Aká je kniha Tajné dejiny Slovenska, Slovenov a Sloveniek? Keď som začal pracovať na tejto recenzii, nevedel som, pravdupovediac, do čoho sa púšťam a kde skončím. Ešte plný optimizmu som pred vlastným čítaním oslovil autora, aby mi zaslal svoje životopisné údaje, pretože v knihe žiadne nie sú a bolo by vhodné vedieť, čiu knihu idem recenzovať. Prišla mi jednoriadková odpoveď, že autor je odo mňa trochu starší Prešovčan s technickým vzdelaním. Neskôr som zistil, že posledné dve slová tejto odpovede predstavujú značne široký pojem.

Absencia akýchkoľvek údajov o autorovi má svoj význam. Nejde o to, že by sa robil tajomným. Ale keď sa z tejto knihy dozvedia Arabi, že Alah/ch je vlastne Valach a že aj Arabi sú Slovania, určite naňho vyhlásia fatwu za urážku viery. Trocha málo originálny spôsob, ako sa presláviť.

Knihu som čítal veľmi pozorne, písal som si poznámky a podčiarkoval celé pasáže textu. Po prečítaní som ešte mesiac premýšľal, čo napíšem, a aj som niekoľkokrát rozpačito začal. Dokonca som požiadal o spoluprácu jazykovedkyňu a expertku na neskoroskýtsku kultúru. Potom som pochopil, že táto kniha sa obvyklým spôsobom recenzovať nedá…

Kto platí historikov?

Kniha Tajné dejiny Slovenska, Slovenov a Sloveniek totiž vôbec nie je kniha o dejinách a pre historika alebo záujemcu o dejiny nemá zmysel ju čítať. V lepšom prípade ju môžem nazvať antidejinami, v tom horšom „trollovina“. Ani autorovi v nej o žiadne dejiny nejde. Preberá „chronológiu“ Anatolija Fomenka (to je ďalší podobný „expert“, z ktorého sú „na prášky“ seriózni historici v Rusku) a vytvára akési mytologické „bezčasie“, ktoré mu umožňuje vyberať si rôzne udalosti a postavy z rôznych dejinných období a spájať ich podľa toho, ako sa mu to hodí. Napríklad podľa neho sú germánsky Marobud, hunský Attilaveľkomoravský Svätopluk jedna a tá istá postava bez toho, aby vysvetlil, ako k tomuto objavu prišiel. Len na nás významne požmurkáva, že ide o sfalšovanie dejín rímskou cirkvou (pojem katolícka je pre autora asi neznámy), Maďarmi alebo „cudzinou platenými historikmi“.

Neviem, ako si to Oskár Cvengrosch predstavuje. Sú platení (cudzinou samozrejme) len historici z historických ústavov SAV? Alebo všetci, ktorí vyštudovali históriu, len sa tým z rôznych dôvodov neživia? Predstavujem si, ako ma oslovia predstavitelia (prezident?, tajná služba?, vrátnik z ambasády?) cudzej krajiny (vyberte si sami ktorej), aby som ako archeológ zaoberajúci sa dobou bronzovou falšoval výsledky svojej práce, lebo práve zmienená krajina má na tutlaní našej doby bronzovej eminentný záujem…

Hneď v úvode je podsúvaná myšlienka, že dejiny majú algoritmus. Typická chyba (alebo zámer?) človeka s „technickým“ vzdelaním. Autor si predstavuje, že dejiny sa svojím spôsobom opakujú, sú cyklické, nie lineárne. Majú teda isté pravidelnosti, ktoré sa dajú vysledovať. Oskár Cvengrosch túto pravidelnosť vidí vo večnom boji materialistického západu s duchovným východom, a práve na našom území si tieto dva svety vymieňajú „odvetné údery“. Má to až takú mystickú atmosféru, že?

Keď už sme pri cudzích slovách: „algoritmus“ + „história“ = „oxymoron“. Čas ako fyzikálna veličina nie je cyklický. Len ľudia ho tak vnímali, a niektorí dodnes vnímajú, pod vplyvom prírodných cyklov (napr. striedanie ročných období), viery (smrť a znovuzrodenie) a pod. Navyše ak autor priam úzkostlivo zamieňa a spája rôzne vybrané dejinné udalosti, môže tento dojem navodiť. Podľa autora je napríklad aj trójska vojna a križiacke výpravy tá istá udalosť, len inak zachytená rôznymi (podplatenými) historikmi. Predstavte si, že o päťsto rokov bude iný demagóg, tiež vyzbrojený Fomenkovou „chronológiou“ (čo len dokáže, že nie všetky nesmrteľné idey sú dobré), tvrdiť, že pod Trójou/Stalingradom súperil Achilles a maršal Friedrich Wilhelm Ernst Paulus so snajprami Zajcevom a Paridom.

Kniha je venovaná podobným ľuďom ako sám Oskár Cvengrosch, teda „nezaťaženým“. Čím? Asi svedomím. Knihu vydalo vydavateľstvo Eko-konzult, ktoré sa špecializuje na vydávanie podobných pseudohistorických paškvilov, kníh o duchovne, o dosiahnutí úspechu a o zdravom stravovaní. Ak je kvalita receptov v tých posledných taká ako kvalita pseudohistorických publikácií, vydavatelia sa zahrávajú s vážnou otravou slovenského národa. Celé kapitoly v knihe sú vlastne výňatky z iných kníh vydaných Eko-konzultom. Najskôr som si myslel (a možno to tak skutočne je), že pod značkou Oskár Cvengrosch sa skrýva kolektív autorov miešajúci knižné kokteily. Nasvedčovala by tomu aj faktografická nekonzistentnosť v rôznych kapitolách, pretože fakty v jednotlivých častiach knihy sa vzájomne popierajú.

Celkovo však kniha vyšla v správnom čase a s vynikajúco pripraveným marketingovým plánom. Predávať knihu za cenu 29 eur, keď sú jednotlivé texty z nej stiahnuteľné zdarma z internetu, je naozaj odvážne, ale pokiaľ viem, naozaj sa predáva. Som zvedavý, ako sa tvária kupujúci po prečítaní.

Napriek avizovaným novotám kniha vlastne neprináša nič nové. O tom, že všetci ľudia na svete sú Slovania, písal už František Saleč Moravičanský v 19. storočí. Tiež nadával vedcom, dokonca sa vyhrážal fyzickým násilím a splietal všetko možné. Ako správny šarlatán sa nás aj starý dobrý Oskár snaží presvedčiť, že napriek tomu, že „nie je historikom, ani sa ním necíti byť“, je geniálnym polyhistorom, ktorý je doma v rôznych odvetviach vedy. Okrem histórie neváha sprzniť religionistiku, filológiu, lingvistiku, geografiu, genetiku… Tiež som zistil, čo všetko sa dá spáchať s Linného klasifikačným systémom.

Archeológia – „verejný nepriateľ“

Najviac ma dojali pasáže o archeológii. Na strane 132 autor spochybňuje archeológiu a jej metódy citovaním učebnice dejepisu pre šiestakov. Učebnica, kde sú základy vedy s takmer dvestoročnou tradíciou a vývojom vysvetlené tak, aby ich bolo schopné pochopiť dvanásťročné dieťa. Čo tým chce autor naznačiť? Že píše pre deti? Alebo niečo iné?

Archeológovia sú prezentovaní ako „uctievatelia“ (do úvodzoviek dal Oskár Cvengrosch) Thomsenovho periodického systému. Autor podsúva motív, že archeológia je len akousi pomýlenou sektou, nie vedou. Podľa toho by som mal mať doma oltárik s podobizňou božského Ch. J. Thomsena s personifikovanými postavami doby kamennej, bronzovej a železnej. V ústrednej svätyni Archeologického ústavu SAV by bol tento oltár v nadživotnej veľkosti, raz za rok by sa pri ňom schádzali všetci slovenskí archeológovia (cestovné prepláca cudzina) a na oltári svojej vedy/viery by obetovali nejakého odporcu s alternatívnymi názormi. Zaujímavá predstava, nie?

Autor má veľký problém s citovaním. Kniha obsahuje akúsi paródiu poznámkového aparátu, ale často sú prebraté a upravené celé pasáže, takže je pomerne veľký problém určiť, ktoré myšlienky patria Oskárovi Cvengroschovi a ktoré prebral od iných autorov. Nie som si istý, či vôbec rozumie, čo to je citovanie prameňov, najmä v častiach, ktoré by mali byť pre potvrdenie jeho (pseudo)teórií kľúčové. Málokedy cituje pôvodné zdroje, skôr rôzne popularizačné texty, dokumentárne filmy, v jednom prípade dokonca reláciu Markízy.

Nemyslím si, že autor je duševne chorý. Keby som si to myslel, túto recenziu by som nepísal. Podľa môjho osobného názoru je jednoducho len perverzný. Nejde mu o pravdu, len o vyvolanie chaosu. Inak si neviem vysvetliť state, kde nastolí nejakú problematiku. V prvej časti napíše, akí sú vedátori (inak sa o nás hádam ani nevyjadruje) nemožní a ponúka svoju interpretáciu, ktorú hneď v nasledujúcom odseku zostrelí vetou typu: „Ktovie, ako to boloalebo „A možno je pravda úplne niekde inde. Okrem toho, že je to mizerne štylizované, je to aj proti všetkej logike – teda, ak by bol autor skutočný vedec – takto hneď odpísať svoje závery. Oskár sa v tom však vyžíva, je to jeho alibizmus. Účelom je predsa „vyjadriť slobodne svoj názor“, nejde o to, aká je to kravina, že? Ale aj v škole dostanete za nesprávne názory pri skúške zlú známku. Nejde o to, či sú „slobodné“. Takýchto „názorov“, dezinterpretácií, poloprávd a lží je v celej knihe požehnane, odhadujem tak tri až päť na stranu.

Náhodne vyberám pár príkladov, aj keď mám dojem, že keby som sa mal vyjadriť ku všetkým, bola by z toho poriadne hrubá kniha.

Na strane 334 a ďalej sa autor vyjadruje k počiatkom poľnohospodárstva v Európe, kde podľa neho vzniklo. Prvými roľníkmi mali byť nositelia „čevsko-krišskej kultúry“, čo boli asi tiež Slovania (lebo Slovania boli a sú zručnými poľnohospodármi), používali dvojpoľný systém a zaviedli slová „polka“, „pole“ a „úhor“. Oskár Cvengrosch tu úmyselne zamlčuje, že poľnohospodárstvo vzniklo na Prednom východe o tisícročia skôr. Povrchne komolí názov kultúrneho komplexu Starčevo – Kőrős – Criş, ktorý by sme mohli upraviť aj do podoby starčevsko-krišská kultúra. Zvyšok je len pseudolingvistická vata, ktorou autor maskuje neznalosť problematiky. Ostatne, cituje k nej len veľmi okrajový zdroj (Kronika Slovenska).

Na strane 70 uvádza, že „z archeologických prameňov sa nedá vyčítať národnosť či kmeňová príslušnosť“. Tento výrok je pravdivý najmä pre pravekú archeológiu, ktorá pracuje bez komparácie s písomnými prameňmi. Oskár Cvengrosch pomocou neho kritizuje archeológov za preňho príliš ľahkomyseľné pomenovanie obyvateľov bratislavského oppida Bójmi. Neuvedomuje si, že cituje prakticky len popularizačnú literatúru, kde sa s niektorými faktami narába voľnejšie, aby boli zrozumiteľnejšie. Napokon, podobnú snahu deklaruje v úvode sám. Na iných stranách tento „svoj“ argument pre vlastné „teórie“ ignoruje. Záľuba Filištíncov (str. 232nn.) v pierkach, v dlhých vlasoch a vrkočoch ich robí okrem Slovanov príbuznými nielen s inými starovekými národmi, ale aj s americkými Indiánmi. Túto príbuznosť „dokazuje“ aj geneticky, pričom sa nevyhýba náznakom rasizmu. Takisto drevorezby z Bornea (str. 294) mali vzniknúť „pod vplyvom“ Skýtov, lebo sa údajne podobajú nálezom zo skýtskych mohýl, pričom Skýti sú podľa autora tiež Slovania. Že tieto dva prvky hmotnej kultúry delia tisícročia a tisíce kilometrov, neberie vôbec do úvahy. Dokonca nimi vysvetľuje symboliku keltských mincí, pochádzajúcich z úplne iného kultúrneho prostredia.

Kto falšuje dejiny?

Znevažovanie vedcov je, samozrejme, tiež selektívne. Len slovenskí vedátori nič nevedia a ešte sú aj úplatní od bližšie nešpecifikovanej cudziny. Paradoxne, ich diela cituje tiež, ale len tak, aby ho to nebolelo, hlavne začiatočné časti ich textov. Aj keď zo stránok občas zavanie akási nostalgia za socializmom, dejiny tajili, falšovali a úplatní boli aj vtedajší vedci, a vlastne celé generácie historikov – aspoň od rakúsko-uhorskej monarchie. Tu sa zrejme autor spolieha na to, že nikto nečíta staršie knižky alebo že jeho čitateľské publikum trpí amnéziou. V závere poodhaľuje ďalšiu utajenú skutočnosť, že za posledné falšovanie dejín môže Václav Havel, ale to sa mi zdá na tak ambiciózneho trolla, akým sa Oskár Cvengrosch tvári byť, dosť úbohé.

Spolu s „mytologickým bezčasím“ a selektívnym vyberaním faktov je ďalšou Oskárovou mocnou zbraňou metóda, ktorú výstižne nazval „divotvorie“. Všetky ostatné metódy, napr. genetika, sú len zle sfušované kulisy. Jej autorstvo však pripisuje inému šarlatánovi, čím ma osobne trochu sklamal. Myslel som, že aspoň toto je jeho originálny nápad. V celej knihe totiž na mnohých miestach preukázal takú zručnosť, že by sa určite uživil ako autor rébusov a krížoviek. Poznáte vtipy typu: ak zameníte v slove LÁSKA štyri písmená a jedno odstránite, dostanete slovo PIVO. Takýmto vskutku divotvorným spôsobom dokáže až neuveriteľne sprzniť históriu. Vynikajúco to zúročil pri interpretácii bratislavských keltských mincí, ktoré sú vlastne slovanské. Takisto asi všetky jazyky vychádzajú zo slovenských nárečí, ale najdôležitejšie je to šarišské. Šariština bola zrejme vôbec akýmsi esperantom celého starovekého sveta.

Keby autor sem-tam nerýpal aj do slovenčiny a do slovenských jazykovedcov, asi by som sa hodnoteniu jazykovej stránky knihy vyhol. Je nepríjemné, že pomerne drahá publikácia neprešla žiadnou jazykovou korektúrou. Gramatické chyby pri predložkách „z“ a „s“ (genitív, inštrumentál) teraz pokojne vynechajme. Osobne sa mi páčilo aj to, ako autor skloňuje slovo „guľa“ (guľe!). Ale terminológia je strašná, pri menách ako „Ptolemaj“, „Herodot“ a pod. sa mi až krížil zrak, a to nie som puntičkár. Celkovo agresívne vystúpenie voči spisovnej slovenčine vo mne vzbudilo zvedavosť, čo z nej malý Oskár Cvengrosch asi mával na vysvedčení. Je to možno „vrtácke“, ale ak sa vo vede delíte o svoje myšlienky, malo by vám na tom, ako to urobíte, záležať viac. Napríklad zaplatíte korektora.

Jedným z mála pozitív knihy (možno len jediné) je to, že tentoraz za falšovanie našich dejín nemôžu Židia, ten večný evergreen konšpiračných teórií. Najskôr mi napadlo, či to nie je pre priezvisko Cvengrosch, ale potom mi došlo, že všetko je inak a keď oddelíme písmeno C a „sch“ „poslovančíme“ na š, dostaneme Vengroš, čo je po poľsky „úhor“, čo je pre Slovanov (od Slovene) ryba tak dôležitá, až sa čudujem, že nemáme žiabre. Že vám to nedáva zmysel? To nič, knižnej predlohe, z ktorej som čerpal inšpiráciu, sa to zďaleka nepribližuje.

V závere autor trochu „filozofuje“ a odporúča čitateľovi, aby nebol tak materialisticky závislý na peniazoch a majetku. Mal by sa týchto okov zbaviť a stať sa duchovnejším (po prečítaní tejto práce mi slovo „duchovno“ splýva so slovom „vodka“). V tomto s ním musím aspoň čiastočne súhlasiť. Keď sa budete zbavovať majetku, začnite touto knihou…

Oskár Cvengrosch: Tajné dejiny Slovenska, Slovenov a Sloveniek. Bratislava : Eko-konzult 2014. 452 strán, tvrdá väzba. ISBN 9788080792046.

Obrazová príloha: Eko-konzult

Vyštudoval históriu a archeológiu na Filozofickej fakulte UKF v Nitre. Pracoval v SAHI, o. z., kde sa podieľal na vedení systematického výskumu v Budmericiach. V súčasnosti pôsobí v Archeologickom múzeu SNM. Zaoberá sa staršou dobou bronzovou, pohrebným rítom a prejavmi duchovného života v praveku. Pochádza zo Senice (Je ze Senice).