Pod pojmom pútnik si zvyčajne predstavíme zbožného človeka, ktorý sa vydal dobrovoľne na púť, aby si vymodlil a vyprosil Božiu milosť. Málo ľudí vie, že mnohí z pútnikov tam boli za trest za vraždu alebo iné zločiny. Nosili zvláštny odev a nazývali sa kajúcnici.
Náboženstvo zohrávalo v živote stredovekého človeka významnú úlohu. Súčasťou náboženského života bola aj púť alebo putovanie na sväté miesta. Púť by sme mohli charakterizovať ako návštevu sakrálnej lokality s konkrétnym cieľom, ako napríklad vzdelanie mysle, modlitba alebo pobožnosť. Putovanie nebolo obmedzené žiadnym spoločenským statusom, a preto púť mohol absolvovať ktokoľvek.
Z pohľadu cirkvi išlo najmä o uctievanie svätcov. Pútnikom išlo skôr o ich vlastné ciele a žiadosti, kvôli ktorým sa vydali na púť. Púte sa najčastejšie vykonávali do oblastí, kde v minulosti žili sväté osoby, zjavilo sa nejaké božstvo, k relikviám svätých, alebo k dejiskám rôznych zázrakov.
Čo žiadali pútnici?
Na týchto posvätných lokalitách pútnici žiadali o pomoc v chorobe pre seba alebo svoju rodinu. Mohli tiež prosiť o požehnanie pri nejakej činnosti, o pomoc v nešťastnej dobe, o zažehnanie rôznych strastí alebo si chceli vyprosiť rôzne duchovné dary. Mnohokrát sa pútnici chodili i poďakovať. Mnohí z pútnikov prisľúbili, že za rôzne duchovné dary, odvrátenia zla či vyliečenie choroby budú púť vykonávať každý rok na znak vďaky. Niekedy boli motívom putovania aj svetské veci, ako zvedavosť, túžba vidieť, preskúmať a spoznávať nové krajiny, a tak sa k sprievodom pútnikov pridávali aj rôzni dobrodruhovia, vedci a pod.
Púť má v kresťanstve dlhú tradíciu, ktorá siaha už k oficiálnym začiatkom cirkvi, k cisárovi Konštantínovi (začiatok 4. storočia). Keď sa centrom pútnictva stala Svätá zem (prvú púť do Svätej zeme podnikla matka cisára Konštantína – Svätá Helena), začali sa tu budovať cirkevné stavby (Chrám Božieho hrobu), ktoré sa stali obľúbenými cieľmi pútnikov.
V stredovekom feudálnom súdnictve existoval trest povinného putovania. Ak niekto spáchal vážnejší priestupok, cirkevný alebo svetský súd mohol na znak pokánia prikázať odsúdenému, aby sa zúčastnil púte. V Európe sa povinné púte kajúcnikov začali objavovať už v 6. storočí. Do tejto skupiny pútnikov patrili tí, ktorí boli odsúdení za vraždu, podpaľači, sexuálni zločinci, alebo aj tí, čo sa dopustili napríklad ohovárania. Dĺžka púte závisela aj od závažnosti zločinu, ktorý obvinený človek vykonal. Krátka miestna púť bola formou verejného pokánia, ktoré páchateľa vystavilo kontrole ľudí, ktorí ho poznali. Zdĺhavejšia púť predstavovala niečo podobné exilu a mohla byť uvalená v prípade, že trestný čin nebol iba krutý, ale vyžadoval si vyčlenenie páchateľa z miestnej spoločnosti na dlhší čas. Okrem toho, že absolvovanie púte bolo trestom pre zločinca, v prípade, ak išlo o vraždu, putovanie malo blahodarne vplývať aj na dušu zavraždeného. Odsúdený sa práve povinnou púťou mohol vykúpiť z trestu, ktorý mu hrozil. Súd mal v právomoci určiť aj peňažný trest, ktorý prináležal príbuzným obete alebo najvyššej vrchnosti. „Nudi homines cum ferro“ („Nahí ľudia v okovách“) – tento výraz označoval kajúcnikov a začal sa objavovať v 8. storočia n. l. Od 10. storočia sa výrazne zvýšil počet takýchto kajúcnych pútí. Mnohé púte vykonali ľudia dobrovoľne, v prípadoch, keď išlo o menej závažné hriechy.
Cesta za odpustením
Takto odsúdený odchádzal pôvodne na púť v tretí deň od vynesenia rozsudku pred východom slnka, ale neskôr sa od tohto zvyku upustilo a odchádzalo sa v určených termínoch. V západnej Európe boli tieto termíny dva – prvý marec a prvý september. Pred odchodom na púť spísal každý pútnik závet. Počas ďalekej cesty k pútnickému miestu naňho striehlo viacero rizík, čo mohlo znamenať, že sa už nemusel nikdy vrátiť domov. Pútnik nevedel, čo ho čaká na ceste a čo sa mu môže počas putovnia prihodiť. Na ceste bol ohrozený nevyspytateľnou prírodou, nepriazňou počasia pri prechode riek, hôr, ale aj pri putovaní po stredovekých cestách, ktoré sa počas výdatného dažďa stávali takmer neprejazdnými. V neposlednom rade ho ohrozovali ľudia, a to najmä lupiči, rôzni podvodníci a pod.. Nemožno zabudnúť ani na primárne potreby, ako nedostatok jedla, pitnej vody, spánku a odlúčenie od rodiny.
Kajúcni pútnici sa odlišovali od obyčajných pútnikov tým, že chodili odetí v čiernom a na ľavej ruke nosili reťaz alebo okovy. Niektorí nosili na svojich odevoch kríže, podľa ktorých sa dali spoznať, iní boli označení vypáleným znamením. V niektorých krajinách mali kajúcnici povolené zložiť si tieto symboly, išlo o opatrenia, ktoré mali zamedziť riziku nepriateľstva zo strany verejnosti. Na znak pokory často putovali bosí, v jednoduchom oblečení a vyhýbali sa určitým potravinám.
Ak kajúcnik počas svojej púte prispieval peniazmi v almužnách, považovalo sa to za prejav toho, že svoj čin naozaj ľutuje. Mnohí nemali peniaze, preto sa často stávalo, že sa pridávali k rôznym zločineckým spolkom. Keďže pútnici a kajúcnici boli charakteristickí svojím vzhľadom, nezriedka sa k nim pridávali ľudia, ktorí chceli využiť len výhody, ktoré im poskytoval status pútnika. Bolo to najmä oslobodenie od daní, nemuseli platiť mýto, nemohli byť väznení alebo napadnutí.
Keď pútnik doputoval na cieľové miesto, snažil sa dostať k obrazu, soche, náhrobku svätca, aby sa ich mohol dotknúť. Pútnici v chráme sa usilovali čo najväčšmi priblížiť k relikviám, ku ktorým putovali, pomodliť sa, poprosiť o uzdravenie, o pomoc a o odpustenie. V blízkosti hrobu sa nechávali dary, pútnik sa tu mohol vyspovedať. Pútnici verili, že keď sa dotýkajú náhrobku, dotýkajú sa aj samotného svätca a prostredníctvom neho sa dotýkajú samotného Krista. Keď kajúcnik prišiel do cieľa púte, konkrétne k hrobu svätca, nechával tam reťaz alebo okovy, ktoré mal omotané okolo ruky, na znak pokánia a sľubu. Okrem toho si musel nechať vystaviť osvedčenie o ukončení púte, ktoré mu potvrdili vo svätyni. Po návrate sa mal týmto osvedčením preukázať, že púť naozaj absolvoval. Ak sa náhodou stalo, že odsúdený zomrel pred vykonaním púte, jeho dedičia alebo vykonávatelia poslednej vôle boli povinní zaplatiť náhradu. Zomierajúci mohol svojich príbuzných alebo priateľov požiadať, aby vykonali púť v jeho mene. Ak sa odsúdený nemohol zúčastniť púte, napríklad pre vysoký vek, v dôsledku zlého zdravotného stavu alebo sa mu nemal kto postarať o deti, mohol vyslať za seba zástupcu. Zástupné pútnictvo vykonávali muži aj ženy. Najčastejším cieľom pútí bol Rím. Večné mesto bolo oveľa prístupnejšie a viedli k nemu bezpečnejšie cesty ako napríklad do Svätej zeme. Okrem toho sa tu nachádzajú miesta, ktoré obývali mnohí svätci. Najznámejší boli apoštoli sv. Peter a sv. Pavol. Nad ich hrobmi boli vystavané baziliky, kde sa mohli pútnici modliť. Pre kajúcnikov tkvel osobitný význam putovania do Ríma aj v tom, že svätý Peter a jeho nástupcovia pápeži mali ako zástupcovia Boha na Zemi moc udeliť rozhrešenie od vážnych hriechov.
Ďalším obľúbeným miestom pútnikov bolo Španielsko, konkrétne Santiago de Compostella, kde sa údajne našli pozostatky sv. Jakuba. V Nemecku to bol Dóm Panny Márie v Aachene. V Aachene dal Ľudovít Anjou v rokoch 1342–1366 postaviť pre pútnikov z Uhorska kaplnku. Najviac záznamov o povinnom putovaní máme zo súdnych kníh banských miest (Banská Bystrica a Banská Štiavnica) koncom 14. a 15. storočia.
Povinnému putovaniu sa nevyhli ani obyvatelia nášho územia
Najstarší písomný záznam pochádzajúci z nášho územia je z roku 1307. V ňom bol odsúdený Herman Lank za vraždu Fridricha, syna grófa Arnolda zo spišského Hrhova. Herman musel v sprievode štyroch vznešených osôb vykonať púť do Ríma, potom do Bari k svätému Mikulášovi, odtiaľ do španielskej Compostelly a nakoniec do Cách (Aachen) k Panne Márii.
Ďalším príkladom je púť z Bratislavy z roku 1413, kde bol súdený Hinco Genglain – stolársky majster z Čeklísa (Bernolákovo) za vraždu Pavla Obrachta. Genglain bol odsúdený a najneskôr do jedného roka musel vykonať púť do Ríma a potom do Aachenu. Okrem toho rozsudok zahrňoval dary (obetné sviece) darované cirkvi v Čeklísi. Za spasenie duše Pavla Obrachta musel Genglain dať odslúžiť 30 svätých omší a pre Pavlove pozostatky musel kúpiť miesto na čeklískom cintoríne. Za Genglaina sa zaručilo 15 ručiteľov. Môžeme predpokladať, že Genglain svoju púť vykonal, aj keď sa z púte, ktorú podnikol, nezachovala žiadna správa, inak by to úrady v Prešporku boli určite zaznamenali.
Iný prípad z toho istého roka je tiež z Bratislavy. Žaloba bola podaná na Nicklera zo Sunberka za vraždu matky Štefana Rudela a jeho sestry. Za trest musel odsúdený vykonať púť, na ktorú sa mal vydať do jedného roka. Jeho putovanie malo viesť do Ríma k hrobom svätého Petra a Pavla. V roku 1416 dostal trest vykonať púť do Ríma ďalší odsúdený – Jakub Gorgcher.
V Banskej Bystrici sa v roku 1388 odohral prípad vraždy robotníka Pavla. Vražda bola spáchaná v bani a vykonal ju neznámy mešťan. Trestom pre tohto mešťana bola dvojnásobná púť do Cách. Peter Kysser dostal za vraždu robotníka trest povinného putovania do Ríma. V meste Banská Bystrica posielal magistrát odsúdených na púť väčšinou do Ríma alebo do Cách. Takéto púte previnilcov sú známe z celého územia Uhorska. V novoveku sa postupne upúšťalo od takýchto „medzinárodných“ ciest.
Literatúra
- Holák, J.: Beda odsúdeným. Ako sa za feudalizmu súdilo na Slovensku. Bratislava 1974.
- Le Goff, J./Schmitt, J. C.: Encyklopedie středověku. Praha 2002.
- Segeš, V.: Prešporský pitaval. Zločin a trest v stredovekej Bratislave. Bratislava 2005.
- Slivka, M.: Parohová a kostená produkcia na Slovensku v období feudalizmu. Slovenská archeológia XXXII. Bratislava 1984, 377–423.
- Slivka, M.: Stredoveký homo viator. Archaeologia Historica 23, 1998, 303–320.
- Taylor, L. J./Craig, L. A./Friedman, J. B./Gower, K./Izbicki, T./Tekippe, R. (eds.): Encyclopedia of Medieval Pilgrimage. Leiden 2010.
- Webb, D.: Pilgrims and Pilgrimage in the Medieval West. London – New York 2001.
- Webb, D.: Medieval European Pilgrimage c.700 – c.1500. London 2002.
Internetové odkazy
Obrazová príloha: wikipedia.org