Povstalecké stíhače tankov v SNP 

Slovenské národné povstanie má v našich dejinách nezastupiteľnú úlohu a patrí k pomerne diskutovaným témam. Povstalecké sily, ktoré sa postavili na odpor postupujúcim okupačným jednotkám pritom tvorili rôzne zložky. Jednou z nich bola obrnená technika. Už len jej prítomnosť v povstaleckej obrane pôsobila na obrancov povzbudzujúco.

Väčšina vojenskej techniky povstalcov bola, žiaľ, v roku 1944 už zastaraná a málo účinná. Išlo prevažne o pôvodné československé ľahké tanky LT-35 či LT-38, ale i tančíky vz. 33 či ľahké tanky LT-40. Povstalecká armáda však disponovala i malým počtom strojov, ktoré dokázali byť efektívne aj v roku 1944. Boli to pôvodom nemecké stredné tanky Panzerkampfwagen (skrátene Pz.Kpfw.) III, a tiež nemecké stíhače tankov Marder III.

Príchod Marderov do služieb slovenskej armády

Je všeobecne známym faktom, že slovenská armáda na východnom fronte bojovala na strane nemeckej armády. Nasadené boli prirodzene aj tankové sily slovenskej armády, sústredené v Pluku útočnej vozby (PÚV) so sídlom v Turčianskom Svätom Martine. Kým v počiatočnej fáze operácie Barbarossa ešte dokázali byť slovenské ľahké tanky súperom pre sovietskych obrnencov, už o niekoľko mesiacov sa karta obrátila.

Spolu s čoraz masovejším nasadením sovietskych stredných tankov T-34 a ťažkých KV-1 bolo jasné, že ak majú slovenskí tankisti plniť svoje úlohy dobre a vyhnúť sa zbytočným stratám, potrebujú modernejšiu, účinnejšiu techniku. Ministerstvo národnej obrany sa preto obrátilo na Nemcov so žiadosťou o nákup stredných tankov Pz.Kpfw. IV. Nemci ich ale odmietli predať, a tak Slováci kúpili 5 kusov stredných tankov Pz.Kpfw. III ausf. N, ktoré vyvagónovali v Turčianskom Sv. Martine 10. marca 1943. Pre zaujímavosť, už pri vykladaní sa na jednom z nich objavila chyba – neopraviteľne zadretý motor. Používal sa preto na náhradné diely. Okrem ďalších strojov LT-38 z nemeckých zásob nakúpili Slováci aj 16 ľahkých tankov Pz.Kpfw. II (mimochodom, tiež už zastarané), ktoré do Martina dorazili v januári 1944.

Začiatkom roku 1944 padlo konečne rozhodnutie o zakúpení 26 kusov stíhačov tankov Marder III. Nemci ich pre predaj uvoľnili 18 a do Turčianskeho Sv. Martina ich dodali 3. júna 1944. Tak sa slovenská armáda dostala k svojim jediným stíhačom tankov.

Východoslovenské divízie alebo „Poľná armáda“ boli dve divízie dislokované na východnom Slovensku, s ktorými mal, s trochou preháňania, každý svoje vlastné plány. Oficiálne to boli sily, ktoré mali spolu s príslušníkmi nemeckej armády brániť karpatské priesmyky, a teda zamedziť rýchlemu prechodu sovietskej Červenej armády na územie Slovenska. Naproti tomu povstaleckí činitelia s nimi počítali ako so silami, ktoré v príhodný okamih priesmyky uvoľnia a prienik Sovietov tým urýchlia tak, ako to len bude možné. Ako vieme, nezrealizoval sa ani jeden plán.

Súčasťou Východoslovenských divízií bola aj Poľná jednotka Pluku útočnej vozby, ktorá k nim z Turčianskeho Sv. Martina odišla 4. augusta 1944. Veliteľstvo armády pridelilo jednotke krycie označenie „Kilowatt“, velil jej vtedajší veliteľ PÚV major Dobrotka. Jednotka sem bola presunutá napriek Dobrotkovým námietkam týkajúcim sa zastaranosti vozového parku, ktoré zostali nevypočuté. Očakávala sa dodávka účinnejších nemeckých tankov Pz.Kpfw. IV a stíhačov tankov StuG III priamo k Poľnej jednotke, avšak do jej odzbrojenia neprišiel ani jeden kus techniky.

Veliteľstvo bolo vo Vranove nad Topľou, jednotky pluku sa presunuli do barakového tábora pri Čemernom (dnes časť Vranova nad Topľou). V zostave Poľnej jednotky figurovalo aj 16 kusov stíhačov tankov Marder III, dva zvyšné zostali v kasárňach pluku v Turčianskom Sv. Martine.

Začiatok povstania

Po vypuknutí SNP nastal v Poľnej armáde všeobecný zmätok. 29. augusta podvečer informoval generál Čatloš, minister národnej obrany, a tiež autor jedného z povstaleckých plánov (ktorý sa mu nepodarilo presadiť), o príchode nemeckých vojsk, pričom vyzval armádu aj obyvateľstvo, aby nekládli odpor.

Generál Malár, veliteľ Poľnej armády, letel ráno 30. augusta do Bratislavy, čiže opustil svoju jednotku. Chcel v Bratislave overiť aktuálnu situáciu. Po Malárovom odchode dostal plukovník Talský, Malárov zástupca, výzvu k nástupu do povstania. Dopoludnia o 11. hodine sa vysielal apel „Slobodného vysielača“ v Banskej Bystrici, v ktorom vyzývali do boja proti okupantom. Takisto sa šírili reči, že prezident je mŕtvy a vláda v zajatí. Večer to Tiso v rozhlase osobne vyvrátil a po ňom vystúpil Malár s prejavom, kde vyjadril svoje presvedčenie o predčasnosti akcie. Nikto nevedel, čo má robiť, Talský rozkaz k boju proti Nemcom nevydal včas. Velenie divízií mienilo bojovo vystúpiť až 2. septembra. Posledným klincom do rakvy bolo Talského rozhodnutie odletieť ráno 31. augusta spolu s príslušníkmi letectva od divízií k sovietskemu maršálovi Konevovi a dohodnúť sa s ním na ďalšom postupe. V kritický deň teda zostala celá Poľná armáda bez velenia a zmätok bol zavŕšený.

Stotník Jarembák, povstalecký veliteľ Poľnej jednotky PÚV, sa pokúsil situáciu zachrániť. Zvolal všetky dostupné sily do Čemerného – ale od popoludnia dňa 31. augusta začali Nemci vojská odzbrojovať (operácia „Kartoffelernte“), čiže výzvu nebolo možné naplniť. Z Čemerného stihlo pod jeho velením k partizánom ujsť 333 mužov, 13 tankov LT-38, 2 stíhače tankov Marder III, 65 nákladných áut, 13 motoriek a 2 pásové motorky s materiálom, ktorý dokázali odviezť. Po odchode sa pridali k partizánskej brigáde „Čapajev“.

V zostave brigády „Čapajev“ sa stíhače Marder III zúčastnili 1. septembra útoku na Prešov, kde tvorili čelné stroje. Okrem nich útočilo ešte 8 tankov LT-38 a, samozrejme, pechota s partizánmi. Kolóna však medzi Vranovom nad Topľou a Prešovom narazila na nemeckú batériu protitankových kanónov. Vozidlá ju mali obísť a prenechať jej zničenie pechote, no veliteľ útoku nadporučík Miartuš sa rozhodol zaútočiť na ňu čelne. Zámer zlikvidovať batériu sa podaril, avšak povstalci prišli o dva tanky a jeden Marder III. Po príjazde nemeckého pancierového vlaku Panzerzug 62 sa celý útok zastavil a začal sa ústup do Hermanoviec.

Druhý stroj Marder III pod velením dôstojníckeho zástupcu Júliusa Rajtáka sa aktívne zúčastňoval obranných operácií v priestore Bystré – Hermanovce v dňoch 4. až 6. septembra. Predovšetkým 5. septembra mala posádka Mardera hlavný podiel na odrazení nemeckého útoku. 7. septembra sa začal hlavný útok proti brigáde „Čapajev“, a to z troch strán – cez obec Bystré na Hermanovce nad Topľou, od Hanušoviec nad Topľou na Petrovce a z Kokošoviec na Zlatú Baňu. Už v ranných hodinách Nemci obsadili Zlatú Baňu, Petrovce a Hermanovce a hrozilo obkľúčenie. Zvyšným tankom a samohybnému delu nariadilo velenie protiútok v smere Hermanovce – Bystré, aby povstalci získali čas na ústup. Protiútok bol úspešný, vozidlá prenikli až do Bystrého a spôsobili nemeckej pechote veľké straty. Okolo 11. hodiny aj oni ustúpili do Hermanovskej doliny, pričom ústup kryl práve Rajtákov Marder. Pri ústupe sa ale ukázala jedna z hlavných nevýhod Mardera – z dvoch strán odokrytý bojový priestor. Rajtáka zasiahlo niekoľko striel, ktorým na mieste podľahol. Na jeho pozíciu chcel nastúpiť stotník František Adam, ale nepodarilo sa mu to z dôvodu nepriateľskej paľby a vozidlo padlo do rúk Nemcom. Stratou Rajtákovho stroja prišli povstalci na východnom Slovensku o posledný Marder spomedzi všetkých 16 kusov, ktoré sem boli pôvodne prepravené.

Krst ohňom v Žiline

Z 18 kusov Marderov III, ktoré mala slovenská armáda k dispozícii, bolo 16 na východnom Slovensku. Povstaleckej armáde teda zostali na strednom Slovensku posledné 2 kusy. Ich nasadenie ale plne ukázalo, že úspech nezáleží len na kvantite, ale predovšetkým na kvalite.

Už 29. augusta popoludní dostala tanková čata poručíka Bodnára z Martina rozkaz k presunu do Žiliny, kde mala podporiť povstalcov v ich boji s nemeckou posádkou. Čatu tvorili 4 tanky LT-38 a samohybné delo pod velením slobodníka ašpiranta Vojenčiaka.

Už počas presunu narazili pri Mojšovej lúčke na približne 40-člennú nemeckú skupinu a Bodnár si vyžiadal pechotnú podporu francúzskych partizánov. S ich pomocou okolo 19. hodiny Nemcov porazili a onedlho prišli do Žiliny.

Ráno 30. augusta hliadka spozorovala nemeckých vojakov, ako sa presúvajú od Strečna k žilinskej celulózke. Vojaci na nich spustili paľbu, na čo Nemci reagovali obsadením celulózky. Vojenčiakov stroj a jeden tank LT-38 ostreľovali tieto pozície (Marder zničil minimálne 1 guľometnú pozíciu vo veži továrne), zatiaľ čo zvyšok tankovej čaty sa pripojil k povstalcom v centre Žiliny, kde sa bojovalo s príslušníkmi 144 člennej spojovacej jednotky, ktorá bola v Žiline od začiatku augusta 1944. Pre zaujímavosť, Nemci sa zabarikádovali v budovách dievčenského gymnázia, pošty a v budove Makabi – židovského telovýchovného a vzdelávacieho spolku. Na základe rozkazu povstalci Žilinu popoludní 30. augusta vyprázdnili a po potlačení odporu pri celulózke sa začali sťahovať do Strečnianskej  tiesňavy, kde sa mali odohrať tvrdé obranné boje.

Boje v Strečnianskej tiesňave

Počas obranných bojov sa, prirodzene, počítalo aj s nasadením techniky z PÚV pod velením poručíka Lacka. Ich východiskovou pozíciou bola druhá línia obrany v priestore Domašínsky meander – krátky železničný dvojtunel – osada Jánošíkovo. Medzi nasadenými vozidlami bola aj čata poručíka Pavla Buocika tvorená dvoma Mardermi III pod velením slobodníka ašpiranta Júliusa Vojenčiaka a slobodníka ašpiranta Mateja Buca.

Večer 30. septembra sa povstalecké obranné sily rozmiestňovali v priestore Strečnianskej tiesňavy. V tomto čase dostali tanky a Mardery za úlohu obsadiť pozície pozdĺž cesty v zákrute Domašínskeho meandra. Na druhý deň sa v tiesňave rozhorel boj. Keď bol poručík Lacko ťažko ranený pri pokuse odtiahnuť do bezpečia nákladné auto naložené muníciou, prevzal velenie nad všetkými vozidlami poručík Buocik. Vozidlá sa museli z dôvodu nemeckej streľby stiahnuť až za zákrutu cesty v Domašínskom meandri, teda na jeho južnú stranu. Nepriateľská paľba silnela, markantné straty mali aj obsluhy jediných dvoch protitankových kanónov v celej línii obrany v meandri. Z dôvodu hroziaceho prielomu sa k železničným tunelom presunuli dve vozidlá – tank LT-38 a Marder Mateja Buca, ktorý zaujal postavenie v zákrute vedľa cesty. Prvý útok na tiesňavu sa podarilo odraziť, druhý však už viedli tanky, proti ktorým nemali povstalci veľa účinných zbraní a obsluhy protitankových kanónov boli ranené či mŕtve. Hrozil bezprostredný prielom, ktorý zastavil francúzsky poručík Albert Poupet. Prevzal velenie nad jedným z dvoch diel a druhým výstrelom poškodil čelný tank útoku. Bezpochyby to bol veľmi záslužný čin. Druhému tanku rozstrieľal pás partizán Gaston Jourmande protitankovou puškou a Nemci začali ustupovať. Vtedy zasiahol aj Bucov Marder, ktorý vyrazil spoza cesty a vypálil niekoľko rán, pričom vážne poškodil tretí nemecký tank. Potom sa z obáv pred odvetnou streľbou rýchlo stiahol späť za zákrutu. Útok už ďalej nepokračoval.

Vtom sa ale prejavila veľmi vážna chyba, ktorá z môjho pohľadu prehrala povstalcom bitku, alebo ju minimálne výrazne skrátila. Výšiny na pravom brehu Váhu mali obsadiť partizáni z 1. československej partizánskej brigády M. R. Štefánika pod velením Piotra Velička, čo sa ale nestalo. Nemci to využili a od Starhradu začali ostreľovať pozície obrancov, ktorí boli zo svojich veľmi výhodných obranných pozícií donútení ustúpiť. Povstaleckí tankisti sa museli stiahnuť až k východným ústiam železničných tunelov. Buc umiestnil svoj stroj v ostrej zákrute cesty pri opornom múre tunela. Nemci chceli situáciu využiť a vyslali do útoku dva tanky. Len čo sa prvý vynoril spoza zákruty, dostal zásah z Bucovho stroja. Informácie o druhom tanku sa rôznia, buď sa stihol stiahnuť, alebo ho Buc taktiež zničil.

1. septembra niečo pred štvrtou hodinou sa začal ďalší nemecký útok s tankovou podporou. Nemci vysunuli dva protitankové kanóny spoza zákruty, ale posádka Mardera ich zničila. Nemecký tlak sa však stupňoval a povstalci museli znova ustúpiť. Týkalo sa to aj vozidiel, ustúpili približne 300 metrov v smere na Vrútky. Posádka jedného z nemeckých tankov viedla paľbu na návršie nad cestou a v dôsledku nevhodného terénu ho povstalci nemohli zasiahnuť. Posádka ale urobila chybu, vyrazila spoza prekážky a vtedy Buc okamžite tank zasiahol. Večer toho dňa boli povstaleckí tankisti aj s vozidlami stiahnutí do tyla na doplnenie a odpočinok.

Epilóg v Strečnianskej tiesňave

Dňa 2. septembra posádky Marderov do bojov nezasiahli. V noci z 2. na 3. septembra sa však Bucov stroj spolu s jedným strojom LT-35 začal presúvať popod Martinské hole k Dubnej skale, kde sa mali po odpočinku zapojiť do obrany. Vozidlá sa pripojili k ostatným a zoradili sa za cestným mostíkom cez Dzuranovský potok v smere na tiesňavu na rozkaz istého plukovníka, údajne plukovníka Stojana (po potlačení SNP vstúpil do SS). Po príchode jednotky pechoty mali tankisti zaútočiť na Strečno. Padli však do pasce. Hneď ako ráno 3. septembra naštartovali motory svojich strojov, vynorili sa spoza cesty dva tanky a spustili na nepripravených povstalcov paľbu. Strieľať začali i protitankové kanóny z druhého brehu Váhu. Povstalci prišli o štyri tanky LT-35, a tak ako Július Rajták, aj Matej Buc s nabíjačom kanóna stotníkom Kováčom doplatili na odokrytý priestor Mardera. Na mieste ich zabili črepiny z okolo vybuchujúcich granátov. Nezranený vodič Bucovho Mardera stotník Smolnický Marder otočil a stihol aj so strojom ujsť do bezpečia.

Matej Buc by si za svoje činy zaslúžil vyznamenanie. Žiaľ, prípadného udelenia sa už nestihol dožiť. Jeho stroj pracovníci v dielňach opravili, vyčistili a upravili privarením prídavného panciera z nepoužívaného obrneného automobilu vz. 30, čo malo prispieť k lepšej ochrane posádky. Velenie nad ním pripadlo stotníkovi Jánovi Kuklišovi, ktorý ešte 3. septembra zasiahol v boji dva tanky.

Obrana Turca

Dňa 4. septembra sa Nemci snažili obsadiť Vrútky a preraziť do obce Priekopa, ležiacej medzi Vrútkami a Turčianskym Sv. Martinom (dnes súčasť Martina). Keď povstalci ustúpili z Horných Vrútok, vyrazil Vojenčiakov stroj do protiútoku. Nezašiel však ďaleko, pretože narazil na nemecké útočné delo StuG III sprevádzané pechotou. Okamžite naň začal páliť a cúvaním sa mu podarilo bez ujmy ustúpiť. Po zotmení Nemci obsadili Priekopu aj Vrútky. Napriek panike v radoch povstalcov Nemci v noci nepostupovali, dokonca sa stiahli ako z Priekopy, tak z výšin nad Záturčím, čo bola z nemeckého pohľadu chyba. Nemecký ústup využili povstalci a vytvorili novú obrannú líniu Záturčie – Priekopa – Sučany, kde sa držali až do druhej polovice septembra 1944. Čo sa týka Marderov a ich posádok, používali sa nielen v statickej obrane, ale aj pri útokoch, čo sa stalo obom strojom osudné.

Vojenčiakov Marder III sa ráno 8. septembra zúčastnil protiútoku pešieho práporu „Vitalay“ v smere na Vrútky spolu s jedným LT-38 ako prostriedok palebnej podpory. Keď sa dostali k Vrútkam, spustil na ne paľbu nemecký stredný tank Pz.Kpfw. IV, pričom sa mu podarilo zničiť tank LT-38. Marder takisto dostal zásah a jeho posádka musela opustiť stroj, pričom Vojenčiaka zasiahla črepina granátu. Nervovo vyčerpaného a raneného ho previezli do Banskej Bystrice na ošetrenie.

Druhý stroj sa zasa zúčastnil protiútoku naplánovaného na 9. septembra v rámci čaty poručíka Buocika. Čata mala za úlohu preniknúť do Priekopy a zistiť pozície postavení nepriateľa. Pri železničnom priecestí smerom na Priekopu boli však vozidlá postupne ničené paľbou v Priekope skrytých protitankových kanónov, o ktorých povstalci nevedeli. Tým prišli povstalci o svoj posledný stíhač tankov Marder III.

Stíhače tankov Marder III nepatria medzi prostriedky, ktoré sa bežnému človeku vynoria v hlave, keď sa spomenie Slovenské národné povstanie. Žiaľ, v našich múzeách sa ani jeden Marder nenachádza, nasadených ich tiež nebolo mnoho. Ale ich posádky boli súčasťou povstaleckej armády a v rámci svojich možností dokázali, že aj malý počet strojov dokáže urobiť veľký kus práce, či už to bolo pri Strečne a v Záturčí, či v okolí Vranova nad Topľou. Aj oni majú v dejinách Slovenského národného povstania svoje miesto, ktoré im právom patrí.

Pramene:

• Archív múzea SNP v Banskej Bystrici, fond XII, prír. č. 258/61. Činnosť V. taktickej skupiny (gen. Perko).

Použitá literatúra:

• Bosák, P.: Z bojových operácií na fronte SNP. Bratislava 1979.
• Cséfalay F./Mičev S.: SNP deň po dni. Banská Bystrica 2012.
• Jablonický, J.: Povstanie bez legiend. Bratislava 1990.
• Klubert, T.: Obrnené jednotky v Slovenskom národnom povstaní. Nové Mesto nad Váhom 2007.
• Stanislav, J./Klabník, V.: Slovenské letectvo 1944 – 1945. 3. Zväzok. Bratislava 2004.
• Uhrin, M.: Pluk útočnej vozby 1944. Banská Bystrica 2012.

Obrazová príloha: P. Štefunda, Bundesarchiv, www.wikipedia.org