Keltské kmene obývali počas viacerých storočí obrovské územia Európy od Britských ostrovov po Iberský polostrov, od Sliezska po Stredozemné more, od pobrežia Atlantického oceána po Karpaty a svojou expanziou sa dostali až do Malej Ázie. Za svojej histórie prišli do styku s mnohými starovekými národmi (s Grékmi, Etruskami, Skýtmi, Ilýrmi, Germánmi, Rimanmi, ale i s bezmennými etnikami strednej Európy), ktoré formovali ich náboženské predstavy.
Pri výskume keltského náboženstva či mytológie používame dva druhy prameňov – archeologické a historické (písomné). Medzi archeologické pramene patria hlavne nálezy z posvätných miest, z pohrebísk, ale i niektoré predmety zo sídlisk alebo nálezy mincí. Nevýhodou týchto pamiatok je, že sú nemé.
Pri písomných prameňoch čerpáme hlavne z diel antických spisovateľov a z včasnostredovekých legiend (hlavne z Británie a Írska). Antické pramene sú však často subjektívne, navyše väčšinou opisujú len „západných“ Keltov, a preto ich nemusíme akceptovať pre obyvateľstvo žijúce na území dnešného Slovenska.
V čase etnogenézy môžeme predpokladať, že základom viery Keltov, tak ako i iných indoeurópskych národov, bol animizmus, do ktorého patrí kult Veľkej matky, prírodných síl a mŕtvych predkov. Uctievali pramene, hory, stromy (zvlášť duby), niektoré rastliny (imelo, šalviu). V nasledujúcom texte sa budeme zaoberať keltskými náboženskými predstavami v staroveku, čiže aj v období, keď osídlili územie Slovenska.
Gaius Iulius Caesar nás informuje o delení keltskej spoločnosti na tri skupiny – na druidov, šľachtu a ľud. Práve druidi mali výsadné postavenie v náboženských otázkach. Podstatou ich učenia bola viera v nesmrteľných bohov, v nesmrteľnosť duše, ktorá po smrti prechádza do iných bytostí, a prísna morálka. Druidizmus pripomínal rôzne antické filozofie, hlavne orfizmus a pytagoreizmus.
Keltskí bohovia – upáliť, utopiť a obesiť
Keltské náboženstvo malo veľké množstvo bohov. Pravdepodobne každý kmeň mal svoje vlastné božstvo. Z historických prameňov poznáme asi 400 rozličných mien. Väčšinou ide o božstvá späté s určitým kmeňom bez toho, aby mali bližšie vyhranené kompetencie. Pôsobnosť niektorých bohov sa dokonca funkčne prekrývala, prípadne mohlo mať to isté božstvo v rôznych oblastiach iné vlastnosti.
Niektorí bohovia však mali význačnejšie postavenie u viacerých kmeňov. Antický spisovateľ Lucanus spomína troch najvýznamnejších keltských bohov – Taranida, Teutata a Esusa.
Taranis bol pánom nebies. Jeho symbolom bolo koleso. Na zobrazeniach môže namiesto kolesa držať v rukách kladivo alebo mlat, niekedy dokonca blesk. Koleso je však i symbolom Slnka. Lucanus ho prirovnáva k rímskemu Jovovi. Neskôr sa spájal tiež s rímskym Plutom − bohom podsvetia. Jeho kult vyžadoval, aby sa obeť upálila. Podľa Caesara Kelti stavali obrovské prútené postavy, ktoré vyplnili živými ľuďmi a následne zapálili.
Teutates bol podľa Caesara bohom vojny. Môžeme ho porovnávať s rímskym Martom alebo Merkúrom. Druidi na jeho počesť zbierali imelo z posvätných dubov. Teutates bol uzmierovaný nosením darov, vrátane ľudských obetí, vyžadoval rituálnu popravu utopením. Doklad jeho uctievania poznáme aj z územia kmeňa Eraviskov na území dnešnej Budapešti.
Esus, boh stromov, je podobne ako Taranis porovnávaný s rímskym Martom alebo Merkúrom. Jeho obete boli obesené na strome.
Trojicu najvýznamnejších bohov dopĺňali ďalší bohovia. Napríklad Epona − bohyňa koní, ochrankyňa jazdcov a pocestných. Epona pripomína kult starobylej Matky zeme. Zobrazovali ju ako ženu s koňom alebo v sprievode žriebäťa a psa. S jej vyobrazením sa stretávame skoro u všetkých keltských kmeňov.
Synom, inokedy manželom Epony bol Lug, ktorého uctievali v celej Galii a na britských ostrovoch. Bol ochrancom roľníkov, remesiel, umenia i vojenských cností, dokonca vystupoval ako slnečný boh. Centrom jeho kultu bolo Lugdunum v Galii, čo je dnešné francúzske mesto Lyon. Niekedy sa považuje aj za otca všetkých bohov.
V strednej Galii sa objavuje boh s atribútmi jeleňa, pravdepodobne podobný bohovi s parohami Cernunnovi, ktorý bol bohom života a smrti. V Galii, severnom Taliansku a v Rakúsku uctievali boha Belena (boh Slnka, podobný gréckemu Apolónovi).
Ďalším významným členom keltského panteónu bol Sucellus, boh ohňa − kováč, ktorý bol ochrancom remesla, hlavne čiernej metalurgie. V keltských oblastiach obsadených Rimanmi sa rozvinuli kulty, ktoré ovplyvnilo náboženstvo Rimanov, niektorí dokonca prijali aj rímskych bohov – Jova, Merkúra, Apolóna, Minervu či Marta.
Ako vidieť, určiť presné kompetencie jednotlivých bohov je nemožné. Pri niektorých bohoch poznáme len ich mená, ale ich funkcia je neznáma.
Posvätné zvieratá a rastliny
Keltskí bohovia bývali často zobrazovaní v spoločnosti zvierat. Boli to hlavne niektoré vtáky (havran, vrana a labuť), kone a jelene. Zvlášť jeleň, tvor zhadzujúci každú zimu parožie, sa tešil posvätnej úcte buď ako symbol hojnosti a obnovy, alebo ako sprievodca duší. Jeleň sa takisto považoval za mýtického predka Keltov.
Zvláštne postavenie v keltskej mytológii získal diviak. Írska legenda rozpráva o diviakovi, ktorý zabil 50 loveckých psov a 50 bojovníkov. Možno symbolizoval boha Esusa. Súčasťou drobného keltského umenia sú figúrky diviaka, obraz kanca sa pravidelne objavuje na minciach. Kelti v Malej Ázii uctievali božského býka Deitarosa.
Spomedzi vtákov boli obľúbené hlavne havrany, orly, žeriavy, ale i známy galský kohút. Hovoriaci havran sa podľa legiend objavoval pred bitkou. Havran a vrana boli keltskými symbolmi bohov a bohýň smrti a bitiek. Strabón zaznamenal legendu o sídle havranov na dne mora.
V rastlinnej ríši mal výsadné postavenie dub, ale netreba zabúdať, že ten je posvätnou rastlinou u všetkých indoeurópskych národov. Najposvätnejší bol dub, na ktorom rástlo imelo. Čokoľvek rástlo na duboch, pochádzalo podľa druidov z neba. Ak našli imelo na dube, obetovali dva biele býky, ktoré neboli nikdy zapriahnuté. Potom sa vyšplhali v bielych róbach na strom, kde odrezali imelo zlatým kosákom a uložili ho do bieleho plátna.
Podľa Plínia bol účinok imela väčší, keď sa odtrhlo prvý deň v mesiaci, bez použitia železa a bez dotyku so zemou. Imelo sa aplikovalo ako všeliek pre ľudí a zvieratá. Dnes je však zrejmé, že akékoľvek liečivé účinky imela sú nulové.
Dubom a bukom sa pripisovali božské vlastnosti alebo aspoň magická sila. Doklady o tom sú na rímskych nápisoch a v írskych textoch. Podľa Maxima Tyrského slúžil Keltom dubový kmeň ako Jupiterova socha.
Tajomní druidi
Ako sme už uviedli, tvorcami a zároveň aj šíriteľmi keltského náboženstva boli druidi. Bola to uzavretá vrstva vzdelancov, ktorá mala rovnocenné postavenie s keltskou aristokraciou. Druidi boli známi na Britských ostrovoch a v Galii (Francúzsko), pravdepodobne mali vplyv i v strednej Európe. Podľa Caesara ich inštitúcia vznikla na Britských ostrovoch, ale je to len jeho domnienka. Druidi mali obrovský politický vplyv, preto ich Rimania nemali v obľube (organizovali povstania, bránili romanizácii).
Zároveň vystupovali ako nezávislí sudcovia, rozhodovali v medzikmeňových sporoch a podobne. Bola im zverená výchova aristokratickej mládeže. Vrstva druidov sa hlavne v starších obdobiach doplňovala z keltskej nobility. V neskorších dobách už netvorili uzavretú kastu ani čisto náboženské spoločenstvo. Ich príprava mohla niekedy trvať až dvadsať rokov. V náboženských otázkach odmietali používať písmo, preto sa uchádzač musel naučiť obrovské množstvo vedomostí naspamäť. Caesar píše, že tento zvyk zaviedli preto, lebo nechceli, aby sa ich učenie dostalo medzi ľud, a aby si zároveň ich žiaci viac cvičili pamäť a nespoliehali sa na písmo. Najdlhšie sa inštitúcia druidizmu udržala v Írsku.
Okrem druidov sú v prameňoch spomínaní aj cuhagovia, pravdepodobne kňazi s nižšou hodnosťou, ďalej vates, ktorých funkcia je nejasná, a bardi – potulní speváci. Na čele celej náboženskej hierarchie bol druid, ktorého autoritu všetci uznávali; ak zomrel, jeho nástupca sa volil. V prípade viacerých záujemcov sa mohli vyskytnúť i boje medzi jednotlivými kandidátmi.
Medzi povinnosti druidov patrila tiež starostlivosť o kalendár. Kelti delili rok na dve základné obdobia: teplé a studené. Teplé začínalo sviatkom beltine okolo 1. mája, čiže v období, keď bol dobytok vyháňaný na pastvu. Studené obdobie prišlo so sviatkom samhain na začiatku novembra, keď bolo nutné dobytok ustajniť. Sviatok samhain bol niečo ako nový rok. Okrem týchto dvoch sviatkov sa v prameňoch spomínajú ešte ďalšie významné sviatky – imbolc (okolo 1. februára) a lugnasad (okolo 1. augusta).
Tento článok vychádza z autorovho staršieho textu pre časopis História.
Použitá literatúra
- Čurný, M. – Jakab, J. – Kovár, B. – Marková, K. – Samuel, M.: Terčíky z ľudských lebiek z
- územia Slovenska (doba železná). Študijné zvesti AÚ SAV 39, 2006, 145–157
- Filip, J.: Keltská civilizace a její dědictví. Praha 1996.
- Frazer, J. G.: Zlatá ratolest. Praha 1977.
- Kovár, B.: Viera legendárnych druidov. História 9 – 10, 2004, 2 – 4.
- Pieta, K.: Liptovská Mara. Včasnohistorické centrum severného Slovenska. Bratislava 1996.
- Pieta, K.: Keltské osídlenie Slovenska. Nitra 2008.
- Podborský, V.: Náboženství našich prapředků. Brno 1993.
- Podolinská, T.: Keltská mytológia. Historická revue 9, 2008, 54 – 61.
- Podolinská, T.: Z keltského náboženstva. Historická revue 9, 2008, 62 – 63.
- Obrazová príloha: www.wikipedia.org
vyštudoval archeológiu a históriu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Zúčastnil sa archeologických expedícií vo Francúzsku, v Kuvajte, v Guatemale a v Sudáne. Pracuje v Archeologickom ústave SAV v.v.i. Voľný čas venuje portálu HistoryLab.sk. Je spoluautorom a editorom kníh Kolaps očami archeológie, Archaeology of Failaka and Kuwaiti coast, História pre zaneprázdnených 1 a 2, Epidémie v dejinách a Klíma v dejinách. Napísal aj knihu Sila zániku: Kolapsy starovekých a stredovekých spoločností.