Pravdepodobne najznámejšou poľskou osobnosťou vo svete je ešte aj dnes Karol Wojtyla, teda pápež Ján Pavol II., ktorý bol v roku 2014 dokonca vyhlásený za svätého. Čitatelia zrejme vedia, že tento pápež precestoval počas svojho dlhého pontifikátu doslova celý svet a nevyhýbal sa ani krajinám tretieho sveta. Skôr naopak, navštevoval ich pomerne často a vedel veľmi dobre prečo. Niekoľko rokov predtým, a čiastočne aj v čase pontifikátu Jána Pavla II. cestoval po rozvojových krajinách iný Poliak, ktorý mohol pápežovi smelo ,,konkurovať“ v počte navštívených krajín a precestovaných kilometrov. Volal sa Ryszard Kapuściński a bol to najznámejší poľský reportér, ktorý býva označovaný za otca poľskej reportážnej školy. Jednou z jeho najznámejších reportážnych kníh je Futbalová vojna, ktorá sa v roku 2021 dočkala ďalšieho vydania.
Ryszard Kapuściński sa narodil v roku 1932 na území dnešného Bieloruska a v podstate od malička bol na cestách. Najprv unikal ako malý chlapec s matkou pred sovietskou armádou a deportáciou do sovietskych gulagov. Písať začal už ako gymnazista. Po absolvovaní histórie na Varšavskej univerzite pracoval ako novinár reportér. Písal o skutočných problémoch krajiny a jej obyvateľov a poukazoval na tienisté stránky budovania socializmu v Poľsku. Netrvalo dlho a radšej ho ,,upratali“ do zahraničia, čo najďalej od Poľska, pretože jeho reportáže vzbudili veľký záujem čitateľov. Stal sa tak vo veku 30 rokov zahraničným korešpondentom poľskej tlačovej kancelárie PAP (Polska Agencija Prasowa) a jeho ,,operačnou zónou“ sa na dlhé roky stala Ázia, Latinská Amerika a Afrika. Domov sa vracal len vtedy, ak potreboval niečo vybaviť, alebo čakal na ďalšiu cestu.
Legendárny reportér
Kapuściński sa často ocitol v epicentre najdôležitejších udalostí v prostredí krajiny, ktorú práve navštívil, a poskytoval informácie priamo z centra konfliktov. Netreba asi zdôrazňovať, ako vyzerala situácia v 60. a 70. rokoch 20. storočia v krajinách tretieho sveta, ktoré sa postupne zbavovali dedičstva kolonializmu a zmietali sa v nekonečných etnických a kmeňových bratovražedných vojnách. Kapuścińského reportáže boli spojené s rizikom ohrozenia vlastného života, nelegálnym prekročením hraníc krajín postihnutých vojnou, a neraz bol na milimetre vzdialený od smrti.
Tento legendárny reportér opisoval politický aj každodenný život v tej ktorej krajine. Na jednej strane predstavil čitateľom vplyvných ľudí, politikov, hlavy štátov a na druhej strane bežných ľudí so svojimi starosťami, problémami a malými radosťami. Kapuściński v sebe dokonale kombinoval historika, antropológa a reportéra. Znalosť histórie jednotlivých klanov, podrobné životopisy mnohých ľudí, podrobné popisy prevládajúcich zvykov vyvolávajú aj dnes obdiv. Obdivuhodné sú tiež reportáže viacerých stretnutí a rozhovorov, ktoré autor viedol s poprednými politikmi z rozvojových krajín. Spolu s autorom sa čitateľ na stránkach jeho kníh vydal na dlhú cestu do tretieho sveta, na ktoré Západ zabudol, resp. ich využíval podľa svojich aktuálnych potrieb. Kapuściński ukázal čitateľom svet, ktorý sa riadil a stále riadi svojimi vlastnými pravidlami.
Nielen futbalová vojna
Kniha Futbalová vojna vyšla prvý raz v roku 1978 a po piatich rokoch sa dočkala českého vydania. Preložil ju novinár a Kapuścińskeho priateľ Dušan Provazník, rovnako zahraničný korešpondent. V roku 1983 však nemohlo byť jeho meno v knihe uvedené, keďže za svoju angažovanosť v roku 1968 mohol oficiálne prekladať iba technickú literatúru. Z tohto dôvodu je uvedená ako prekladateľka jeho manželka Pavla Provazníková. Provazník však postupne preložil do češtiny takmer všetky Kapuścińského knihy a nebolo ich práve málo. Má ich na svojom konte približne dve desiatky.
V roku 2021 sa Kapuścińskeho Futbalovú vojnu podujalo vydať žilinské vydavateľstvo Absynt, pričom toto najnovšie vychádza z upraveného vydania, ktoré Kapuściński doplnil a upravil v roku 1988. Treba povedať, že kniha napriek svojmu názvu nie je o futbale, alebo lepšie povedané, vôbec nie je o futbale ako o hre. Kniha sa skladá z 24 kapitol, ktoré sa odohrávajú na rôznych miestach Afriky a Latinskej Ameriky. Futbalovej vojne, teda krátkemu vojenskému konfliktu medzi Hondurasom a Salvádorom, je venovaná len malá časť textu. Autor (prípadne jeho vydavateľ) však zvolil tento názov veľmi vhodne, pretože čitateľa hneď zaujme.
Kým sa však pri čítaní dostaneme k futbalovej vojne, autor najprv opisuje cesty po Afrike a jeho vlastnú účasť v úlohe reportéra na udalostiach odohrávajúcich sa v 60. rokoch 20. storočia. S Kapuścińským sa tak dostávame napríklad do Ghany, potom do Konga, ktoré belgickí kolonisti považovali za svoju krajinu a nehodlali sa jej ľahko vzdať. Ukazuje pritom aj na rasizmus bieleho sveta, ktorý zaobchádza s obyvateľmi Afriky ako s dobytkom. Jeho štýl písania doslova vtiahne čitateľa do týchto krajín, na hranicu medzi životom a smrťou a čitateľ tak vidí pred sebou Kapuścińského, ako ide v ústrety jednému problému za druhým, len aby sprostredkoval čitateľom čo najviac z epicentra diania a čo najbližšie k nemu. Jeho literárny štýl (a v našom prípade aj schopnosť prekladateľa) je výnimočný.
A čo je najdôležitejšie, Kapuściński čitateľovi veľmi jasne ukázal, že vojna vyzerá vlastne všade rovnako. Je jedno, či ide o Honduras, Kongo, Alžírsko, alebo o nejakú inú krajinu. Vojna všade prináša so sebou utrpenie obyvateľstva, zabíjanie, ničenie a celkovú deštrukciu krajiny i jej obyvateľov. Ukázal aj na svet diktátorov či vojenských chúnt, ktorí sa pravidelne medzi sebou vraždili, zosadzovali, pričom výsledok ich vlády bol vlastne stále rovnaký. Kapuściński tiež poukázal na fakt, že západný svet sa začína o tieto problémy zaujímať až vtedy, keď vypukne nejaká vojna a masové vraždenie.
Honduras verzus Salvádor
Samotná ,,futbalová vojna“ sa odohrala v júli 1969 medzi Hondurasom a Salvádorom. Futbalové reprezentácie oboch krajín sa stretli krátko predtým v kvalifikácii na majstrovstvá sveta 1970 v Mexiku, a preto sa tento konflikt dodnes nazýva „futbalová vojna“. Dôvody pre ozbrojené strety však neboli futbalové, ale mali hlbšie príčiny. Salvádor bol jednou z najhustejšie osídlených krajín Latinskej Ameriky s veľkým nedostatkom pôdy. Chudobní obyvatelia Salvádora sa z tohto dôvodu po celé roky nelegálne sťahovali do menej osídlených oblastí Hondurasu, kde obrábali tamojšiu pôdu. V roku 1969 začala táto situácia vyvolávať veľké etnické napätie a medzinárodné konflikty medzi oboma krajinami. Honduraská vláda vyhlásila pozemkovú reformu a pôdu, na ktorej pracovali Salvádorčania zoštátnila a rozdelila ju vlastným obyvateľom. Salvádorčania sa museli z tejto pôdy vysťahovať, čo vyvolávalo rôzne násilnosti a odpor salvádorskej vlády i verejnosti. Za takejto situácie stačila jedna povestná iskra a vojenský konflikt bol na svete.
Tou iskrou sa stali práve kvalifikačné zápasy medzi futbalistami Hondurasu a Salvádora. Hrali sa celkovo tri stretnutia a každé z nich sprevádzalo veľké násilie. Prvý zápas vyhral Honduras 1:0, druhý zase Salvádor 3:0 a rozhodnúť sa tak muselo v treťom stretnutí, ktoré sa hralo v Mexico City. Tento tretí zápas po veľkej dráme nakoniec vyhral Salvádor v pomere 3:2. Situácia bola už v oboch krajinách taká vážna, že netrvalo dlho a salvádorská armáda vtrhla do Hondurasu. Oficiálne zdôvodnenie bolo, že prichádza ochrániť životy Salvádorčanov, ktorí mali byť v Hondurase masovo vystavení prenasledovaniu. Celý konflikt trval od 14. do 18. júla 1969, teda štyri dni.
Na nátlak predstaviteľov Organizácie amerických štátov museli obidve strany zastaviť boje a salvádorská armáda sa stiahla z územia Hondurasu. Napriek krátkemu trvaniu vojny zahynulo približne 3 000 ľudí, z nich bola veľká väčšina civilistov. Salvádorčania ušli z Hondurasu späť do svojej krajiny, kde sa situácia ešte viac vyhrotila. Vláda totiž nevedela, čo má s toľkými ľuďmi v už tak preplnenej krajine robiť. Aj z tohto dôvodu vypukla o desať rokov neskôr v Salvádore dlhoročná krvavá občianska vojna plná masakrov civilného obyvateľstva. Futbalová vojna teda nič nevyriešila, skôr naopak.
Vojna nič nevyriešila ani v iných častiach sveta, v ktorých sa počas svojho reportérskeho života ocitol Ryszard Kapuściński a príbehy z nich prenášal ďalej svojim čitateľom. V časoch neexistencie internetu ich neraz diktoval do redakcie z jedinej telefónnej búdky alebo pošty v okolí, kam sa musel často dostať aj s rizikom straty vlastného života. S podobným reportérskym zápalom cestoval do oblastí, odkiaľ iní ľudia radšej utekali. Pri čítaní jeho Futbalovej vojny sa tam ocitáme spoločne s ním a nič na tom nemení ani fakt, že vydanie z roku 2021 neobsahuje žiadne fotografie, na základe ktorých by si čitateľ mohol predstaviť dobové reálie z konkrétnej krajiny. Môže to však byť i výhoda, pretože predstavivosť a fantázia pracujú pri čítaní Futbalovej vojny naozaj naplno.
Obrazová príloha: wikipedia.org, Absynt
Ak si kúpite knihu cez odkazy zdieľané v tomto článku, dostaneme malú províziu na našu činnosť.
Absolvoval odbor história na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave (2008 - Mgr., 2009 - PhDr.) a interné doktorandské štúdium na Historickom ústave SAV (2014 – PhD.) Od roku 2018 pracuje ako odborný asistent na Katedre slovenských dejín Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave.
Vo svojom výskume sa zaoberá slovenskými dejinami 20. storočia, najmä po roku 1945 a dejinami KSS a KSČ, jej vedúcich predstaviteľov a osobnosťou Gustáva Husáka. Zaoberá sa tiež históriou slovenského a česko-slovenského futbalu a najmä vplyvom politiky na futbal počas komunistického režimu. Je autorom alebo spoluautorom kníh Husák: Mladé roky Gustáva Husáka 1913 – 1938, Husák: V odboji a SNP 1938 – 1945, Husák. Vrcholy a pády 1945-1951. Tiež autor alebo spoluautor viacerých kníh z dejín slovenského a česko-slovenského futbalu zakladateľom Edície Belasé legendy o najvýznamnejších už nežijúcich hráčoch a tréneroch Slovana Bratislava, v ktorej doteraz napísal osem publikácií. Publikoval tiež desiatky vedeckých štúdií a popularizačných článkov.