SNP malo väčšiu šancu na úspech ako Varšavské povstanie 

O činnosti tajnej britskej organizácie SOE počas SNP stále nevieme všetko. Problém predstavuje aj nedostatok, až absencia dostupných tajných archívov. Vieme však, že Briti dávali SNP väčšiu šancu na úspech ako Varšavskému povstaniu. Prečo? Hovorí britský historik Martin D. Brown.

Martin, Tvoj záujem pri výskume SOE (Special Operatives Executive) sa týka predovšetkým politických vzťahov medzi britskou a československou vládou v exile, no mňa by aj tak zaujímala jedna špecifická operácia, ktorá mala byť nasmerovaná do Maďarska, no nikdy sa tam nedostala. Ide o operáciu Desford. O čo v nej šlo?

SOE nikdy nemala príliš veľa úspechov pri podpore odporu v Maďarsku. Posielanie misií do Maďarska bolo oveľa menej úspešné ako podpora už existujúcich hnutí odporu v Poľsku a v Československu. A čiastočne to bolo aj o rádiovom kontakte. Veľké množstvo týchto operácií bolo vytvorených preto, aby sa etabloval rádiokontakt. Čiže z hľadiska Británie a SOE musíte urobiť dve veci – najprv musíte mať kontakt s hnutím odporu. Musíte vedieť, s kým vyjednávate a komu zhadzujete zbrane. Podobná situácia je v posledných rokoch v Sýrii, kde je príšerný chaos. Ak zhadzujete zbrane, musíte si byť istý, že viete, kto sa k nim dostane. Veľmi veľakrát sa stalo, že nemecká výzvedná služba sa dostala k týmto vysielačkám, zatkla ľudí z hnutí odporu a agentov ag ovládli celú sieť – známou sa stala napríklad Englandspiel v Holandsku (operácia Severný pól, Unternehmen Nordpol, pri ktorej sa nemeckému Abwehru podarilo získať prístup k vysielačkám hnutia odporu a Spojencov zásobovali falošnými informáciami – pozn. J. D.). Čiže tieto misie boli spočiatku najmä o nadviazaní kontaktu a overovaní informácií. Podobne to bolo i s generálom Golianom v priebehu SNP – SOE si jednoducho potrebovala overiť, že ten človek je v poriadku, že je napojený na exilovú vládu v Londýne, že to robia v spolupráci s Londýnom a vo zvýšenej miere tiež v súlade s Moskvou – to je práve to, kde zlyhalo Varšavské povstanie – nespolupracovalo s Moskvou.

Takže cieľom operácie Desford bolo nadviazanie kontaktu s maďarským hnutím odporu?

Áno. Operácia Desford bola spočiatku namierená do Maďarska, no pre poveternostné podmienky musela byť niekoľkokrát odložená. V dôsledku týchto zdržanísa zmenili podmienky v strednej Európe – začalo sa Povstanie na Slovensku. Keď už malo dôjsť k výsadku, dôležitejšími než misia v Maďarsku sa stali styčné osoby na Slovensku. Operácia teda zmenila názov na operáciu Windproof a nakoniec sa dostala na Slovensko. V podstate bola obeťou meniacich sa podmienok. A ak by sa im po nadviazaní kontaktu s vedením Povstania bolo bývalo podarilo dostať do Maďarska, bolo by to skvelé, no ich primárnym cieľom sa stalo Slovensko.

Do akej miery sa mohli rozhodovať samotní vojaci? Mohli si oni povedať, že keď mali ísť do Maďarska, že tam aj chcú ísť? Alebo to bolo na SOE?

V roku 1944 sa pôvodná „bitka“ medzi SOE a armádou skončila, a to v prospech armády. Armáda rozhodovala, kam budú nasmerované misie a čo bude ich cieľom. Myšlienka SOE ako štvrtej vojenskej sily nezávislej od ostatných (armáda, letectvo, námorníctvo) bola už v roku 1944 mŕtva. V tomto období už boli pod kontrolou armády, ktorá rozhodovala. A ten výsadok, major Sehmer a ďalší – to boli vojaci. Neboli to len civili v uniformách, aj keď niektorí boli v SOE. Mali rozkazy, ktoré museli poslúchať. Ak sa situácia zmenila, museli sa pokúsiť získať nové rozkazy. To skrátka neboli tajní agenti, ktorí sa mohli kedykoľvek na zemi rozhodnúť, čo budú robiť. Samozrejme, existujú situácie, kde to nejde – ako sa stalo aj Windproofu spolu s americkou misiou, keď po potlačení Povstania už nadviazať spojenie nemohli. To už museli premýšľať sami a pokúsiť sa zachrániť.

Operácia Windproof je na Slovensku pomerne známou udalosťou, nechcem sa preto venovať detailom. Zaujímalo by ma však, odkiaľ pochádzajú naše znalosti o tejto misii. Keď som bol v Národnom archíve v Kew v Londýne, dostal som sa len k minimu archívnych dokumentov. Pripisoval som to najmä povrchnosti môjho výskumu (venoval som sa inej téme), no môj kolega z Historického ústavu SAV Dr. Martin Posch urobil v Londýne rozsiahly archívny výskum práve k tejto problematike a vravel mi, že väčšina dokumentov bola naozaj zničená alebo sa stratila. Ako je to možné?

A má pravdu, je to presne tak. Zároveň je to jedna z vecí, o ktorej by som chcel hovoriť a ktoré by mali v takomto rozhovore zaznieť. Pred rokmi som k tomu vydal aj rozsiahlejší text. Je dôležité vedieť, čo máme k dispozícii a z čoho vlastne vieme rekonštruovať dejiny SOE. Prvým problémom je, samozrejme, fakt, že SOE bola tajná organizácia. Až v 60. rokoch minulého storočia britská vláda priznala, že čosi také existovalo. Ako majú historici študovať tajné organizácie? V Československu máte šťastie, pretože režim v roku 1989 skolaboval a archívy sa proste otvorili – samozrejme, u vás vzniká problém s tým, čo v archívoch Štátnej bezpečnosti je, kto ten materiál tvoril, s akým zámerom a podobne – ale máte k dispozícii archív. To my nemáme.

Týmto prichádzame k druhému problému. Tesne po vojne sa celý archív SOE – a nielen archív, ale i mnoho agentov – presunuli pod SIS (Secret Intelligence Service, britská tajná služba, známa aj ako MI6 – pozn. J. D.). Celý archív SOE sa presunul do vlastníctva MI6. Takže od konca 40. rokov až do bodu, keď boli presunuté do Národného archívu – a to si myslím, že bolo v 80. alebo možno až 90. rokoch – mala tieto dokumenty v rukách MI6. Niektoré z dokumentov MI6 zničila, pretože začínala studená vojna a MI6 prevzala niekoľkých agentov zo SOE. Tých sa snažila dostať do Československa, Poľska a podobne, pravdepodobne dokonca i na Ukrajinu, do Estónska – teraz o tom vydal štúdiu môj kolega – a ďalších oblastí. Títo agenti už boli používaní proti novému nepriateľovi – Sovietskemu zväzu. Nemohli ich preto prezradiť. Archívy sa otvorili až v decembri 2006.

V akom stave je to, čo máme dnes k dispozícii?

To je ďalší problém. SOE nebola veľmi dobre organizovaná organizácia. Ak sa pozriete na ministerstvo zahraničných vecí, vládny kabinet, ministerstvo vnútra, ministerstvo financií – tí všetci majú veľmi precízne archívy. Organizácie ako SOE však nechcú mať archív. Aj sovietske tajné služby ako NKVD a KGB, ako teraz vieme, vo veľkom ničili svoje archívy jednoducho z dôvodu bezpečnosti a utajenia. SOE bola podobná, archív jednoducho nechcela ani mať. Nemali ani nastavený žiadny proces, ako to robiť. Je až šokujúce, keď sa pozriete na tie archívne dokumenty, ktoré máme, ako často používali zvyškový, odpadový papier a rôzne zdrapy papiera. Písali na zadnú stranu iných dokumentov. Len si to predstavte, škrabali reporty a správy na zadné strany iných dokumentov a kúsky papiera, čo našli!

A to všetko vraj navyše zachvátil požiar…

Áno, a  stala sa ešte jedna vec – keď boli všetky materiály prenesené do MI6, zrazu začalo horieť. Nikto nemá celkom predstavu – možno Tvoj kolega bude vedieť viac – koľko materiálov a dokumentov z archívu SOE vlastne zhorelo.

Nie je to podozrivé, nechceli zahladiť stopy po niekom alebo po niečom?

M. R. D. Foot, autor oficiálnych dejín SOE (The Special Operations Executive 1940–1946, Londýn 1999 – pozn. J. D.) a zrejme najväčší znalec tejto organizácie, mi počas nášho rozhovoru na túto otázku odpovedal celkom jasne – nie. Bol to len oheň, proste sa to stalo. Netreba za tým nič hľadať. Navyše tvrdil, že to ani nikto nepovažoval za niečo dôležité, že tie veci proste zhoreli. Máme preto dosť veľký problém s tým, čo je vlastne náš primárny materiál. Čo z neho zostalo. Existujú oficiálne dejiny SOE, napísané SOE, ale dlho ich držali v tajnosti. William Mackenzie ich napísal ešte v 40. rokoch, ale potom ich držali v tajnosti až do roku 2000 (vyšli pod názvom The Secret History of SOE : Special Operations Executive 1940–1945 – pozn. J. D.)

Myslíš, že niekde ešte niečo bude? Nejaký materiál? Niekde niečo stratené?

Myslím, že je to veľmi málo pravdepodobné, aspoň čo sa týka SOE. Samozrejme, MI6 nikdy nezverejnila absolútne nič zo svojich materiálov, nikdy nič. Ako britský historik sa nemôžem pozrieť na žiadny z dokumentov MI6, nepustia ma. Takže ak MI6 absorbovala nejaký materiál SOE, potom tam stále možno niečo je. Tu však buďme opatrní, nespúšťajme nejaké konšpiračné teórie. Môžeme sa potom ľahko dostať k prípadu poľského generála Sikorského, o ktorom niektorí poľskí politici dodnes tvrdia, že ho Briti alebo britské tajné služby zavraždili. Nie, bola to nehoda. Jeho lietadlo jednoducho pri Gibraltári – kde sú príšerné poveternostné podmienky – spadlo. Aj časť britského tímu, ktorý rokoval na konferencii v Teheráne v roku 1943, havaroval a neprežil. Lietadlá jednoducho padali. Netreba šíriť konšpiračné teórie.

Aké informácie o účasti SOE v SNP sa v dostupných materiáloch nachádzajú?

V HS (fond HS – Records of Special Operations Executive, teda dokumenty SOE) sa nám zachovali správy a hlásenia od operácie Windproof, správy styčného dôstojníka pre Beneša z obdobia tesne pred Povstaním a podobne. Niečo je aj vo vojenskom archíve a niečo i v archíve ministerstva zahraničných vecí. Čo je zrejme najdôležitejšie, je tam i povolenie začať SNP. Na rozdiel do Varšavského povstania. O SNP sa vedelo omnoho viac než napríklad o Varšavskom povstaní a väčšina záležitostí bola dopredu odsúhlasená, vrátane približného času, znova na rozdiel od Varšavského povstania. A čo je na tomto povolení kľúčové – bolo i so súhlasom Moskvy.

Varšavské povstanie teda vypuklo bez znalosti a povolenia Spojencov?

Varšavské povstanie bolo oddiskutované a odsúhlasené Britmi, ale britský postoj k obom povstaniam bol jasný – signál na začatie musí prísť z Londýna a musí byť so súhlasom spojeneckej armády v oblasti. A touto spojeneckou armádou bola Červená armáda. Boli to Sovieti, kto stál pred Varšavou, a boli to Sovieti, kto sa prebíjal cez Duklu. Takže bolo vlastne jedno, čo si mysleli v Londýne. Ak by sa k povstalcom nebola nedostala Červená armáda, Povstanie by bolo neúspešné. Problém s Varšavským povstaním bol po prvé v načasovaní a po druhé poľské vzťahy so ZSSR.

Ak povstanie nie je schopné spojiť sa s armádou v oblasti – a to v obidvoch prípadoch znamenalo Červenú armádu – zlyhá. To je základná vec. Západ, samozrejme, dúfal, že Sovieti sa dostanú do Varšavy, no potom tu bola poľská Armia Krajowa, ktorá, naopak, chcela oslobodiť mesto predtým, než sa do neho dostanú sovietske vojská. Na Slovensku boli povstalci omnoho lepšie prepojení so ZSSR. A boli dohodnutí so Sovietmi – tí tam posielali výzbroj a výstroj i mužov.

Predpokladali Briti, že bude SNP úspešné?

Z britského pohľadu vyzeralo SNP dosiahnuteľnejšie než Varšavské povstanie – v dôsledku pozície ZSSR. To neznamenalo, že Varšavské povstanie považovali za vopred prehraté, alebo že boli proti. Poliakov však upozorňovali, že ak sa nedohodnú so Sovietmi, nebudú im môcť poslať zbrane ani výzbroj vzduchom. V prípade SNP Briti verili, že bude úspešné, resp. že má solídnu šancu na úspech. Ale že to aj tak záleží na Sovietoch. Briti sa do oblasti nemohli dostať, nemali SNP ako pomôcť, nemohli poslať výzbroj a výstroj – Sovieti mohli, ale my nie. SOE to československým organizáciám jasne hovorila: Podporíme vás, myslíme, že to ma šancu na úspech, no kľúčoví sú Sovieti. A to je rozdiel medzi SNP a Varšavským povstaním. Poliaci mali k Sovietom veľmi odlišný prístup.

Čo si myslela SOE o Golianovi  a o vedení SNP?

Pokiaľ viem, medzi vedením SOE a SNP nikdy nebola priama komunikácia, vždy to šlo len cez styčného dôstojníka, ktorý posielal hlásenia zo Slovenska do Londýna, ale priama komunikácia tam nebola.

Vedela britská vláda o tom, čo je s ich vojakmi z misie Windproof?

Nevedela. Neskoršia operácia Amsterdam sa ich koncom októbra 1944 snažila nájsť – Američania robili to isté, svojich mužov hľadali. Misiu OSS (Office of Strategic Services, Úrad pre strategické služby) pod vedením Holta Greena, ktorá sa v slovenských horách spojila s misiou Windproof, tiež hľadali. Koncom roka 1944 stratili Američania kontakt so svojimi jednotkami v poli, nevedeli, čo sa deje, takže sa pokúsili zistiť, čo sa stalo. Niekedy vo februári 1945 oznámilo nacistické Nemecko popravu britských a amerických špiónov v Mauthausene. Briti a Američania však nemali možnosť to potvrdiť, preto ich ešte roky hľadali, aj po vojne, až do rokov 1946 alebo 1947. Nechceli len akceptovať, čo hovorili nacisti, a stále hľadali. SOE dokonca ešte fungovala aj po vojne ako organizácia s cieľom hľadať svojich vojakov. A to sa netýka len Slovenska, ale aj ďalších krajín, Juhoslávie, Barmy…  Nakoniec zistili, že nemecké informácie boli správne, dokonca našli aj nacistických dôstojníkov, ktorí ich zastrelili. Ale kým vyšla pravda najavo, chvíľu to trvalo.

Ako hodnotili Briti SNP, prečo bolo z ich pohľadu neúspešné?

Z pohľadu Londýna a SOE bolo zlyhanie SNP jednoducho vysvetlené – sovietske a československé vojská sa nedokázali prebiť a Briti s tým, žiaľ, nemohli nič robiť. Nedokázali zachrániť ani vlastných vojakov – čo o ich pozícii veľa vypovedá. Nemali na to jednoducho technológie. Vezmite si Dien Bien Phu (Bitka z čias prvej vojny v Indočíne, kde armáda Vietminhu v roku 1954 obkľúčila a zlikvidovala francúzsku základňu v džungli – pozn. J. D.), ktoré sa udialo o 10 rokov neskôr – ešte stále neexistovala technológia na podporu tohto druhu operácií. Nedokázali to ani Francúzi, a ani Američania, ktorých Francúzi žiadali o pomoc. Podpora obkľúčených jednotiek vzdušným mostom za takýchto podmienok jednoducho nebola možná. A to sa týkalo SNP aj Varšavského povstania – pokiaľ sa nespojili so sovietskou Červenou armádou, Briti s tým nemohli nič robiť.

Martin D. Brown vyštudoval stredo- a východoeurópske štúdiá na School of Slavonic and East European Studies v Londýne a medzinárodné dejiny na univerzite v Surrey. Dlho pracoval na Richmond University v Londýne, v súčasnosti pôsobí na univerzite v Tallinne ako vedúci odborník v Centre excelentnosti medzikultúrnych štúdií. Vo svojom výskume sa venuje diplomatickým dejinám, ale i strednej a východnej Európe, zvlášť dejinám Československa. Je autorom mnohých publikácií.

 

S Dr. Martinom Brownom sa rozprával Jakub Drábik

 

Realizované s finančnou podporou British Embassy Bratislava.

 

 

Obrazová príloha: wikipedia.org, Múzeum SNP, František Hříbal©