Na východných hraniciach Rímskej ríše sa nachádzali krajiny, ktoré si Rimania nikdy nepodrobili. Najskôr tu existovala Partská, po nej Novoperzská – Sasánovská – ríša. Obe zviedli s Rimanmi množstvo bojov, ktoré však napriek dočasným úspechom niektorej z bojujúcich strán nikdy neviedli k podrobeniu porazených. Horkosť východu okúsil aj najbohatší Riman všetkých čias Marcus Licinius Crassus. Bitka pri mestečku Carrhae patrí medzi najväčšie vojenské katastrofy rímskej armády, pričom za neúspechom bola len obyčajná chamtivosť rímskeho vojvodcu.

7q34 - Parti rozdrvili Rimanov na východe
Marcus Licinius Crassus.

V roku 60 pred Kr. sa v rímskom senáte hlasovalo o podpore veteránov. Zákon dovtedy presadzovali najmä dve výrazné a ambiciózne osobnosti vtedajšieho Ríma – Gaius I. Caesar (100 – 44 pred Kr.) a Gnaeus Pompeius Magnus (106 – 48 pred Kr.). Nečakane sa na ich stranu v senáte pridal aj tretí muž – Marcus Licinius Crassus (115 – 53 pred Kr.). Bol to najbohatší muž Rímskej republiky. Opozícia, ktorú vtedy viedol Cato, prehrala.

Traja najmocnejší muži Ríma sa spojili a vytvorili zoskupenie triumvirát (60 pred Kr.). Antický historik Appianus ich nazval trojhlavou obludou – hydrou. Osud celej Rímskej republiky sa ocitol v rukách len troch mužov. Triumvirát predstavoval spojenie skutočných držiteľov moci v Ríme, ktorí samostatne rozhodovali o osude republiky. Aj pre dobových historikov zostalo záhadou, čo spojilo tieto tak rozdielne osobnosti. Spolupracovať začali napriek tomu, že sa v minulosti často ocitli vo vzájomnej politickej alebo vojenskej opozícii. Trvanie triumvirátu si určili na päť rokov. V roku 56 pred Kr. ho v Lucce (Toskánsko) predĺžili o ďalších päť. Koniec republiky bol na obzore.

Pompeius sa preslávil ako vojvodca na východe, Caesar práve dosiahol obrovský úspech v Galii. Marcus L. Crassus síce zachránil Rimanov pred povstaním otrokov, ale potreboval aj ďalší vojenský triumf a na východe „čakal“ nepriateľ, ktorý sa Rímu nikdy nepodvolil. Crassus si dobre uvedomoval, že Rím sa stane pánom sveta a na jeho čele nebude miesto pre neúspešného veliteľa. Možno aj preto využil šancu a po skončení svojho konzulátu prijal správu provincií na východe. Crassus „sníval“, že sa na východe stane novým Alexandrom Veľkým. Existovalo mnoho pravdivých i klamlivých správ o bohatstve východu, ktoré lákalo rímskeho vojvodcu. Výprava proti nepodrobeným Partom presne zodpovedala Crassovým ambíciám stať sa rešpektovaným a slávnym vojvodcom.

Partská ríša

1q75 - Parti rozdrvili Rimanov na východe
Partská ríša počas svojho najväčšieho rozsahu.

Na východe neďaleko rieky Eufrat sa nachádzala Partská ríša. Rimania toho o východných etnikách veľa nevedeli, ale s Partmi sa už stretli ich vojvodcovia Lucullus a Pompeius, ktorí s nimi dokonca uzatvorili mierovú zmluvu. Detail, o ktorom Crassus nevedel (alebo nechcel vedieť).

Parti patrili medzi iránske etniká a boli príbuzní s Peržanmi, Médmi a pravdepodobne aj so Skýtmi. Prvú zmienku o Partoch máme zo 6. storočia pred Kr., keď si ich územie podrobili Peržania. Po nich Partom vládol Alexander Veľký a jeho diadochovia (hlavne Seleukovci). Počas vlády Seleuka II. (264 – 225 pred Kr.) sa Partovia osamostatnili a postupne vybudovali na troskách helenistických štátov mocnú ríšu.

Rímsky vojvodca zorganizoval armádu, ktorá bola hodná jeho ambícií. Podľa Plutarcha zhromaždil 7 légií (pravdepodobne okolo 34 000 mužov) a najmenej 8000 vojakov pomocných oddielov (čísla sa môžu v rôznych zdrojoch líšiť). Približne polovicu pomocných oddielov tvorila jazda, ktorej velil Crassov syn Publius. V roku 54 pred Kr. prekročil Crassus Eufrat a zmocnil sa niektorých prihraničných miest. Partský kráľ protestoval a vojna bola na spadnutie. Rímsky veliteľ nechal v obsadených mestách rímske posádky, čím oslabil svoju hlavnú armádu o niekoľko tisíc mužov. Hlavná časť armády prezimovala na území Sýrie.

2q81 - Parti rozdrvili Rimanov na východe
Pravdepodobné zobrazenie partského veliteľa Surenu.

V roku 53 pred Kr. rímska armáda opäť prekročila Eufrat a rímske východné „dobrodružstvo“ sa mohlo začať. Rimania nemali veľa skúseností s bojom proti Partom. Ako budeme vidieť nižšie pri popise bitky, na taktiku Partov neboli vôbec pripravení. Rímske légie boli na východe zvyknuté bojovať s armádami, ktoré prevzali macedónske dedičstvo v podobe falangy alebo jej rôznych modifikácií. Pešiakov vo falange dopĺňala ľahká jazda. Parti však okrem ľahkej lukostreleckej nasadili aj ťažkú jazdu (katafraktov).

Partskí jazdeckí lukostrelci jazdili na malých koňoch a so svojimi lukmi dokázali dostreliť až 150 m, čo bolo výrazne viac, ako mohli legionári dohodiť svoje oštepy. Rimania mali pri Carrhae v pomocných zboroch asi 1500 peších lukostrelcov, čo však bolo v danej chvíli fatálne málo. Druhou zložkou partskej armády boli ťažko odetí jazdci – katafrakti. Ich hlavnou zbraňou bola dlhá kopija (3,5 m), ktorú mali upevnenú aj na sedle, okrem toho mali meč alebo dýku. Na hlavách mali prilby s retiazkami alebo šupinami na ochranu krku. Na tvári mohli mať masky. Ruky a nohy mali chránené článkovým brnením, telo zbroje tvorilo šupinové alebo lamelové brnenie. Mali špeciálne vychované a vycvičené kone, ktoré boli väčšie ako zvieratá ľahkej jazdy. Kone katafraktov mali často vlastné brnenie.

Parti reagovali na Crassovo ťaženie dvojakým spôsobom. Partský kráľ Orodes II. vtrhol do Arménska, aby zabránil miestnemu kráľovi spojiť sa s Crassom. Zároveň tak mohol Rimanov ohrozovať od boku. Partský veliteľ Surena zhromaždil ďalšie jednotky (1000 ťažkých jazdcov a 10 000 jazdných lukostrelcov) a postavil sa Crassovi do cesty.

Jazda nadovšetko

5q57 - Parti rozdrvili Rimanov na východe
Partská ťažká jazda.

Na začiatku narazili Rimania len na stopy jazdy, ktorá ich vylákala dovnútra suchej planiny, kde nemohli nájsť žiadny veľký zdroj vody. Putovanie pustinou pôsobilo negatívne na morálku legionárov. Pravdepodobne najschopnejší z Crassových veliteľov Cassius Longinus naliehal na svojho vojvodcu, aby sa vrátili. Crassus však ústup odmietol. Arabské pomocné jednotky, ktoré najal Crassus ako sprievod, sa pred bitkou rozhodli rímskeho vojvodcu opustiť.

Prieskumné hliadky narazili na nepriateľa, tak ako si to rímsky vojvodca želal. Armádu, ktorá postupovala v línii, nechal rozostaviť do dutého štvorca, chcel tým zabrániť ohrozeniu krídel partskou jazdou. Strana tohto „bojového“ štvorca mohla merať okolo 1300 metrov. Ľavé krídlo mal pod kontrolou Crassov veliteľ Cassius Longinus, pravé mal na starosti jeho syn Publius.

Prírodné prostredie, rovina, poskytovalo výhodu Partom a ich ľahkej lukostreleckej a ťažkej jazde (katafraktom). Partský vojvodca Surena využíval psychologickú vojnu, či to bol hluk, ktorý spôsobovali jeho bojovníci, alebo oslepovanie Rimanov lesknúcim brnením katafraktov.

Parti však neútočili priamo, miesto toho ľahká jazda krúžila okolo rímskeho štvorca a ostreľovala Rimanov z diaľky. Rímsky veliteľ sa rozhodol poslať proti Partom asi 5500 mužov pod velením svojho syna Publia. Partská jazda predstierala ústup a nalákala Publia ďalej od hlavnej armády. V dostatočnej vzdialenosti na Rimanov zaútočili posilnení lukostrelci spolu s ťažkou jazdou, ktorej Rimania nedokázali vzdorovať. Parti zajali asi 500 mužov, ostatní aj s Crassovým synom padli.

6q49 - Parti rozdrvili Rimanov na východe
Ťažko odetí katafrakti robili Rimanom problémy.

Partskí jazdci sa potom vrátil a zaútočili na zmenšujúci sa rímsky štvorec, pričom používali doterajšiu taktiku doplnenú výpadmi ťažkej jazdy. Na kopijach mali hlavy rímskych legionárov. Udalosti a spaľujúce slnko negatívne vplývali na morálku Rimanov. Noc znamenala pre Rimanov dočasné vykúpenie, pretože nepriateľ sa stiahol.

Rimania nechali niekoľko tisíc zranených legionárov na bojisku a v noci sa stiahli do mestečka Carrhae. Počas ústupu sa stratili štyri rímske kohorty (okolo 2000 mužov). Na druhý deň Parti dobyli zanechaných zranených a stratené kohorty.

Rimania sa pokúsili v noci ustúpiť z Carrhae, jednotky sa rozdelili a nepostupovali spoločne. Časť armády pod vedením Cassia Longina sa dokonca opätovne vrátila do mestečka Carrhae. Crassus zatiaľ odolával partským útokom v otvorenej krajine. Surena mu nakoniec ponúkol mierové rokovanie. Nevie sa presne, čo sa stalo počas rokovaní, predpokladá sa zrada Partov alebo vzájomný konflikt dôstojníkov, počas ktorého bol Crassus zabitý. Nepriateľ ďalej pokračoval v prenasledovaní rímskych legionárov, do ríše sa vrátilo pravdepodobne len 5000 až 6000 mužov. Tisícky legionárov bolo zajatých, podľa niektorých úvah sa mala časť Rimanov dostať až do starovekej Číny, ale to už je iný príbeh, ktorého pravdivosť musí posúdiť ďalší výskum.

Zbytočná vojna

Parti víťazstvo veľmi nevyužili, Sýriu v podstate nikdy dlhšie neudržali. Problémom pre nich bolo dobýjanie opevnených miest. Neskôr boli vo svojej ríši vystriedaní Sasánovcami.

4q63 - Parti rozdrvili Rimanov na východe
Záver bitky pri Carrhae.

Rímsky koncept expanzie na východ bol od začiatku chybný, aj keď dobrodruhov na čele Ríma, ktorí chceli skúsiť šťastie, bolo viac. Samotný Caesar plánoval výpravu proti Partom, ale jeho plány prekazila smrť. Rimanom sa najľahšie dobýjali krajiny pri Stredozemnom mori, kde mohli využiť jeho logistický potenciál. Ďaleké krajiny na východe boli až príliš vzdialené od prírodnej, rímskej „diaľnice“ – Stredozemného mora. Logistika, presuny a zásobovanie jednotiek sa zbytočne predlžovalo a stálo obrovské prostriedky. Neskôr síce rímsky cisár Traján (98 – 117 po Kr.) dobyl územie Mezopotámie, ale jeho nástupca Hadrián spravil ešte múdrejšie rozhodnutie a z oblasti sa stiahol, pretože náklady na jej udržanie prevyšovali zisky.

Bitka pri Carrhae narušila mocenské vzťahy v samotnom Ríme, zostali už len dvaja výnimoční jedinci, ktorí sa usilovali o priazeň bohov. Po Crassovej smrti sa rozhorelo konkurenčné súperenie Caesara a Pompeia, ktoré sa skončilo občianskou vojnou. Skončili sa aj dejiny Rímskej republiky. Mohli by sme povedať, že „kocky boli hodené“ už v rozpálenej púšti pri malom mestečku Carrhae.

 

Pramene

  • Appianos: Krize římské republiky. Preložili J. Burian a B. Mouchová. Praha 1989.
  • Plútarchos: Životopisy slavných Řeků a Římanů II. Preložil A. Hartmann. Praha 2007.

Literatúra

  • Bivar, A. D. H.: The Campaign of Carrhae. In: The Cambridge History of Iran, vol. 3. Cambridge 1983, 48 – 56. 
  • Devries, K./Dougherty, M./Dickie, I./Jestice, P. G./Rice R. S.: Bitvy starověkého světa. Od Kadeše (1285 př. n. l.) po Katalaunská pole (451 n. l.). Praha 2008.
  • Goldsworthy, A.: Armáda starého Říma. Bratislava 2010.
  • Holland, T.: Rubikon. Triumf a tragédie římské repuliky. Praha 2005.
  • Sampson, G. C.: The Defeat of Rome: Crassus, Carrhae, and the Invasion of the East. Barnsley 2008.

Obrazová príloha: wikipedia.org, Osprey

Branislav Kovar - Parti rozdrvili Rimanov na východe

vyštudoval archeológiu a históriu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Zúčastnil sa archeologických expedícií vo Francúzsku, v Kuvajte, v Guatemale a v Sudáne. Pracuje v Archeologickom ústave SAV v.v.i. Voľný čas venuje portálu HistoryLab.sk. Je spoluautorom a editorom kníh Kolaps očami archeológie, Archaeology of Failaka and Kuwaiti coast, História pre zaneprázdnených 1 a 2, Epidémie v dejinách a Klíma v dejinách. Napísal aj knihu Sila zániku: Kolapsy starovekých a stredovekých spoločností.