Margaréta z Anjou sa v dejinách označovala ako vlčica, pretože sa určite nechovala ako stredoveký ideál ženy. Organizovala vojsko a bojovala nielen za udržanie koruny svojho manžela, ale aj za to, aby kráľovské žezlo zdedil jej syn. George R. R. Martin ju označil za jednu z inšpirácií pre postavu Cersei Lannister v seriály Hra o tróny (v knižnej verzii v Piesne ohňa a ľadu). Text obsahuje filmové spoilery z prvej série.
Margaréta z Anjou (1429 – 1482) bola dcérou Reného z Anjou a Izabely, vojvodkyne lotrinskej. „Dobrý kráľ René“ bol titulárnym kráľom Neapola, Sicílie a Jeruzalema a hovorilo sa o ňom, „že má veľa korún, ale žiadne kráľovstvo“. Jej matka panovala Lotrinsku vlastným právom a vládla aj manželovým územiam počas jeho neprítomnosti. Pre Margarétu bola príkladom, že žena môže vládnuť rovnako dobre ako muž.
Henrich VI. (1421 – 1471) bol jediným dieťaťom Henricha V. a Kataríny z Valois, zároveň bol posledným panovníkom z lancasterského rodu. Bol vnukom Henricha IV. (Bolingbroke), ktorý v roku 1399 zvrhol anglického kráľa Richarda II. a dal sa korunovať. Henrich VI. sa už v deviatich mesiacoch stal anglickým a krátko nato aj francúzskym kráľom. Henrich bol úplným opakom svojho bojovného, energického otca – bol opisovaný ako plachý, jemný, pasívny, s dobrými úmyslami, neznášajúci násilie, ale zároveň bol tvrdohlavý a pomstychtivý. Bol tiež veľmi cudný. Jeho najväčším záujmom bolo náboženstvo a vzdelanie – založil Eton a tiež King´s College v Cambridgei.
Už v mladosti bolo zrejmé, že nie je z najbystrejších a časom sa začali šíriť reči, že je blázon. Rodinné predispozície existovali, jeho starý otec Karol VI. bol šialený (myslel si, že je zo skla).
Po smrti Henrichovej matky sa ukázalo, že bola vydatá za waleského šľachtica Owena Tudora a porodila mu štyri deti (podľa londýnskej kroniky bola „neznáma obecnému ľudu až do smrti“) – ako reakcia bol preto spísaný zákon, že vdova po kráľovi sa nesmie vydať bez vedomia aktuálneho panovníka a rady, neskôr sa platnosť rozšírila na všetkých členov kráľovskej rodiny a v Británii platí dodnes.
V 15. storočí vo Francúzsku pokračovala storočná vojna. Podľa mierovej zmluvy z Troyes medzi anglickým Henrichom V. a francúzskym kráľom Karolom VI. sa následníkom francúzskeho trónu stal Henrich, pričom sa oženil s Karolovou dcérou Katarínou z Valois. Ich spoločný syn, Henrich VI., bol po náhlej smrti Henricha V. (1422) prehlásený kráľom a v roku 1431 korunovaný v Paríži. Syn Karola VI. sa však nechcel vzdať svojho nároku na trón a s pomocou Jany z Arku znovu dobyl veľkú časť území pre seba. Nakoniec dosiahol svoju korunováciu v Remeši ako Karol VII. (1424). Aj napriek smrti Jany z Arku anglické pozície na pevnine naďalej slabli a aj v samotnom Anglicku sa situácia komplikovala. Preto došlo k mierovej dohode, ktorú mal spečatiť sobáš Henricha VI. s neterou Karola VII. – Margarétou z Anjou. Rovnako ako Cersei z televízneho seriálu, mala Margaréta dohodnutý sobáš.
Anglicko malo problémy na všetkých úrovniach, právo sa nedodržiavalo, obchod viazol, mocní mysleli len na svoj prospech. Dochádzalo aj k sporom medzi jednotlivými šľachticmi, predovšetkým o to, kto bude ovládať mladého kráľa (napr. medzi Beaufortovcami a kráľovým strýkom, vojvodom z Gloucesteru). Vznikali dokonca družiny šľachticov, ktoré mali zaistiť „dobrú vládu“ a ovplyvňovali súdy. Po strate kontinentálnych dŕžav Anglicko zaplavili utečenci, po páde Normandie ich počas jedného mesiaca prišlo až 6000.
Strana Beaufortovcov dospela k záveru, že kontinentálne dŕžavy sú vojensky neudržateľné a začala rokovať o mieri, pôvodne navrhovali sobáš s dcérou Karola VII., ale Henrich odmietol. V roku 1444 sa konalo ďalšie rokovanie v Tours – Francúzi žiadali dvojročné prímerie a sobáš Henricha s Margarétou z Anjou (bez vena). Angličania sa mali stiahnuť na svoje územia v Calais a okolí, v časti Akvitánie, dolnej Normandie a v Maine.
V roku 1447 bol vojvoda z Gloucesteru obvinený zo spiknutia proti kráľovi a vo väzení zomrel. Spor však pokračoval medzi Somersetom, Suffolkom (Beaufortovci) a Richardom z Yorku (chránencom Gloucestera). Suffolk podporil uzavretie mierovej zmluvy odovzdaním Maine francúzskemu kráľovi, čo vzbudilo všeobecný hnev. Na kontinente postupovalo Karlovo vojsko a obsadzovalo niekdajšie anglické dŕžavy. V roku 1453 prehrali Angličania pri Castillone, čo znamenalo koniec storočnej vojny. Na pevnine Angličanom zostalo len Calais.
Ťažká situácia
Kráľ nedokázal spravovať ani vnútroštátne záležitosti a zároveň si vyberal nevhodných radcov. Od roku 1450 vojvoda zo Somersetu otvorene bojoval s vojvodom z Yorku. Richard, vojvoda z Yorku (1411 – 1460), sa považoval za dediča trónu, kým bude kráľ bezdetný. Bol vzdelaný, dobrý veliteľ, ale mal zlý politický úsudok. Bol obľúbený u vojakov, ale kráľovskí veľmoži ho nepodporovali. Samotný Richard si nenárokoval post následníka trónu, chcel byť len lojálnym vojakom. Až do roku 1437, keď bol kráľ prehlásený plnoletým, bojoval na pevnine. Potom však prišiel o post miestodržiteľa v prospech vojvodu zo Somersetu vo Francúzsku a nedostal žiadnu funkciu ani v kráľovskej rade, na čo mal právo. Nemal ako splácať dlhy, ktoré si narobil v kráľovských službách. Richard z Yorku bol jednou z inšpirácií pre postavu Neda Starka z prvej série Hry o tróny.
Keďže sa vojvoda zo Somersetu neosvedčil ako dobrý miestodržiteľ, kráľ vrátil funkciu vojvodovi z Yorku (1441), ale Somerset zároveň operoval so svojou armádou v Akvitánii. York ani druhý raz neuspel, kráľ poslal zásoby radšej Somersetovi do Poitou. Somerset nebol dobrý vojak, zaútočil dokonca na hrad anglického spojenca. Neskôr začal lúpiť. Do Anglicka sa vrátil v roku 1444. York sa vrátil v roku 1445 s ešte väčšími dlhmi a bol obvinený zo všetkých neúspechov. V roku 1447 bol menovaný miestodržiteľom Írska, aby nezavadzal Suffolkovi a Somersetovi pri vládnutí.
V roku 1450 sa York vrátil do Anglicka a cestou do Londýna verboval mužov. Kráľovi poslal list, v ktorom tvrdil, že sa chce len brániť obvineniam zo zrady. Neskôr prehlásil, že má v pláne zreformovať vládu a odstrániť kráľových radcov, ktorí škodia zemi (Somerset). Rokovania však neuspeli, pretože kráľovský pár neochvejne stál za Somersetom. Aby sa situácia upokojila, Somerset bol menovaný veliteľom Calais. York opustil Londýn, ale jeho záujmy tu hájil jeho synovec, vojvoda z Norfolku. Päťdesiate roky 15. storočia sa niesli v znamení bojov Yorka so Somersetom o kontrolu verejných záležitostí. V Hre o trony sú tak isto vidieť podobne snahy bohatých rodov ovplyvňovať panovníka.
Kráľ mal aj finančné problémy. Hoci pôvodne vlastnil obrovské územia – dostával aj príjmy zo statkov princa z Walesu a zdedil majetky svojich strýkov, množstvo pozemkov daroval a mal preto veľké dlhy. Došlo to tak ďaleko, že kráľovská rada žiadala, aby dostala všetky návrhy na dary na schválenie (1444). V tejto situácii musel zvolať parlament a žiadať o priznanie ďalších príjmov. Aby ušetril, nechával sa hostiť v kláštoroch a u svojich šľachticov. Spomeňme si starosti Catelyn Stark(ovej) v prvej sérii, keď mal Zimohrad hostiť kráľa.
Kráľovná
Už krátko po svadbe bolo jasné, že kráľovná je silnejšia osobnosť než kráľ a začala ho výrazne ovplyvňovať. Spojila sa so Somersetovou dvorskou klikou. Obaja si uvedomovali hrozbu zo strany Richarda z Yorku, ktorý zatiaľ nič neplánoval, ale aj tak sa ho snažili držať na okraji výkonu moci. Hlavnou snahou kráľovnej však bolo porodiť následníka trónu. 13. októbra 1453 sa narodilo jediné kráľovské dieťa – Eduard z Westminsteru. V reakcii na narodenie syna údajne kráľ povedal, že princa musel splodiť duch svätý, ale v tej dobe už trpel duševnou poruchou. Poddaní však neverili, že by Eduard bol kráľovým synom, podozrievali vojvodu zo Somersetu. Podobnú situáciu poznáme aj z Hry o tróny, keď neskoršia kráľovná Cersei klamala, že otcom jej detí je jej manžel.
Po porážke pri Castillone (1453) sa kráľ zrútil, upadol na celé mesiace do katatónie. Kráľovná sa pokúsila pravdu utajiť, ale čoskoro vyšla najavo. Vojvoda z Yorku bol počas kráľovej choroby menovaný protektorom kráľovstva (1454 – 1455). V máji 1455 sa kráľ úplne zotavil a Margaréta ho presvedčila, aby Richarda z Yorku nepovolal do kráľovskej rady. York a jeho stúpenci poslali kráľovi sťažnosť, že neboli pozvaní na zasadnutie parlamentu v Leicesteri (pevnosť Lancasterovcov) a znovu požadovali, aby kráľ prepustil zradných radcov. Zároveň s armádou postupovali k St. Albans, kde sa 22. 5. 1455 stretli s kráľovým vojskom. Neplánovaný boj prebehol priamo v meste, Somerset bol ubitý na smrť pred krčmou, kráľ bol ľahko zranený na krku. York padol pred kráľom na kolená, nechal ho ošetriť a odviesť do opátstva. Druhý deň sa spoločne vrátili do Londýna a Yorkovi muži ostentatívne predvádzali úctu voči kráľovi.
Po Somersetovej smrti sa lancasterovských záujmov ujala kráľovná Margaréta. V novembri 1455 kráľ znovu ochorel a Richard z Yorku sa opäť stal protektorom. No už koncom februára 1456 ho kráľ v dočasnom uzdravení odvolal. Údajne na kráľovnin popud znovu začal preferovať lancasterovských šľachticov a Margarétiných obľúbencov. Yorka odstránili tým, že ho poverili obranou severnej hranice pred Škótmi. Kráľovnej to nestačilo a odviezla manžela z príliš yorkistického Londýna na hrad Kenilworth uprostred lancasterovských dŕžav. Menšie boje medzi prívržencami Yorka a kráľa pokračovali. Henrich striedavo upadal do apatie a spamätával sa, čo spôsobovalo ďalšie komplikácie, lebo často menil svoje, či kráľovnine predošlé rozhodnutia. Parlament sa snažil vyriešiť problém, kto má vládnuť počas kráľových záchvatov. Margaréta bola rozhodnutá udržať manžela na tróne aspoň do tej doby, kým bude jej syn schopný vlády. York však bol odhodlaný získať kontrolu nad kráľovstvom (ako protektor, alebo regent) a stabilizovať neutešené pomery.
Koncom roku 1458 Lancasterovci začali zhromažďovať vojsko a zbrojiť a v apríli 1459 zvolali kráľovskú radu do Coventry. Yorkskí šľachtici boli znepokojení, odmietli do Coventry prísť a stretli sa na Yorkovom hrade Ludlow. Obe armády sa zrazili na moste Ludford pri Ludlowe. Keď žoldnieri z Calais zradili Yorka a prešli na druhú stranu, York a jeho baróni sa zľakli a rozpŕchli sa do zahraničia. Margaréta ich nechala obviniť z vlastizrady v neprítomnosti a dala im zabaviť majetky.
Už nasledujúci rok sa však yorkské vojsko vrátilo do Anglicka a v bitke pri Northamptone padol kráľ do zajatia. Po tejto bitke prvý raz došlo k systematickému zabíjaniu všetkých porazených šľachticov, čo vytvorilo precedens pre celý zvyšok vojny. Kráľovná so synom ustúpila do Walesu. Nový, yorkský, parlament okamžite zrušil rozsudky nad Yorkom a jeho stúpencami. York do Londýna vstúpil s koruhvami, na ktorých sa nachádzali aj štátne symboly Anglicka, teraz už bolo jeho zámerom – dať sa korunovať. Jeho prívrženci, dokonca aj Yorkov syn, boli zdesení, oni stále chceli kráľa len zbaviť zlých radcov a skonsolidovať pomery. Richard z Yorku trval na svojom, že má platný nárok na trón (po praslici). Jeho požiadavku predložili najvyššej autorite – kráľovi. Ten mal práve vtedy jasný rozum a požiadal lordov v parlamente, aby našli spôsob, ako túto požiadavku vyvrátiť. Lordi sa obrátili na sudcov, tí prehlásili, že táto záležitosť je mimo ich kompetencie. Právnici sa vyjadrili podobne a riešenie problému sa vrátilo k lordom. V tajnom zasadnutí parlamentu spísali zoznam námietok proti Richardovi z Yorku a proti snahe zosadiť Henricha VI. York sa však nemohol vzdať, bolo mu jasné, že ak sa podrobí, Margaréta môže kedykoľvek presvedčiť manžela o jeho uväznení, alebo poprave. Lordi vymysleli kompromis – Henrich zostane na tróne do smrti, ale vydedí svojho syna a následníkom vymenuje Yorka. Richard z Yorku bol spokojný, obnovil prísahu vernosti kráľovi a vrátil sa na svoje dŕžavy.
Posledný pokus
Margaréta sa nehodlala vzdať len kvôli rozhodnutiu parlamentu. V Škótsku a vo Walese zhromaždila vojsko a poslala ho do Yorkshiru. Richard z Yorku s jedným zo synov opustil hrad Sandal a bol porazený v bitke pri Wakefielde (30. 12. 1460). Obaja boli zabití a ich hlavy boli napichnuté na koly na bráne do Yorku. Podobnú scénu použili aj tvorcovia Hry o tróny, keď nechali popraviť Neda Starka a jeho hlavu napichli na kôl.
Keď sa Yorkov najstarší syn, Eduard z March, dozvedel o otcovej smrti, nereagoval zbrklo, ale pokračoval v zbieraní vojska a v boji s mužmi Jaspera Tudora (porazil ich pri Mortimor´s Cross). Všeobecne sa očakávalo, že dôjde k poslednej, rozhodujúcej bitke. Lancasterská armáda pochodovala na Londýn a cestou pustošila krajinu. Pri St. Albans už čakala časť yorkskej armády (s ňou aj kráľ Henrich) a 17. 2. 1461 tu došlo k druhej bitke. Po celodenných bojoch v meste a jeho okolí Lancasterovci zvíťazili a oslobodili kráľa. Londýn sa obával drancovania škótskych žoldnierov a mešťania sľúbili, že Margaréte otvoria brány, ak Škótov prepustí. Kráľovná si však nebola istá, ako má postupovať – Yorkovci neboli úplne rozdrvení a znovu sa zhromažďovali, takže Škótov sa nemohla vzdať. Miesto toho, aby vstúpila do Londýna a obsadila Tower – centrum mesta a kráľovstva, zostala v poli, spokojná, že má znovu pod kontrolou kráľa. Eduard z March však neváhal, vstúpil do Londýna a 4. marca 1461 bol prehlásený kráľom Eduardom IV. Zvolal svoju armádu a verných poddaných a 29. marca pri Towtone porazil Margarétino vojsko. Kráľovná stratila všetko a s rodinou utiekla do Škótska. V roku 1462 sa preplavila do Francúzska, kde získala dostatok peňazí, aby mohla znovu začať bojovať o korunu. Hoci sa jej podarilo dobyť niekoľko dôležitých hradov v Northumberlande, nedokázala ich udržať. V auguste 1463 sa musela vrátiť do Francúzska k synovi a tam zostali ďalších sedem rokov. Kráľ Henrich sa zatiaľ skrýval na severe Anglicka, ale v roku 1465 bol zajatý Eduardom IV. a uväznený v Toweri.
V roku 1470 sa Margaréte naskytla nová šanca. Gróf z Warwicku (tzv. „Kingmaker“) sa odvrátil od niekdajšieho chránenca Eduarda IV. a uzavrel spojenectvo s Margarétou, poistené sobášom princa Eduarda s jeho dcérou Annou. Warwickova invázia do Anglicka bola úspešná, Eduard IV. sa uchýlil do Burgundska, jeho manželka sa s deťmi ukryla vo Westminsterskom opátstve. Warwick oslobodil Henricha VI. a vrátil mu trón. V deň, keď Margaréta so synom pristála v Anglicku (14. 4. 1471), bol Warwick porazený a zabitý v bitke pri Barnete. Presunula sa do Walesu, kde znovu verbovala mužov do armády. V bitke pri Tewkesbury bolo jej vojsko porazené, zahynul aj jej 18-ročný syn. Kráľovský pár bol zajatý a Henrich bol 12. mája zavraždený. Margaréta bol väznená v Toweri, až kým za ňu v roku 1475 francúzsky kráľ Ľudovít XI. nezaplatil výkupné. Súčasťou zmluvy bolo, že sa Margaréta musí vzdať nárokov na anglickú korunu. Aby si Ľudovít XI. vynahradil peniaze za jej výkupné, skonfiškoval Margarétine kontinentálne dŕžavy a priznal jej len malú penziu. Zlomená Margaréta zomrela v roku 1482. Skončí tak aj Cersei Lannister v seriály?
Literatúra:
- Neillands, R.: Války růží. Praha 2011.
Internetové zdroje:
- https://www.historyofroyalwomen.com/margaret-of-anjou/margaret-of-anjou-the-forgotten-she-wolf/
- https://warfarehistorynetwork.com/daily/military-history/margaret-of-anjou-the-fighting-queen/
- http://history-behind-game-of-thrones.com/
Obrazová príloha: R. Burchett, G. Turner, HBO, wikipedia.org
Mgr. Terézia Vangľová, PhD., vyštudovala odbor archeológia na Filozofickej fakulte Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre. Pracuje v Archeologickom ústave Slovenskej akadémie vied, v. v. i., v Nitre. Zaujíma sa o históriu, predovšetkým o francúzske a anglické dejiny. Okrem toho je členkou historickej skupiny Psohlavci, ktorá sa venuje rekonštrukcii života Kumánov v Uhorsku.