V auguste 2007 sa najskôr v srbských novinách a nato i v svetových spravodajských médiách objavili fotografie zúbožených lipicanov, ktoré v roku 1991 zmizli zo stajní v chorvátskom Lipiku nedlho po vypuknutí vojny v Juhoslávii. Zvieratá sa našli až po šestnástich rokoch na súkromnej farme pri srbskom meste Novi Sad. Zbedačené tvory vyzerali byť na pokraji vyčerpania a ich fotografie vyvolali búrlivú výmenu názorov medzi Srbskom a Chorvátskom ako ozvenu niekdajšej vojny.
Paradoxnou zhodou okolností to bol práve srbský koniar, ktorý ich počas bombardovania Lipiku odviedol do bezpečia, prežil s nimi strastiplnú cestu cez Bosnu až do Srbska a nakoniec sa s nimi aj vrátil do Chorvátska. Údajne to bol práve on, kto vyfotil vyhladované kone a fotky poslal do srbských novín. Bál sa o život, a tak mu po návrate stáda Chorváti poskytli azyl a ubytovanie výmenou za to, že sa bude o kone starať ďalej, ale potichu a neoficiálne. Spomienky na vojnu boli ešte príliš živé.
Kone kráľov a cisárov
Príbeh tohto srbského koniara starajúceho sa o chorvátske kone je len jedným z mnohých, ktoré lipicany zažili. Ich cesty kopírovali turbulentné politické a vojnové udalosti európskeho sveta. Príbeh má aj fotografia, ktorú vydavateľstvo Absynt vybralo na obálku slovenského vydania Westermanovej knihy. Na jeho začiatku stojí Hitlerova akcia zvážania lipicanských stád z polovice Európy „domov do ríše.“ Kone po zabratí Sudet poslal do žrebčína v českej Hostouni.
Bola to práve intervencia generála Pattona, ktorá pomohla na konci vojny zachrániť lipicany z Hostoune pred odvozom do Sovietskeho zväzu a ich dramatický útek do americkej zóny je len jednou z mnohých historických udalostí, o ktorých Frank Westerman v knihe píše. Fotografia vznikla 7. mája 1945 v rakúskom mestečku St. Martin deň pred podpisom kapitulácie nacistického Nemecka. Na koni pred generálom Pattonom sedí rakúsky plukovník Alois Podhajsky na lipicanovi Neapolitano Africa a formálne žiada generála, aby sa ujal Španielskej dvornej jazdeckej školy.
Je celkom ironické, že keď v roku 1962 uprostred studenej vojny natáčal Walt Disney film o operácii Kovboj o záchrane lipicanských koní z českej Hostoune (film sa volá Miracle of the White Stallions), rakúska vláda nedovolila použiť kobyly z piberského žrebčína, a preto Walt Disney, odporca komunizmu, musel uzatvoriť dohodu s maršalom Titom na prenájom 163 koní (Maďari by mu z druhej strany opony kone na zobrazenie amerického hrdinstva určite neboli nepožičali).
Holandský spisovateľ a reportér Frank Westerman sa stretol s lipicanom Conversanom Primulom ešte ako chlapec, keď pomáhal v stajniach v holandskom Assene. Chcel zistiť, čo sa s ním stalo, a zároveň chcel nájsť odpoveď na otázku, čo ľudí tak fascinuje na vyšľachtenej „čistote“ bielych lipicanov. Vydal sa preto po stopách koní s menami takými nádhernými ako Favory či Maestoso, a pokúsil sa vyrozprávať dejiny a posadnutosť nadradenou rasou z pohľadu šľachteného lipicana.
Habsburgovci už od roku 1580 šľachtili kone, ktoré boli určené pre kráľov a vojvodcov, v cisárskom žrebčíne Lipica (nachádza sa v dnešnom Slovinsku), podľa ktorého dostali tieto zvieratá meno. Lipicany boli vždy považované za silné a pôvabné kone. Len lipicany sú vyšľachtené tak, že od trinásteho stavca sú veľmi ohybné a vďaka tomu vedia spraviť levádu – postoj, v ktorom sa kôň na niekoľko sekúnd zdvihne na zadných nohách – oveľa plynulejšie ako iné kone. Lipicany majú navyše len šesť rodových línií, z ktorých vzniklo šesť pokrvných dynastií koní.
S lipicanmi do hlbín stredoeurópskej histórie
Frank Westerman sledoval stopy lipicanských koní po celej Európe: s Rakúšanmi, ktorí s nostalgiou spomínali na habsburskú veľkosť, sa vydal na exkurziu do slovinskej Lipice, kde ich vyšľachtili, prehrabával sa zaprášenými archívmi viedenskej Španielskej dvornej jazdeckej školy, vo vegetariánskom squate v Holandsku sa stretol s anarchistami, ktorí bojovali proti genetickým modifikáciám, študoval katalóg sudetských „zmiznutých obcí“ v kraji okolo českej Hostoune, kam časť stáda lipicanov presunuli počas druhej svetovej vojny.
Veď len rodokmeň „jeho“ Conversana Primulu sa tiahol od Talianska až po Karpaty a cez viac ako dve storočia stredoeurópskych dejín: jeho prastarý otec Conversano Savona prišiel na svet ešte v upadajúcej habsburskej monarchii a bol jedným z tých koní, ktoré po prvej svetovej vojne prisúdili Rakúsku. Znie to možno kuriózne, ale v chaose a v ruinách povojnovej Európy medzinárodná komisia dôsledne prerozdelila lipicanské stáda, ktoré predtým patrili cisárovi. Niektoré ostali Rakúsku, a vyše polovice lipicanov evakuovaných z Lipice sa tam aj vrátila. Dosť na to, aby Benito Mussolini vo vtedy talianskej Lipici vybudoval vlastný vojenský žrebčín.
Starý otec Conversana Primulu sa zas narodil v medzivojnovom období v piberskom žrebčíne, ktorý dodával kone pre Španielsku dvornú jazdeckú školu vo Viedni. Tá už od čias habsburskej ríše cvičila vo Viedni tých najlepších lipicanov a v roku 1939 ju pripojili k nemeckému veliteľstvu ako taký malý anšlus uprostred veľkého. Frank Westernan sledoval presuny koní aj ich evakuácie počas neistých čias, diplomatické roztržky, ktoré pre ne vznikli (Slovinsko si napríklad roky nárokovalo plemenné knihy lipicanov a Rakúšania sa toho tak veľmi báli, že v roku 1998 uzavreli s Talianmi obojstrannú dohodu: výmenou za to, že Rakúšania podporia ochranu talianskych vín na európskom trhu, Taliani formálne uznali, že Rakúsko je jedinou „krajinou pôvodu“ lipicanov), ako aj spôsoby ich šľachtenia, párenia a dôsledného zaznamenávania do plemenných kníh.
Kde sú hranice zušľachťovania rasy?
Šľachtitelia vyberajú a vyraďujú, a Franka Westermana udivovalo, ako dlho ľudia nechápali zásady dedičnosti – náuky, ktorá uzrela svetlo sveta v roku 1900, a ako príšerne ich potom dokázali zneužiť. Nesleduje preto len politické a vojnové dejiny, ale aj dejiny vedecké, od Mendela cez eugeniku, lamarckizmus, sovietske ideológie a vytváranie homo sovieticus až po nedávne protesty proti biotechnológiám a klonovaniu. Tieto dejiny sú nemenej fascinujúce a rovnako plné zaujímavých príbehov. Napríklad toho o bratoch Heckovcoch, dvoch nemeckých riaditeľoch zoologických záhrad, ktorí sa snažili dokázať, že vyhynutého pratura a prakoňa je možné „vyšľachtiť späť“.
Nečudo, že Hitlerovej rasovej politike predchádzali práve takéto pokusy o vyšľachtenie – bratia Heckovci spájali s koňom tarpanom mýtus o veľkoleposti nemeckého národa. Žilami tarpana a pratura prúdila podľa nich „čistá krv dávnych obyvateľov germánskych stepí“.Lutz Heck, ktorý tvrdil, že vhodným výberom sa dá zvrátiť degenerácia germánskeho národa, sa v SS skamarátil s Hermannom Göringom, pre ktorého organizoval poľovačky.
Hlavné velenie v Berlíne odovzdalo [Podhajskeho] epištolu na posúdenie Gustavovi Rauovi. Ten mu ju poslal späť len s jednou poznámkou na okraji: „Nie je dokázané, že kôň je produktom pôdy.“ Touto vetičkou poukázal na jadro celej nacistickej biológie – kto tvrdil, že okolie má vplyv na dedičnosť, previňoval sa „lamarckizmom“ alebo „lysenkizmom“, čo sa považovalo za židoboľševickú propagandu. Keď odrežete chvost dvadsiatim dvom po sebe nasledujúcim generáciám myší, ako to spravil Nemec August Weismann, aj dvadsiata tretia generácia sa narodí s chvostom. S analogickým odôvodnením boli židovské deti pri narodení rovnako podradné ako ich rodičia. Tak to s vrodenými vlastnosťami býva.
Spomedzi všetkých koní sú práve lipicany preskúmané najlepšie. Formuláre, do ktorých sa zapisujú ich štandardne sledované znaky, ako je výška v kohútiku či línia nosa, sa podobajú na nacistické „árijské tabuľky“ rasovej čistoty. Lipicana možno za čistokrvného uznať len vtedy, ak jeho rodičia pochádzajú z čistokrvných lipicanov aspoň päť generácií dozadu (azda náhodne musel každý uchádzač o členstvo v SS predložiť potvrdenie o svojom árijskom pôvode – rodokmeň siahajúci aspoň päť generácií dozadu). A nie tak dávno stáli správcovia plemenných kníh lipicanov vo Viedni pred celkom aktuálnym problémom: jedna americká majiteľka lipicana si ho nechala naklonovať. Môžu sa klony čistokrvných lipicanov zapísať do kníh tiež ako čistokrvné lipicany? A ak áno, kam, ak už kôň s rovnakými predkami existuje?
Kniha Čistá biela rasa je mimoriadne zaujímavé čítanie o nie až takej dávnej histórii z pohľadu trochu iného, než sme zvyknutí – z pohľadu lipicanských koní. Nie je to síce ľahké čítanie, ale za sústredenie sa čitateľovi odmení vskutku bohato. Od rozdelenia koní po vojne na oboch stranách opony cez pochybné kríženie lipicanských koní hlavným ríšskym koniarom až po smutný osud žrebcov z Maďarska po druhej svetovej vojne; textom sa mihne Hrabal aj Zamjatin, Topoľčianky aj krutý Jasenovac.
Frank Westerman sa snažil nájsť odpoveď na to, čo ľudí na „bielej čistote“ týchto koní tak priťahuje. Je to ich biela farba, ktorú si spájame s čistotou? Je to ich ušľachtilosť, ktorú ľudia po generácie šľachtili tak, aby sa dostala na najvyššiu úroveň rasy? A keď sa ľuďom tak dobre darilo pretvárať zvieracie druhy podľa seba, prečo sa potom pokusy o vylepšenie nás samých vždy zvrhli na vraždenie a genocídy? Kde sú hranice zušľachťovania rasy a kto ešte dozerá na ich rešpektovanie?
Ak si kúpite knihu cez odkazy zdieľané v tomto článku, dostaneme malú províziu na našu činnosť.
Vyštudovala prekladateľstvo a tlmočníctvo na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici. Pracuje ako úradná prekladateľka, v rámci svojej profesie sa zaujíma najmä o témy súvisiace s lingvistikou, predovšetkým etymológiou. Vo voľnom čase najradšej číta.
