Kniha Rozhovor s dejinami prináša čitateľovi krátky exkurz do života výraznej osobnosti slovenskej historickej vedy, akou Ivan Kamenec bez pochýb je. Každému, kto sa o slovenskú historiografiu a slovenské dejiny všeobecne zaujíma, ponúka kniha množstvo pútavých detailov, ktoré vykresľujú, v akých podmienkach pracovali slovenskí historici v druhej polovici 20. storočia.
Už na prvý pohľad zaujme obálka knihy a tak isto jej formát. Kniha je pomerne útla, zmestí sa do kabelky alebo do tašky, ale čo je najdôležitejšie, vskutku dobre a ľahko sa číta. Vzhľadom na skromnejší počet strán, ju priemerne zdatný čitateľ zvládne do dvoch hodín.
Rozhovor
Na Slovensku je žáner rozhovorov s významnými osobnosťami (väčšinou z umeleckých kruhov) pomerne obľúbený. Ide o vďačný formát, v ktorom sa čitatelia pútavou formou dozvedajú nielen detaily z profesionálneho a z osobného života aktérov, ale ich súčasťou býva kdesi v pozadí aj vnímanie historických a spoločenských udalostí.
Kniha Miroslava Michelu spája obidve uvedené linky. Na to, že ide o pomerne tenkú publikáciu, je bohato členená. Mnohé kapitoly majú do alebo okolo 10 strán. Autor knihy viedol s Ivanom Kamencom rozhovory dlhé obdobie, a čo je dôležité, ich rozhovory sa niesli v priateľskom a osobnom duchu. V interview s dejinami sa hlavný protagonista knihy pohybuje predovšetkým na úrovni svojej profesionálnej kariéry. Súkromnému životu (najmä v úvode vo forme spomienok na detstvo a ukrývanie za 2. svetovej vojny) sa kniha venuje menej. Určite to však nie je na škodu.
Spomienky Ivana Kamenca na vysokoškolský život, začiatky jeho kariéry profesionálneho historika, ale aj jeho pohľad na fungovanie výskumných inštitúcií na Slovensku v druhej polovici 20. storočia predstavujú najmä pre mladších alebo menej zainteresovaných čitateľov nevšedný pohľad do zákulisia „historickej kuchyne“. Z rozhovoru srší ľudskosť a veľká miera sebareflexie jedného z najvýznamnejších súčasných slovenských historikov. A to nie je v slovenských podmienkach málo. Najmä pre začínajúcich historikov je zaujímavé nahliadnuť do autorových začiatkov, keď musel v mnohých prípadoch čeliť podobným dilemám, s akými sa mladí historici stretávajú aj dnes. Zároveň je dôležité uviesť, že spomienky Ivana Kamenca v určitej miere vykresľujú, v akých podmienkach vtedajší historici pracovali a aké boli limity a možnosti vtedajších vedcov (obzvlášť tých, ktorí sa venovali spoločenským témam). Aj napriek týmto okolnostiam z autora necítiť žiadnu zášť alebo hnev. Aj to odzrkadľuje, že Ivan Kamenec je vnímavým a naozaj ľudským historikom.
V knihe sa čitateľ stretne naozaj s veľkým množstvom známych, ale aj menej známych mien – ľudí, ktorí sa podieľali na formovaní slovenskej historickej vedy. Pre mladšie ročníky je to dobrá príležitosť zoznámiť sa bližšie s minulosťou slovenskej historiografie. Spozná ľudí, ktorí už medzitým upadli do zabudnutia a ktorých práca je v súčasnosti v mnohých prípadoch zapadnutá prachom. Potrebu kontinuity a reflexie staršej slovenskej historickej tvorby napokon zdôrazňujú aj samotní aktéri rozhovoru.
Kontroverzné témy
V knihe sa autori venujú aj niektorým kontroverznejším témam, akými sú napríklad rozdvojené dejepisectvo, chýbajúci vecný dialóg medzi týmito tábormi, alebo úlohe historika v súčasnej spoločnosti. Aj keď sa časť informácií v jednotlivých kapitolách opakuje, nepôsobí to výrazne rušivo. Niektoré kapitoly sú zároveň menej vyvážené a bolo by vhodné, aby sa jednotlivé otázky ešte viac rozvinuli, ale pre bežného čitateľa to nie je zásadná pripomienka. Z celého rozhovoru na mňa sršala predovšetkým tak podceňovaná sebareflexia, ktorá mnohým historikom (ale nielen im) chýba.
Najintenzívnejšie na mňa zapôsobili najmä kópie anonymných listov, ktoré autor za svoje publikácie dostával od „fanúšikov“. Aj napriek tomu sa Ivan Kamenec stále nebojí vyjsť s kožou na trh a apeluje, aby historici otvárali celospoločenské diskusie. A to je potrebné oceniť možno viac než čokoľvek iné.
Patrícia Fogelová
Obrazová príloha: Hadart, archív I. Kamenca
Ak si kúpite knihu cez odkazy zdieľané v tomto článku, dostaneme malú províziu na našu činnosť.
Vyštudovala odbor História na Katedre histórie Filozofickej fakulty Univerzity P. J. Šafárika v Košiciach. V súčasnosti pôsobí na rovnakej katedre ako interná doktorandka. Vo svojom výskume sa orientuje na dejiny 1. polovice 20. storočia. Jej špecializáciou a zároveň predmetom dizertačnej práce je výskum vzťahu medzi politikou a verejným priestorom s dôrazom na obdobie Slovenskej republiky 1939-1945. Zameriava sa tiež na problematiku urbánnych a sociálnych dejín.