Od konca druhej svetovej vojny bola Európa baštou demokracie a liberálnych hodnôt. Teraz sa však podľa novinára Jamesa Kirchicka situácia začína meniť. Prichádzajú diktátori, demagógovia, antisemitizmus, populistický nacionalizmus, územná agresia a doba temna. Napriek snahe o optimistický záver je kniha Koniec Európy predovšetkým reportážou o prichádzajúcej katastrofe.
James Kirchick je americký novinár, ktorý strávil v Európe nemálo času. Pracoval pre Rádio Slobodná Európa/Rádio Sloboda a publikuje v množstve rôznych periodík v Európe i doma v Spojených štátoch. Kniha Koniec Európy je výsledkom jeho skúseností i vlastnej žurnalistickej práce. A zároveň jeho zdrvujúceho pesimizmu. Pomocou angažovaného jazyka a sviežich anekdot autor vykreslil temný obraz súčasnej Európy. Dotkol sa pritom takmer všetkých kľúčových otázok, ktoré kontinent trápia – narastajúcej islamskej radikalizácie a európskej reakcie na ňu, vracajúcemu sa antisemitizmu, hrozbám z Ruska, brexitu, vzrastu vplyvu krajnej pravice, nacionalizmu, nefungujúcemu hospodárstvu či prisťahovalectvu.
S Havlom odišla i jeho predstava Európy
V decembri 2011 sa politickí lídri celého sveta sústredili v okolí pražskej Katedrály sv. Víta, aby vzdali hold Václavovi Havlovi – dramatikovi, esejistovi, morálnemu filozofovi a niekdajšiemu disidentovi a politickému väzňovi, ktorý v roku 1989 viedol pokojnú demokratickú revolúciu. Zo Staromestského námestia vyrazil smútočný pochod niekoľkých desiatok tisíc ľudí cez Karlov most smerom na Pražský hrad. Havlova rakva bola uložená na tej istej lafete, ktorá v roku 1937 viezla rakvu prezidenta Masaryka. Kirchickovi sa s odstupom niekoľkých rokov zdá, že Havlovou smrťou odišla i jeho vízia otvorenej, pluralistickej a sebavedomej Európy.
Naprieč Európou podľa neho dochádza k výmene politikov, ktorí bojovali za zjednotenie neprirodzene rozdeleného kontinentu, za množstvo krátkozrakých populistov. Kríza Európy má pritom zároveň znamenať krízu liberalizmu. Ako sa pomaly vytrácajú spomienky na vojnu, genocídy, koncentračné tábory a gulagy, klesá i odpor voči neliberálnym ideológiám, z ktorých sa vojnové vraždenie zrodilo. Nárast hlasov pre populistické a nacionalistické strany podľa autora znamená, že Európania prestávajú rozhodne brániť svoje hodnoty pred hrozbou nových totalít. Hrozí, že ak nebudú „Amerika a Európa svojimi hodnotami naďalej utvárať budúcnosť, ako to robili v nedávnej minulosti, zhostia sa tejto úlohy autoritárske mocnosti ako Rusko“ (s. 217).
Václav Havel je pritom evidentne jeden z Kirchickovových najväčších obľúbencov, cituje ho hneď niekoľkokrát: „Ak nevzíde budúci európsky poriadok zo šíriacej sa Európskej únie, založenej na najlepších európskych hodnotách a ochote ich hájiť a vyžarovať, potom sa môže stať, že ho začnú organizovať najrôznejší blázni, fanatici, populisti a demagógovia, čakajúci na svoju chvíľu a rozhodnutí rozvíjať, naopak, tie najhoršie európske tradície“ (s. 19). Podľa Kirchicka sa to, pred čím Havel pri prejave v roku 1994 varoval, v súčasnosti začína napĺňať.
Znepokojivé trendy
Kirchick rozdelil svoju knihu do ôsmich kapitol, z ktorej každá je akousi prípadovou štúdiou štátu v kríze. Postupne sa pozerá na imperiálne ambície Ruska (na príklade Estónska), vzmáhajúci sa maďarský nacionalizmus, problémy Nemecka, migračnú krízu a jej dopad na Európsku úniu, antisemitizmus vo Francúzsku, unáhlený brexit, populizmus v Grécku, a tiež na vojnu na Ukrajine. Žiadna z týchto kríz ale nie je podľa neho záležitosťou len tej krajiny, ktorú zachvátila – znepokojivé trendy prekračujú hranice a rezonujú po celom kontinente a na celom svete.
Zatiaľ čo pri popise politických udalostí je Kirchickovi ťažké čosi vyčítať, pri viacerých interpretáciách je možno až príliš cítiť jeho subjektívny pohľad, resp. nie až takú hlbokú orientáciu v problematike, akú by si tak ambiciózna analýza zaslúžila. . Napríklad jeho snaha vysvetliť takú komplexnú problematiku, akou je vojna na Ukrajine, na približne 20 stranách, vyznieva rozpačito. Čitateľom či odborníkom, ktorí sa v konkrétnych témach orientujú lepšie, to môže tak trochu „liezť na nervy“.
Zopár drobných nepresností by sme našli i v ďalších faktografických údajoch. Napríklad nemeckú BfV – Spolkový úrad pre ochranu práv ústavy (Bundesamt für Verfassungsschutz) – Kirchick prirovnáva k americkej FBI, Federálnej bezpečnostnej službe (Federal Bureau of Investigation, s. 81). BfV je civilná vnútorná spravodajská služba, jej úlohou je získavanie a vyhodnocovanie informácií o snahách ohrozujúcich slobodné a demokratické zriadenie Nemecka. Spadá pod spolkové ministerstvo vnútra a nemá právomoci policajných orgánov. FBI je síce, podobne ako BfV, čosi ako kontrarozviedka, no na rozdiel od BfV je FBI vyšetrovací orgán amerického ministerstva spravodlivosti, ktorý vyšetruje trestnú činnosť. Ak už by sme mali v Nemecku hľadať ekvivalent FBI, bola by to BND – Spolková spravodajská služba (Bundesnachrichtendienst), nie BfV.
Slovensku sa dostanú v knihe vlastne dve zmienky. Prvá hovorí o reakcii vtedajšieho premiéra Roberta Fica na maďarský zákon zaisťujúci všetkým etnickým Maďarom právo na maďarský pas. Fico vtedy tento zákon napadol ako „bezpečnostnú hrozbu pre Slovensko“ a vláda schválila normu umožňujúcu odobrať slovenské občianstvo komukoľvek, kto si vôbec len požiada o dvojité občianstvo (s. 71). I druhá zmienka sa týka Róberta Fica. Tentokrát je z obdobia migračnej krízy, keď vyhlásil, že na Slovensku „niet miesta pre islam“ a šiel do koalície s „ultranacionalistickou“ Slovenskou národnou stranou. Vzápätí na stretnutí s Putinom v auguste 2016 vyhlásil, že EÚ by mala napriek pokračujúcej ruskej okupácii Ukrajiny zastaviť sankcie. Ako potom Kirchick konštatuje, „duch roku 1989“ sa obracia na xenofóbiu, populizmus a ustupovanie ruskému imperializmu (s. 76).
Prehnaný pesimizmus či varovanie?
Kirchick na mnohých miestach trefne a z čitateľského hľadiska aj veľmi atraktívne opisuje súčasnú situáciu i problémy modernej Európy. Kritika Európskej únie je podľa neho v mnohom oprávnená, no zároveň tvrdí, že sa tento projekt nedá s ničím porovnávať. Euroskeptikov tvrdiacich, že EÚ zlyhala, sa pýta na alternatívu. Pred EÚ bol európsky kontinent zamorený samozvanými vládcami, ktorí svoje národy hnali do útočných vojen alebo genocíd kvôli náboženstvu alebo rodovej cti či ideológii rasovej nadradenosti. Alternatívou k mierumilovnej a demokratickej európskej integrácii podľa neho nie je skupina nezávislých národných štátov, ktoré mierovo spolupracujú a obchodujú. Alternatívou je násilné súperenie o nadvládu a rast impérií (s. 217). Kniha budí dojem, že práve k tejto alternatíve Európa smeruje.
Autor identifikuje hlavné riziká pre budúcnosť Európy a Európanov tiež v prílišnej náklonnosti k autoritatívnym režimom, akým je Putinovo Rusko či Orbánovo Maďarsko, a v nástupe antisemitizmu, ktorí nachádza autor najmä vo Francúzsku a v Maďarsku. Na viacerých miestach zmieni tiež snahy niektorých vlád o historický revizionizmus. Triezvo sa snaží nazerať na fenomén prílišnej náklonnosti k imigrantom, ktorá podľa neho plodí opačný extrém – nástup xenofóbie. Ako príklad dobrej politiky v tejto oblasti uvádza opatrenia holandského premiéra Marka Rutteho a rakúskeho kancelára Sebastiana Kurza.
Celá kniha sa nesie v pesimistickom duchu, skutočne hĺbková analýza problémov však chýba. Autor napríklad upozorňuje na nebezpečenstvo nárastu krajnej pravice, populistických hnutí i krajnej ľavice. Chýba však vysvetlenie, prečo sú tieto hnutia na vzostupe, prečo milióny voličov v Európe dávajú hlas práve im. Nevysvetľuje ani nárast počtu lídrov s diktátorskými tendenciami. Knihe chýbajú i nápady na konštruktívne riešenia problémov, ktoré sa autor väčšinou nepokúsil ani načrtnúť. Podľa Kirchicka hrozí rozpad EÚ, kolaps demokracie a možno i nové vojny na kontinente. Je to až príliš pesimistická vízia. Európe a Európskej únii už takmer od konca druhej svetovej vojny mnohí veštia podobnú budúcnosť, no zatiaľ to demokracia vždy ustála a EÚ nekolabuje, ale, naopak, rozširuje sa (okrem Spojeného kráľovstva žiadny členský štát seriózne vystúpenie nezvažoval).
I keď ide de facto o subjektívny pocit a interpretácie jedného novinára, kniha Koniec Európy je zaujímavým čítaním. Adresáta donúti zamyslieť sa nad vecami, nad ktorými predtým možno neuvažoval. Nazvať ju inšpiratívnou by asi boli trochu silné a pre tých, ktorí sú zorientovaní v súčasnom dianí a politickú situáciu v Európe dlhodobejšie sledujú, veľa nových faktov neprinesie, v istom zmysle však ide o nový, i keď pesimistický pohľad na súčasné problémy. Až na záver autor otočí a tvrdí, že koniec možno nie je až tak blízko, ako sa zdá, a že aj Európu bude možné ešte zachrániť. Pri čítaní knihy je veľká pravdepodobnosť, že narazíte na názor alebo interpretáciu, s ktorou nebudete súhlasiť, prípadne sa vám nebude úplne pozdávať. A to je vlastne dobre. Ostáva dúfať, že táto kniha je len varovaním, nie proroctvom.
Vyštudoval históriu a v roku 2014 získal na Ústave svetových dejín Filozofickej fakulty Univerzity Karlovej v Prahe titul Ph.D. Vo svojom výskume sa zaoberá komparatívnym štúdiom fašizmu (predovšetkým britského a českého fašizmu) a vybranými otázkami československých dejín. Absolvoval študijné a výskumné pobyty na Oxford Brookes University (2012/2013), Uniwersytet Wrocławski (2014), Central European University (2017/2018), Universität Wien (2021) a ďalších inštitúciách. Momentálne pracuje v Historickom ústave Slovenskej akadémie vied a na Masarykovej univerzite v Brne. Je autorom monografií Mýtus o znovuzrození (2014), Fašista (2017) a Fašizmus (2019). Je členom International Association for Comparative Fascist Studies (ComFas) a Slovenskej historickej spoločnosti pri SAV.