Luk je diaľková mechanická zbraň, ktorá sa od dávnoveku používa na lov zveri. Praveký človek veľmi rýchlo zistil, že luk sa dá použiť aj na zabíjanie „zveri dvojnohej“ − človeka. Zbraň sa skladá z ohybnej časti – lučišťa, a zo šnúry – tetivy, ktorá spája jeho konce. Z luku sa vystreľujú šípy. Šíp sa skladá z hrotu (strelky), z tela šípu a z letiek, ktoré sa vyrábali z vtáčích pier. K luku patrilo aj iné vybavenie, napr. tulec na šípy (nosil sa najmä na opasku) alebo nátepná doštička, aby si lukostrelec nezranil predlaktie tetivou. Niektorí nosili aj ochranu prstov, ktorú tiež uplatnili pri naťahovaní tetivy.

 

Začiatok stredoveku je vymedzený pádom Západorímskej ríše (476 n. l.) a jeho koniec približne 16. storočím (závisí od rôznych pohľadov). Z historických udalostí sa za medzník konca stredoveku dá považovať bitka pri Moháči (1526), formulovanie téz Martina Luthera (1517) či objavenie Ameriky Krištofom Kolumbom (1492).

 

Strategický význam luku

Spôsob streľby nomádov.

Pre rôzne národy (etniká) mal luk na rozmanitých stredovekých bojiskách rôzny strategický význam. Strategický význam spočíval v použití luku na bojisku vtedy, ak ho používa veľká časť vojska a jeho použitie v boji bolo nenahraditeľné. Takémuto pohľadu vyhovujú v stredoveku dve skupiny armád. Prvou boli jazdeckí nomádi východného typu (Avari, starí Maďari, Kumáni, Tatári, Turci a pod.), druhou bola slávna stredoveká anglická pechota (zložená najmä z Walesanov, a paradoxne v nej slúžili aj anglickí poddaní Francúzi). Ostatné národy (Slovania, Vikingovia, Nemci, Francúzi atď.) nenasadzovali luk ako jednu z hlavných zložiek armádnej výzbroje. Samozrejme, aj u nich sa používal na obranu opevnení, partizánsku činnosť a pod., od 13. stor. ho však vytlačila kuša, ktorá mala oproti nemu niekoľko výhod.

Zemepisné vymedzenie strategického používania luku je tiež zrejmé. Nomádi východného typu sa v Európe zdržiavali v pričiernomorských stepiach a v Karpatskej kotline a svojou aktivitou sa dotkli aj územia Slovenska. Ich výpravy zasiahli aj územie západnej Európy (starí Maďari plienili až v Španielsku). Anglické vojenské operácie sa odohrávali väčšinou v západnej Európe, napr. vojny so Škótmi (mená ako William Wallace či Robert Bruce sú známe), storočná vojna s Francúzskom (slávna Jana z Arcu) a anglická občianska vojna, známa ako vojna ruží.

Dlhý luk.

Časové ohraničenie používania luku nie je úplne zreteľné. Luk ako lovecká zbraň sa v rôznych modifikáciách používa dodnes. Ako vojnová zbraň sa už nepoužíva kvôli rozvoju strelných zbraní. U Angličanov bol luk rozšírený od 14. do 16. stor. s doznievaním v 17.stor. Ako prejav anglického folklóru sa objavuje dodnes. U nomádov je situácia zložitejšia, keďže ide o rozličné etniká,  pričom niektoré zanikli už v stredoveku (Avari). Avšak reflexný luk používali rôzne nomádske etniká dlhú dobu, a ako súčasť folklóru sa v niektorých oblastiach, najmä v strednej Ázii, používa dodnes.

Reflexný luk.

Rozdiely medzi lukmi sú aj v technológii výroby. Nomádi používali tzv. reflexný luk, ktorý sa skladal z rôznych materiálov. Lučište bolo z veľkej časti z dreva, ale jeho konce boli opatrené šľachami a kosťou, aby sa dosiahla potrebná flexibilita. Nomádi boli jazdeckí lukostrelci a reflexné luky boli prispôsobené na strieľanie z koňa za jazdy. Anglický luk sa vyrábal z tisového dreva a bol pomerne veľký. Siahal strelcovi približne po nos. Je samozrejmé, že anglickí lukostrelci boli pešiaci. Ďalšie luky sa vyrábali z rôznych druhov dreva, no nedosahovali potrebné strelecké vlastnosti a ich použitie v boji bolo druhoradé v porovnaní s počtom lukov, s akým operovali nomádi alebo Angličania. Existujú aj iné typy lukov, napr. nesymetrický japonský, tie však presahujú rámec témy tohto článku.


Dôvodov, prečo sa luk ako strategická bojová zbraň používal u nomádov a u Angličanov, je niekoľko. Jedným bola technológia výroby a spôsob života. Nomádi boli zžití so svojimi koňmi a pásli svoje stáda na nekonečných trávnatých územiach. Presúvali sa rýchlo (na koňoch) a luk dokonale vyhovoval ich spôsobu života. Luk používali od útleho detstva a vedeli s ním výborne narábať. U Angličanov zapríčinil významné rozšírenie používania luku vo vrcholnom stredoveku kráľovský výnos, podľa ktorého mal každý slobodný muž raz do týždňa cvičiť streľbu z luku.

 

Výhody kuše

Kuša (Gun Powder Ma).

Vo vrcholnom stredoveku sa v Európe kuša na úkor luku rozšírila z prostých dôvodov. S rozvojom miest a remeselníckych cechov bolo jednoduchšie masovo vyrábať kuše, ktoré neboli tak háklivé na suroviny a na výrobný proces. Taktiež bolo ľahšie vycvičiť strelca z kuše než strelca z luku. Tieto poznatky podporujú aj archeologické nálezy z vrcholného stredoveku. Nálezy streliek do kuše (štvorhranné masívne) zo strednej Európy niekoľkonásobne prevyšujú nálezy hrotov šípov, u ktorých sa predpokladá skôr využitie pri love (systematické výskumy slovenských hradov, napr. Pustého hradu pri Zvolene alebo hradu Devín v Bratislave, tento argument potvrdzujú). V západnej Európe sa kuša používala tiež, dokonca aj Angličania ju mali vo výzbroji, ale v menšom počte ako inde. Východná Európa a Balkán pod vplyvom nomádov a Osmanskej ríše stále masovo používala reflexný luk.

Útok starých Maďarov.

Pramene k štúdiu lukostreľby v stredoveku má k dispozícii najmä archeológia, v menšej miere história. Nálezy reflexných lukov pochádzajú z hrobov. Na slovenskej lokalite Želovce (avarské pohrebisko) sa našli kostené obloženia luku, podľa ktorých sa dal zrekonštruovať spôsob uloženia luku do hrobu položením mŕtvemu na hruď. Nálezy streliek (rôzne typy, najčastejšie trojuholníkové) sú početnejšie. Tie, ktoré sa našli v zásypoch hrobov, sa dajú považovať za dôkaz kultových praktík pri pohrebných rituáloch, ktoré mali zabrániť návratu mŕtveho medzi živých. Našli sa aj strelky patriace starým Maďarom, ktoré spomínajú aj písomné pramene. Existuje aj množstvo dokladov používania reflexného luku v mladších obdobiach. Napr. osmanskí (tureckí) janičiari (pechota) používali reflexný luk pri dobývaní Balkánu ešte pred zavedením strelných zbraní. Iné zložky osmanskej armády, napr. ľahká jazda zložená z Tatárov a z ďalších etník z Pričiernomoria, používali luk až do konca dobyvačných vojen Osmanskej ríše. Príkladom je reflexný luk, ktorý je uložený na krakovskom Waweli. Je to nádherný príklad remeselnej práce a bol ukoristený pri porážke Turkov pri Viedni v roku 1683. Ako zaujímavosť možno uviesť, že výroba lukov bola záľubou jedného z osmanských sultánov (iný sa zas venoval záhradníčeniu).

 

Dlhý luk

Vrak lode Mary Rose.

Doklady o anglických dlhých lukoch sú pomerne chudobné. Okrem správ kronikárov a vyobrazení sú informácie skromné. Vyobrazenia nie vždy odrážajú realitu, pretože ich autori anglických „longbowmen“ (lukostrelcov z dlhých lukov) často ani nevideli naživo, a teda prispôsobovali tvar luku a jeho parametre vlastnej predstave. Prvá kniha o vojenskej lukostreľbe vydaná lukostrelcom pochádza z roku 1590. Napísal ju John Smyth, ktorý oponoval nahradeniu luku strelnými zbraňami. Archeologické nálezy zo stredoveku sú chudobné. Hotový poklad však poskytol vrak anglickej lode Mary Rose, ktorá sa potopila na svojej prvej plavbe v roku 1545. Okrem iných artefaktov bolo z mora vytiahnutých 138 lukov a vyše 2500 šípov. Zaujímavosťou sú kostry lukostrelcov charakteristické zhrubnutím kostí na jednej ruke, ktoré vzniklo dlhoročným používaním luku.

Z veľkomoravského obdobia pochádza luk nájdený na známej moravskej lokalite Mikulčice. Lokalita je podmáčaná vodou a práve toto prostredie umožnilo zachovanie luku. Luk bol interpretovaný ako improvizovaná zbraň pri obrane obliehaného hradiska.

Tatári v Uhorsku.

Nasadenie luku v boji mohlo mať niekoľko podôb. Dal sa využiť v poľnej bitke, pri obliehaní a pri bránení opevnených pozícií. Obliehanie a bránenie malo totožnú taktiku. Natiahnuť a obvykle pod miernym uhlom vypáliť na nepriateľa. Nasadenie v boji sa líšilo. Nomádi sa prudko prihnali k nepriateľovi, vypálili salvu a predstierali ústup. Keď ich nepriateľ začal prenasledovať, snažili sa ho obkľúčiť a paľbou zničiť (podobnú taktiku použili Tatári v bitke pri rieke Slanej v roku 1241, kde zničili uhorské vojsko kráľa Bela IV.).

Bitka pri Kreščaku.

 

Angličania v bitke pálili vo formácii pod 45° uhlom a ich strely mali dostrel až 250 m a boli schopné preraziť brnenie rytiera. Podceňovanie anglických lukostrelcov viedlo k veľkej porážke Francúzov v storočnej vojne, v bitke pri Kreščaku (1346) a v bitke pri Poitiers (1358), keď Angličania pod vedením Eduarda Čierneho princa dokonca zajali samotného francúzskeho kráľa. Samostatnou kapitolou bolo nasadenie lukostrelcov v námorných bitkách. Bola to opäť anglická špecialita, ako to dokladá aj už spomenutá loď Mary Rose.

Využitie luku v námornej bitke.

 

Nasadenie luku na bojovom poli prinieslo anglickým vojskám aj nomádom mnoho oslnivých víťazstiev. Lukostrelci na koňoch aj lukostrelci pešiaci boli schopní bojovníci. Avšak samotné použitie luku nezaručovalo víťazstvo, ako dokazujú aj samotné historické udalosti. Angličania nakoniec storočnú vojnu prehrali, Avari zmizli z mapy Európy, a ostali iba v písomných správach a v genofonde obyvateľov strednej Európy. Starí Maďari prehrali bitku pri rieke Lech (955) a boli donútení prejsť na usadlý spôsob života. To v konečnom dôsledku znamenalo, že Maďari ako jediní nomádi v strednej Európe prežili dodnes. Iné nomádske etniká v Európe zanikli (Pečenehovia, Polovci); v iných častiach Eurázie niektoré prežili do dnešných dní (Tatári), avšak nástup strelných zbraní postupne vytlačil luk z bojiska. V 18. storočí sila strelných zbraní priniesla víťazstvá európskych armád na bojisku a jazdeckí lukostrelci zmizli z povrchu zeme (pričlenie Tatárov k cárskemu Rusku a postupný ústup Turkov z Európy).

 

Hlavné historické udalosti

568 – 803: Existencia Avarského kaganátu v Karpatskej kotline; zanikol v dôsledku výprav Karola Veľkého.

894 – 896: Príchod starých Maďarov do Karpatskej kotliny pod tlakom Pečenehov z Pričiernomoria.

955: Porážka starých Maďarov pri rieke Lech nemeckým cisárom Otom II. Počiatok usadzovania Maďarov a ich prechodu na usadlý spôsob života.

1000: Korunovácia svätého Štefana za prvého uhorského kráľa, Maďari sa etablovali v stredovekom feudálnom štáte.

1240: Tatári dobyli Kyjev; skončilo sa obdobie Kyjevskej Rusi a bol založený tatársky štát  Zlatá horda.

1241 – 1242: Tatári vpadli do strednej Európy, plienili územie a odvliekli množstvo obyvateľov nielen z Uhorska, ale aj z Poľska a z Českého kráľovstva.

1335 – 1453: Storočná vojna medzi Francúzskom a Anglickom. V prvej fáze Angličania drvivo porážali francúzsku rytiersku jazdu nasadením lukostrelcov s dlhými lukmi, ale v druhej fáze boli Francúzmi z kontinentu vytlačení.

1380: Dmitrij Donský porazil Zlatú hordu na Kulikovom poli a posilnil pozíciu moskovského kniežatstva.

1389: Bitka na Kosovom poli; Turci porazili Srbov a postupne začali obsadzovať Balkán.

1526: Bitka pri Moháči; Turci porazili uhorské vojsko a obsadili ďalšie územia v strednej Európe.

1649: Povstanie kozákov v poľsko-litovskom súštátí na čele s Bogdanom Chmelnickým. Ku kozákom sa pripojili Tatári, tisíce ľudí bolo odvlečených do zajatia a predaných do otroctva.

1683: Obliehanie Viedne Turkami, na pomoc prišli poľské vojská a Turkov porazili.

1699: Karlovacký mier; Uhorsko získalo naspäť územia dobyté Turkami.

1783: Krymský chanát bol pripojený k územiu cárskeho Ruska.

 

 

Literatúra

Obrazová príloha: www.wikipedia.org

Momentálne pracuje na dizertačnej práci v odbore archeológia. Objektom jeho štúdia je stredoveké vojenstvo. Ako archeológ sa zaujíma aj o materiálnu kultúru stredoveku. Jeho vedľajším (skôr amatérskym) záujmom je folkloristika, konkrétne vampirizmus, mágia, strašidlá a pod. Má skúsenosti s historickým šermom.