčná stratégia preferovala získavanie takýchto produktov výmenou či plienením. V Karpatskej kotline, najmä v jej úrodných častiach (čiže mimo územia tzv. pusty), sa zrejme v susedstve poľnohospodárstvom sa živiaceho obyvateľstva veľmi rýchlo etablovali, aj čo sa týka pestovania plodín.
Prirodzene, typickým zdrojom obživy bolo, rovnako ako u Avarov spomínaných v mojom predchádzajúcom článku, pastierstvo. Prevládal rožný dobytok a kone, spočiatku v menšej miere ovce či kozy. Celoročné kočovanie so stádami vystriedalo v neskoršom období sezónne, takisto sa obyvatelia z prvotných júrt postupne presunuli do zemníc či polozemníc, podobných tým slovanským.
Základom jedálnička boli výrobky z chovaného dobytka, doplnené o obilniny a strukoviny a o lovenú zver. Typický guláš či čabajská klobása sa však etablovali až oveľa neskôr, po importe zemiakov a papriky z Nového Sveta. Kuriozitou je v správach súdobých autorov odsudzované pojedanie líšok, ktoré boli vo vtedajšom západnom svete považované za špinavú škodnú zver, no pre nomádske etnikum boli zdrojom kožušín, s ktorými obchodovali, ako aj možným zdrojom potravy.
Na záver zopakujem a sparafrázujem záver môjho článku o Avaroch: Démonizovať Maďarov a s nimi príchodiace etniká a dávať ich do súvisu s dnešnými národmi (z jednej aj z druhej strany Dunaja) je scestné. Ľudia boli vždy ľuďmi, a nacionálny koncept pri sporoch a útlakoch hral druhé husle sociálnemu a ekonomickému postaveniu. Nomádske etniká zohrali dôležitú úlohu v histórii Slovenska – Maďari a s nimi i formovanie Uhorského kráľovstva zvlášť. Zapieraním tejto časti histórie by sme zapierali vlastné dejiny turbulentného kotla, ktorým stred Európy vždy bol.
Použitá literatúra
Europas Mitte um 1000 : Handbuch zur Ausstellung. Stuttgart 2000.
Nicolle, D./McBride, A.: Hungary and the fall of Eastern Europe. London 1988.
Karasulas, A.: Mounted Archers of the Steppe 600 BC–AD 1300. London 2004.
Štefanovičová, T./Hulínek, D.: Bitka pri Bratislave v roku 907 a jej význam pre vývoj
stredného Podunajska. Bratislava 2007.
Točík, A.: Altmagyarische Gräberfelder in der Sudwestslowakei. Bratislava 1968.
Obrazová príloha: www.wikipedia.org
Vyštudoval archeológiu na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre, v súčasnosti pôsobí v Archeologickom ústave Slovenskej akadémie vied v Nitre. Špecializuje sa na strelné zbrane a lukostreľbu v období stredoveku. Okrem pracovného života sa tejto téme venuje aj vo voľnom čase, dobovou rekonštrukciou života stredovekých nomádov, najmä Kumánov v Karpatskej kotline. Je autorom knihy Medieval Archery Equipment from the Territory of Slovakia (2019).