Veselie a zábava nemusia vždy skončiť len rannou nevoľnosťou a stratou pamäte. Tragické udalosti sa nevyhli ani stredovekým panovníckym dvorom.

 

V lete roku 1392 upadol francúzsky panovník Karol VI. do melanchólie. Kráľ trpel psychickou poruchou – pravdepodobne schizofréniou. Čo bolo jej príčinou, nevieme. Mohla za to jeho manželka Izabela Bavorská, ktorá mala prezývku „prasnica“, alebo rivalita s vlastným bratom? Neúspech v storočnej vojne proti Angličanom? Prípadne za to mohli intrigy na kráľovskom dvore?

Keď panovník upadol do melanchólie, pre jeho rozveselenie sa usporiadalo množstvo plesov a zábav. V januári 1393 sa pri príležitosti svadby istej dvornej dámy a fašiangov uskutočnila oslava. Päť mladých rytierov sa rozhodlo vraziť do sály v prestrojení za „divých mužov“. Karolovi navrhli, aby sa k nim pripojil.

O tomto „prekvapení“ vedel málokto. Do sály vpadlo šesť „divochov“ a začalo strašiť dámy. Mladíci sa prezliekli za príšery podobné divým mužom, vlkom a medveďom. Situácia, ktorá prítomné dámy vystrašila, mala aj dvojzmyselný podtón. „Divosi“ spolu s kráľom pravdepodobne dúfali aj v „šteklivejšiu“ odmenu.

Masky vytvorili na mieru z ľanu a živice. Jednotliví divosi sa pod nimi nedali identifikovať. Niektoré zdroje uvádzajú, že šestica bola zviazaná s reťazou.

Kráľ mal šťastie, pretože mladá vojvodkyňa z Berry cez neho prehodila vlastné šaty a udusila oheň

Ale veselie sa zmenilo na tragédiu. Vojvoda z Orleánsu si totiž chcel posvietiť na tieto stvorenia zblízka. Od horiacej fakle preskočil oheň na jedného z mladíkov. V následnom chaose začali horieť aj ostatní „diví“ muži. Štyria z nich zomreli v strašných bolestiach. Kráľ mal šťastie, pretože mladá vojvodkyňa z Berry cez neho prehodila vlastné šaty a udusila oheň. Zachránil sa ešte jeden mladík, ktorý duchaprítomne skočil do kade s vodou.

Tragická udalosť vošla do pamäti ako Bal des Ardents (Ples upálených). Samozrejme, udalosti vyvolali veľa otázok. Bol to atentát na kráľa, či len náhoda? V danom okamžiku mal Karol VI. niekoľko dcér a len jednoročného syna, išlo teda o  snahu získať trón pre niekoho iného? Podozrenie vojvodu Ľudovíta Orleánskeho (inak brata panovníka) je umocnené aj faktom, že z bezpečnostných dôvodov bolo v sále zakázané používať oheň. Napriek tomu, že je hlavný podozrivý, pravdu sa dnes už nedozvieme.

Použitá literatúra

  • Ehlers, J./Müller, H./Schneidmüller, B.: Francouzští králové v období středověku. Praha 2003.
  • Pastoureau, M.: Medvěd. Ďejiny padlého krále. Praha 2011.
  • Tuchman, B. W.: A Distant Mirror: The Calamitous 14th Century. New York 1978.

Obrazová príloha

www.wikipedia.org

 

Páči sa ti náš článok? Podpor nás a vydávanie ďalších článkov na Patreone

Vyštudoval archeológiu a históriu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Zúčastnil sa archeologických expedícií vo Francúzsku, v Kuvajte, v Guatemale a v Sudáne. Pracuje v Archeologickom ústave SAV. Voľný čas venuje portálu Historyweb.sk (HistoryLab.sk). Je spoluautorom a editorom kníh Kolaps očami archeológie, Archaeology of Failaka and Kuwaiti coast, História pre zaneprázdnených a Epidémie v dejinách. Najnovšie mu vyšla kniha Sila zániku : Kolapsy starovekých a stredovekých spoločností.