Pápežský primát je téma, ktorá zamestnáva mysle ľudí dlhé storočia. Inštitúcia, ktorá prešla dvetisícročným vývojom spolu s Kristovou cirkvou, fascinuje svojou trvalosťou. Cirkev a pápež sú v takom pevnom zväzku, že nie je možné jedno od druhého oddeliť. A predsa to nebolo vždy tak.

Pápež dnes

1b69 - Pápež – Boží vyvolený
Ty si Peter (Skala) a na tejto Skale postavím svoju cirkev a brány pekla ju nepremôžu – Mt 16, 18-19 (Peter Paul Rubens).

Pápežský primát, ako ho poznáme dnes, striktne určujú kánony 1. vatikánskeho koncilu z 18. júla 1870, ktoré sa zaoberajú apoštolským primátom ustanoveným v Petrovi a ktoré v skratke hovoria: „Učíme teda a vyhlasujeme, že podľa svedectva evanjelia bol jurisdikčný primát nad celou Božou Cirkvou zverený a odovzdaný Kristom Pánom bezprostredne a priamo blahoslavenému apoštolovi Petrovi. Teda ktokoľvek nastúpi na stolicu Petrovu, ten dostáva podľa Kristovho ustanovenia Petrov primát nad celou Cirkvou…“ „Učíme teda a vyhlasujeme, že rímska Cirkev dostala z ustanovenia Pána nad všetkými ostatnými prvenstvo riadnej moci, a že táto právomoc rímskeho veľkňaza, ktorá má naozaj biskupskú povahu, je bezprostredná.“

Podľa právnej praxe rímsky veľkňaz dostal skrze Petra plnú moc od samotného Ježiša Krista. V ďalších bodoch kánonu sú presne vymedzené jeho právomoci. Rímsky biskup je najvyšším sudcom veriacich a vo všetkých prípadoch cirkevného práva je možné odvolať sa na jeho rozsudok. Naopak, proti rozsudku Apoštolskej stolice sa nemôže odvolať nikto. A keď rímsky veľkňaz hovorí ex cathedra, disponuje neomylnosťou, ktorou chcel božský Vykupiteľ obdariť svoju Cirkev pri definovaní náuky viery alebo mravov. Takto koncipované kánony uznávajú veriaci katolíckej cirkvi v súčasnosti. Ich formovanie však trvalo približne od 5. storočia n. l. a vôbec nebolo také jednoduché, ako to Pius IX. jednoznačne predložil.

Prví biskupi

2b53 - Pápež – Boží vyvolený
Kristus dáva kľúče Petrovi (Pietro Perugino).

Obdobie 2. – 4. stor. n. l. storočia je prvým obdobím formovania idey o následníkoch apoštola Petra. Ak by sme sa zamysleli nad otázkou, či si vtedajší kresťania uvedomovali, že Petrovo poverenie prešlo na rímskych biskupov, odpovedali by sme kladne. Doplnili by sme však, že v ich ponímaní bolo Petrovo poverenie v každom biskupovi – rímskom, alexandrijskom, antijochijskom, či milánskom.

Klaus Schatz vo svojich Dějinách papežského primátu odkazuje na sv. Cypriána, ktorý túto myšlienku exaktne vyjadril slovami: „…pretože každý biskup spravuje svoju cirkev sám a sám sa zodpovedá Bohu.“ Neexistoval teda biskup nadradený ostatným. Úzus bol, že každá obec si vytvárala učenie podľa svojej vedúcej osobnosti. Niektoré cirkvi požívali väčšiu vážnosť vďaka apoštolskej tradícii – buď preto, že ich apoštoli založili, alebo preto, že tam dlhší čas pôsobili či zomreli (najlepšie mučeníckou smrťou). V rámci tradície sa stali apoštolské cirkvi – sedes apostolicae – významnejšími. Boli to napr. cirkvi v Antiochii, Filippách, Efeze, Korinte, Solúne a v Ríme.

Cirkev v prvých storočiach

5b39 - Pápež – Boží vyvolený
Včasné centrá kresťanstva

Podstatu cirkvi v období 3. storočia n. l. najlepšie vyjadruje pojem communio ecclesiarum – spoločenstvo cirkví. Communio malo dva významy – na jednej strane sa chápalo ako spoločenstvo miestnej cirkvi s biskupom, na druhej strane vyjadrovalo spoločenstvo všetkých cirkví. Ak sa communio narušilo, ak sa narušila rovnoprávnosť (dvaja biskupi sa navzájom exkomunikovali), zvolala sa biskupská synoda na regionálnej úrovni. Potreba inej inštancie neexistovala. Uznesenia synod sa v rámci communia rozposlali ostatným cirkvám a niekedy sa k takémuto uzneseniu pripísala prosba o pripojenie inej cirkvi k rozhodnutiu. Zvýšila sa tým jeho autorita. V tomto smere sa v 3. storočí stali najobľúbenejšími cirkvami Rím, Alexandria a Antiochia.

Medzi rokmi 300 až 450 sa hierarchia cirkví pevnejšie inštitucionalizovala. Značnú rolu v tom zohral aj Milánsky edikt. Nad regionálne synody a uzlové body communia boli ustanovené cirkevné provincie na čele s metropolitami. Na metropolitnú organizáciu dohliadali biskupi štyroch hlavných cirkví – Ríma, Alexandrie, Antiochie a Konštantínopola. Toto rozdeľovanie communia ohrozilo regionalizáciu jednotlivých cirkví a autonómiu patriarchátov. Práve v tomto rôznom postavení cirkví je nutné hľadať aj motívy nadradenosti rímskeho biskupa.

Miesto rímskej cirkvi v communiu

39 - Pápež – Boží vyvolený
Pápežov znak

Vážnosť rímskej cirkvi sa od poapoštolských čias zakladala na dvoch pilieroch. Prvým bola petrovsko-pavlovská tradícia a druhým zodpovednosť a starostlivosť o ostatné cirkvi. Všeobecná vážnosť rímskej cirkvi umožňovala, aby rímski biskupi ako ochrancovia prameňa viery vo svojich listoch napomínali iné cirkvi k jednote, k poriadku a k pokore. Pozíciu Ríma zároveň posilňoval fakt, že na Západe bol Rím jedinou apoštolskou cirkvou. Preto bol apoštolským stolcom aj pre cirkvi v severnej Afrike, v Hispánii a v Galii.

V cirkevných konfliktoch sa strany stále častejšie obracali na Rím ako na baštu apoštolskej viery. Rímsky biskup nemal principiálne žiadne väčšie právomoci ako ostatní. Jeho výnos však mal najvyššiu autoritu zo všetkých. Rímska cirkev mala zvláštne, výsostné postavenie. To ju však nijak nevydeľovalo z communia cirkví, ktoré boli zodpovedné jedna za druhú.

Kto začal?

756 - Pápež – Boží vyvolený
Svätý Cyprián oponent rímskeho pápeža Štefana I.

Až na začiatku 3. storočia n. l. sa v prípade sporu o slávenie Veľkej noci prvýkrát ukázala snaha o vedomé uplatnenie zodpovednosti rímskeho biskupa za celú cirkev. Viktor I. (189 – 199) v tomto spore exkomunikoval cirkvi Malej Ázie. V Cirkevných dejinách (V, XXV – XXVI ) Eusebius píše, že jeho čin vyvolal silný odpor u mnohých biskupov, ktorí mu písali, aby miernil svoj hnev a hoci nepoznáme jeho konečné rozhodnutie, k trvalej roztržke medzi Rímom a ázijskými cirkvami nedošlo. Vo svojom diele De Pudicitia (I, 6) označil Tertullianus Viktora titulom pontifex maximus.

O šesťdesiat rokov neskôr pripomenul kresťanskému svetu myšlienku rímskej nadradenosti Štefan I. (12. máj 254 – 2. august 257), ktorý sa ako prvý z rímskych biskupov považoval za Petrovho nástupcu a nositeľa jeho plnej moci podľa Mt 16, 18. Informuje o tom lis Firmiliana z Cézarey Cypriánovi: „A v tejto súvislosti som spravodlivo rozhorčený za tak otvorené a zjavné hlúposti Štefana, ktorý sa pýši svojím biskupským miestom a tvrdí, že mu patrí následníctvo od Petra, na ktorom boli položené základy cirkvi…“ Ich korešpondencia prebiehala počas sporu o opätovný krst heretikov, v ktorom Cyprián z Kartága obhajoval stranu severoafrických a maloázijských cirkví. Tieto heretikov prekrsťovali. Štefan, resp. rímska prax uznávala krst heretikov za platný. Spor ukončila až Štefanova a Cypriánova smrť.

849 - Pápež – Boží vyvolený
Július I. podporoval dominanciu rímskych biskupov.

Po náznakoch nezhôd však prišiel oveľa vážnejší spor, ktorý odhalil nedokonalosť systému synod biskupov. V spore o arianizmus jedna synoda zrušila nariadenie druhej. Východný episkopát podporoval samostatnosť každej synody osobitne. Západný episkopát na čele s rímskym biskupom Júliom I. (6. február 337 – 12. apríl 352) presadzoval názor, že väčšia, všeobecná synoda je nadradená regionálnej synode – chceli zabrániť uzatváraniu sa jednotlivých cirkví voči communiu. Jeho sprievodný list východným biskupom k Rímskej synode z roku 341 dosvedčuje vedomie moci prevzatej z Petrových rúk: Pretože to, čo vám oznamujem, je to, čo sme my dostali od blahoslaveného Petra.“ Práve táto synoda, ktorá skončila neúspechom, resp. odchodom východných biskupov podnietila cisárov k zvolaniu synody v Sardike, kde sa mal problém vyriešiť. Na tejto synode vznikol prvý pokus právne určiť zodpovednosť Ríma za communio. Na návrh hispánskeho biskupa Hosia z Cordóby, bolo ustanovené, že biskupi zosadení synodou sa mohli odvolať k rímskemu biskupovi, ktorý sa stal takpovediac ombudsmanom biskupov.

Až Damas (366 – 384), ktorý v listoch často presadzoval nadradenosť Ríma ako „apoštolskej stolice“, bol aktívnym tvorcom primátu. Jeho postavenie oficiálne potvrdil aj Theodosius I. ediktom zo Solúna. Theodosius vyhlásil kresťanstvo za štátne náboženstvo „vo forme, v ktorej ho hlásal svätý Peter Rimanom a ktorú teraz hlásajú rímsky biskup Damas a alexandrijsky biskup Peter“. Pre Damasa pochádzala nadradenosť jeho pozície výhradne z priameho následníctva sv. Petra. Jeho autoritu uznával aj sv. Hieroným, ktorý z Damasovho poverenia začal s prekladom Svätého písma – Vulgata. Na sklonku jeho života Prvý konštantinopolský snem uznal, hoci nepriamo, primát rímskeho biskupa, keď v 3. kánone uviedol, že „po biskupovi Ríma je druhým biskup Konštantínopola“.

Kto to dokončil?

663 - Pápež – Boží vyvolený
Ikona venovaná prvému kresťanskému koncilu v Nicae.

Damasov nástupca Siricius (384 – 26. november 399) bol prvým rímskym biskupom, ktorý použil výraz pápež a písal dekretály v úradnom štýle cisárskych ediktov. Najstarší, ktorý sa zachoval, je adresovaný biskupovi Himeriovi z Taragony. Nachádza sa v ňom 15 prísnych ustanovení o cirkevnej disciplíne a taktiež niekoľko zaujímavých slovných konštrukcií: „My nesieme bremená všetkých, ktorí sú zaťažení, alebo skôr v nás ich nesie požehnaný apoštol Peter, ktorý nás, ako pevne veríme, ochraňuje a dohliada na nás, svojich nástupcov, pretože my máme na starosti všetku správu jeho úradu…“ (Migne 1838, 1131.)

Nároky Siricia na nadradené postavenie voči biskupom už nevyplývali z tradície a vážnosti Petra a Pavla. Nosnou ideou sa stalo Petrovo následníctvo rímskych biskupov a plná moc, ktorú Kristus dal Petrovi, prvému rímskemu biskupovi, keď povedal (Jn 21, 17): „Pas moje ovce.“

Prečo sa to stalo?

Je pravda, že rímska cirkev požívala väčšiu úctu než iné cirkvi. Na vážnosti jej pridávali dvaja apoštoli a charitas, ktorou bola príkladom všetkým ostatným cirkvám. Do polovice 3. stor., v sporoch o slávenie Veľkej noci a o krst heretikov, nebolo slovo rímskeho biskupa príkazom, hoci sa Viktor snažil vnútiť iným cirkvám zvyk slávenia Veľkej noci v nedeľu a Štefan zas rímsky úzus neprekrsťovania kacírov. Štefan ako prvý z rímskych biskupov vzťahoval na seba pasáž z Matúša (Mt 16,18): „Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju cirkev a pekelné brány ju nepremôžu.“ Zo zachovanej korešpondencie však vyplýva, že medzi biskupmi fungovala vzájomná diskusia a úcta k rímskej cirkvi neznemožňovala opozičné vyjadrenia voči rímskemu biskupovi.

949 - Pápež – Boží vyvolený
Prvý konštantinopolský snem uznal, hoci nepriamo, primát rímskeho biskupa (381).

V krízových situáciách 3. storočia sa začala budovať tradícia, že zosadení biskupi či vyhlásení heretici sa mohli v núdzi obrátiť na rímsku cirkev a dúfať v jej morálnu podporu a v podnet pre zvolanie vyšetrujúcej synody, ak to bolo potrebné. V podobných prípadoch sa však veriaci mohli obrátiť aj na iné cirkvi, ako sa stalo v prípade Jána Chrysostoma, ktorý oslovil biskupa v Ríme, v Miláne a v Aquileji. Rím sa považoval za náboženskú autoritu, ktorej povaha bola iná ako právna a od ktorej sa očakávalo, že na seba preberie zodpovednosť za iné cirkvi.

Až v poslednej tretine 4. storočia sa zrodilo vedomie, že rímski biskupi stoja nad koncilmi a sú od nich nezávislí. Biskup Siricius, ktorý sa ako prvý rímsky biskup nazval pápežom a uzatváral 4. storočie, poslal v januári 386 africkým a iným cirkvám deväť kánonov, ktoré prijala synoda pri pozostatkoch apoštola Petra a ktoré stanovili, že nijaký biskup nesmie byť vysvätený bez vedomia Apoštolskej stolice. V tomto prípade sa pápežské listy stali právne záväzné rovnakou mierou ako synodálne právo.

Na tomto krátkom úseku dejín je viditeľný fakt, že primát Ríma nebol jednoznačný, ale postupne sa vyvíjal. Až veľké množstvo sporov o správnosť náuky, viery a jej výkladu poukázalo na problém nejednoty učenia. V dôsledku spôsobu fungovania ranej cirkvi, tým že na čele každej cirkevnej obce bola samostatná osobnosť, vznikli v 4. a 5. stor. n. l. mnohé herézy. Presbyter, biskup, mních – každý mohol chápať Písma iným spôsobom. Tento fakt prispel k zvýšeniu dôležitosti Ríma, v ktorom sa uchovávala pravá apoštolská viera chránená pred bludmi. Z dôvodu veľkého množstva synod a koncilov bol potrebný sudca a vodca, aby sa zamedzilo zbytočným sporom, rozlukám a exkomunikáciám.

Cirkev sama zo svojho stredu vyniesla na vrchol vodcu spolu s kánonom Svätých písiem, aby zvíťazila v boji s herézami a s nejednotou. Pretože kresťanské náboženstvo žije z toho, čo na zemi zanechal Kristus stala sa zachovaná kontinuita rímskych biskupov oporou pre Písmo a naopak. A tak „vznikol“ pápež, z ľudskej vôle vytvorené centrum jednoty, napájané prameňom apoštolskej viery. Paradoxne, v nasledujúcich storočiach sa toto centrum jednoty stalo dôvodom ďalších sporov v cirkvi. Aj napriek tomu sa rímskemu biskupovi podarilo to, čo žiadnemu z jeho súčasníkov – jeho biskupstvo trvá neprerušene dodnes.

 

Pramene

  • Athanasius. Apologia contra Arianos. Dostupné na internete: http://www.ccel.org/. Navštívené 10. 6. 2013.
  • Biblia. Sväté písmo starého a nového zákona. Spolok svätého Vojtecha. Trnava 2012.
  • Codex Theodosianus. Dostupné na internete: http://www.ancientrome.ru./. Navštívené 10. 6. 2013.
  • Dokumenty prvých dvoch ekumenických snemov. Trnava 1999.
  • Dekréty Prvého vatikánskeho koncilu. Dostupné na internete: http://web.natur.cuni.cz/~repko/1vatikan.htm. Navštívené 10. 6. 2013.
  • Eusebius Pamphili. Církevní dejiny (Historia ecclesiastica). Preložil a poznámky spracoval Josef Novák. Praha 1988.
  • Tertullianus. Apologeticum. Čtvrtá patristická čítanka. Preložil a poznámky spracoval  Josef
  • Novák. Praha 1987.
  • Tertullianus. Liber De Pudititia. Dostupné na internete:  http://www.thelatinlibrary.com/. Navštívené 10. 6. 2013.
  • Theodoret. Ecclesiastical History. Dostupné na internete:  http://www.ecmarsh.com/. Navštívené 10. 6. 2013.

 

Použitá literatúra

  • Kelly, J. N. D.: Pápeži dvoch tisícročí. Bratislava 1994.
  • Mášik, P. (zost.): Primát Petrovho nástupcu v tajomstve cirkvi. Zborník prednášok zo sympózia dogmatickej teológie. Bratislava 2008.
  • Migne, J. P.: Theologiae cursus completus. Vol. 3. Paris 1838.
  • Migne, J. P.: Theologiae cursus completus. Vol. 13. Paris 1838.
  • Neuner, J./Ross, H.: Viera cirkvi v úradných dokumentoch magistéria. Trnava 1995.
  • Schatz, K.: Dějiny papežského primátu. Brno 2002.

Internetové odkazy:

a)      http://www.ccel.org/. Navštívené 10. 6. 2013.

b)      http://www.newadvent.org/. Navštívené 10. 6. 2013.

c)      http://www.biblestudytools.com/.Navštívené 10. 6. 2013.

d)      http://www.religionfacts.com/.  Navštívené 10. 6. 2013.

Obrazová príloha: www.wikipedia.org

Maria Gassova 3b1 - Pápež – Boží vyvolený

Absolventka magisterského štúdia v odbore história Filozofickej fakulte Univerzity Komenského so zameraním na dejiny rímskeho cisárstva. Momentálne pracuje ako operatívec námornej prepravy a vo voľnom čase sa venuje popularizovaniu histórie článkami a recenziami kníh o histórii.