Rímska ríša bola najväčším a najdlhšie trvajúcim impériom v ľudských dejinách. Príčiny jej kolapsu sa hľadali už od čias jej konca. Dnes sa zdá, že tieto dôvody majú viac ekonomický charakter, ako sme si doteraz mysleli, a nájdeme medzi nimi až prekvapujúce paralely s našou vlastnou prítomnosťou.
Na začiatku musíme povedať, že Rímska ríša v istom smere vôbec nezanikla. Konvenčne sa v učebniciach uvádza dátum 476 po Kr. V tom roku však skolabovala len jej západorímska časť, na rozdiel od jej „sesterskej“ východorímskej, ktorá existovala ešte mnoho storočí, aj keď mnohé faktory už boli iné.
O príčinách kolapsu Rímskej ríše sa špekuluje už dlho. Postupne sa objavilo množstvo viac či menej presvedčivých teórií o príčinách kolapsu tisícročnej ríše. Pre tie sa formulovali niekedy až absurdné teórie. Asi „najuletenejšia“ je tá, ktorá tvrdí, že zánik spôsobila konzumácia vody z olovených „trubiek“, slúžiacich na jej distribúciu v rímskych mestách. Čiže Rimania pili jedovaté olovo mnoho storočí, no rozpad ich štátu nastal až po tisícročnej existencii a neustálej konzumácii škodlivín?!
Rímske impérium nepoložilo ani využívanie otrokov a ich práce. Kolaps mal nastať pri ich nedostatku. Autori týchto myšlienok však zjavne ignorovali fakt, že to bolo práve otroctvo, ktoré, napríklad, naštartovalo ekonomiku stredovekej Európy. Navyše vzhľadom na vojny nebol tohto „artiklu“ nikdy nedostatok.
Ako ďalšia častá príčina zániku sa uvádza nastupujúce kresťanstvo. Vyčítajú mu neschopnosť riadiť spoločnosť alebo neochotu kresťanov bojovať vo vojnách. Hneď po zániku Rímskej ríše však nové náboženstvo dokázalo, že spoločnosť vie riadiť efektívne a profesionálne. To, že sa pri tom používali nie práve najsvätejšie prostriedky, je už druhá vec. Rovnako je spochybniteľná slabosť kresťanov vo vojenstve; stačí, keď si spomenieme na neskoršie krížové výpravy.
Príčinou zániku neboli ani barbarské, väčšinou germánske kmene. Ten, kto pozná rímsku vojenskú mašinériu, mi dá za pravdu, že na antické pomery primitívnejší Germáni by nemali proti plnej sile Rimanov najmenšiu šancu. Barbari boli skôr dôsledkom ako príčinou.
Civilizácie ako pieskové hrady
Všetky civilizácie a kultúry majú zakódovaný vlastný zánik už v momente svojho vzniku. Asi každý z nás v detstve staval pieskové hrady, čiže vieme, že jednotlivé zrniečka piesku sa dávali do pohybu hneď po dokončení stavby. Keď sa pohybovalo jedno zrniečko, hrad sa nezosypal, ale ak sa ich dalo do pohybu viac, spúšťali reťazovú reakciu a naše detské kráľovstvá zanikali v pieskovej lavíne.
Podobne je to aj s ríšami či s civilizáciami. Každú z nich vytvára súbor elementov so vzájomnými vzťahmi. Každý faktor (element) je ako zrniečko. Pokiaľ sa sype len jedno, civilizácia to zvládne, ak sa spustí lavína, ríše zanikajú.
Môžeme teda povedať, že Rímska ríša začala zanikať už vtedy, keď Romulus zabil svojho brata Réma (vychovala ich vlčica) a založil Večné mesto.
Rímsku ríšu by sme mohli prirovnať k veľkej firme. Rovnako začínala v malom, veľa dosiahla vďaka expanzii, vyskúšalo sa v nej viacero systémov riadenia (kráľovstvo, republika, cisárstvo). Jej generálni manažéri (cisári, vojenskí velitelia, členovia senátu) sa takisto pokúšali „ríšu-firmu“ umiestniť na nové trhy, zachrániť pred pádom alebo niekedy len bohapusto „vytunelovať“.
Predtým, než rozoberieme otázku jej zániku, sa najskôr pozrieme na jej úspech. Rimania boli nepochybne úspešní, ale ktorý element za to môže najviac? Už osvietenskí vzdelanci (E. Gibbon, Ch. S. de Montesquieu ) tvrdili, že Rím mal skvelú geografickú polohu.
Áno, Rím sa istým spôsobom ocitol v dobrom čase na perfektnom mieste. V priamom susedstve sa vyskytovali dve civilizácie, ktoré mu v začiatkoch výrazne pomohli – Etruskovia (na sever od Ríma) a Gréci (mali kolónie v južnej Itálii). Obe dodali Rímu na začiatku potrebné „know-how“ neustálymi vzájomnými kontaktmi.
Ďalšie „know-how“ poskytli ostatné národy Itálie, pretože častými stretmi s nimi Rimania položili základy svojej najväčšej výhody – vojenstva. Rimania zdokonalili vojenstvo, v ktorom slúžili najskôr všetci občania. Istým spôsobom tak rímski vodcovia získali lacnú pracovnú silu pre svoju expanziu. V okolí Ríma sa nachádzali civilizácie, ktoré stačilo len dobyť a získať ich nahromadené poklady, v čom boli „synovia vlčice“ dôslední.
Všetky cesty vedú do Ríma
Rimanom začala byť pôda Itálie čoskoro malá. Tu sa prejavil ďalší dôležitý faktor „úspechu“. Rím bol založený pri jednej z najlepších prírodných „diaľnic“ – pri Stredozemnom mori. Rimania toto more oprávnene nazývali Mare Nostrum – Naše more. Poskytlo im totiž takú logistickú výhodu ako nikomu inému. Ocitli sa uprostred geografickej križovatky (metafora, že všetky cesty vedú do Ríma, má svoje reálne dôvody). Rimanom sa napríklad viac oplatilo doviezť obilie z Egypta, ako ho voziť z južnej Itálie.
Stredozemné more bolo obklopené veľkými civilizáciami a kultúrami – mocné Kartágo, intelektuálne Grécko, bohatý Egypt či nepoddajná Galia atď. Rímska expanzia sa mohla začať.
Dokonalé vojenstvo, založené na odvedencoch, a légie, rýchlo prevážané po mori, priviedli nohy Rimanov do všetkých kútov Stredomoria. Z ulúpených pokladov Rím bohatol. Po dobytí Grécka si napríklad senátori mohli dovoliť zrušiť väčšinu daní pre rímskych občanov.
Zaujímavosťou je, že základy úspechu „firemnej“ expanzie položila možno len jedna generácia mužov. Chlapi, ktorí na konci 3. storočia pred Kr. druhý raz pokorili severoafrické Kartágo, sčasti ako starí „kmeťovia“, bojovali ešte o niekoľko desaťročí neskôr proti Grékom. Krásna ukážka kombinácie skúseností a dravosti, teda ďalšia výhoda Ríma – rešpekt pred skúsenosťami, kombinovaný s podporou mladíckej dravosti.
Niekedy to vyvoláva dojem, akoby bola ríša založená podľa príručky marketingovej literatúry. Je to však skôr naopak. Moderný marketing je z väčšej časti len „odkopírovaná“ organizácia Rímskej ríše a jej armády. Dokonca aj niektoré zdanlivo drobné nápady majú svoj staroveký pôvod. Dnes sa, napríklad, uvažuje, že najlepšie sa riadi firma so 100 až 150 pracovníkmi. Niečo, čo rímski generáli vedeli už dávno. Základnou časťou légie boli centúrie, (stotiny) a miesta ich veliteľov (centurionov) sa obsadzovali tými najschopnejšími jedincami, pričom ani ich pôvod nebol prekážkou.
Na začiatku úspechu tisícročnej ríše teda stálo dobré umiestnenie Ríma na trhu, prirodzená infraštruktúra a skvelá organizácia.
Zánik ríše
V priebehu 1. storočia pred Kr. nastali v Rímskej ríši zmeny. Nástup ambicióznych jedincov, ako boli Caesar, Pompeius a Crassus, viedol k zániku republiky. Začínajúce cisárstvo zmenilo vzťahy v ríši, na čelo sa postavil jednotlivec, ktorého moc rástla. Doteraz sa na riadení ríše podieľalo väčšie množstvo ľudí, ale príchodom cisárov sa moc centralizovala.
Republikánske zriadenie malo oproti cisárstvu jednu výhodu – opravné prostriedky. Senátori volili do čela štátu dvoch konzulov na jeden rok; ak boli neúspešní, do funkcie ich už väčšinou nedosadili. Cisári však mohli svoje chyby opakovať.
S nástupom cisárstva došlo ešte k jednej dôležitej zmene – postupne sa skončila expanzia ríše. Dobyvačná politika bola pre Rím vysoko úspešná. Keď sa v roku 167 pred Kr. Rimania zmocnili pokladu macedónskeho kráľa, zrušili daňové povinnosti pre svojich občanov. Dobytie kráľovstva Pergamon v Malej Ázii zdvojnásobilo štátny rozpočet. Obsadenie Galie (dnes Francúzsko) Caesarom vynieslo toľko zlata, že hodnota tohto kovu poklesla až o 36 percent.
Dobyvateľské chúťky Rimanov sa v ekonomickej oblasti stávali aktívami. V posledných dvoch storočiach pred Kr. nestáli víťazstvá Ríma z ekonomického hľadiska skoro nič, pretože dobyté územia dokázali vždy zaplatiť náklady na ďalšiu expanziu. Tento proces vyvrcholil porážkou kráľovnej Kleopatry a okupáciou Egypta na konci 1. storočia pred Kr.
Postupne sa však možnosti na výboje zhoršovali a expanzia sa stala nerentabilnou. Rimania napríklad dokázali poraziť vnútrozemských Germánov, no tieto víťazstvá neprinášali zisk. Germáni boli primitívnejšou kultúrou bez potrebného bohatstva, navyše sa predražovala armádna logistika, pretože nebolo možné využiť prevoz po mori.
Hlavné výdavky cisárstva tvorili platy a potrava pre armádu, úradníkov a ďalších štátnych zamestnancov, verejné projekty, poštová služba, školstvo a sociálna podpora. Po zastavení expanzie sa hľadali zdroje inde. Už prvý cisár Augustus musel po dlhšom čase stanoviť dane aj pre rímskych občanov (ostatní obyvatelia provincií platili dane aj predtým).
Ak ste mali rímske občianstvo, mohli ste sa stať súčasťou rozsiahleho sociálneho systému. Chudoba bežne dostávala obilie zadarmo. Počet ľudí, ktorí pravidelne inkasovali od štátu obilie, mohol byť až 200 000 osôb. Mohlo by sa zdať, že to vzhľadom na rozlohu ríše nebolo veľa, ale musíme si uvedomiť, že nadprodukt bol vtedy oveľa nižší a nakŕmiť také množstvo občanov stálo veľa úsilia.
Okrem expanzie bolo základom rímskej ekonomiky poľnohospodárstvo. Po zastavení dobyvateľskej mašinérie síce poskytovalo 90 percent štátnych príjmov, zďaleka však nedokázalo pokryť nároky štátnej pokladnice a štedrý sociálny systém.
Daňový systém ríše bol nedokonalý, nie dostatočne flexibilný, dokonca, ak ste mali rímske občianstvo, väčšinou ste platili len daň z dedičstva.
Šialený Nero a devalvácia
Problémy s financiami mali už prví cisári, ktorí neraz platili niektoré náklady z vlastného vrecka. S dočasným riešením prišiel cisár Nero. Väčšine je asi známy pre kontroverzné správanie s prejavmi šialenstva. Lenže tento cisár bol zároveň aj prvý (rok 64 po Kr.), kto zaviedol nebezpečný precedens – znížil hodnotu drahého kovu v obežive. Toto znehodnotenie bolo síce iba desaťpercentné a dočasne štátnym financiám aj pomohlo, no negatívum bolo v tom, že ďalší cisári tento precedens veľmi radi opakovali. Neuplynulo ani polstoročie a mena sa devalvovala až o 50 percent!
Cisári napriek rastúcej kríze neobmedzili rozsiahle stavebné projekty, skôr naopak, podporovali ich (realitný boom tesne pred krízou). Takisto ďalej rozdávali obrovské príspevky chudobe. Okrem bezplatného obilia začali chudobe pridávať aj olivový olej.
Priam nutnosťou sa pre cisárov stalo zvyšovanie žoldu pre vojakov, pretože potrebovali ich podporu. Priemerný plat v armáde sa od prelomu letopočtu do začiatku 3. storočia zvýšil osemnásobne. Ak by na takéto zvyšovanie nepristúpili, hrozili by vzbury armády a vyhlasovanie nových cisárov.
V 3. storočí štát trpel nedostatkom peňazí a kríza sa prejavila naplno. Navyše ju zväčšili neustále štátne prevraty a vojenské puče, ktoré vyvolávali ďalšiu potrebu financií. Niektorí cisári vládli len niekoľko mesiacov. Rozvraty a kríza spôsobovali zníženie úrovne vzdelania, následne sa zhoršovala administratíva ríše a cisársky dvor veľakrát nedostával patričné informácie. Napríklad v provincii Egypt sa prestalo robiť pravidelné sčítanie obyvateľstva, čo prinieslo ďalšie dôsledky, napríklad v oblasti daní. Ľudia riešili zlé časy aj príklonom k novým náboženstvám alebo kládli dôraz na nacionalizmus.
Cisárska vláda slabla a stávala sa stále závislejšou od armády. Vojsko stálo viac peňazí, neprinášalo zisk a všetko sa neustále opakovalo. Cisári si chceli získať aj ľud, preto okrem obilia a oleja rozdávali tiež mäso, soľ a víno!
Štát neustále potreboval hotovosť; vzhľadom na to, že štátne dlhopisy vtedy neexistovali, zvyšovali sa dane a znehodnocovala sa mena (obsah drahých kovov v minciach sa znížil na 5 percent!). Keďže v takýchto minciach bol vyplácaný aj žold, kolotoč zániku sa otáčal ďalej. Vojaci sa búrili, pretože ich výplaty nemali žiadnu hodnotu, následne cisári sľubovali ďalšie peniaze…
Slabosť ríše využívali barbarské kmene, ktoré radi chodili „zadarmo nakúpiť“ do rímskych provincií. Obyvateľstvo trpelo, jeho produkcia klesala. Vzrástli ceny produktov, objavila sa inflácia.
Hľadá sa riešenie krízy
Na prelome 3. a 4. storočia sa cisár Dioklecián a čiastočne aj jeho nasledovník Konštantín Veľký pokúsili bojovať proti kríze. Cisár Dioklecián urobil poriadky v daniach, armádu zmenil na flexibilnejšiu a vytlačil barbarov z provincií. Predovšetkým sa však podelil o vládu a ďalšími tromi cisármi, zaviedol pevnejšiu menu a stabilné ceny. Dočasne mali jeho reformy úspech, ale urobil to opäť za cenu zvýšenia počtu mužov v armáde a rozšírenia administratívy. Išlo však o krátkodobé spomalenie zániku, koniec sa už nedal zastaviť.
Objavila sa hyperinflácia a kríza vyvolala ďalšie barbarské vpády. Diokleciánovi nástupcovia riešili situáciu zvyšovaním daní. Vplývalo to hlavne na roľnícke obyvateľstvo, ktoré začalo opúšťať pôdu. Tým začala kolabovať aj druhá časť rímskej ekonomiky − poľnohospodárstvo. Dane vplývali aj na výživu. Zdravotný stav obyvateľstva sa zhoršil pretože nemalo dostatok prostriedkov, noví armádni regrúti boli slabší a armáda bola síce početná, ale drahá, a ešte nerentabilnejšia.
Posledný klinec do rakvy vrazili z východu – pravdepodobne v dôsledku sucha – prichádzajúci divokí Huni (375 po Kr.), ktorí dali do pohybu masy germánskych kmeňov, vrhajúce sa na slabnúcu ríšu. V roku 395 po Kr. sa ríša definitívne rozpadla na západnú a východnú časť. Západná časť už nápor barbarských Germánov nevydržala a podľahla.
Na začiatku sme povedali, že zánik Ríma sa začal už pri jeho zrode. Rimania sa vrhli na expanziu, vybudovali dokonalú armádu, ktorá neustálym získavaním nových území prinášala vysoké zisky. Rozpínavosti pomohla aj vynikajúca poloha pri prirodzenej prírodnej „diaľnici“ – Stredozemnom mori. Rímska ekonomika bola založená hlavne na rozpínavosti, ktorá spočiatku prinášala zisky, pretože v okolí Ríma sa nachádzali bohaté civilizácie.
Táto pyramídová hra sa však raz musela skončiť. Každý, kto expanduje, musí naraziť na konkurenta, ktorého ovládnutie bude príliš drahé. Takisto pri nedostatku rýchlej logistiky sa ťažšie ovláda krajina. Obyvatelia Ríma si privlastnili nahromadené prebytky starých civilizácií, ktoré „investovali“ do ďalšej expanzie, ale zabudli, že dobyté územie treba aj riadiť a to aj niečo stojí.
Na začiatku sme Rímsku ríšu prirovnali k veľkej firme; táto metafora stále platí. Rimania svoj štát zachrániť nemohli, pretože už pri jeho vzniku zvolili nesprávnu stratégiu. Rímske elity riešenie nenašli, lebo nedokázali rozpoznať, že krízu spôsobili faktory, ktoré ich vyniesli na vrchol. Hádam sa tie naše elity poučia.
Použitá literatúra
Gibbon, E.: Úpadok a zánik Rímskej ríše. Bratislava 2012.
Tainter, J. A.: The Collapse of Complex Societes. Cambridge 1988.
Tainter, J. A.: Kolapsy složitých společností. Praha 2009.
Valachovič, P.: Kolaps Rímskej ríše. Historická revue 8, 2012, 47 – 52.
http://www.jet.sk/news/view/ako-najvacsiu-risu-znicila-kriza-1-cast-uspech
http://www.jet.sk/news/view/ako-najvacsiu-risu-znicila-kriza-2-cast-zanik
Obrazová príloha: Premedia, www.wikipedia.org
vyštudoval archeológiu a históriu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Zúčastnil sa archeologických expedícií vo Francúzsku, v Kuvajte, v Guatemale a v Sudáne. Pracuje v Archeologickom ústave SAV v.v.i. Voľný čas venuje portálu HistoryLab.sk. Je spoluautorom a editorom kníh Kolaps očami archeológie, Archaeology of Failaka and Kuwaiti coast, História pre zaneprázdnených 1 a 2, Epidémie v dejinách a Klíma v dejinách. Napísal aj knihu Sila zániku: Kolapsy starovekých a stredovekých spoločností.