V tejto časti seriálu o významných osobnostiach stredovekej vedy sa pozrieme na vývoj na poli astronómie. Tento diel sa zároveň bude týkať prvej z dvoch veľkých európskych renesancií, ktoré predchádzali tej najznámejšej renesancii s veľkým „R“. Býva označovaná ako karolínska renesancia, pretože sa spája s vládou dynastie Karolovcov vo Franskej ríši v 8. a 9. storočí. V tomto období, niekoľko storočí pred vznikom univerzít, hrali úlohu centier vzdelanosti a bádania kláštory a katedrálne školy. Najvýznamnejší vzdelanci a myslitelia tejto doby boli mnísi alebo kňazi, ktorí zasvätili celý svoj život Bohu a štúdium a bádanie bolo súčasťou ich povolania. Zoznámte sa s jedným z nich.
Kto?
Pacifikus z Verony (okolo 776 – 844) – karolínsky klerik a vzdelanec, autor astronomickej príručky Liber compoti.
Prečo si ho treba pamätať?
Pre ľudí v stredoveku bolo presné meranie času nemenej dôležité ako pre moderných ľudí. To platilo dvojnásobne pre mníchov, ktorí mali povinnosť modliť sa v pravidelných časových intervaloch. V priebehu dňa si dokázali pomôcť slnečnými hodinami, ktoré boli známe už od staroveku. Žiaľ, pokiaľ išlo o pravidelnú nočnú modlitbu, až do vynálezu mechanických hodín neexistovalo podobne presné a dostupné zariadenie na meranie času v noci. Vodné hodiny, tzv. klepsydra, známe tiež od staroveku, síce dokázali merať čas v pravidelných intervaloch aj počas noci, tieto však neboli odvodené od prírodných javov, akými sú pohyby Slnka alebo iných nebeských telies. To znamenalo, že rôzne vodné hodiny merali čas odlišne, v závislosti od veľkosti nádrží, ktoré využívali, alebo od veľkosti otvoru, ktorým voda z týchto nádrží vytekala.
Pacifikus prišiel s vynálezom, ktorý bol elegantnejší ako vodné hodiny a opieral sa o pohyb hviezd po nočnej oblohe, bol teda relatívne univerzálny. Nazval ho horologium nocturnum, nočné hodiny. Išlo o jednoduchý, ďalekohľadu podobný prístroj so statívom, ktorý meral čas na základe relatívnej polohy severnému pólu blízkej hviezdy (polus, dnes 32H Cam, hviezda v súhvezdí Žirafy) a „počítacej hviezdy“ (computatrix, naša Polárka alebo α UMi). Pacifikus samozrejme nebol prvý, kto dokázal využiť pohyb hviezd okolo nebeského severného pólu pri určovaní času a na ďalšie astronomické výpočty. Bol však jedným z prvých Európanov, ktorí vyvinuli prístroj na meranie času dostatočne jednoduchý nato, aby ho dokázal použiť aj laik. Bol teda inovátorom v oblasti praktického uplatnenia vedeckých poznatkov.
O Pacifikovom prístroji vieme z básne, ktorú napísal na počesť svojho vynálezu, a tiež vďaka niekoľkým vyobrazeniam z 10. až 12. storočia. Vidieť na nich mnícha, ktorý hľadí na oblohu cez trubicu upevnenú na statíve (napríklad v rukopise St. Gallen, Stiftsbibliothek 18, napísanom okolo roku 1000). Súčasťou nočných hodín bol tiež pohyblivý disk upevnený na pozorovacej trubici, ktorým bolo možné otáčať tak, aby mohla byť jeho určitá časť označená zárezom nastavená na „počítaciu hviezdu“. V rukopise Avranches, Bibliothèque municipale 235, z 12. storočia sa zasa dochovali presné inštrukcie, ako nočné hodiny použiť: „Potom ako jedným okom zamieriš na severný pól skrz trubicu, musíš druhým okom zamerať počítaciu hviezdu na vrchnej časti jej obvodu.“ Hviezda, na ktorú sa pozorovateľ díva cez prístroj, je 32H Cam (polus), „počítacia hviezda“ (computatrix) je označená červenou čiarou, ktorá k nej vedie. Že ide o našu Polárku, je zrejmé z jej umiestnenia na „chvoste“ súhvezdia Malý voz (plaustrum minus). Pokiaľ sa vám zdá zvláštne, že stredovekí pozorovatelia nepoužívali na určovanie severného nebeského pólu tú istú hviezdu, ktorú používame dnes, je to preto, že pred 1200 rokmi sa dnešná Polárka v dôsledku tzv. precesie nenachádzala v blízkosti nebeského pólu. Do dnešnej pozície sa dostala až niekedy v období raného novoveku a bude v nej po niekoľko najbližších storočí.
Čím ešte prispel k rozvoju vedy?
Podobne ako mnohí jeho súčasníci, Pacifikus z Verony bol polyhistor a venoval sa astronómii, rovnako ako literatúre alebo teológii. Hoci jeho jediným dochovaným dielom je Liber compoti („Kniha o počítaní času“), poznámky z jeho pera sa zachovali vo viacerých knihách z Verony. Na ich základe vieme, že mal skutočne veľký rozhľad, od teológie a histórie po právo a geografiu, a podobne ako ďalší vzdelanci raného stredoveku zaznamenával svoje myšlienky o tom, čo prečítal, na okraj kníh. Je možné, že niektoré z týchto poznámok slúžili výučbe, keďže Pacifikus bol členom školy vo Verone.
Ako ho vnímali ďalšie generácie?
Je ťažké povedať, do akej miery bol Pacifikov prístroj vo včasnostredovekej Európe rozšírený a či bol známy mimo okruhu špecialistov. V jeho rodnej Verone ho napriek tomu v nasledujúcich storočiach oslavovali ako významného mysliteľa. V 12. storočí mu pripisovali znalosť nielen latinčiny, ale aj gréčtiny a hebrejčiny, teda všetkých troch jazykov stredovekej vedy. Podľa dokumentov z tejto doby Pacifikus údajne napísal vyše 200 kníh, počet, za ktorý by sa nemusel hanbiť žiaden moderný vedec. Tieto a ďalšie zásluhy, ktoré boli Pacifikovi pripisované po jeho smrti, sú pravdepodobne len legendou. Napriek tomu nás informujú o tom, že vo Verone vstúpil do povedomia ako významná osobnosť vedy, ktorú si pamätali miestni obyvatelia počas najbližších tristo rokov.
Niečo o období, v ktorom žil…
Pacifikova kariéra spadá do obdobia známeho ako karolínska renesancia. Toto pomenovanie získalo obdobie veľkého kultúrneho a intelektuálneho rozmachu v druhej polovici 8. a v 9. storočí podľa dynastie Karolovcov, ktorá ovládla územie dnešného Francúzska, Nemecka, severného Talianska a Beneluxu. Karolínski králi (a od roku 800 cisári) sa osobne podieľali na jej rozvoji tým, že sa zasadili za vznik verejných škôl, podporovali kláštory, ktoré boli v tomto období hlavnými centrami vzdelanosti, presadili rad reforiem a boli mecenášmi umelcov aj vzdelancov. Cisár Karol Veľký zvolal napríklad v roku 809 do Aachenu zhromaždenie odborníkov na computus, teda na počítanie času, ktorému sa venoval aj Pacifikus (dnes by sme toto zhromaždenie označili za konferenciu). Jeho výsledkom boli dva veľké zborníky zhŕňajúce súdobé znalosti o astronómii. Okrem Pacifika patril ku karolínskym vzdelancom Angličan Alkuin z Yorku, ktorého možno označiť za Karolovho neoficiálneho ministra školstva, Španiel Theodulf z Orléansu, ktorý pripravil nové, odborné vydanie Biblie, taliansky historik Pavol Diakon, írsky filozof a teológ Ján Škót Eriugena, encyklopedista Hraban Maur a jeho žiak, básnik Walafrid Strabo z dnešného Nemecka, alebo cirkevní reformátori ako Benedikt z Aniane a Hinkmar z Remešu.
Čo sa stalo s Pacifikovým dielom po jeho smrti?
Už v 8. storočí, teda pred Pacifikom, zdokonalil v islamskom svete matematik Muhammad al-Fazari astroláb, ktorý sa moslimovia naučili používať od východných kresťanov. Astroláb bolo možné použiť rovnako ako horologium nocturnum a mal ďalšie funkcie, ktoré ho robili užitočnejším. V Európe však nebol za života Pacifika a jeho súčasníkov známy. Od 9. storočia ho používali moslimovia aj v dnešnom Španielsku a v druhej polovici 10. storočia sa stal dostupným aj v zvyšnej časti Európy vďaka matematikovi Gerbertovi z Aurillacu. Hoci opisy Pacifikovho vynálezu sú dochované ešte z konca tohto storočia, v nasledujúcich storočiach ich astroláb v plnej miere nahradil. Nočné hodiny tak možno pokladať za príklad nezávislej, paralelnej invencie, pretože ich Pacifikus vynašiel bez vplyvu z arabského sveta, a zároveň predstavujú vynález, ktorý sa dlhodobo neujal, pretože predtým, než sa mohol rozšíriť, bol nahradený dokonalejším prístrojom. Pacifika tak stihol osud mnohých moderných vynálezcov, ktorí sa nikdy nestali slávnymi, aj keď prišli s novými poznatkami alebo s ich aplikáciami. Aj takýto osud je však súčasťou vedeckého bádania a pokroku.
Použitá literatúra
- Leonardi, C.: Von Pacifus zu Rather. Zur Veroneser Kulturgeschichte im 9. und 10. Jahrhundert. Deutsches Archiv für Erforschung des Mittelalters 41:2, 1985, 390 – 417. Dostupné na internete: http://www.digizeitschriften.de/dms/resolveppn/?PPN=GDZPPN000358371.
- Wiesenbach J.: Pacificus von Verona als Erfinder einer Sternenuhr. In: L. Butzer/D. Lohrmann (eds.): Science in Western and Eastern Civilization in Carolingian Times, Bazilej: Birkhäuser 1993, 229 – 250.
- La Rocca, C.: A man for all seasons: Pacificus of Verona and the creation of a local Carolingian past. In: Y. Hen/M. Innes (eds.): The Uses of the Past in the Early Middle Ages. Cambridge 2000, 250 – 277.
Obrazová príloha
bvmm.irht.cnrs.fr, wikipedia.org
Vyštudovala latinský jazyk na Masarykovej univerzite v Brne a medievistiku na Utrecht University v Holandsku. Na Kráľovskej holandskej akadémii vied (Koninklijke Nederlandse Akademie van Wetenschappen) dokončila doktorát o vedeckých komunitách v ranom stredoveku. V súčasnosti pôsobí na Huygensovom inštitúte v Amsterdame, kde sa venuje intelektuálnym sieťam a šíreniu inovácií v ranom stredoveku. Okrem HistoryWeb-u prispieva do viacerých blogov venujúcich sa histórii.