Popularita konšpiračných teórií dnes síce narastá, no v žiadnom prípade nejde o nový fenomén. Jeden z najvýznamnejších historikov súčasnosti vysvetľuje, ako sa vďaka nim podarilo Hitlerovi a nacistom ovládnuť myseľ bežných Nemcov.
Meno Richard J. Evans nie je na našom trhu veľmi známe (v minulosti mu vyšli preklady len štyroch kníh do českého jazyka), ale celosvetovo ide o jedného z najuznávanejších historikov vôbec. Za jeho prínos v oblasti historiografie, výskumu nemeckých dejín a nacizmu, ako i za popularizáciu dejín ho v roku 2012 pasovala britská kráľovná Alžbeta II. za rytiera.
Ani v problematike konšpiračných teórií a mystifikácií minulosti nie je nováčikom a venoval sa im už vo viacerých svojich predchádzajúcich dielach (napr. Lying about Hitler :. History, Holocaust, and the David Irving Trial – Klamstvá o Hitlerovi : História, holokaust a proces s Davidom Irvingom či In Hitler’s Shadow : West German Historians and the Attempt to Escape from the Nazi Past – V Hitlerovom tieni : Západonemeckí historici a pokus o únik pred nacistickou minulosťou). Kniha Hitler a konšpirácie je vyústením tohto záujmu a syntézou súčasných poznatkov o prípadoch, ktoré „otriasali“ myslením nacistov.
Tajné sprisahania
Konšpiračná teória je (podľa Websterovho slovníka) teóriou, ktorá vysvetľuje určitú udalosť ako výsledok tajného sprisahania väčšinou skupinky mocných jednotlivcov. Často tak prinášaj jednoduché odpovede na zložité otázky. Kto spôsobil svetovú hospodársku krízu? Židia. Kto postavil egyptské pyramídy? Mimozemšťania. Niekedy však vyvracia objektívnu pravdu. Američania nikdy nechodili po Mesiaci. Dvojičky zničili sami Američania. Práve s týmto druhom konšpiračných teórií sa v súčasnosti stretávame najčastejšie.
S konšpiračnými teóriami je úzko prepojený aj takzvaný Goodwinov zákon, ktorý hovorí, že čím dlhšie na internete trvá nejaká diskusia, tým je väčšia šanca, že v nej niekto spomenie Hitlera, čo môže, ale nemusí byť jej koncom. Konšpiračné teórie, dezinformácie a mystifikácie však nie sú novinkou či fenoménom 21. storočia. Richard J. Evans vo svojej knihe ukazuje, že konšpirácie boli významnou súčasťou politicko-spoločenskej diskusie aj v prvej polovici 20. storočia.
Evans svoju knihu rozdelil do piatich kapitol, v ktorých sa venuje piatim najrozšírenejším konšpiráciám týkajúcich sa nacizmu, a špecificky tiež Adolfa Hitlera. Pútavým, veľmi zrozumiteľným esejistickým štýlom, ktorým sa preslávili anglosaskí historici, rozoberá a vysvetľuje, ako konšpiračné teórie vznikli, ako sa rozšírili a ako v praxi fungujú. Svojich päť príkladov pritom využíva na ilustráciu všeobecných trendov, s ktorými sme denno-denne konfrontovaní všetci, a to nielen na sociálnych sieťach či v internetovom priestore.
Židia zodpovední za všetko
Dejiny prvej z opísaných konšpirácií v Evansovej knihe siahajú ešte do obdobia pred nacistickou vládou. Zároveň ide o konšpiráciu, ktorá je živá dodnes. Svedčí o tom okrem iného i fakt, že nové vydania takzvaných „Protokolov sionských mudrcov“ vychádzajú doteraz a k rôznym verziám nie je problém dostať sa aj na internete. Práve s týmto spisom sa často zvykne porovnávať nacistická propaganda proti Židom či samotný Mein Kampf. Evans sa „Protokolom“ vo svojej knihe rozsiahlo venuje a odpovedá na mnohé otázky o ich vzniku i využívaní v dejinách.
Zaujímavosťou je, že samotní nacisti, vediac, že ide o podvrh, toto dielo vo svojej propagande takmer nepoužívali. Sám Hitler hovoril o Protokoloch skôr ako o symbole než o pravdivom dokumente. Obsahovali vraj vnútornú pravdu, aj keď išlo o falzum. Už v čase svojej najväčšej popularity (dokonca už pred ňou) bolo mnohým ľuďom jasné, že ide o falzifikát a že žiadne „pravdivé“ plány starých židovských mudrcov na ovládnutie celého sveta, ktoré zosnovali na Svetovom židovskom kongrese v Bazileji, jednoducho neexistujú.
Muž menom Philip Graves bol jedným z prvých, kto ukázala, že ide o nezmysel. Mladému novinárovi denníka The Times sa v Istanbule podarilo získať presvedčivé dôkazy, ktoré vyvrátili všetky pochybnosti o ich pravosti. Pomohol mu pritom ruský informátor Raslovlev, ktorý bol antisemita. Aký bol teda Raslovlevov motív objasniť jednu z najmocnejších zbraní v boji proti „svetovému sionizmu“? Pôvodne chcel, podľa jeho vlastných slov, pomocou tohoto odhalenia poukázať na nestrannosť politickej skupiny, ktorej bol členom. Okolnosti mu však nepriali a nakoniec ho musela presvedčiť pekná finančná odmena, ktorá mu bola za pravdu vyplatená. The Times následne publikovali sériu článkov o pôvode Protokolov. Stretli sa s obrovským záujmom a vyšli aj v zahraničnej tlači. Na celom kontinente vyvolali čulú diskusiu, ktorú však prerušila prichádzajúca vojna.
Druhá konšpiračná teória, ktorej sa Evans podrobnejšie venuje, je známy mýtus o „dýke do chrbta“, ktorý sa v Nemecku objavil bezprostredne po kapitulácii v prvej svetovej vojne. Mnoho Nemcov nedokázalo prijať fakt, že vojnu prehrali. Propaganda hlásala víťazstvo na dosah ešte v novembri 1918 a prekvapivá kapitulácia nedávala zmysel. Predovšetkým medzi vojakmi sa rozšírilo presvedčenie, že za porážku môžu ľudia v zázemí, ktorí nedokázali vydržať ťažšie časy vo vojne. Generáli tieto myšlienky živili a tvrdili, že k vojenskej porážke nemeckého vojska nedošlo a že za oficiálnu prehru nesú zodpovednosť politici.
Jedným z propagátorov myšlienky bol aj „prvý nacista“ generál Erich von Ludendorff, významný nemecký generál a ku koncu vojny faktický vládca Nemecka. Paradoxne, začiatkom septembra 1918 to bol práve on, kto informoval nemecké politické špičky o nereálnosti víťazstva a navrhol začať rokovania o prímerí. Argumentoval vysilením zásobovania, ale aj snahou uchrániť Nemecko od vojenských operácií na jeho území, a zachovaním politického systému. Neskôr však otočil o 180 stupňov. Politikov vyjednávajúcich o mieri označil za socialistických zradcov a o armáde vyhlasoval, že víťazstvo bolo otázkou týždňov. Neskôr túto nepravdu rozvinuli do monštruóznych rozmerov nacisti, ktorí ju prezentovali ako svätú pravdu. „Dýku“ vkladali do rúk Židom, ktorí sa jej „bodnutím“ mali pokúsiť o prevrat a o nastolenie komunizmu v Nemecku.
Podpálili Reichstag nacisti a ušiel Hitler do Argentíny?
Tretia kapitola je venovaná jednej z najkontroverznejších a najpopisovanejších udalostí dejín Tretej ríše – požiaru Reichstagu. Udalosť, ktorá takpovediac spustila celú nacistickú diktatúru, je opradená rúškom tajomstva. Autor nám predstavuje dve protichodné teórie o vypuknutí požiaru, a nakoniec príbeh, ktorý je najpravdepodobnejší a je podložený policajným vyšetrovaním. Autor sám zastáva teóriu (a presvedčivo ju prezentuje), že išlo o čin osamelého Holanďana Marinusa van der Lubbeho. Ten sa do budovy vlámal oknom a s pochodňou z vlastného oblečenia behal po budove a zapaľoval, čo sa dalo – až do svojho zatknutia priamo na mieste činu. Na miesto okamžite dorazili špičky národnosocialistickej strany – Herman Göring aj Adolf Hitler, ktorý okamžite vyhlásil: „Boh mi je svedkom, že toto je práca komunistov…“
Začala sa vlna zatýkania a čochvíľa bol schválený pohotovostný dekrét obmedzujúci právo zhromažďovať sa, slobodu slova a iné. Súčasne sa objavila teória ľavicových propagandistov z okolia komunistickej strany. Z požiaru obvinili nacistov a Hitlera. Pravý opak a dodnes široko prijímaná teória sa zakladá na chybnej interpretácii a domýšľaní rôznych faktov. Samotný van der Lubbe zostáva zabudnutý, aj keď otriasol Nemeckom ako máloktorý iný muž.
Ak pri predchádzajúcich teóriách o požiari hovoríme o zabudnutom pôvodcovi, tak pri odlete Rudolfa Hessa do Škótska môžeme súdiť pravý opak. Dodnes sa diskutuje, aký bol pravý dôvod letu Rudolfa Hessa do Veľkej Británie. Vedel Adolf Hitler o tomto pláne, alebo bol jeho strojcom Reinhard Heydrich? Pomiatol sa Hess, alebo to bol skvelý politický kalkul? Príliš mnoho otázok a málo odpovedí. Na väčšinu z nejasností však Evans vo svojej knihe dáva jasné a presvedčivé odpovede. Jeho znalosť dokumentov a literatúry je pritom ohromujúca.
Najfantastickejšou je posledná kapitola o údajnom úteku Adolfa Hitlera z obkľúčeného Berlína v roku 1945. V súčasnosti je to jedna z najdiskutovanejších konšpiračných teórií a pravidelne sa objavujú správy o zaručenom poslednom mieste pobytu Adolfa Hitlera či o mieste, kde je v Južnej Amerike pochovaný. Autor opäť predkladá niekoľko teórií, jednu šialenejšiu ako druhú, a podrobne a trpezlivo vysvetľuje, prečo ide o nezmysly, odkiaľ sa vzali, kto je ich pôvodcom, aký mal motív a v neposlednom rade, ako to bolo v skutočnosti.
Čo s tým?
Evans vo svojej knihe vyvracia mnoho mýtov týkajúcich sa nacistov, ktoré dodnes pretrvávajú a prináša originálny koncept vysvetľovania veľmi aktuálneho spoločenského a politického problému konšpiračných teórií a dezinformácií. Unikátnym spôsobom pritom dokáže komplexné problémy vysvetľovať i laickému čitateľovi. Kniha je určená širokému spektru čitateľov a môže napomôcť k pochopeniu toho, akým spôsobom dokážu rôzne hnutia a strany, ktoré propagujú potláčanie ľudských práv, antisemitizmus a rasizmus, manipulovať s informáciami, zavádzať a klamať, no i k vysvetleniu toho, prečo sú tieto tendencie nebezpečné pre budúcnosť demokracie a čo s tým v dlhodobej perspektíve robiť.
Záverom treba dodať, že kniha patri do knižnice každého, koho zaujíma obdobie druhej svetovej vojny. Určite si nájde miesto aj u sociológov či politológov, ktorí nájdu mnoho paralel s dnešným zmýšľaním a aj niekoľko receptov, ako bojovať proti dezinformáciám. Aj bežný čitateľ si knihu určite vychutná, keďže udalosti v tejto knihe by nedokázal vymyslieť žiadny hollywoodsky scenárista. V čase, keď sa konšpiračné teórie dostali z okrajov politických diskusií priamo do ich centra, je nevyhnutné zdôrazniť dôležitosť takej publikácie, akou je Evansova kniha.
Obrazová príloha: wikipedia.org, HADART Publishing
Ak si kúpite knihu cez odkazy zdieľané v tomto článku, dostaneme malú províziu na našu činnosť.
Pochádza z Popradu, kde absolvoval gymnázium. V súčasnosti študuje na Masarykovej univerzite v Brne odbor právo a právna veda. Zaoberá sa dejinami 1. Československej republiky a dejinami Slovenska v 20. storočí