V roku 1269 došlo k dvojitej svadbe medzi uhorským a neapolským kráľovským dvorom. Dedič uhorského trónu Ladislav IV. si za manželku zobral dcéru neapolského panovníka Karola I., kým jeho sestra Mária sa stala manželkou neapolského dediča Karola II. V čase uzavretia tohto dvojitého sobáša asi ešte nikto netušil, akú dôležitú úlohu zohrá neapolská kráľovná Mária a jej vnuk Karol Róbert v uhorských dejinách.
Posledný Arpádovec
Po zavraždení Ladislava IV. (10. 6. 1290) sa Uhorsko ocitlo bez dediča trónu. Kandidátov bolo hneď niekoľko. Neapolská kráľovná Mária využila situáciu a začala používať titul „regina Hungariae“. Nemecký panovník Rudolf Habsburský „rezervoval“ uhorskú korunu pre svojho syna, vojvodu Albrechta. Uhorská šľachta si, naopak, zvolila za svojho panovníka vnuka Ondreja II. – Ondreja III.
Na túto situáciu reagoval aj pápež Mikuláš IV., zástanca anjouovských nárokov na uhorský trón. Do Uhorska vyslal svojho legáta Jána Uguccioneho (biskup z Jesi), aby sa informoval o situácii v krajine. Legát dostal presné inštrukcie. Mal odmietnuť Ondrejovu voľbu a vystupovať ako „ochranca mieru“.
Kým však biskup z Jesi prišiel do Uhorska (1291), Ondrej III. už skonsolidoval krajinu a získal na svoju stranu aj cirkevných prelátov. Preto legátova požiadavka, aby sa rozhodnutie o obsadení uhorského trónu prenechalo pápežovi, nenašla pozitívnu odozvu. Naopak, preláti považovali pápežovo odobrenie ich voľby za rovnako nepotrebné, ako to bolo v prípade nástupu ostatných Arpádovcov na trón. Keď potom v roku 1292 Mikuláš IV. zomrel, Uguccione opustil Uhorsko bez toho, aby niečo dosiahol.
Po Mikulášovej smrti sa cirkev ocitla v zložitej situácii. Po dvojročnej sedisvakancii (sedisvakancia – z lat. sedis vacans, prázdny stolec – je obdobím, počas ktorého cirkevný úrad nie je obsadený) došlo k voľbe Celestína V., ktorý však po necelom roku pontifikátu abdikoval. Pre Anjouovcov to znamenalo stratu spojenca v otázke obsadenia uhorského trónu. Preto neprekvapuje, že pozornosť neapolského panovníka Karola II. sa na konci roka 1294 obrátila na novozvoleného pápeža Bonifáca VIII. Jeho úsilie zdanlivo korunoval úspech, keď v roku 1295 pápež uznal nárok Karolovho vnuka Karola Róberta na uhorský trón. O dva roky neskôr potvrdil aj nástupnícky poriadok pre Neapolské kráľovstvo, ktorým sa malo predísť zjednoteniu Neapolska a Uhorska po smrti Karola II.
Aktívnej pomoci sa však Anjouovci od pápeža nedočkali. Bonifác nevyslal svojho legáta, dokonca Karola Róberta nepodporil ani vtedy, keď kapitula po smrti ostrihomského arcibiskupa Lodomíra zvolila za primasa stolično-belehradského prepošta Gregora. Gregor sa kanonikom zdal byť vhodným kandidátom, pretože bol v tábore Ondreja III. Krátko po svojej voľbe však prešiel na stranu Anjouovcov, preto sa panovník a kapitula odvolali u pápeža, aby nepotvrdil Gregorovu voľbu. Namiesto rýchleho riešenia situácie sa Bonifác rozhodol rozhodnutie v tomto spore ponechať na dlhšie uváženie. Vo svojej bule z roku 1299 vymenoval Gregora iba za prokurátora Ostrihomskej diecézy s tým, že o menovaní arcibiskupa sa rozhodne neskôr. O svojom výroku pritom neinformoval ani Ondreja, ani Karola Róberta, hoci to bolo zvykom.
Arcibiskup Gregor – spojenec budúceho kráľa
V osobe Gregora našli Anjouovci aktívneho a schopného spojenca. Po počiatočných neúspechoch v roku 1300 pozval v mene „veľmožov a prelátov krajiny“ mladého anjouovského panovníka na uhorský trón. Je samozrejmé, že jeho žiadosť na neapolskom kráľovskom dvore prijali, pápež sa opäť nevyjadril. Tak sa stalo, že keď sa Karol Róbert vylodil pri Splite, v jeho sprievode nebol ani pápežský legát, a dokonca sa ani nemohol preukázať pápežskými bulami. V roku 1300 sa preto zdalo, že v spore o uhorský trón uspeje Ondrej III. Jeho dvaja prívrženci, čanádsky a vesprémsky biskup, získali pri príležitosti Svätého roku v Ríme audienciu u pápeža Bonifáca VIII., ktorý ich prijal veľmi prívetivo.
Táto epizóda následne podnietila posledného Arpádovca, aby sa obrátil priamo na pápeža. Jeho poslovia našli v Ríme priaznivé podmienky pre vyjednávanie. Bonifác aj prítomní kardináli tvrdili, že neapolský panovník vyslal svojho vnuka bez pápežovho súhlasu, dokonca súhlasili s tým, že pokiaľ by sa Ondrejovi podarilo Karola Róberta zajať, ako väzňa ho má poslať do Ríma. Z tohto obratu sa však uhorský panovník nemohol dlho tešiť. Krátko po tomto zmierení bol totiž otrávený.
Správa o smrti Ondreja III. zastihla Karola Róberta v Záhrebe. Pomocou svojich prívržencov sa mladý Anjouovec dostal do Ostrihomu, kde ho správca arcidiecézy korunoval dočasnou korunou. Hoci túto korunováciu väčšina uhorských veľmožov a prelátov nepovažovala za legitímnu, Bonifác svoj postoj zmenil. Po prvý raz vyslal do Uhorska svojho legáta – Mikuláša Boccasiniho. Jeho poverenie pre legáta v Uhorsku však ani tentoraz nebolo veľmi konkrétne. Legát mal napomôcť nastoleniu mieru v krajine, ale podpora anjouovského kandidáta sa v bule nespomínala.
Uhorská šľachta si však za panovníka zvolila syna českého panovníka Václava II. – Václava –, ktorý ako uhorský panovník prijal meno Ladislav (V.). Od mladého českého kráľa sa pritom očakávalo, že bude slabým vládcom v rukách aristokracie. Tento krok podnietil pápeža k akcii. Kaločského arcibiskupa Jána, ktorý Václava korunoval, povolal Bonifác do Ríma, aby sa pred ním zodpovedal. Zároveň napísal aj českému panovníkovi Václavovi, aby rozhodnutie o obsadení uhorského trónu prenechal Svätej stolici.
Boccasini dorazil do Budína v septembri 1301 a snažil sa o dosiahnutie dohody medzi oboma kandidátmi. Keďže to nebolo možné, pápežský legát zvolal synodu do Budína na 25. 10. 1301. Na nej sa rozhodlo o postupe voči tým veľmožom krajiny, ktorí svojvoľne obsadzovali cirkevné majetky. Následne pápež poveril legáta, aby rokoval s českým panovníkom Václavom II., Boccasini preto preložil svoje sídlo do Bratislavy.
Zároveň sa vyjadril aj v otázke dvoch arcibiskupov krajiny. V prípade ostrihomského arcibiskupstva legát nerozhodol, Gregora ponechal vo svojej administrátorskej funkcii. V otázke kaločského arcibiskupstva sa rozhodol pre Václavovho kandidáta, sedmohradského prepošta Štefana, ktorého Bonifác VIII. v jeho úrade potvrdil. Napriek tomu však k dohode s českým panovníkom nedošlo. Václav II. totiž považoval voľbu svojho syna uhorskou šľachtou za legitímnu, preto nestál o pápežovo odobrenie v tejto otázke. Naopak, mladého Václava jednoducho odporučil do pápežovej priazne. Za takýchto podmienok sa Bonifác VIII. rozhodol, že zvolá obidvoch kandidátov do Ríma, aby definitívne rozhodol o otázke obsadenia uhorského trónu.
Rozhodnutie vo večnom meste
Na audiencii v Ríme nastala kuriózna situácia. Kým poslovia Anjouovcov na čele s kráľovnou Máriou mali v otázke uhorského trónu právo reprezentovať svojho kandidáta, zástupcovia Václava na čele s pražským kanonikom Ulrichom (reprezentoval českého panovníka) a s budínskym lektorom Jánom (reprezentoval uhorského „panovníka“) tvrdili, že nedostali poverenie, aby v spore Václava pred pápežom reprezentovali. Ako totiž neskôr priznali, český panovník nikdy nemal v pláne uznať pápežove nároky na rozhodnutie v spore o uhorský trón. V roku 1303 sa teda Bonifác VIII. definitívne rozhodol, že nárok na uhorský trón oficiálne prizná Anjouovcom. Českému panovníkovi naopak odkázal, že sa môže do štyroch mesiacov uňho odvolať, aby svoje práva obhájil. Zároveň sa Bonifác pustil do diplomatickej misie a pre svojho kandidáta na uhorský trón sa snažil získať dôležitého spojenca v osobe nemeckého panovníka Rudolfa Habsburského.
Po tomto rozsudku odišli dvaja zo zástupcov Karola Róberta, kaločský arcibiskup a záhrebský biskup, do Neapolského kráľovstva, kde sa stretli s Karolom II. Po návrate do Uhorska nechali pápežovo rozhodnutie vyhlásiť vo všetkých sídelných mestách Uhorska. Následne obaja arcibiskupi krajiny vyhlásili za jediného právoplatného panovníka Karola Róberta a tým veľmožom, ktorí by sa zdráhali jeho voľbu uznať, hrozili cirkevnou kliatbou. O tomto rozhodnutí informovali všetkých prelátov krajiny a vyzvali ich, aby tvrdo postupovali proti nepriateľom mladého panovníka.
Zdanlivé víťazstvo Anjouovcov v Uhorsku podnietilo v roku 1303 ostrihomského arcibiskupa Gregora na cestu do Anagni, kde sa Bonifác v tom čase zdržiaval. Gregor chcel osobne informovať pápeža o situácii v krajine, pre svoju audienciu však vybral veľmi nešťastnú chvíľu. Bol pri tom, keď Bonifáca VIII. 7. 9. 1303 zajali Francúzi, aj pri tom, keď sa mešťania pokúsili svojho pápeža vyslobodiť. Uprostred nepokojov v meste prišiel ostrihomský arcibiskup o život. Bonifác VIII. ho prežil len o niekoľko dní.
V osobe ostrihomského arcibiskupa teda Karol Róbert v roku 1303 stratil jedného z najsilnejších prívržencov. Novým pápežom sa však stal ten Mikuláš Boccasini, ktorý sa predtým ako legát snažil o riešenie situácie v Uhorsku. Novým primasom Uhorska zas ten záhrebský biskup, ktorý sa predtým pri vyhlásení Bonifácovho rozsudku ukázal ako prívrženec Anjouovcov.
Pozícia českého Václava-Ladislava v Uhorsku bola čoraz slabšia, preto ho v roku 1304 český panovník Václav II. odviezol z krajiny. Spolu s mladým adeptom na trón opustili Uhorsko aj korunovačné klenoty. Správu kráľovstva zanechal Václav II. v mene svojho syna Ivanovi z Kőszegu (hist. slov. názov Kysak). Hnev českého panovníka voči Uhorsku pocítilo pri odchode najmä sídelné mesto ostrihomského arcibiskupa Mikuláša. Karolovi Róbertovi sa, naopak, v roku 1304 vďaka Bonifácovým snahám podarilo uzatvoriť spojenectvo s Rudolfom Habsburským, ktoré bolo zamerané proti českému kráľovi Václavovi II. Keď potom v roku 1305 Václav II. zomrel a novým českým panovníkom sa stal mladý Václav III., zdalo sa, že boj Anjouovcov o uhorský trón je vyhratý.
Bavorská karta
Ani odchod Václava-Ladislava však Karolovi Róbertovi nezabezpečil trón. Naopak, v nasledujúcom období prišiel o významnú oporu v osobe pápeža Benedikta IX. (pápež zomrel 7. 7. 1304), ako aj ostrihomského arcibiskupa Mikuláša a kaločského arcibiskupa Štefana.
Ani nový český panovník nedodržal svoj sľub, že vráti uhorské korunovačné klenoty. Václav III. poskytol uhorskú korunu svojmu spojencovi, bavorskému vojvodovi Otovi z Wittelsbachu. Oto si svoje nároky na uhorský trón odôvodnil príbuzenstvom s arpádovským rodom, bol totiž vnukom Bela IV. 6. 12. 1305 ho korunoval vesprémsky a čanádsky biskup, a hoci sa prívrženci Karola Róberta neúnavne zasadzovali v prospech svojho kandidáta, spočiatku sa zdalo, že Oto má situáciu pod kontrolou.
Nový pápež Klement V. stál jednoznačne za Anjouovcami. Proti Otovi a jeho prívržencom hrozil cirkevnými sankciami, keby neustúpili pápežskej vôli v otázke uhorského trónu. Vesprémskeho biskupa Benedikta povolal pápež do Ríma, aby obhájil svoje konanie. Čanádskeho biskupa zachránila pred touto audienciou iba smrť. Klement V. sa tiež rozhodol, že do Uhorska pošle ďalšieho legáta, Gentila de Montefiore. Kým však legát dorazil do krajiny, Oto svoju pozíciu stratil. Jeho pád zapríčinil v roku 1307 sedmohradský vojvoda Ladislav Kán. Ten Ota zajal a hoci sa bavorský vojvoda z väzenia dostal, do Uhorska sa už nevrátil. Titul uhorského kráľa ale, bez reálnej moci, používal až do smrti.
Posledná prekážka: oligarchovia
V roku 1307 pozícia Karola Róberta naďalej silnela. Ostrihomský arcibiskup Tomáš zvolal v máji toho istého roku synodu do Dvorníkov (Komárňanská župa), na ktorej hrozil anjouovskej opozícii cirkevnými sankciami. V júni sa Karolovi Róbertovi podarilo obsadiť Budín. V lete 1307 získal navyše ďalšiu pomoc od pápeža Klementa V., ktorý do Uhorska vyslal svojho legáta Gentila de Montefiore. V októbri sa prívrženci mladého Anjouovca zhromaždili na rákošskom poli, aby ho uznali za svojho panovníka. Na sneme však chýbali najmocnejší oligarchovia krajiny – Matúš Čák, Henrich z Kőszegu a Ladislav Kán. Pápežskému legátovi, ktorý do Uhorska prišiel v roku 1308, teda pripadla neľahká úloha vyjednávať.
Ako prvého sa snažil získať Matúša Čáka. Pretože oligarcha nebol ochotný prísť do Budína, Gentilis mu ponúkol, aby si miesto vybral sám. Jeho voľba pripadla na kláštor Kékes v Pilišskej župe (dnes Pilisszentlászló). Trenčiansky oligarcha sa na tomto stretnutí zaviazal, že uzná Karola Róberta za svojho panovníka a bude konať v prospech mieru v krajine. Gentila tento zdanlivý úspech povzbudil k tomu, aby zvolal nový snem. Ten sa zišiel 27. 11. 1308 a – či už osobne alebo prostredníctvom poslov – sa na ňom zúčastnili mnohí z oligarchov, ktorí sa zaviazali, že budú podporovať Karola Róberta ako svojho legitímneho panovníka a napomôžu navrátenie pomerov v krajine. Synoda v Budíne, ktorú pápežský legát zvolal po sneme v Pešti, mala ešte viac napomáhať upevnenie pozície mladého panovníka. Dôležitým bodom pritom bolo získanie uhorskej koruny, ktorá od Otovho pádu zostala v rukách sedmohradského vojvodu Ladislava Kána. Gentilis pochopil, že lipnutie na uhorskej korune môže Karolovi Róbertovi spôsobiť vážne problémy, preto sa na synode rozhodlo, že pokiaľ sedmohradský vojvoda do určeného termínu – 8. 5. 1309 – korunu nevráti, pápežský legát nechá vyhotoviť a sám vysvätí novú korunu pre uhorských panovníkov. Keby sa ním vysvätená koruna stratila, novú by podľa uznesenia synody mohli vyhotoviť aj preláti krajiny, resp. Svätá stolica. Koruna bola pritom pre Gentila veľmi dôležitá. Na rok 1309 totiž anjouovská strana pripravovala novú korunováciu mladého panovníka.
Rokovania s Ladislavom Kánom neviedli k úspechu. Pápežský legát sa preto v nasledujúcom období rozhodol pre korunováciu s novou korunou. K nej došlo 15. 6. 1309 v Budíne. Ani to však pápežskému legátovi nestačilo. Na Ladislava Kána následne uvalil cirkevnú kliatbu a nariadil mu vrátiť uhorskú korunu do 2. 2. 1310. Hoci to vojvoda nespravil, v apríli 1310 uznal Karola Róberta za svojho panovníka a korunu napokon vrátil v júli toho istého roku. 27. 8. 1310 teda už nič nebránilo k tomu, aby došlo v poradí k tretej, a tentoraz už naozaj poslednej korunovácii Karola Róberta. V roku 1310 sa Karol Róbert definitívne dostal na uhorský trón. Reálnu moc mali však v tomto období oligarchovia, ktorých mladý panovník potreboval vojensky poraziť, aby mohol v Uhorsku reálne vládnuť. To, že korunovácia v auguste 1310 nebola definitívnym víťazstvom, vnímal aj pápežský legát, ktorý už v júli 1311 exkomunikoval Matúša Čáka. Ten na svoje sľuby v Kékesi rýchlo zabudol a obrátil sa proti Karolovi Róbertovi. V prípade Matúša Gentilovi nepomohla ani cirkevná kliatba. Uhorský panovník sa preto rozhodol pre vojenskú akciu, ktorú však už legát neuvidel. Uhorsko opustil 10. 9. 1311, aby sa zúčastnil na pápežom zvolanom koncile vo Vienne.
Použitá literatúra
- Uličný, F./ Magdoško, D. (eds.): Bitka pri Rozhanovciach v kontexte slovenských a uhorských dejín. Košice 2012.
- Engel, P.: Realm of St. Stephen: A History of Medieval Hungary, 895-1526. London 2005.
- Fraknói, V.: Magyarország egyházi és politikai összeköttetései a római szent-székkel I. Budapest 1901.
- Kristó, G./Makk, F. (eds.): Károly Róbert emlékezete. Budapest 1988.
- Lukačka, J.: Vláda posledného Přemyslovca Václava III. v Uhorsku. In: Od knížat ke králům. Sborník u příležitosti 60. narozenin Josefa Žemličky. Praha 2007,192 – 197.
Obrazová príloha: wikipedia.org
Je dennou doktorandkou na Katedre všeobecných dejín Filozofickej fakulty UK, kde sa venuje pápežskej diplomacii v 13. storočí.