Práca s dobovými prameňmi je v prvom rade doménou historika. Existuje však množstvo historických dokumentov, ktoré môžu byť obsahom i formou zaujímavým čítaním aj pre širokú verejnosť. Zbierku takýchto nevšedných materiálov z čias Francúzskej revolúcie zostavila pod názvom Zrození občana Daniela Tinková z Karlovej univerzity v Prahe.
Medzi najpopulárnejšie publikované pramene patria bezpochyby najmä ego-dokumenty. Na knižnom trhu má dnes čitateľ k dispozícii neúrekom vydaní memoárov slávnych aj obyčajných osobností z rôznych epoch ľudských dejín. Nie sú to však len subjektívne písané vlastné spomienky a názory, ktoré môžu byť pre čitateľa lákavým sústom. Dôkazom je napríklad úspešná edícia Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov, na ktorej sa podieľalo kvantum odborníkov a ponúka prehľad najdôležitejších, ale aj najzaujímavejších historických dokumentov, ktoré sa dotýkajú slovenských dejín od čias príchodu slovanských kmeňov až po revolúciu roku 1989.
Recenzovaná antológia je však predsa len ešte o čosi špecifickejší počin. Preložené a komentované pramene sa totiž neviažu geograficky na priestor strednej Európy, a teda, logicky, ani na dejiny jej obyvateľstva, ale pochádzajú z časovo krátkeho a udalosťami prešpikovaného obdobia Francúzskej revolúcie (1789 – 1795/1799).
Revolúcia alebo reformácia?
Noblesne definovaný cieľ práce vraví, že publikácia ma predstaviť Francúzsku revolúciu ako ideovú reformáciu, ktorá nepremenila len politickú mapu sveta, ale zasiahla do každej sféry ľudského života. S výnimkou neopomenuteľnej Deklarácia práv človeka a občana z roku 1789 nebola väčšina textov do češtiny nikdy preložená a sú tak prvýkrát k dispozícií aj čitateľom bez znalosti francúzštiny. Ak vezmeme do úvahy náročnosť prípravy takéhoto diela, je pochopiteľné, že autorka na ňom nepracovala sama. Tím prekladateľov tvorili aj Klára Jirsová, Jiří Růžička a Eva Tinková.
Okrem samotných dokumentov obsahuje kniha i menný register, chronologický prehľad základných udalostí Francúzskej revolúcie či cennú bibliografiu, ktorá ponúka ďalšie možnosti na štúdium primárnych prameňov i odbornej literatúry. Toto všetko nájde čitateľ na úplný záver, keď preskúma každý dokument a prečíta Predhovor z pera Daniely Tinkovej. Práve Predhovor si zasluhuje pozornosť, pretože svojím obsahom i formou tvorí výborný úvod do problematiky Francúzskej revolúcie, jej prameňov i možnosti ich štúdia v českom jazyku. Rovnako prináša nahliadnutie do náročnej prípravy publikácie a umne vysvetľuje, prečo sa z obrovského množstva dokumentov dostali do finálnej verzie knihy práve tie vybrané.
Pri pohľade na zoznam prameňov sa totiž môže čitateľ, vyzbrojený aspoň základnou znalosťou dejín Francúzskej revolúcie, spýtať, prečo tu nenájde nič od slávnych a výrečných politikov, ako Danton či Mirabeau. Autorka na túto otázku odpovedá: „Výber pochopiteľne poznamenalo niekoľko kritérií – jedným z nich bola okrem dostupnosti a určite reprezentatívnosti i zrozumiteľnosť pre dnešného ‚českého‘ čitateľa. Väčšina dobových textov je rozvláčna… utápa sa v rétorických figúrach… časť z nich je preťažená odkazmi na súdobé, veľkou mierou i mytologické a historické reálie, ktoré dnešnému českému čitateľovi nič nepovedia, iba ho odvedú od základnej idey textu… z týchto dôvodov som sa nakoniec rozhodla rezignovať napríklad na slávne plamenné prejavy Mirabeauove, Dantonove, Vergniaudove…“ (Tinková 2015, s. 19).
Známe i menej známe postavy dejín
Do finálneho výberu sa dostali texty aj od možno menej známych nepolitických aktérov. Ide napríklad o architekta Etienna-Louisa Boulléeho či maliara Jacquesa-Louisa Davida. Nechýbajú ani dokumentácie snáh o emancipáciu žien –preklad Deklarácie práv ženy a občianky od Olympe de Gouges, otázka obchodu s otrokmi, postavenia židovského obyvateľstva a pod. Obzvlášť zaujímavý je posledný prameň, Úvahy o Francii, od Josepha de Maistre, keďže ide o jednu z prvých kritických reflexií revolučného diania, vydanú v roku 1797.
Obsahovo je práca postavená chronologicky i tematicky zároveň. Ide o vhodné prepojenie, keďže sa vzhľadom na vývoj revolučných udalostí žiada ich presné časové usporiadanie, ale zároveň nájde čitateľ práce identického charakteru vždy usporiadané spoločne. Takto je napríklad prvá veľká kapitola Svoboda, Rovnost, Vlastnictví : Ke konstituční monarchii (1789–1792), mapujúca obdobie úvodných rokov revolúcie, rozčlenená na menšie jednotky venované konkrétnemu obsahu. Na ilustráciu spomeňme podkapitolu s názvom Otázka války, ktorá obsahuje dva prejavy o nutnosti vojny z pera Jacquesa-Pierrea Brissota a zároveň jeden protivojnový od Maximiliena Robespierra. Časovo vymedzujúce kapitoly nájdeme v knihe tri, pričom korešpondujú s etapovým rozdelením revolúcie, ktoré prezentuje autorka v Predhovore. 
Popri už spomenutej sú to: II. Svoboda, Rovnost, Bratrství : Radikálni republika a cesta k dikaturě (1792–1794) a III. Svoboda, Vlastníctvi, Stabilita : „Buržoázni“ republika Direktoria (1795–1799).
Kritický zhodnotiť obsahovú stránku je v prípade Zrození občana komplikované, keďže ide o súbor archívnych prameňov. Každý jeden zo štyroch desiatok dokumentov je doplnený o krátku stať uvádzajúcu ho do kontextu, okrem toho sú v samotnom texte využité aj poznámky pod čiarou, ktoré doplňujú či vysvetľujú zámer slov pôvodného autora. Doplňujúce texty sú napísané pútavo a exaktne zároveň, takže im niet čo vytýkať.
Predkladaná publikácia má istotne aj pedagogický potenciál. Nielen pri univerzitnom vzdelávaní, ale aj pri vyučovaní dejepisu na stredných školách môže učiteľ využiť cenný preklad jedinečných prameňov, ktoré nielenže priblížia ideové reálie Francúzskej revolúcie, ale umožnia študentom aj čiastočne okúsiť prácu historika analyzujúceho primárny zdroj informácií.
Zrození občana svojou kvalitou a erudovanosťou jednoznačne dokázalo, že i edícia prameňov môže byť výnimočným dielom a knižný trh by istotne zniesol aj ďalšie podobné zbierky. O to viac, ak by boli kvalitatívne vyrovnali tejto.
Obrazová príloha: Academia, wikipedia.org
Ak si kúpite knihu cez odkazy zdieľané v tomto článku, dostaneme malú províziu na našu činnosť.
vyštudoval históriu a filozofiu na UPJŠ v Košiciach a doktorát obhájil na Historickom ústave Slovenskej akadémie vied v Bratislave. Pôsobil na Deutsches Historisches Institut vo Varšave a v súčasnosti je vedeckým pracovníkom Historického ústavu SAV. Vo svojom výskume sa zaoberá najmä dejinami prvej polovice 19. storočia. Absolvoval študijné a výskumné pobyty na univerzitách a vedeckých inštitúciách vo Francúzsku, Nemecku, Rakúsku, Poľsku a Slovinsku.