Lovili Rimania veľryby v Stredozemnom mori?

Jednostrannú „vojnu“ s veľrybami vedie človek už od staroveku. Najnovšie archeologické objavy naznačujú, že lov na veľryby začal oveľa skôr, ako sme si doteraz mysleli. Niektoré druhy lovili už starovekí Rimania v Stredozemnom mori!

Stredovekí Baskovia boli doteraz prví známi „priemyselní“ lovci veľrýb. Prvé záznamy o baskickom love poznáme z Biskajského zálivu z 11. storočia po Kr. V 16. storočí expandovali Baskovia naprieč severným Atlantikom a lovili veľryby pri pobreží Nórska, Islandu, Špicbergov a amerického polostrova Newfoundland.

Veľryby sa nelovili ani tak pre mäso (v tomto sú výnimkou japonskí veľrybári alebo Inuiti), ale hlavne pre cennú surovinu, ktorou bol ich tuk. Pred nástupom fosílnych palív predstavoval veľrybí tuk významný zdroj svetla pre ľudstvo – používal sa dokonca na osvetlenie miest. V 40. rokoch 18. storočia napríklad Londýn osvetľovalo až 5-tisíc lámp využívajúcich tuk najväčších cicavcov.

Dôležité boli aj ďalšie veľrybie „produkty“. Olejovitý spermacet, ktorý sa vyskytuje v hlave vorvaňov, bol napríklad vhodný pre výrobu sviečok.

V prvých továrňach sa ako mazadlo na stroje používal výhradne veľrybí tuk, ktorý zároveň slúžil pri čistení drsnejších tkanín. Významným vedľajším produktom lovu boli tzv. kostice, čo sú rohovinové pláty z hornej čeľuste, ktoré sa vyskytujú u niektorých druhov veľrýb. Kostice sa používali pri výrobe korzetov, dáždnikov, bičov a rybárskych prútov. Lov veľrýb bol pre jeho realizátorov veľmi ziskový, čo nakoniec viedlo k tomu, že tieto majestátne morské cicavce sa ocitli na pokraji vyhynutia.

Baskovia lovili v severnom Atlantiku hlavne veľrybu čiernu (veľryba biskajská, veľryba pravá). Tento druh mali lovci mimoriadne radi, pretože sa pohyboval veľmi pomaly pri hladine a minimálne počas pôrodu sa zdržoval pri pobreží. Tieto veľryby sa často vyskytovali v Biskajskom zálive, kde privádzali na svet mláďatá. Veľryba čierna takmer vyhynula už v 18. storočí, dnes na celom svete prežíva okolo piatich stoviek jedincov.

Ďalšou v stredoveku lovenou veľrybou bol veľrybovec sivý (starší názov je vráskavec sivý), ktorý dnes žije už len v Pacifiku, ale až do 18. storočia sa vyskytoval aj v severnom Atlantiku. Rovnako ako veľryba čierna migroval blízko pobrežia. Tak isto ho Baskovia najskôr lovili v Biskajskom zálive. Na základe výskumov sa predpokladá, že vyhynutie vráskavca v Atlantiku nemusel spôsobiť len človek, ale mohlo ísť aj o prirodzený prírodný výber.

Veľryby v Stredozemnom mori

Stredozemné more sa nachádza v rovnakej zemepisnej šírke ako oblasti, kde veľryby čierne a vráskavec sivý privádzali na svet mláďatá. Historické záznamy o výskyte oboch druhov veľrýb v Stredozemnom mori sú však nejasné a nepresné. Keďže sa kosti týchto druhov nachádzali na archeologických lokalitách pri Gibraltárskej úžine, dá sa predpokladať, že minimálne ojedinelé jedince sa mohli zatúlať aj hlbšie do Stredozemného mora.

Na základe štúdie, ktorá bola toto leto publikovaná v časopise Proceedings of the Royal Society B, sa však začína uvažovať, že spomínané druhy veľrýb mohli byť v Stredozemnom mori predsa len častejšie, a dokonca ich tam Rimania azda aj lovili. Autori štúdie si myslia, že Rimania, ktorí mali viac ako 200 spracovateľských dielní na ryby na európskom a africkom pobreží západného Stredomoria, mohli loviť a spracovávať veľryby vo veľkom.

Vedci skúmali DNA a kolagén kostí, ktoré sa našli na archeologických lokalitách známych ako centrá spracovania rýb v Rímskej ríši. Medzi nálezmi identifikovali aj kosti spomínaných dvoch druhov veľrýb (veľryba čierna, vráskavec sivý). Išlo o lokality pri Gibraltárskej úžine (Algeciras, Ceuta, Tamuda a Tarifa) a v Biskajskom zálive (Gijón). Vzorky z Biskajského zálivu slúžili ako porovnávacie (referenčné). Všetky spomínané lokality sú datované do obdobia Rímskej ríše alebo sťahovania národov, konkrétne do rokov 230 pred Kr. až 525 po Kr. Z týchto nálezov možno usudzovať, že veľryby lovili už Rimania v Stredozemnom mori.

Ďalšie pramene

Staroveké pramene obsahujú skromné zmienky o veľrybách. Každý zrejme pozná biblický príbeh o Jonášovi, ktorého zhltla veľryba, ale napriek tomu prežil. Tento príbeh sa podľa Biblie a Koránu odohrával vo východnom Stredomorí, keď Jonáš cestoval z územia Izraela do Fenície, hoci niekedy sa uvažuje, že v tomto príbehu nie je opísaná veľryba, ale veľký žralok biely.

Starovekí grécki a rímski autor píšu o veľrybách, o ich správaní, užitočnosti a interakcii s ľuďmi. Gréci používali pre všetky veľryby a morské príšery jedno slovo – kētos. Z tohto slova vzniklo aj pomenovanie škaredej morskej bohyne Kétó. Pri analýze po grécky píšucich autorov musíme byť opatrní, pretože nie vždy je zrejmé, či píšu o veľrybách, alebo o žralokoch, prípadne iných morských živočíchoch. Rímski autori už na označenie veľrýb používajú niekoľko slov, pravdepodobne sa snažili popísať viacero druhov živočíchov (cetis, balaena, physester, orca).

Grécky geograf Strabón (64 pred Kr. – 24 po Kr.) napísal pravdepodobne jednu z najstarších správ o veľrybách. Na základe analýzy jeho textu je zrejmé, že opisuje skutočné veľryby, a nie nejaké morské monštrá. Geograf konkrétne píše o význame lovu veľrýb pre ekonomiku Pyrenejského polostrova. Ďalej sa u neho objavuje zmienka o stretnutí admirála Alexandra Veľkého Nearcha s veľrybami, ale táto udalosť sa odohrala mimo Stredozemného mora.

Plínius Starší (23 po Kr. – 79 po Kr.) spomína ďalšie príbuzné veľrýb – kosatky, ktoré mohli vidieť obyvatelia Ríma vo svojom prístave Ostia, kde sa ich pokúšal uloviť samotný cisár Claudius so svojou pretoriánskou gardou. Okrem Strabóna a Plínia spomínajú morské cicavce aj ďalší autori.

Rimania v každom prípade veľryby poznali. Najnovšia hypotéza o ich love v Stredozemnom mori je síce odvážna, ale ďalší výskum by ju mohol podporiť. Doteraz nemáme zo Stredomoria veľké množstvo kostí veľrýb datovaných do doby rímskej. Tejto skutočnosti by sa dalo oponovať faktom, že veľryby umierali hlavne na mori a ich kosti klesli na dno. Ak by ich ľudia v staroveku ulovili, ich mäso by vyrezali z ulovených jedincov na pobreží, mimo ľudských sídiel, čiže pri výskume starovekých rybárskych centier by sme ich nemuseli nájsť. Rovnako množstvo nálezov zo stredomorských prístavov ešte len čaká na komplexné spracovanie.

Literatúra

• Ponting, C.: Zelené dějiny světa. Životní prostředí a kolaps velkých civilizací. Praha 2018.
• Rodrigues, A. S. L./Charpentier, A./Bernal-Casasola, D./Gardeisen, A./Nores, C./Millán, J. A. P./McGrath, K./Speller, C. F.: Forgotten Mediterranean calving grounds of grey and North Atlantic rihgt whales: evidence from Roman archaeological records. Proceedings of the Royal Society B 285/1882, 1 – 9.
• Szabo, V. E.: Monstrous Fishes and the Mead-Dark Sea : Whaling in the Medieval North Atlantic. Leiden 2008. 

Internetové odkazy

• https://www.nytimes.com/2018/07/16/science/ancient-romans-whales.html
• https://www.theguardian.com/science/2018/jul/11/romans-had-whale-industry-archeological-excavation-suggests

Obrazová príloha: R. Dirscherl, P. Lastman, A. Storck