Ruiny mayských miest uprostred stredoamerickej džungle sú pre nás pripomienkou jedného z najzáhadnejších starovekých kolapsov. Počas mojej archeologickej práce v guatemalskej džungli v rámci slovenskej archeologickej misie pod vedením profesora Milana Kováča mi myšlienky o kolapsoch starých civilizácií prichádzali na um veľmi často. Staviteľov týchto miest identifikujeme ako Mayov, ako boli označení ešte počas výprav Krištofa Kolumba, sami seba tak však nevolali. Pravdepodobne žiadny kolektívny názov u nich neexistoval – pomenúvali sa podľa jednotlivých miest (Text vychádza z autorovej pripravovanej knihy – Sila zániku. Kolapsy starovekých a stredovekých spoločností. Knihu môžete podporiť a získať na StartLabe).
Mayovia sú vďaka pop-kultúre často opradení mystériom a tajomnom. Naplno sa to prejavilo v roku 2012, keď mal podľa ich kalendára údajne nastať koniec sveta. Išlo však len o zlú interpretáciu mayského kalendárneho systému. Ich záhadnosť podporil aj známy americký megalomanský blockbuster amerického režiséra Rolanda Emmericha – 2012. Kolaps klasických Mayov vyvoláva podobnú vlnu záujmu ako výskum zániku Západorímskej ríše. K problematike bolo publikované obrovské množstvo serióznej aj menej vážnej literatúry.
Civilizácia Mayov existovala na území dnešného Mexika (štáty Yucatán, Campeche, Quintana Roo, Tabasco a Chiapas), Guatemaly, Belize a západných častí Salvádoru a Hondurasu. Osídlenie v priestore mayskej civilizácie sledujeme už v tzv. archaickom období (7000–2000 pred Kr.). V tzv. strednej predklasickej fáze (1000–400 pred Kr.) ovplyvnili vývoj v oblasti Olmékovia, ktorých sídla sa nachádzali prevažne v priestore Mexického zálivu. Olmékovia sa považujú za „materskú“ kultúru mnohých mezoamerických civilizácií. Vývoj postupne pokračoval až ku klasickej mayskej civilizácii, ktorej definitívny koniec nastal v 9.–10. storočí po Kr. Aj po kolapse klasických Mayov ich vývoj ešte pokračoval v tzv. poklasickom období (9./10. storočie až 1524 po Kr.), keď sa mayská spoločnosť transformovala a osídlila hlavne sever polostrova Yucatán (centrá ako Chichen Itza alebo Mayapan).
V laickej verejnosti sa často objavuje názor, že kolaps kultúry Mayov bol náhly a stavitelia pyramíd jednoducho a nečakane zmizli v hustej stredoamerickej džungli. Pritom nie je nič ďalej od pravdy ako podobné teórie o náhlom rozplynutí sa a zmiznutí mayskej civilizácie. Pre zaujímavosť, dnes je dokonca mayská populácia v Strednej Amerike väčšia, ako je počet obyvateľov Slovenska.
Až na jednu výnimku nevytvorili Mayovia jednotný štát, na ich území vznikali hlavne mestské štáty s rôznym zriadeniami. V tomto sa podobali na iné staroveké civilizácie, ako boli napríklad starovekí Sumeri a Gréci. Na území Strednej Ameriky sa im podarilo vytvoriť zložitú a komplexnú spoločnosť, ktorá sa preslávila svojimi pyramídovými stavbami, dokonalými kalendármi a prepracovaným náboženstvom.
Žiaľ, španielski dobyvatelia spolu s katolíckymi misionármi nám spálili takmer všetky písomné záznamy starých Mayov. Je to obrovská kultúrna škoda, dodnes sa zachovalo len niekoľko mayských kódexov. Mayské písmo malo sofistikovaný systém. Našťastie bolo z veľkej časti rozlúštené a my môžeme čerpať aspoň strohé informácie z mayských dejín. Mayskí panovníci vztyčovali kamenné stély, ktoré sú pokryté informáciami o ich činoch a o oslavách sviatkov. Rovnako poznáme mayské texty z rôznych predmetov bežnej potreby, ale nik nám už nenahradí spálené mayské knihy. Veľa sme sa o Mayoch dozvedeli zo správ katolíckych misionárov, asi najznámejšie dielo je od španielskeho biskupa Diega de Landa. Paradoxne, práve Diego de Landa viedol „súkromnú“ krížovú výpravu proti mayským písomnostiam a nechával ich páliť.
Päť kolapsov?
V skutočnosti sa v mayskej spoločnosti vyskytlo až päť udalostí, ktoré by sme mohli označiť slovom kolaps. Prvý kolaps sa vyskytol na konci predklasického obdobia (2000 pred Kr.–300 po Kr.) a súvisí s pádom vtedajšieho dominantného mayského mesta – El Miradoru – niekedy okolo polovice 2. storočia po Kr. Obdobie prevahy El Miradoru (dobové meno asi Chi Cha´) bolo pravdepodobne jediným obdobím mayských dejín, keď môžeme uvažovať o existencii centralizovanej ríše. Tikal a Calakmul, ktoré sa dostali k moci neskoršie, by sa dali skôr prirovnať k starovekým Aténam a Sparte, čiže boli skôr hegemónmi v rámci rôznych mayských zoskupení. Príčinou ich pádu bol pravdepodobne vojenský konflikt s budúcou „Rímskou ríšou“ Mezoameriky – Teotihuacánom. 
Nemožno vylúčiť, že do koalície proti El Miradoru sa zapojili aj ostatné mayské štáty. Dominantným centrom sa stalo mesto Tikal, ktoré leží v dnešnom kraji Petén v Guatemale.
Druhý kolaps opäť súvisel s vojenskými ťaženiami ríše Teotihuacán. Niekedy okolo roku 378 po Kr. prenikol do oblasti mayských miest vojvodca Siyaj K´hak´ s mohutnou armádou. Siyaj K´hak´ je v mayských dejinách podobnou postavou ako Alexander Macedónsky v klasických dejinách staroveku. Jeho armáda bola vybavená u Mayov dovtedy neznámou zbraňou – oštepmi atl-atl. Táto zbraň predlžovala dolet a priebojnosť bežného oštepu a aj ona pomohla k víťazstvu Teotihuacánu, i keď kľúčovým bol predsa len jeho strategický génius Siyaj K´hak´. Podľa zachovaných nápisov bol v mayskej oblasti nastolený „nový poriadok“.
Siyaj K´hak´ sa stal katom kráľov. Popravoval celé mayské dynastie (aj kráľa Tikalu) a nastoľoval na čelo štátov buď teotihuacánskych princov, alebo elitných kolaborantov. Všetkých potom podriadil veľkému vládcovi menom Jatz´om Ku, ktorý vládol vo vyše 2000 km vzdialenom meste Teotihuacán. Sihyaj K´ahk´ sa pravdepodobne stal miestodržiteľom a podliehali mu všetci mayskí králi v oblasti.
Postupne sa mayský svet odpútal od teotihuacánskej hegemónie, ale od druhej polovice 6. a v priebehu 7. storočia po Kr. môžeme sledovať tretí mayský kolaps. Presnejšie kolaps tikalskej hegemónie. V roku 562 po Kr. bol Tikal a jeho zväz mestských štátov napadnutý mocným zoskupeným vedeným Naranjom, pravdepodobne v spolupráci s najväčším nepriateľom Tikalu – Calakmulom a jeho satelitmi. Calakmul sa nachádzal v dnešnom mexickom štáte Campeche. Proti takejto presile z dvoch strán nemal tikalský zväz šancu, bol porazený a takpovediac rozdrvený na prach.
Tikal a Calakmul si okolo seba postupne vytvorili mocné aliancie vazalov, až napokon, práve v polovici 6. storočia po Kr., stáli proti sebe ako dve mayské superveľmoci. Ich stret nebol celkom priamy, konflikt sa viedol najskôr prostredníctvom vojen so spojencami spojencov. Práve preto to bolo mesto Caracol z územia dnešného Belize spolu so svojimi spojencami, kto v masívnom útoku od juhu, koordinovanom práve Calakmulom, ktorý zaútočil od severu, porazilo tikalskú alianciu. V oblasti nastal vyše storočný hiát v osídlení, ale týkal sa len Tikalu a jeho spojencov.
Posledný vzostup Tikalu
V roku 682 po Kr. nastúpil na trón v Tikale panovník Jasaw Chan K´awiil (682–734 po Kr.). Práve s jeho menom súvisí obnovenie moci mesta. Porazil odvekého rivala Tikalu Calakmul a donútil ho platiť tribút. S Jasawom Chanom K´awiilom sa spája aj nový rozkvet mayskej kultúry a umenia na prelome 7. a 8. storočia po Kr. Väčšina známych stavieb z Tikalu pochádza práve z tohto obdobia.
Súčasne sa však začal objavovať, spočiatku veľmi nenápadne, neskôr čoraz jasnejšie, jeden nechcený paradox víťazstva Tikalu. V tom čase už bola mayská spoločnosť natoľko komplexná a politicky zložitá, že tikalské víťazstvo, ktoré na jednej strane prinieslo nebývalú prosperitu, si vyžadovalo de facto správu nad celým vtedajším mayským svetom. Na úlohu vedenia tohto sveta, zloženého z komplikovaných, rozporuplných a geopoliticky ťažko kontrolovateľných záujmov, však Tikal nebol celkom pripravený. Pravdepodobne aj vplyvom etník z územia dnešného Mexika, ktoré nahradili Teotihuacán, sa mayský svet ocitol v chaose. Neexistoval žiadny výrazný hegemón a ako adekvátne poznamenal profesor M. Kováč: „…zrazu sa každý dedinský starosta cítil byť kráľom a svojho syna vyhlásil za následníka trónu.“
Príčiny všetkých doteraz spomínaných mayských kolapsov sa hľadajú vo vojnových konfliktoch s vonkajším (Teotihuacán) i s vnútorným nepriateľom (Tikal vs. Calakmul). Určite však možno diskutovať, či v skutočnosti išlo o kolapsy celej mayskej spoločnosti. V niektorých oblastiach bolo síce prerušené osídlenie, ale neskôr bolo obnovené. Rovnako nemáme zachytené zmeny, ktoré zmenili celú mayskú spoločnosť (čo však už nemožno povedať o poslednom mayskom kolapse, opísanom nižšie). Niektoré zmeny boli len lokálne – napríklad pád Tikalu.
V piatom mayskom kolapse boli zmeny také výrazné, že zmenili celú mayskú spoločnosť. Ide o mayský kolaps v 9. a v 10. storočí po Kr. Podľa môjho názoru sa korene tohto pre niekoho tajomného kolapsu dajú hľadať už v ére posledného vzostupu Tikalu na konci 7. storočia. Mayská spoločnosť bola tvorená zložitým systémom vzťahov. Rovnako ako v starovekom Grécku fungoval Peloponézsky a Aténsky námorný spolok, aj u Mayov nachádzame dve veľké vzájomne súperiace zoskupenia. V mayskom svete existovali dve mocné zoskupenia mestských štátov, na ktorých čele stáli mestá Tikal a Calakmul. Spoločenský systém bol dostatočne zložitý, a to napriek tomu, že u Mayov nedošlo k centralizácii, ako to bolo v iných starovekých spoločnostiach (napríklad Rímska ríša, Teotihuacán atď.). Len čo bol tento systém narušený, v mayskom svete nastal chaos, umocnený azda aj nárastom populácie v už aj tak hustom mayskom osídlení v období 7. až začiatku 9. storočia po Kr.
Posledný kolaps
V priebehu 9. a na začiatku 10. storočia po Kr. sa prestali objavovať mayské nápisy – akoby nikto necítil potrebu informovať o udalostiach, ktoré sa stali. Ľudia pravdepodobne opustili svoje domovy a časť z nich sa usadila na severe polostrova Yucatán, kde pokračovali v budovaní svojej civilizácie (mestá Chichen Itza, Mayapan, Lamanai a ďalšie). Niekedy sa zdá, akoby južné klasické mayské centrá „náhle“ zmizli v pralese. V niektorých oblastiach sa predpokladá redukcia obyvateľstva až na 10 % pôvodného stavu. Zanikol diaľkový obchod a zmenšil sa aj objem produkcie tovaru.
V jednotlivých mayských regiónoch mohol kolaps prebiehať rozdielne a v inom období. Napríklad v regióne Petexbatun (centrá Dos Pilas a Aguateca) mohol začať už v 8. storočí. Kolaps mayských centier teda vôbec nebol rýchly, ale trval niekoľko storočí. Niektoré mestá, ako napríklad Caracol, prežili až do 11. storočia.
Postupne sa objavilo viacero teórií, prečo zmizli klasické mayské mestá a zostali len tie na severe polostrova Yucatán. Za možné príčiny sa považovali vojny, epidémie, klimatické zmeny alebo ekologická katastrofa. To, že sa Mayovia zúčastňovali vojen viac ako ochotne, je zrejmé už z predchádzajúcich riadkov. Ani pri poslednom mayskom kolapse sa vojna ako jeden z faktorov nedá vylúčiť. Rovnako však nemusí byť príčinou, ale pravdepodobne skôr dôsledkom zmien. O výskyte epidémií v klasických mayských dejinách nemáme dostatok informácií. Vieme len o chorobách, ktoré do oblasti priniesli európski kolonizátori v 15. storočí. Tí rozšírili okrem iných aj epidémie pravých kiahní a salmonelózy, ktoré tvrdo postihli všetky americké civilizácie.
Hypotézu o vojnových konfliktoch ako o hlavnej príčine úpadku mayského sveta rozvíja americký antropológ a archeológ A. Demarest. Príčiny kolapsu klasických Mayov vidí vo vzrastajúcich politických problémoch, ktoré spôsobili aj vzplanutie endemických vojenských konfliktov, čo malo za následok zníženie počtu obyvateľov, či už v dôsledku zvýšenej úmrtnosti alebo migrácie. Kolaps mal pritom prebiehať postupne a vo viacerých fázach. O ťažkých časoch svedčí aj budovanie a rozvoj opevnení koncom obdobia mayských dejín. Rovnako sú v prameňoch zachytené popravy celých dynastií. Vôbec nemuselo ísť len o medzištátne konflikty, mohli sa rozšíriť aj vnútorné revolty proti elitám. Celý kolaps by sa v takom prípade dal chápať ako odstránenie elít. Takejto interpretácii by neodporovali ani výsledky výskumov v stredoamerickej džungli, ktorých väčšina sa zameriava práve na sídla elít, ktoré sú v hustej vegetácii ľahšie identifikovateľné. Na druhej strane výskum sídlisk bežných ľudí sa realizuje ťažšie, preto si nemôžeme byť stopercentne istí, či kolaps v konkrétnom prípade znamenal len zmenu zachytenú v archeologickom prejave elitnej vrstvy populácie. Nie vždy preto vieme povedať, či kolaps zasiahol všetky zložky spoločnosti.
Mnohé konflikty, tak ako aj v iných starobylých civilizáciách, mohli súvisieť s dynastickými spormi. Po smrti panovníka mohli na trón nastúpiť tak jeho synovia, ako aj jeho bratia, či dokonca manželky alebo dcéry. Pri popularizácii mayskej histórie sa často používa prirovnanie k realite stvárnenej v úspešnom televíznom seriáli Hra o tróny. A takáto analógia naozaj nemusí byť veľmi ďaleko od pravdy. Konflikty medzi jednotlivými mestami mohli viesť k rozpadu celého systému a k vytvoreniu mnohých lokálnych súperov. Podobné procesy sme mohli zaznamenať aj v moderných dejinách, či už to boli konflikty v Juhoslávii, v Somálsku alebo v Sýrii.
Niektorí bádatelia uvažujú aj o možnosti, že ľudia „hlasovali“ nohami a ušli na sever, ďaleko od elít. Uvažujú tak na základe toho, že napríklad v meste Chichen Itza chýbajú niektoré typy budov, ktoré využívali hlavne elity. V Mayapane zas na čele mestského štátu evidujeme akúsi radu, čo sa môže zdať byť v kontraste oproti predchádzajúcemu obdobiu, keď väčšinou vládli rôzni králi a kráľovné. Ani takéto záznamy nemusia nutne znamenať vymiznutie elít. Podobne ako pred kolapsom Starej ríše v Egypte či pred archeologicky zachytenými spoločenskými transformáciami v halštatskom období strednej Európy mohli elity príchod komplikácií tušiť, o čom by svedčilo realizovanie množstva stavieb na konci klasického predkolapsového mayského obdobia.
O zmenách medzi elitami hovorí aj americký antropológ Arthur Demarest, ktorý uvádza štyri okruhy problémov. V mayskom svete mohli elity okrem panovníkov a ich rodiny tvoriť aj kňazi, bohatí obchodníci či bojovníci. Prvú skupinu problémov vyvolávali veľké investície elít do stavebných projektov a umenia, ktoré využívali na svoju osobnú a politickú propagandu. Druhý okruh problémov vidí Demarest v náraste početnosti vládnucej vrstvy, k čomu došlo v dôsledku častého uzatvárania politických aliancií a polygamie elít. To zároveň vyvolávalo tretiu kategóriu problémov, konkrétne narastajúce konflikty medzi súperiacimi elitami. Poslednou príčinou vedúcou ku kolapsu bola neschopnosť elít riešiť bežné spoločenské a ekonomické problémy. Prílišné zameranie vyššej vrstvy na vojenstvo a praktizovanie kultu, často spojené s osobnou propagáciou, ju robilo neschopnou riešiť možné bežné problémy, napríklad demografický rast alebo zmeny klímy či ekologické komplikácie. Všetky problémy elít vytvárali tlak i na ostatné obyvateľstvo.
Veľké sucho a environmentálne problémy
Už na začiatku 20. storočia sa objavila teória o megasuchu, ktoré rozvrátilo klasické mayské mestá. Zmienky o suchu, ktoré postihlo oblasť Mayov, sa vyskytujú aj v starších písomných záznamoch, ako je spis Diega de Landa, či neskorší text v mayskom jazyku – Chilam Balams.
Teóriu o megasuchu podporujú aj niektoré prírodovedné výskumy. Na viacerých mayských lokalitách bola napríklad dokázaná suchá perióda v období medzi 8. až 11. storočím po Kr. Problémom týchto dát je fakt, že pochádzajú väčšinou zo severu Yucatánu, zatiaľ čo Maymi najhustejšie osídlené oblasti boli na juhu. Naopak, mayské osídlenie severu polostrova Yucatán sa práve v tomto období začalo rozvíjať, preto sucho nemuselo byť príčinou kolapsu.
Mnohé mayské mestá sa navyše nachádzali v oblastiach, kde ani predtým nemali pravidelný prísun vody a napriek tomu sa rozvinuli a dokázali úspešne realizovať aj poľnohospodársku činnosť. Ak aj sucho bolo určujúce, určite nebolo jedinou príčinou zániku mayských miest.
Existovali však aj veľké mayské centrá, ktoré vznikli pri zdrojoch vody. Sucho mohlo byť jedným z faktorov aj pri starších mayských kolapsoch. Pri riešení týchto otázok môže veľmi pomôcť laserové mapovanie v guatemalskom kraji Petén, ktorého súčasťou je aj tím slovenských archeológov, pretože vďaka nemu budeme poznať presnejší rozsah a štruktúru mayského osídlenia v pralese.
Poškodenie prírodného prostredia totálnou mayskou urbanizáciou považuje za jeden z faktorov kolapsu aj známy americký publicista Jared Diamond. Okrem sucha a vojenských konfliktov uvádza i narušenie prírodného prostredia, ktoré ilustruje na príklade mesta Copán v dnešnom Hondurase, kde mala v dôsledku intenzívnej poľnohospodárskej činnosti a výrubom stromov nastať erózia terénu, ktorá negatívne vplývala na úrodnosť pôdy. Drevo sa používalo ako kurivo a pri stavebnej činnosti, kam patrí aj výroba omietky. Takmer všetky mayské stavby boli omietnuté. V období od polovice 7. storočia do polovice 9. storočia po Kr. nachádzame na kostrách obyvateľov Copánu známky chorôb a podvýživy. Diamond to dáva do súvislosti s poškodením prírodného prostredia. Paralely vidí aj pri ostatných mayských centrách. Proti Diamondovu názoru však existuje argument. Mayovia intenzívne obhospodarovali pôdu a rúbali lesy 2 000 rokov – mali tak dostatok času na vyrovnanie sa s podobnými problémami. Dáta získané z oblasti Petexbatun, kde prvý raz objavili príznaky kolapsu, navyše nehovoria o ekologických problémoch nič.
Mayské poľnohospodárstvo bolo na vysokej úrovni – Mayovia poznali napríklad obrábanie pôdy s využitím úhoru v poľnohospodárskom systéme, a často nechávali pôdu ležať ladom. Názory, že intenzívna poľnohospodárska činnosť bola príčinou mayského kolapsu, vyvracajú viaceré doterajšie výskumy. Negatívne mohli pôsobiť skôr iné faktory súvisiace s poľnohospodárskou produkciou, napríklad jednostranné zameranie na rastlinné monokultúry.
Najpravdepodobnejšou príčinou posledného mayského kolapsu sú podľa môjho názoru pretrvávajúce vnútorné rozpory, ktoré mohli mať rôzny charakter – či už išlo o dynastické spory, o konflikt ľudu s elitami, alebo o napätie medzi jednotlivými mestami. Rovnako mohlo na komplexný mayský systém dvoch zoskupení vedených Tikalom a Calakmulom vyvolávať tlak zvýšenie počtu obyvateľov. Možno stačilo, ak v tomto systéme začal zlyhávať jeden štát, jedno „koliesko stroja“, a mayské súkolie sa rozpadlo. Napriek tomu, že sa klimatické zmeny a rôzne katastrofy ešte plnohodnotne nepotvrdili, tieto hypotézy sa úplne vylúčiť nedajú. Možno stačilo len nejaké menšie lokálne sucho, ktoré spustilo dominový efekt vedúci ku kolapsu.
Text vychádza z autorovej pripravovanej knihy – Sila zániku. Kolapsy starovekých a stredovekých spoločností. Knihu môžete podporiť a získať na StartLabe:
Literatúra:
- Canuto, M. A./ Estrada-Belli, F./ Garrison, T. G./ Houston, S. D./ Acuña, M. J./ Kováč, M./ Marken, D./ Nondédéo, P./ Auld-Thomas, L./ Castanet, C./ Chatelain, D./ Chiriboga, C. R./ Drápela, T./Lieskovský, T./ Tokovinine, A./ Velasquez, A./ Fernández-Díaz, J. C./ Shrestha, R.: Ancient lowland Maya complexity as revealed by airborne laser scanning of northern Guatemala. Science 28 Sep 2018: Vol. 361, Issue 6409, eaau0137, 1–17.
- Culbert, T. P.: The Collapse of Classic Maya Civilization. In: Yoffee, N./ Cowgill, G. L. (ed.): The Collapse of Ancient States and Civilizations. Tucson 1988, 2003, 69–101.
- Demarest, A.: Ancient Maya. The Rise and Fall of a Rainforest civilization. Cambridge 2004.
- Diamond, J.: Kolaps. Proč společnosti zanikají a přežívají. Praha 2008.
- Haug, G. H./ Günther, D./ Peterson, L. C./ Sigman, D. M./ Hughens, K. A./ Aeschlimann, B.: Climate and the Collapse of Maya Civilization. Science 14 Mar 2003:
Vol. 299, Issue 5613, 1731–1735. - Hodell, D. A./ Curtis, J. H./ Brenner, M.: Possible Role of Climate in the Collapse of Classic Maya Civilization. Nature 375 (6530), June, 1995, 391–394.
- Houston, S. D./Inomata, T.: The Classic Maya. Cambridge 2009.
- Iannone, G. (eds.): The Great Maya Droujghts in Cultural Context. Case Studies in Resilience and Vulnerability. Boulder 2014.
- Kepecs, S./ Masson,M.: Political organization in Yucatán and Belize. Smith, A. K./ Berdan, F. F. (eds.): The Postclassic Mesoamerican World. Salt Lake City 2003.
- Kováč, M.: Mayské kolapsy. Historická revue 8, ročník XXIII, Bratislava 2012, 51–56.
- Kováč, M.: Päť pádov mayského mesta Uaxactún. In: B. Kovár – M. Ruttkay (eds.): Kolaps očami archeológie. Nitra 2019, 75–90.
- McAnany, P. A./Negrón, T. G.: Bellicose Rulers and Climatological Peril? Retrofitting Twenty-First-Century Woes on Eighth-Century Maya Society. In: P. A. McAnany/N. Yoffee (Eds.): Questioning Collapse. Human Resilience, Ecological Vulnerability and the Aftremath of Empire. Cambridge 2010, 142–175.
- Middleton, G. D.: Understanding Collapse. Ancient History and Modern Myths. Cambridge 2017.
- Turner II, B. L.: Prehistoric Intensive Agriculture in the Mayan Lowlands. Science 12, Vol. 185, No. 4146, July, 1974, 118–124.
- Obrazová príloha: autor, wikipedia.org, Kimbell Art Museum, Francisco Estrada-Belli, Holmul archaeological project, F. Catherwood, A. M. Maroño.
vyštudoval archeológiu a históriu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Zúčastnil sa archeologických expedícií vo Francúzsku, v Kuvajte, v Guatemale a v Sudáne. Pracuje v Archeologickom ústave SAV v.v.i. Voľný čas venuje portálu HistoryLab.sk. Je spoluautorom a editorom kníh Kolaps očami archeológie, Archaeology of Failaka and Kuwaiti coast, História pre zaneprázdnených 1 a 2, Epidémie v dejinách a Klíma v dejinách. Napísal aj knihu Sila zániku: Kolapsy starovekých a stredovekých spoločností.