Pojem „Pyrrhovo víťazstvo“ je jedným z najznámejších slovných spojení vôbec. Označuje víťazstvo, ktoré je vďaka stratám, ktoré víťaz pri jeho získaní utrpel, pre neho vlastne bezcenné, ba až škodlivé. Priblížme si osud človeka, ktorého pestrý život dal vzniknúť tejto nesmrteľnej fráze.
Pyrrhova mladosť
Pyrrhos sa narodil v roku 319 alebo 318 pred Kristom ako syn epirského kráľa Aecida a Fthye, ženy z Tesálie. Mal dve sestry, jedna sa stala ženou jedného z ďalších slávnych veliteľov tohto obdobia, Demetria Poliorkéta. Pyrrhos bol bratrancom (hoci len z druhého kolena) samotného Alexandra Veľkého. Práve pamiatka mŕtveho velikána mala (nielen) na Pyrrha silný vplyv. Alexander dokázal dobyť svet a stal sa tak príkladom pre všetkých dostatočne ambicióznych následníkov. Obrovské impérium sa krátko po jeho smrti rozpadlo vplyvom bojov medzi jednotlivými Alexandrovými veliteľmi, ktorí sa začali nazývať diadochovia. V roku 313 pred Kr. bol Pyrrhov otec Aecidas porazený a zabitý vojskom jedného z najvýznamnejších diadochov – Kassandra. Pyrrhos bol vychovaný ženou vládcu jedného z ilýrskych kmeňov, u ktorého našiel útočisko po dobrodružnom úteku z vlasti. Ilýri ho v roku 306 pred n. l. znova dosadili na trón a Kassandros ho o štyri roky neskôr opäť vyhnal. Mladý Pyrrhos sa tak stal dôstojníkom pod svojím švagrom, už spomínaným Demetriom Poliorkétom. V roku 301 pred Kr. sa mladý Pyrrhos zúčastnil na rozhodujúcej bitke pri Ipse, kde bola armáda Demetria a Demetriovho otca Antigona porazená spojenými vojskami Kassandra, Seleuka a Lysimacha. Hoci ich vojsko prehralo, Pyrrhos už tu prejavil svoje bojové kvality.
V roku 298 pred n. l. sa pri príležitosti uzavretia mieru medzi Demetriom a vládcom Egypta Ptolemaiom I. stal rukojemníkom v Alexandrii. Oženil sa tu s Antigonou, Ptolemaiovou nevlastnou dcérou. Svokor následne podporil svojho zaťa pri návrate do Epiru a Pyrrhos sa opäť stal kráľom. Rýchlo sa zbavil aj svojho spoluvládcu Neoptolema, ktorého dal zavraždiť, potom čo sa dozvedel o úkladoch namierených proti sebe. Následne využil príležitosť, zaútočil na švagra Demetria a zmocnil sa Macedónie. Po tomto víťazstve mu Epirčania udelili prezývku Orol. Jeho radosť však netrvala dlho a z Macedónie bol vyhnaný ďalším mocným diadochom – Lysimachom. Sklamaný Pyrrhos sa musel poohliadnuť po nových možnostiach.
V Alexandrových stopách
Príležitosť sa naskytla čoskoro. V Itálii Rím neustále rozširoval svoju moc, podrobil si Etruskov a Samnitov a tlačil na grécke kolónie na juhu polostrova. Tie sa začali obzerať po ochrancovi a v Pyrrhovi našli vhodnú osobu. Celá vojna sa začala sporom Ríma s Tarentom ohľadne útoku Grékov na rímske lode, pričom bolo niekoľko lodí potopených a jedna zajatá. Tarenťania odmietli a urazili rímskych vyslancov a vediac, že sami nemajú v boji šancu, obrátili sa na Epiros. Pyrrhos ich ponuku prijal, jeho cieľom však nebolo len pomôcť gréckym mestám. Jeho ciele boli veľkorysejšie. Chcel dobyť celú Itáliu a vytvoriť z nej svoju ríšu, potom pokračovať na Sicíliu a do Kartága. S pomocou takto získaných zdrojov by mohol ľahko opätovne dobyť Macedóniu a celé Grécko.
Lysimachos aj Seleukos nedávno zahynuli násilnou smrťou a Pyrrhos sa dohodol s novým vládcom Macedónie Ptolemaiom Keraunom. Ten mu dal 20 vojnových slonov. Pyrrhos sa dohodol aj so starým spojencom, kráľom Ptolemaiom II., panujúcim v Egypte. Egyptský vládca sľúbil, že pošle 9000 vojakov a ešte 50 slonov na obranu Epiru, pokiaľ bude Pyrrhos a jeho armáda v Itálii.
Pyrrhos poslal najprv Kinea s 3000 mužmi do Tarentu, následne sa v roku 280 pred Kr. sám vylodil v Itálii po dobrodružnej plavbe, keď jeho loďstvo rozohnala búrka. Okrem slonov si priviezol 20 000 pešiakov, 3000 jazdcov, 2000 lukostrelcov a 500 prakovníkov. Všetci jeho vojaci boli profesionáli a očakávali, že si s rímskou občianskou armádou ľahko poradia. Navyše mohli počítať, že ich armádu posilnia italskí Gréci, Samniti, Lukánci a Bruttiovia.
Rimania postavili štyri armády a najväčšia z nich sa vydala na juh. Obe strany sa stretli pri Heraclei. Rimania mali miernu početnú prevahu. Mala to byť prvá zrážka dvoch legendárnych vojenských systémov staroveku, macedónska falanga proti rímskym légiám. Bola to strašná bitka. Falanga zaútočila sedemkrát a predsa nebola schopná preraziť rímsku líniu. Keď na kráľa priveľmi dotierali nepriatelia, vymenil si brnenie s jedným vojakom zo svojej družiny a toho následne zabili. Pyrrhovi sa len jazdou pozdĺž vlastnej línie s odkrytou hlavou podarilo povzbudiť vojakov, ktorí videli, že stále žije. Bitku nakoniec rozhodli slony, ktoré splašili rímsku jazdu a zahnali légie. Bolo to však Pyrrhovo víťazstvo, a to doslova. Kráľ stratil asi 4000 mužov, nepriateľ 7000.
Pyrrhos následne pochodoval na sever, k boju s armádou brániacou Rím sa však neodhodlal. Konzuli prejavili veľkorysosť, keď kráľa upozornili na úklady jeho osobného lekára. Ten poslal Rimanom list, v ktorom ponúkol, že by za úplatu mohol kráľa otráviť. Pyrrhos ničomníka potrestal a láskavosť oplatil: prepustil bez náhrady vojnových zajatcov. Následne ponúkol nepriateľom mier, a hoci v senáte o návrhu prebehla aj diskusia, Rimania zásadne uzatvárali mier len z pozície víťaza.
Pyrrha posilnili italskí spojenci a v roku 279 pred n. l. sa pri Ascule odohrala druhá bitka. Každá zo strán postavila do poľa približne 40 000 mužov a Rimania si proti slonom pripravili vozy. Bitka trvala dva dni, nakoniec boli Rimania porazení a zahnaní do tábora. Grécke straty boli však opäť vysoké, asi 3500 mužov, hoci Rimanov padlo ešte viac – 6000.
Kráľ, ktorý bol v boji zranený oštepom, povedal po bitke slová, ktoré sa stali preslávenými a ktoré definujú pojem prázdneho, čiže Pyrrhovho víťazstva: „Ešte jedno také víťazstvo nad Rimanmi a sme stratení“ (Plutarchos). Mal pravdu. Jeho padlí veteráni boli nenahraditeľní, armádu mohol doplniť len nie veľmi spoľahlivými spojencami. Rimania naproti tomu mohli povolať nových a nových občanov – vojakov – a mohli si teda dovoliť vybojovať novú bitku.
O rok neskôr sa Pyrrhovi, ktorý bol stále v Itálii, naskytli dve možnosti. Prvou bola žiadosť gréckych miest na Sicílii, aby im pomohol vyhnať z ostrova Kartágincov. Druhou možnosťou bolo vrátiť sa do Macedónie, ktorej vládcu Ptolemaia Kerauna zabili útočiaci Gali. .Pyrrhos sa vybral na Sicíliu a dosiahol tu úspech. Vyhlásili ho za sicílskeho kráľa, ale mierové rokovania s Kartágom stroskotali na tom, že nepriateľ ešte stále ovládal mocnú pevnosť Lilybaeum.
Pyrrhos pevnosť obľahol, ale potreboval loďstvo, aby ju mohol odrezať od zásobovania. Požiadal preto sicílskych Grékov o mužov a peniaze, aby mohol postaviť dostatočne silnú flotilu. Tým sa však pomáhať nechcelo a Pyrrhos musel na nich zapôsobiť silou. Atmosféra na ostrove sa obrátila proti nemu a musel do miest umiestniť svoje posádky. Nespokojní a zradní Gréci si na pomoc proti nemu dokonca pozvali svojich úhlavných nepriateľov – Kartágincov. Pyrrhos ich porazil, ale uvedomil si, že Sicíliu len silou neudrží. Navyše k nemu dorazili samnitskí a tarentskí vyslanci, ktorí mu oznámili, že Rím si už podrobil všetky grécke mestá v Itálii okrem Tarentu. Kráľ sa rozhodol pre návrat, pričom pri odchode prehlásil, že na Sicílii zanecháva vhodnú pôdu pre zápas medzi Kartágom a Rímom.
Za roky, ktoré bol nepriateľ preč, Rím nezaháľal. Proti Pyrrhovi teraz stála armáda silnejšia, než akú mal on sám. Nočný útok na nepriateľa sa Pyrrhovi nepodaril a došlo k tretej bitke. Rimanom sa nakoniec podarilo zahnať slony medzi falangu, a tak ju rozbiť. Bitka sa skončila rímskym víťazstvom. Grécke straty boli ešte väčšie ako predtým a prišli aj o všetky slony. Rimania potom zajaté slony viedli v triumfe.
Pyrrhos ešte požiadal o pomoc ostatné helenistické štáty, ale márne. Neostala mu iná možnosť, ako sa s biednym zvyškom kedysi mocného vojska, konkrétne s 500 jazdcami a 8000 pešiakmi vrátiť domov.
Posledné výpravy a odkaz
Hoci bola jeho armáda a pokladnica značne oslabená, bojovný kráľ sa vrhol do novej vojny. Zaútočil na nového vládcu Macedónie Antigona Gonata, prekvapivo ho porazil a zmocnil sa kráľovstva. Roku 272 pred Kr. požiadal Pyrrha o pomoc Kleonymos, syn bývalého spartského kráľa, ktorý bol vo vyhnanstve. Pyrrhos si uvedomil, že dosadiť za vládcu Sparty Kleonyma ako svojho vazala by bolo výhodné. Vydal sa na juh, ale nečakane silný odpor zmaril jeho útok na Spartu a po príchode spartských posíl sa musel stiahnuť. V boji padol dokonca aj jeho syn Ptolemaios. Pyrrhos následne utíšil svoj žiaľ tým, že vlastnoručne pobil mnoho nepriateľov.
Potom zaútočil na Argos, aby podporil jednu zo súperiacich strán v meste, ale obyvatelia a Antigonova posádka sa postavili na odpor. Pyrrhos sa osobne zúčastnil boja v úzkych uličkách, ale stará žena, ktorá bránila svojho syna, na ktorého kráľ útočil, mu zo strechy hodila na hlavu škridlu. Kráľa tento úder omráčil a Antigonovi vojaci ho odvliekli do chodby v jednom dome. Pyrrhos sa začal preberať a tu mu jeden z nepriateľov menom Zopyros odsekol hlavu. Kráľovo telo preniesli a pochovali v jeho hlavnom meste Ambracii.
Keď sa Tarenťania dozvedeli o smrti ich mocného spojenca, vzdali sa Rimanom. O dva roky nato padlo aj posledné grécke mesto v Itálii – Regium. Rím bol teraz pánom celého polostrova na juh od rieky Pád a začal poškuľovať po Sicílii. Kráľova predpoveď sa mala čoskoro naplniť.
Pyrrhos vybojoval mnoho víťazstiev, napriek tomu sa mu kráľovstvo rozšíriť nepodarilo a zahynul na vrchole svojich síl. Jeho dedičstvo tak nepretrvalo.
Pyrrhos bol ako veliteľ mimoriadne uznávaný nielen za života, ale aj po smrti. Podľa apokryfného príbehu sa asi osemdesiat rokov po Pyrrhovej smrti stretli v Efeze dvaja veľkí súperi, Hannibal a Scipio Africanus. Scipio, ktorý pred niekoľkými rokmi Hannibala porazil pri Zame, a tak vyhral pre Rím druhú púnsku vojnu, sa slávneho Kartáginca opýtal, koho pokladá za najlepšieho vojvodcu histórie. Tu sa nám príbeh rozchádza. Podľa Appiána označil Hannibal za najlepšieho Alexandra a Pyrrha umiestnil na druhé miesto. Podľa Plútarcha však vyzdvihol na najvyššie miesto Pyrrha, na druhé miesto Scipióna a na tretie sa zaradil sám.
Použitá literatúra
- Oliva, P.: Řecko mezi Makedonií a Římem. Praha 1995.
- Świderková, A.: Tvář hélénistického světa. Praha 1983.
- Plutarchos: Životopisy slavných Řeku a Římanů. Praha, 2006.
- Diodoros Siculus: The Library of History. Dostupné na internete:
- http://penelope.uchicago.edu/Thayer/E/Roman/Texts/Diodorus_Siculus/22*.html.
Obrazová príloha
Mgr. Adam Rada, PhD., absolvoval odbor história na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. V roku 2018 obhájil dizertačnú prácu na tému Prétoriánski prefekti za vlády julsko-klaudiovskej dynastie: Otázky pôvodu a vplyvu. V popularizačných článkoch sa venuje obdobiu antiky, prevažne dejinám Ríma, ale tiež Grécka a helenistického sveta.