Bestseller amerického novinára Nathaniela Richa Strácame Zem je príbehom postupného príchodu dlho predpovedanej katastrofy. Tlmočí príbeh zrodu popierania klimatickej zmeny a genézu koordinovaného úsilia energetického priemyslu zhatiť snahu o záchranu klímy pomocou dezinformačnej propagandy, šírenia hoaxov a vytvárania politického vplyvu. Ukazuje, ako dokáže ľudstvo zbytočne váhať, a tiež to, že na záchranu planéty bude potrebná súhra politiky, technológií, vedy i ekonomiky.

„Je lichotivé domnievať sa, že pokiaľ by sme dostali príležitosť začať odznova, konali by sme inak – či vôbec nejako konali.“ Americký spisovateľ a esejista Nathaniel Rich vo svojej knihe Strácame Zem : Nedávna história (2019) čitateľov prenáša do 80. rokov 20. storočia – do obdobia, keď sa začalo najmarkantnejšie prejavovať znečistenie ovzdušia. Prvýkrát sa vtedy viac hovorilo aj o ďalekosiahlych dôsledkoch spaľovania fosílnych palív. Stránky novín plnili fotografie lesov zničených kyslým dažďom, no omnoho väčší problém globálneho otepľovania dlhšie zostával v abstraktnej rovine za dverami pracovní. Rich vo svojej knihe mapuje genézu snáh amerických vedcov a politikov zasiahnuť voči globálnemu otepľovaniu. Vracia sa skoro 40 rokov dozadu, aby zistil, prečo napriek tomu, že o skleníkovom efekte bolo všetko známe už začiatkom 80. rokov, k žiadnym záväzným činom na jeho zastavenie nedošlo.

Svetlé chvíle Nixonovej administratívy

V USA sa počiatky environmentálnej politiky spájajú s vládou prezidenta Richarda Nixona, ktorý už v 70. rokoch upozorňoval na to, že je potrebné začať uvažovať o čistom ovzduší ako o vzácnom zdroji, ktorý ľudstvo nemá právo kontaminovať. Mnoho významných zákonov namierených proti znečisťovaniu pochádza práve z tejto éry. Nixon pochopil, že životné prostredie sa od 60. rokov v USA stalo veľkou témou a založil Agentúru na ochranu životného prostredia (EPA). Ekologizácia pokračovala aj za vlády Jimmyho Cartera. Po ropnej kríze v 70. rokoch, ktorá odhalila závislosť Ameriky od dovozu energií, začal Carter podporovať obnoviteľné zdroje a na strechu Bieleho domu nechal nainštalovať solárne panely. Práve počas Carterovho pôsobenia sa prvýkrát otvorila diskusia o dôsledkoch spaľovania fosílnych palív. Keď environmentálny aktivista Rafe Pomerance spolu s uznávaným vedcom Gordonom Macdonaldom začali organizovať stretnutia s vedcami, politikmi a novinármi, bolo výskumom poverené elitné zoskupenie amerických vedcov.

Gordon MacDonald na Capitol Hill ukazuje, kam až bude siahať voda z roztopených ľadovcov (úvod knihy)
Gordon MacDonald na Capitol Hill ukazuje, kam až bude siahať voda z roztopených ľadovcov

V tom čase sa ešte presne nevedelo, do akej miery sú tieto obavy opodstatnené, no v dôsledku vedecko-technickej revolúcie v 60. rokoch sa otvárali nové obzory aj v rámci predpovedania počasia a klímy. Už v 19. storočí niektorí vedci upozorňovali na to, že spaľovanie fosílnych palív je prepojené s ohrievaním planéty a samotný termín „skleníkový efekt“ sa objavil vo vedeckých prácach zo začiatku 20. storočia. V roku 1979 dospeli vedci pomocou nových klimatických modelov k zisteniu, že pri zdvojnásobení množstva CO2 v atmosfére dôjde k zohriatiu planéty o 3 stupne, čo bude mať katastrofálne následky.

Po publikovaní tejto správy začali s vlastnými výskumami aj najväčšie ropné spoločnosti, ako americký Exxon či britský Shell, ktorých zistenia, hoc boli len interné, potvrdzovali závery vedcov. Kritici Richovi vyčítajú, že nedostatočne identifikuje ropný priemysel ako hlavného vinníka klimatickej krízy. Rich však na viacerých miestach v knihe na základe zdrojov jasne demonštruje prístup ropných korporácií ku globálnemu otepľovaniu. Dokumentuje, že ich zistenia boli totožné s tými, ktoré vedci prednášali vo forme vyhlásení a správ pred Kongresom a médiami. Téza, že ropné spoločnosti tajili všetky hrozby spojené s ich biznisom a Američania boli „vovedení do omylu“, neobstojí. K samotnej ropnej lobby a rôznym konzervatívnym think-tankom ovplyvňujúcim diskusie o klíme už existuje niekoľko kníh, takže je otázne, či by Rich vedel priniesť niečo nové. V 80. rokoch sa v súvislosti s taktikou ropných spoločností dá viac hovoriť o pasívnom vyčkávaní než o silnej antikampani proti snahám o obmedzenie emisií uhlíka. Koniec koncov, podľa prieskumov v roku 1982 len 12 % amerických občanov považovalo skleníkový efekt za vážny problém.

Čína, Sovietsky zväz a USA boli najväčšími producentmi uhlia na svete – USA v 80. rokoch každoročne vyprodukovali skoro 5 miliárd ton emisií uhlíka. Medzi vedcami panoval konsenzus v tom, že globálne otepľovanie existuje a bude mať ďalekosiahle dôsledky. No oveľa viac konfliktov a nevôle vyvolávala otázka riešenia. Podniknuté kroky by ovplyvnili až nadchádzajúce generácie – kyslý dážď, zamorenie riek, smog či ropné škvrny mali jasné a citeľné dopady, no skleníkový efekt sa neprejavoval ihneď. Rich v knihe zachytáva veľavravný postreh jedného z členov výboru, ktorý ilustruje politický rozmer globálneho otepľovania. „Je to existenciálny problém, závisí od toho osud civilizácie, oceány budú vrieť a tak ďalej. No nie je to politický problém. Viete, podľa čoho to spoznáte? Politické problémy majú riešenia. A otázka klímy ich nemá. Akákoľvek politika zlyhá bez zjavného a dosiahnuteľného riešenia. A k zlyhaniu sa žiaden zvolený politik netúži ani len priblížiť.“ Podobne na problematiku skleníkového efektu reagovalo aj environmentálne hnutie. Z hľadiska medializácie bolo omnoho jednoduchšie poukazovať na čiastkové problémy a efektívne získavať podporu ľudí pri lokálnych kauzách, akou bola napríklad jadrová havária elektrárne Three Mile Island v roku 1979.

Meniaca sa klíma

V roku 1983 tím vedcov z Národnej akadémie vied uverejnil Meniacu sa klímu, komplexnú štúdiu o CO2. V nej potvrdili skoršie zistenia a odporúčali ihneď začať s prechodom na obnoviteľné zdroje. Rázne slová sa však na tlačovej konferencii premenili na uisťovanie verejnosti o tom, že nie je nutné panikáriť a je ešte veľa času na novú energetickú politiku. Tvrdili, že najdôležitejšie je pokračovať vo výskume. Po publikovaní štúdie sa veľkolepá vízia ropnej spoločnosti Exxon o pretransformovaní národnej energetickej politiky dostala do úzadia. Korporácia sa opäť začala naplno venovať výhradne fosílnym palivám.

Nathaniel Rich
Nathaniel Rich

Dej knihy je zasadený najmä do obdobia vlády Ronalda Reagana, ktorý vo voľbách v roku 1980 porazil Jimmyho Cartera. Reaganovo zvolenie znamenalo krok späť v environmentálnej politike. Plánoval navýšiť produkciu uhlia a radikálne znížil rozpočet Agentúre pre ochranu životného prostredia. Aj v prístupe k životnému prostrediu uplatňoval minimalizovanie vládnych zásahov a prenesenie zodpovednosti na samotné štáty, čo okrem iného vyvolalo vlnu environmentálneho aktivizmu v USA. No nestalo sa tak len v dôsledku Reaganových proti-environmentalistických postojov. V 80. rokoch nastal všeobecný trend vzostupu environmentálnych hnutí a podpory efektívnej environmentálnej politiky aj v dôsledku viacerých ekologických katastrof a zhoršovania kvality životného prostredia. Pred voľbami v roku 1984 podporili známe americké environmentálne organizácie – Sierra Club a Priatelia Zeme – Waltera Mondala, kandidáta Demokratickej strany. Napriek tomu, že Reaganova administratíva bola sústavne kritizovaná za prístup k ochrane životného prostredia, bol v týchto voľbách Reagan opäť jednoznačným víťazom volieb. Napriek stúpajúcemu záujmu o ochranu prírody a o výskum skleníkového efektu bola vo voľbách táto otázka pre Američanov druhoradá. Reagan USA hospodársky oživil a posilnil národnú bezpečnosť, čo mu prinieslo aj hlasy ľudí, ktorí by boli inak  volili demokratov.

Veľký impulz do environmentálnej problematiky prinieslo v roku 1985 zistenie britských vedcov v Antarktíde – pôsobením skleníkových plynov CFC (chlórofluórouhľovodíky, freóny) významne poklesla hladina ozónu a médiá začali informovať o akútnych hrozbách plynúcich z „ozónovej diery“. Po dramatických odhaleniach a tlaku verejnosti všetky významné vládne agentúry začali požadovať, aby Reagan podporil plán OSN na ochranu ozónovej vrstvy. Navrhol znížiť freónové emisie o rekordných  95 %. Ukázalo sa, že v prípade naliehavého environmentálneho problému s priamym dopadom na ľudské zdravie vedela administratíva veľmi pružne reagovať. Podpísaním Montrealského protokolu sa v roku 1987 USA pridali k 195 štátom, ktoré sa zaviazali úplne vylúčiť produkciu freónov. To isté sa však nedalo povedať o emisiách uhlíka – stále neexistoval národný, a už vôbec nie medzinárodný plán obmedzenia jeho produkcie.

John Sununu
John Sununu

Rich svoje rozprávanie ohraničil medzinárodným summitom v holandskom mestečku Noordwijk na jeseň roku 1989. V tom čase už Reagana v Bielom dome nahradil George H. W. Bush. Jeho  postoj k ochrane životného prostredia ovplyvnil šéf kancelárie prezidenta John Sununu, ktorý bol klimatickým skeptikom. Na summite, kam podľa Richa prišla väčšina štátov naklonená myšlienke záväzného obmedzenia uhlíka, Sununu zatlačil na amerických vyjednávačov. Následne USA so súhlasom Veľkej Británie, Sovietskeho zväzu a Japonska dohodu potopili. Rich rozvíja tézu, že Noordwijk bol šancou zastaviť otepľovanie včas. Mohlo však toto stretnutie byť také prelomové, ako sa javí? Bola v roku 1989 všeobecná vôľa k záväznému obmedzeniu uhlíka? Hosťujúce Holandsko, ktoré so samotným návrhom prišlo, malo eminentný záujem na redukovaní emisií – stúpanie hladín morí ich priamo ohrozovalo a aj stále ohrozuje. Škandinávske krajiny tiež aktívne vystupovali v environmentálnych otázkach, no dalo sa očakávať, že Sovietsky zväz by dokázal do roku 2000 zmraziť emisie uhlíka na úroveň roku 1990? Produkcia emisií uhlíka v Číne a Indii každoročne stúpala. Samotný John Sununu Richovi povedal, že aj keby bol dohodu podporil, k významným zmenám by nedošlo, pretože vôbec nebola vôľa k reálnym činom. Ďalší z Bushových poradcov tvrdil, že ho šokovala nepripravenosť viacerých štátov. Prišli na summit bez toho, aby vedeli, ako sa z ekonomického či technického hľadiska vyrovnajú s redukovaním emisií uhlíka. Rich tu poukazuje na limity nezáväzných medzinárodných dohôd, akými boli Noordwijk, Kjótsky protokol z roku 1997 alebo nie tak dávna Parížska dohoda. Sú primárne bezzubé, nevymáhateľné a viac-menej slúžia nato, aby si krajiny vylepšili imidž. Noordwijk bol istým míľnikom – išlo o prvé medzinárodné stretnutie štátnikov k boju s klimatickými zmenami. Zdá sa však, že skoro nikto zo zúčastnených nečakal, že sa k niečomu zaviaže, tak ako sa to stalo pri Montrealskom protokole.

Sonda do histórie

Strácame Zem je sondou do histórie problematiky globálneho otepľovania v USA. Richova práca s historickými prameňmi je základnou devízou tejto knihy. Pred spísaním svojich zistení podnikol dôkladný výskum a vychádza z vládnych dokumentov, odporúčaní komisií, archívnych novín, časopisov a osobných rozhovorov s vtedajšími politikmi, vedcami a aktivistami. Treba však podotknúť, že nejde o striktne vedecký text. Rich je žurnalista, čo sa odráža aj v jeho štýle písania. Prvotne svoje zistenia publikoval v rozsiahlom článku v The New York Times Magazine. Tému globálneho otepľovania poňal ako rozprávanie, politikom a vedcom dal tváre, čím poľudštil text. Vložil doň konkrétne rozhovory a rôzne iné detaily –  tie robia text atraktívnejším a vtiahnu čitateľa do deja. Jeho cieľom bolo písať seriózne, no zároveň udržať pozornosť čitateľa, ktorý by sa bez „príbehovitého“ rámca mohol v texte strácať. V jeho rozprávaní totiž figurujú desiatky výskumných inštitútov, úradov, komisií, ministerstiev, asociácií a spoločností, ktoré všetky nejakým spôsobom hrali rolu v (ne)riešení globálneho otepľovania. Samozrejme, Rich sa miestami nevyhne sentimentu či pompéznosti, no to je niečo, čo by sa mu dalo vytknúť len v prípade, ak by jeho cieľom bolo napísať odbornú historickú monografiu.

Rafe Pomerance (v strede) a Daniel Becker (úplne napravo) v Noordwijku v roku 1989 (part III.)
Rafe Pomerance (v strede) a Daniel Becker (úplne napravo) v Noordwijku v roku 1989

V istých momentoch Rich pomocou šikovného rozprávania vyvoláva atmosféru pripomínajúcu žáner amerických filmov typu Erin Brockovich. Je to stret Dávida a Goliáša – súboj, v ktorom jednotlivec zápasí s obrovským molochom v mene záchrany zdravia či prírody. Kniha však významne prekračuje rámec dichotomického boja medzi mefistovským ropným priemyslom a ziskuchtivými republikánmi na jednej strane a environmentálne uvedomelými demokratmi a aktivistami na strane druhej. Rich sa vyhýba zjednodušovaniu celej problematiky a pripomína, že nie je jednoduché nájsť vinníka v takej spletitej a komplexnej téme, akou je globálna klimatická kríza.

Celou knihou sa vinie metafora mytologickej postavy Kasandry – jasnovidky. Prekliatie Kasandry spočívalo v tom, že jej predpovediam nikto neveril. Práve v nej sa premieta osud hlavných hrdinov Richovej knihy, „klimatických veteránov“, ktorí svoj život zasvätili výskumu globálneho otepľovania. Tak ako oni burcovali verejnosť a politikov k činom, tak sa vždy objavovali hlasy spochybňujúce ich zistenia. Hlasy, nabádajúce k odloženiu riešenia na neskôr. Psi brešú a karavána ide ďalej. Ako dlho ešte?

Nathaniel Rich: Strácame Zem. Bratislava : Hadart Publishing, 2020. 192 strán, brožovaná väzba. ISBN 9788099941244.

Obrazová príloha: wikipedia.org, Nathaniel Rich,  Hadart