Medzi stredovekým Uhorskom a Džingischánovým Mongolskom bola vzdialenosť 8000 kilometrov. Obe krajiny boli vtedajšími suchozemským mocnosťami, presnejšie Mongolsko bolo superveľmocou. Napriek tomu zviedli spomínané krajiny v roku 1242 významnú námornú bitku pri jadranskom pobreží dnešného Chorvátska – vo vodách, ktoré dnes naše cestovné kancelárie nazývajú „slovenské“ more. ,.
…Preto chceme znením tejto (listiny) dať na vedomie všetkým, že keď pre vpád Tatárov sme došli až do prímorských časti, istý menom Radun sa zdržiaval s nami pri mori, verne nám tam slúžil… (z listiny Belu IV. zo dňa 1. 8. 1250 o darovaní časti zeme pri Hrone v katastri dnešného Hronseku Radunovi a jeho synom, podľa Pramene k vojenským dejinám Slovenska I/2 ).
Na začiatku jari 1241 vtrhli Mongoli do Uhorska a
11. 4. 1241 porazili kráľovskú armádu v bitke na rieke Slaná. Po prehratej bitke a dramatickom úteku sa uhorský panovník Belo IV. rozhodol vyčkať v poľnom tábore pri Záhrebe na pomoc od pápeža a cisára. Lenže žiadna pomoc neprichádzala, a preto sa v lete roku 1241 v obave, že Tatári prejdú cez Dunaj aj do Panónie, rozhodol exhumovať ostatky prvého uhorského kráľa sv. Štefana v Stoličnom Belehrade. Spolu s ostatkami svätca zobral aj korunovačné klenoty a cirkevné poklady z kostolov v Panónii. Prikázal všetko odviesť na pobrežie Jadranského mora – spolu s manželkou kráľovnou Máriou Lascari, synom Štefanom a dcérami Margitou a Katarínou. Najväčším mestom v Dalmácii bol Split, aj keď je pravdou, že vtedajší stredoveký Split sa rozlohou zmestil do starovekého Diokleciánovho paláca. Kráľovná Mária odmietla pozvanie občanov mesta a so svojím sprievodom a klenotmi sa usadila na blízkom kráľovskom hrade Klis (natáča sa tam Hra o tróny).
Prvá odbočka – Dalmácia
V tomto okamihu si musíme urobiť malú odbočku pre pochopenie vzťahu uhorských panovníkov a dalmátskych miest. Mestá na pobreží Jadranu po rozpade Západorímskej ríše pripadli Byzancii. Po príchode Chorvátov sa striedavo dostavali pod nadvládu chorvátskych kráľov, Byzancie, alebo mali relatívnu autonómiu po vzore Benátok. Uhorský kráľ Koloman Knihomoľ sa dal v roku 1105 korunovať za chorvátskeho kráľa a mestá na Jadrane mu zložili formálnu prísahu vernosti.
Nobilita miest ako Zadar, Split, Dubrovník, Korčula a čiastočne aj Trogir pozostávala hlavne z Talianov. Tí sa cítili nadradení slovanským Chorvátom a neochotne znášali aj vládu Arpádovcov. Ich ideálom bola nezávislá mestská republika.
Ďalším činiteľom v Dalmácii boli chorvátski veľmoži, ktorí mali dostatok sily mocensky zasahovať do života miest a niekedy proti nim podnikali lúpežné nájazdy. Okrem útokov z vnútrozemia boli mestá na pobreží vystavené prepadom od mora, hlavne Arabov, Normanov a pirátov, ktorí sa sústreďovali v meste Omiš.
Na pobreží Jadranu boli aj kráľovské hrady, ale mnohé z nich patrili templárom. Bojujúci mnísi získali svoje prvé nehnuteľnosti v Chorvátsku za vlády kráľa Štefana III. v rokoch 1162 – 1172. Väčšina templárov pochádzala z Francúzska, ale našlo sa medzi nimi aj niekoľko Chorvátov a Slavóncov. Svoje rezidencie mali v miestach Vrána, Gora, Glogovnica, Senj, Dubica a St. Martin. Pred tatárskym vpádom došlo k roztržke medzi templármi a Arpádovcami, mnísi však s podporou pápeža spor vyhrali. Celú situáciu ešte komplikoval trvale prítomný politický, hospodársky a aj mocenský tlak Benátok, ktoré neuznali nadvládu uhorských kráľov. Odvolávali sa na vymenovanie benátskeho dóžu Vitale Michiela I. za vojvodu chorvátskeho a dalmátskeho s titulom protosebastos cisárom Alexeiom I. v roku 1097. Samozrejme, že vtedajšia Dalmácia sa nevyhla ani náboženským problémom, či už to boli ťahanice ohľadom používania staroslovanského jazyka a glagolského písma pri bohoslužbách alebo prenikanie bogomilskej herézy z Bosny.
Aj v čase nášho príbehu uznávali mestá nadvládu arpádovských kráľov, ale viedli svoju vlastnú politiku, ktorej súčasťou boli aj vojny medzi mestami navzájom.
Útek pred Mongolmi
Keď na Vianoce 1241 Mongoli prešli po zamrznutom Dunaji do Panónie, bezbranný Belo utiekol na pobrežie Jadranu a spoločne s ním aj cirkevná a štátna vrchnosť, uhorská elita a boháči. Začiatkom marca privítal Bela v slávnostnom sprievode v Splite arcibiskup a metropolita Guncel, ktorý bol pôvodom Maďar a pred zvolením za arcibiskupa templár. Belo na popud svojej manželky Márie odmietol pohostinnosť a ochranu mesta Split a aj so svojím dvorom odišiel do neďalekého mesta Trogír. Ostatní uhorskí utečenci ale v Splite zostali.
Situácia na pobreží Dalmácie v roku 1242 bola výsledkom zložitej hry, v ktorej účinkovali uhorskí králi, Benátky, miestni talianski obyvatelia miest, chorvátski veľmoži, piráti, templári, tamojšia cirkev a samozrejme pápež.
Brat Bela IV. vojvoda Koloman, ktorý de iure vládol v Dalmácii v rokoch 1226 až 1241, si dokázal vybudovať dobré vzťahy s mestom Trogir. Úžasnou pamiatkou na Kolomanovu vládu je portál chrámu sv. Vavrinca v Trogire. V situácii, keď bol Belo, prenasledovaný Mongolmi, nečakane odkázaný na dobrú vôľu a lojalitu neznámych ľudí, kráľ zúročil dielo svojho nebohého brata. Z templárov, Talianov a Chorvátov si šťastne vybral za spojencov Chorvátov. Vtedajší Trogír bol opevneným mestom na ostrove, oddelenom úzkym kanálom od pevniny. Podestom v Trogire bol Stjepko II. Šubić Bribirski, chorvátsky šľachtic z rodu Šubić. Belo si poistil vernosť občanov mesta privilégiami. Je celkom možné, že túto voľbu urobila za neho už predtým kráľovná Mária, keď sa rozhodla usadiť na hrade Klis, ktorý mal chorvátsku posádku. Nech už rozhodol ktokoľvek, toto rozhodnutie im nakoniec zachránilo život.
Druhá odbočka – Mongoli
Po bitke pri Muhi v apríli 1241 zostala mongolská armáda vo Veľkej uhorskej nížine, aby sa im vypásli kone. Niektoré oddiely sa vrátili k Volge. Keď na Vianoce 1241 zamrzol Dunaj pri Bude, prešli pravdepodobne 2 tumene (cca 20 000 jazdcov) do Panónie. Dobyli Budu, zničili predmestie Ostrihomu a vypálili niekoľko nebránených kláštorov. Plienili krajinu a brali do zajatia ľudí, čo sa nestihli skryť v lesoch. Keď Kadan, syn druhého Veľkého chána Mongolov Ögedeia a vnuk Džingischána, ktorý velil armáde, ktorá prešla cez Dunaj, dobyl Zahreb, rozhodol sa prenasledovať Bela IV. až k moru. Vyslal poslov, aby zvolali všetky jednotky, ktoré zanechal pri významných kláštoroch a mestách (Pannonhalma, Stoličný Belehrad), aby urýchlene tiahli za ním. Keď prešiel do vnútrozemia dnešného Chorvátska, dal pri meste Bihać popraviť všetkých zajatcov. Kronikári zaznamenali, že Chorváti sa pred Mongolmi stihli ukryť v lesoch aj so svojimi zásobami obilia a s dobytkom.
Keď Mongoli prišli k Jadranu, zistili, že na pobreží nie je dostatok potravy pre ich kone, a tak nemohli podnikať dlhé ťaženia alebo obliehania a po pár dňoch sa vracali do vnútrozemia, pravdepodobne až ku Kninu, kde boli lepšie možnosti na pastvu, a odtiaľ naspäť k pobrežiu.
Mongolské hľadania kráľa
Niekoľko dní po Belovi pricválali k Splitu aj Mongoli. Obyvatelia Splitu si najskôr mysleli, že prichádzajú nepriateľskí Chorváti, ale utečenci z Uhorska rýchlo spoznali Mongolov a vypukla panika. Mongoli pritiahli k mestu, zabili každého, koho našli pred hradbami, a na zdesenie obyvateľov Splitu, začali robiť prípravy na obliehanie. Nakoniec od neho upustili, lebo niekto im dal správu (nepravdivú), že kráľ sa ukrýva na hrade Klis. Mongoli začali hrad obliehať. Aj keď pri obliehaní utrpeli veľké straty, podarilo sa im preniknúť na predhradie. Obliehanie ale nedokončili, lebo sa dozvedeli, že kráľ s rodinou je v meste Trogír.
Trogir bol oddelený od pevniny močiarmi a malým prielivom. Bol síce bezpečnejším mestom než Split, ale mongolskému dlhodobému obliehaniu, by asi nebol neodolal. Keď Mongoli prišli k mestu, kráľ prikázal zachovať pokoj a nikomu neodpovedať. Mongolský herold kričal cez hradby v reči Slovanov posolstvo, ktoré zaznačil Tomáš zo Splitu:
„Počujte slová posvätného Kadana, vodcu neporaziteľnej armády. Neberte na seba vinu za krv druhých, vydajte našich nepriateľov do našich rúk, aby ste sa nestali obetami našej pomsty a nezahynuli nadarmo.“
Keďže sa Mongoli nedočkali žiadnej reakcie, odišli. Dalo sa predpokladať, že sa vrátia. Belo sa preto rozhodol odplávať. Mesto pripravilo kráľovi bojovú trirému. Bola to bojová loď patriaca priamo Belovi, ale akým spôsobom ju panovník nadobudol, nás pramene neinformujú. Vtedajšia jadranská triréma vychádzala z rímskej. Mala posádku približne 170 veslárov, dĺžku 40 metrov a šírku 5 metrov. Veliteľom bol Marin z rodu Cernotai. Bojová triréma nebola jediná loď, s ktorou Belo odplával z Trogíru. Utečenci si prenajali ešte jednu, možno dve obchodné lode. S panovníkom sa určite plavila aj manželka so synom, kráľovské poklady a Belov sprievod. Čo sa dialo ďalej, je viac skladanie veľmi riedkej mozaiky než priame čerpanie z prameňov.
Tretia odbočka – Tomáš zo Splitu
ajviac informácií o útoku Mongolov a ich prenasledovaní kráľa Belu k Jadranu je obsiahnutých v diele Tomáša so Splitu Historia Salonitanorum atque Spalatinorum pontificum. Tomáš, ktorý bol pôvodom Talian, je, žiaľ, neobjektívny a jeho dielo je poznačené silným nepriateľstvom voči občanom Trogiru, Chorvátom, Slovanom a niektorým uhorským činiteľom. Udalosti opísal z pohľadu splitskej komunity a nespomenul zásluhy iných miest a Chorvátov. Preto zdrojom pre ďalšie rozprávanie sú darovacie listiny samotného kráľa, v ktorých pripomína zásluhy nielen ľudí zo svojho sprievodu, ale aj chorvátskych vojakov, šľachticov a občanov jadranských miest.
Námorná bitka
Belova „flotila“ vyplávala z Trogiru, bitka sa odohrala vo vodách a na pobreží ostrova Pag. Medzi Trogirom a Pagom je vzdialenosť po vode približne 190 kilometrov. Samotná námorná bitka ale vyvoláva niekoľko otáznikov. Prvým otáznikom je, odkiaľ sa Mongoli dozvedeli o vyplávaní a smere plavby uhorského kráľa? Je pravdepodobné, že Belo sa príliš nevzďaľoval od pevninského pobrežia a Mongoli mohli jeho lode vidieť alebo sa o plavbe dozvedieť od rybárov.
Druhou nemenej závažnou otázkou je, kto poskytol Mongolom člny a kto ich obsluhoval. Bohužiaľ, nielen kronika Tomáša zo Splitu, ale ani darovacie listiny neuvádzajú bližšie informácie o zradcoch. Možno preto, lebo zradca bol všeobecné známy.
Vytrvalým nepriateľom uhorských kráľov boli Benátky, ktoré v tých časoch boli spojencami Mongolov. Benátčania na Kryme a na pobreží Čierneho mora kupovali od Mongolov zajatcov, ktorých ako otrokov predávali v Stredomorí. Je celkom možné, že Benátky boli nápomocné Mongolom nielen informáciami, ale aj „logistikou“.
Mongoli dostihli Belove lode pri pobreží ostrova Pag pred vplávaním do rovnomenného mesta v zátoke, kde sa odparovaním produkovala soľ. Vtedajšie mesto Pag sa nachádzalo v polohe dnes nazývanej Stari Grad, hlbšie v zálive a ďalej od mora. Aj keď triréma bola najmocnejšou loďou vtedajšieho Jadranu, proti presným lukostrelcom v člnoch bola jej posádka bezbranná a jedinou záchranou bol útek. Belo chcel pravdepodobne pristáť a nájsť útočište v meste, ale boj sa začal už na mori a pokračoval pri vyloďovaní Bela a jeho rodiny. Okrem statočne bojujúcich posádok lodí prišli Belovi na pomoc aj občania mesta Pag. Zabili veľa mongolských dôstojníkov a mongolských vojakov ešte vo vodách a ostatných na pobreží. Samotný kráľ sa ocitol v priamom ohrození života, keď bol obkľúčený Mongolmi a nemohol ustúpiť, lebo za ním boli hradby mesta. V darovacej listine sa spomína, že kráľa v tesnej bitke bránilo 38 obrancov zo Sriemu. Medzi nimi aj traja bratia Kres, Kupiša a Rak. Práve hrdinský Kres v poslednej chvíli zabil tatárskeho veliteľa, ktorý sa chystal šípom zabiť kráľa. Podľa listín obrancovia mesta a Belova družina zabili alebo pohádzali do mora všetkých Mongolov, takže nik z nich neprežil.
Keď zlyhalo aj prenasledovanie na mori, Kadan sa pre nedostatok krmiva pre kone rozhodol opustiť jadranské pobrežie a ťažením cez južnú Dalmáciu a Srbsko sa spojil s armádou Batuchána na hraniciach Bulharska.
Je zaujímavé, že v opisoch tatárskeho vpádu sa nič nedočítame o námornom strete. Pritom listina kráľa Bela z roku 1256 opisuje nielen boj s Mongolmi, ale zdôrazňuje aj kráľovu úzkosť a strach z blízkej smrti, ktorý ho ovládol pri boji na mori a na pobreží Pagu. Ak si uvedomíme, že v prípade porážky alebo potopenia lodí mohlo Uhorsko prísť nielen o kráľa a jeho nasledovníka, ale aj o „štátotvornú“ korunu, sväté ostatky zakladateľa a cirkevnú a svetskú elitu, ktorá bola v ich prítomnosti, význam stretu predstihuje mnohé iné bitky v uhorských dejinách.
Tento zaujímavý úsek uhorských dejín som neobjavil ja. Našiel som ho v knihe Ivana Kukuljevića Sakcinskiho (1816 – 1889), významného chorvátskeho historika, spisovateľa, politika a zakladateľa chorvátskej archeológie. K
nihu vydal v roku 1863 pod názvom Borba Hrvatah s Mongoli i Tatari a zdôraznil v nej úlohu slovanských Chorvátov, Slavóncov a Slovákov pri obrane Uhorska a záchrane uhorského kráľa.
Celý príbeh námornej bitky by mohol pripomínať skôr legendu ako historickú pravdu. Nakoniec z tých čias sa traduje veľa legiend, ktoré nemajú reálny historický základ počnúc Tatármi pod Sitnom, víťazstvom Jaroslava zo Šternberka nad Tatármi pri Olomouci, zabitím vraj až 60 tisíc Tatárov chorvátskymi rytiermi na Grobnickom poli alebo víťazstvom Fridricha II. Bojovného pri Viedenskom Novom Meste. Ale kráľ Belo mal naozaj bojovú triremu a odplával na lodiach z Trogiru, vo Fejérovom diplomatári sú opisy listín s menami a s činmi a to potvrdzuje informácie Ivana Sakcinskiho.
Ale vráťme sa na začiatok k Belovej donácii. Z nej vyplýva, že spomínaný Radun trvale sprevádzal kráľa pri Jadrane a je pravdepodobné, že sa zúčastnil aj námornej bitky. Radun bol pravdepodobne Slovan a možno aj Slovák. Nie je preto vylúčené, že poznáme meno a bydlisko prvého slovenského námorného víťaza z neuveriteľnej bitky.
Na záver ešte jedna zaujímavosť. Pokiaľ viem, uhorský kráľ Belo IV. prehral všetky pozemné bitky svojho života a je preto prekvapujúce, že vyhral práve tú jedinú námornú.
Použitá literatúra
- Bužančić, R.: Majstor Radovan i nedovršeni romanički portal trogirske katedrale. Split 2010.
- Chambers, J.: The Devil’s Horsemen. Londýn 1979.
- Karbić, D./Sokol, M./Sweeney, J. R. (eds.): Archdeacon Thomas of Split History of the Bishops of Salona and Split. Lat. text Olga Perić. Budapest/New York 2006.
- Sakcinski, I. K.: Borba Hrvatach s Mongoli i Tatari. Zahreb 1863.
- Sweeney, J. R.: Thomas of Spalato and the Mongols: a Thirteenth-Century Dalmatian View of Mongol Customs. Florilegium 4, 1982, 156 – 183.
- Segeš, V./Šeďová, B. eds.: Pramene k vojenským dejinám Slovenska I/2. 1000 – 1387. Bratislava 2011.
- http://www.historyweb.sk/clanky/detail/zachranila-europu-smrt-velkeho-chana-1-cast#.U2OzrYGSyK0
- http://www.historyweb.sk/clanky/detail/turinske-platno-a-uhorsko#.U2O1a4GSyK0
- http://www.arcanum.hu/mol/lpext.dll/fejer/526/528/61b?f=templates&fn=document-frame.htm&2.0
- https://archive.org/details/borbahrvatahsmo00kuku
Obrazová príloha
Vzdelaním strojár a posledné roky kníhkupec. Venuje sa tvorbe replík byzantských emailov a amatérsky dejinám antiky a stredoveku Uhorska.