Kate Brown strávila štúdiom černobyľskej katastrofy a jej následkov celé desaťročie. Výsledkom dlhých rokov výskumu je najmä to, že nenazerá na Černobyľ ako na ojedinelú katastrofu, ale skôr ho vníma v kontexte globálneho a politického sveta a pýta sa, ako veľmi sme sa z neho poučili, a či sme lepšie pripravení na podobné udalosti v budúcnosti. Odpovede, ku ktorým sa dopracovala a ktoré vo svojej knihe Černobyľ: Príručka prežitia prezentuje, nie sú veľmi povzbudivé.
Turisti navštevujú černobyľskú uzavretú zónu, aby si prezreli opustené budovy a hračky zapadané prachom, ktoré tam obyvatelia mesta Pripjať v zhone evakuácie nechali, ale málokedy sa zastavia v obývaných mestečkách a dedinkách tesne za jej hranicami. Práve tam sa však ešte stále odohráva rádioaktívna dráma, keďže od polovice 90. rokov prežíva na stále kontaminovaných územiach vyše milión ľudí. Ľudí nikým nepovšimnutých. Turisti len nasledujú to, na čo naskočili aj filmári: vlnu bombastického zobrazovania katastrofálneho stavu sovietskej medicíny a skorumpovaného a neschopného socialistického systému. Lenže černobyľský príbeh v podaní Kate Brown je oveľa zložitejší.
Príručka pre život v postnukleárnej realite
Černobyľská havária bola prvá v dejinách, keď bol štát nútený reagovať na jadrovú katastrofu. Ľudia už predtým žili na rádioaktivitou zamorených územiach, ale toto bolo prvýkrát, keď musel štát vydať pre svojich občanov pokyny, ako sa správať na území po nukleárnej havárii.
Tri mesiace po výbuchu černobyľského reaktora nechalo ukrajinské ministerstvo zdravotníctva vytlačiť päťtisíc letákov s pokynmi pre obyvateľov obcí vystavených rádioaktívnemu spadu z elektrárne, v ktorých ich ubezpečovalo, že hlavná dávka rádioaktivity sa už rozpadla a život a práca v ich obci pre nich nepredstavuje nebezpečenstvo. Zároveň však druhým dychom upozorňovalo, aby nekonzumovali lesné plody, miestne mäso ani mlieko, aby odstránili vrchnú vrstvu zeminy, aby umývali všetko od stien po topánky a podobne, a tým vlastne štát priznal, že všetko nie je úplne v poriadku, ako sa to navonok prezentuje.
V priebehu ďalších mesiacov a rokov po havárii produkovali sovietske úrady ďalšie a ďalšie príručky prežitia: pre lekárov, poľnohospodárov, agronómov, spracovateľov potravín či kože, miestnych úradníkov, ktorí prichádzali do styku s verejnosťou, obyvateľov, lekárov. V nich, pochopiteľne, nemohli povedať všetko, a otvorene už vôbec nie. Kate Brown sa preto rozhodla ponúknuť lepšiu príručku prežitia po nukleárnej katastrofe – takú, ktorá zhrnie černobyľskú skúsenosť zo všetkých dôležitých aspektov, o ktorých sa roky muselo mlčať: od práce lekárov až po šírenie izotopov v pôde, prachu či v mäse.
Z archívov do pripjaťskych močiarov
Kate Brown počas rokov výskumu a štúdia k tejto knihe videla mnoho dokumentov o Černobyle, čítala knihy, vyspovedala vyše tridsať ľudí – vedcov, lekárov, civilistov; navštívila továrne, inštitúty, miestne nemocnice, lesy aj močiare; rozprávala sa s lesníkmi, s biológmi aj s miestnymi obyvateľmi.
Ako prvá západná historička sa dostala do archívov ministerstva zdravotníctva, skúmala zaprášené správy v ústredných archívoch bývalých sovietskych zväzových republík aj v regionálnych archívoch a v archívoch medzinárodných organizácií vo Viedni, Ženeve, Paríži, Washingtone, Amsterdame… Neraz bola prvá, ktorá tie údaje skúmala, aj vzhľadom na to, že v dôsledku sovietskeho embarga na informácie z Černobyľa a zvyčajnej lehoty utajenia 20 až 30 rokov sa množstvo záznamov a dokumentov dostalo na svetlo až nedávno.
So železnou pravidelnosťou narážala na snahy čísla a štatistiky v dobových dokumentoch bagatelizovať. Keďže napriek výzvam vedcov nikdy nevznikla epidemiologická štúdia následkov havárie a zároveň obrovské rozdiely v počtoch a odhadoch obetí mali za následok veľkú mieru neistoty, chcela prispieť k presnejším číslam a k hlbšiemu poznaniu následkov katastrofy. Chcela nájsť odpoveď na to, ako vyzerá život v prostredí, kde sa ekosystémy a organizmy zmiešajú s technologickým odpadom, a ako môžu ľudia pokračovať v živote po ekologickej pohrome takého rozsahu.
Ako sama píše, je celkom možné, že obhajcovia jadrovej energie majú pravdu v tom, že je to pre ľudstvo najlepší zdroj energie a tá najlepšia energetická alternatíva ako obmedziť emisie uhlíka, a možno je pravda aj to, že jadrové zbrane sú najlepšou vzájomnou „ochranou“ medzi štátmi. Možno sa to inak nedá. Aj preto sa vydala skúmať černobyľskú tragédiu a jej následky, aby sme pochopili, ako sa zmení život v postapokalyptickom tieni.
Černobyľ v historickom aj politickom kontexte
Vznikol tak skutočne monumentálny pohľad na černobyľskú haváriu, na ktorú sa v knihe pozerá z rôznych aspektov od politických a mocenských vplyvov až po environmentálne problémy. Študovala, ako sa rádioaktivita uchováva a šíri v rôznych prírodných prostrediach aj v plodoch či v mlieku a mäse (a okrem iného zistila napríklad to, že v pripjaťských močiaroch sú takmer ideálne podmienky na prenos rádioaktivity z pôdy do plodín a rádioaktivita sa tam uchováva úplne inak ako v černozemi), aj to, ako sovietska distribučná sieť dopravovala kontaminované jedlo široko-ďaleko.
Popisuje, aká bola reakcia medzinárodných organizácií, ktoré prišli pôsobiť priamo do terénu, ale aj to, že rozmach popularity televízneho liečiteľstva bol jedným zo spôsobov, akým sa obyvatelia s následkami katastrofy vyrovnávali, či to, ako sa otázka Černobyľa po roku 1989 začala politizovať a miestni lídri ho začali využívať na získanie prostriedkov, pretože si uvedomili, že záujem o obete im prináša hlasy.
Zároveň poukazuje na „pascu blízkosti“, do ktorej spadli mnohí komentátori: podľa tej je totiž miesto tým nebezpečnejšie, čím je bližšie k zdroju jadrovej katastrofy, lenže vzhľadom na vetry, ktoré spad po havárii rozniesli, len málokto bol vystavený takej miere rádioaktivity ako desiatky tisíc ľudí v Bielorusku, kde skončilo 70 percent rádioaktívneho spadu a ten zamoril až dve tretiny bieloruského územia. To často opakované, že sovietski vodcovia presťahovali ľudí z najviac kontaminovaných oblastí, je vlastne mýtus, lebo najväčšími dávkami boli zasiahnuté niektoré bieloruské oblasti, napríklad Mahiľovská oblasť až 400 km od Černobyľa, kde ľudia jednoducho žili ďalej.
Informácie v atmosfére chronického utajovania
Kate Brown hľadala a dávala do súvislostí informácie o zdravotných následkoch, o ktorých sa dlhé roky mlčalo. Stratégiou moskovských lídrov bolo v tom čase prihlásiť sa len k tomu, čo sa nedalo poprieť, a to, čo sa nám dnes javí ako zrejmá pravda, mohlo byť v minulosti oveľa komplikovanejšie. Ešte aj v deväťdesiatych rokoch sa vedci preli o možnej súvislosti epidémie rakoviny štítnej žľazy u detí na územiach zamorených rádioaktivitou z Černobyľa (súvislosti, o ktorej už dnes nik nepochybuje).
Hoci v knihe vystupujú aj známe mená, ktoré poznáme zo seriálu Černobyľ, ako Brjuchanov, Legasov, Ščerbyna, sú tu aj ďalší, o ktorých len málokto počul, a to boli podľa Kate Brown skutoční černobyľskí hrdinovia: vedci, lekári, aj obyčajní ľudia, ktorí sa tvrdohlavo snažili povedať pravdu.
Mnohí z nich odmietli mlčať aj pred rokom 1989, niektorých uväznili, niektorí prišli o prácu a niekedy takmer o život; tí na Západe, ktorí im uverili a postavili sa za nich, mohli svoju vedeckú kariéru rovno pochovať – do roku 1989 mal jednoducho málokto motiváciu (okrem vlastného svedomia) poctivo informovať o zdravotnej katastrofe, a navyše väčšina lekárov zo zamorených oblastí ušla a liečiť ich zostalo len pár. Lenže Černobyľ nebola len sovietska dráma.
Medzinárodná reakcia
Svoj podiel na zľahčovaní celej katastrofy mali vo veľkej miere aj medzinárodné organizácie a západní vedci. Väčšina z nich ignorovala zistenia ukrajinských a bieloruských vedcov a namiesto toho tvorili modely a odhady relatívne neškodných dávok a rizika na základe celoživotnej štúdie následkov radiácie na ľudské zdravie, ktoré sa uskutočnila na obyvateľoch z oblastí Hirošimy a Nagasaki. Tá však začala zdravotné následky skúmať až päť rokov po dopade bômb, a preto nebola pre prostredie bezprostredne po rádioaktívnom zásahu veľmi relevantná.
Mnoho Európanov a Američanov sa obávalo jadrových zbraní a katastrofu vnímali ako dôkaz, že civilná jadrová energetika je rovnako nebezpečná. Predstavitelia a lobisti organizácií z oblasti jadrovej energetiky preto začali okamžite pracovať na zľahčovaní a upokojovaní verejnej mienky. Konzultanti medzinárodných agentúr, experti OSN, aj západní vedci dodnes opakujú, že o vplyve dlhodobých nízkych dávok radiácie na zdravie toho stále vieme málo. V tom majú podľa autorky sčasti pravdu, pretože v teréne skúmalo následky len málo z nich, štatistiky o náraste chorobnosti sa nerobili, alebo ak sa robili, tak sa neskôr stratili alebo skončili v utajenom režime.
Vzhľadom na množstvo dôkazov, ktoré autorka našla, je zaujímavé, ako tvrdohlavo väčšina trvala na tom, že Černobyľ mal len minimálne zdravotné následky. Oficiálny počet obetí Černobyľa – 54 – je z počernobyľských štatistík jedným z najabsurdnejších údajov, rovnako ako skutočnosť, že Rusko, Ukrajina ani Bielorusko nevedú žiadne oficiálne štatistiky o obetiach tejto havárie, a tak ani po nových zisteniach podložených údajmi z archívov nemajú čo aktualizovať.
Dôsledky studenej vojny a dedičstvo „priateľského“ atómu
Dnes je zrejmé, že sa väčšina zahraničných expertov mýlila. WHO, UNSCEAR a IAEA až v roku 1996, teda sedem rokov nato, ako na problémy napríklad s nárastom rakoviny štítnej žľazy upozornili (keďže po ´89 už mohli verejne) ukrajinskí a bieloruskí lekári, priznali, že je za ním černobyľská radiácia, lenže priznanie prišlo neskoro (s ohľadom na medzinárodnú finančnú pomoc či príliš neskoro začaté programy zamerané na liečbu detí).
Tým, že autorka berie do úvahy celkový politický a historický kontext, pekne ukazuje, že to úmyselné bagatelizovanie zdravotných následkov a celej pohromy je aj dedičstvom štyroch desaťročí jadrových skúšok počas pretekov v zbrojení v čase studenej vojny. Keď v 90. rokoch odtajnili údaje o výrobe jadrových bômb, zľahčovanie poslúžilo ako výhovorka, ktorou sa vlády vyhýbali zodpovednosti, žalobám a vyšetrovaniam – veď jadrové zbrane USA odpaľovalo aj v Nevade, Francúzi a Briti v Pacifiku, a rádioaktívny spad zasiahol množstvo ľudí po celom svete.
Na podhodnocovaní jej zdravotných a environmentálnych následkov sa nepodpísalo len sovietske utajovanie a politický a mocenský kontext predošlých jadrových skúšok, ale aj civilná jadrová energetika. Vedci a politici sa dlho snažili raziť tézu priateľského atómu, ktorého mierové využitie z energetického hľadiska vysoko prevyšuje jeho riziká, a aj to bol jeden z dôvodov bagatelizovania následkov černobyľskej katastrofy.
A nielen tej, ale aj pomalej a nedostatočnej reakcie japonských politikov na Fukušimu v čase, keď Japonsko vyrábalo z jadra 30 percent spotrebovanej energie. „Sovietsky atóm je robotník, nie vojak,“ hlásali plagáty. Veď nakoniec, samotnú Černobyľskú atómovú elektráreň definitívne odstavili až v novembri 2000.
Poučili sme sa z Černobyľa?
Kniha Černobyľ: Príručka prežitia sa napriek – alebo možno práve vďaka – množstvu faktov číta ako napínavý politický a ekologický triler, ktorý je popretkávaný množstvom ťažko uveriteľných príbehov: od manipulácie počasia sovietskymi vedcami, ktorí postrekovali oblaky jodidom strieborným, aby vyvolali dážď na želanom území (aby sa rádioaktívne mraky nedostali napríklad nad Moskvu, a tak z nich pršalo najmä nad Bieloruskom, akurát to Bielorusom zabudli povedať), až po globálny obchod s černobyľskými čučoriedkami, ktoré možno do Európy dovážať úplne legálne; od príbehu sovietskej vedkyne, ktorá sa na konferencii západných vedcov prezliekla za upratovačku, aby im prepašovala záznamy z terénu, až po príbeh gréckeho obilia, ktoré zamorila černobyľská rádioaktivita, a tak ho poslali do Talianska. Tí ho však nechceli, krajiny sa rozhádali a kontaminované obilie nakoniec odkúpilo Európske hospodárske spoločenstvo, zmiešalo s neškodným obilím a poslalo do Afriky ako „pomoc“.
Kate Brown sa snažila informačné vákuum plné neistých údajov a odhadov zaplniť čo najviac, a je to výborné a veľmi obsiahle čítanie. Kniha je navyše opatrená pôsobivým zoznamom referencií a zdrojov a sugestívnymi fotografiami Tomáša Halásza, a hoci trochu zamrzí nedotiahnutý preklad, predstavuje výborný doplnok ku knihám černobyľských svedectiev, napríklad tých od Svetlany Alexijevič.
Obrazová príloha: Absynt, A. Hornischer, I. Kostin, B. Jurčenko, L. Diffusion, V. Repik, rarehistoricalphotos.com, wikipedia.org
Ak si kúpite knihu cez odkazy zdieľané v tomto článku, dostaneme malú províziu na našu činnosť.
Vyštudovala prekladateľstvo a tlmočníctvo na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici. Pracuje ako úradná prekladateľka, v rámci svojej profesie sa zaujíma najmä o témy súvisiace s lingvistikou, predovšetkým etymológiou. Vo voľnom čase najradšej číta.
