Pred 30 rokmi padol v Československu komunistický režim. Nasledovalo zložité a neľahké obdobie transformácie, ktoré prinieslo množstvo kontroverzných udalostí i snahu vyrovnať sa s minulosťou prostredníctvom takzvanej hrubej čiary. Dôležitou súčasťou tejto snahy sa stali rozsiahle prezidentské amnestie, zásadný politický akt, ktorý významným spôsobom ovplyvnil vtedajšie spoločenské dianie a doteraz je lacným terčom všemožnej politickej demagógie. Čo sú v súvislosti s amnestiami fakty a čo mýty? Zodpovedať sa to aspoň sčasti pokúsila rovnomenná kniha Amnestie, pozoruhodný sprievodný literárny projekt k novému československému filmu s rovnakým názvom, ktorý je od 31. októbra 2019 možné vidieť aj v slovenských kinách.
Kniha Amnestie nie je len literárne prerozprávanie filmu, ale ponúka oveľa viac. Okrem literárnej adaptácie scenára filmovej drámy od Maroša Hečka tu čitateľ nájde aj komiks Jozefa Danglára Gertliho, eseje o amnestiách od slovenského filozofa a zostavovateľa knihy Fedora Blaščáka a od českej právničky, bývalej disidentky a neskôr pracovníčky prezidentskej kancelárie Václava Havla na úseku milostí Lenky Marečkovej. Pozoruhodný je rozhovor so známym advokátom a vtedajším prokurátorom Krajskej prokuratúry v Bratislave Romanom Kvasnicom, spomienky niekoľkých známych i menej známych osobností (všetky si môžete vypočuť aj tu), ale tiež päť odborných štúdií o amnestii z 1. januára 1990, publikovaných v dobových odborných zborníkoch. Nechýbajú ani faksimile dokumentov týkajúce sa amnestií Gustáva Husáka z 8. decembra 1989 a Václava Havla z 1. januára 1990.
Už len z tohto výpočtu je zrejmé, že kniha ponúka naozaj pomerne širokospektrálny pohľad na jednu z najdiskutovanejších a vo vnímaní ponovembrovou spoločnosťou najkontroverznejších udalostí spojených s nežnou revolúciou. Aj vzhľadom na svoj rozsah to síce zďaleka nie je pohľad vyčerpávajúci, ale pre absenciu iných výskumných, publicistických či literárnych prác na túto tému je prinajmenšom záslužný. Z tohto hľadiska možno len oceniť prístup zostavovateľa knihy Fedora Blaščáka, ktorý sa pre takúto formu rozhodol potom, ako na začiatku podľa vlastných slov len trochu pomáhal s historickými rešeršami k téme amnestií Václava Havla tvorcom filmu. Výsledkom je zaujímavý experiment historickej publikácie, ktorá má ambíciu uspokojiť nielen návštevníka kina, ale akéhokoľvek zvedavého čitateľa so záujmom o naše nedávne dejiny a do istej miery určite aj odborníka. Jej hlavným cieľom je vyvrátiť mýty a hlúposti, ktoré o Havlových amnestiách neprestajne kolujú a napraviť pokrivený obraz, ktorý o nich stále pretrváva.
Okrem tohto všetkého ponúka kniha nevdojak ešte niečo navyše. Pre tých, čo si novembrové udalosti pamätajú, i pre tých, čo sa narodili až po nich, oživuje a približuje tento dôležitý a zlomový moment a zmenu v našich dejinách, vtedajšiu atmosféru (veľmi zaujímavá je v tomto smere kapitolka o odchádzaní Gustáva Husáka), dilemy, nádeje i zlyhania. Napriek všetkým negatívnym dopadom amnestie boli (a sú) prostriedkom nádeje i viery v možnosť zmeny. „Prvé reakcie na amnestie boli často až prehnane optimistické, neskoršie potom skôr škandalizujúce,“ píše sa v jednom z odborných príspevkov (s. 55). Dôležitý je v tomto smere kontext a nebezpečný je zjednodušujúci výklad, pripisujúci následný vzrast kriminality na vrub iba amnestiám. V rozhovore s advokátom a vtedajším prokurátorom Kvasnicom opakovane zaznie, že štátne orgány a bezpečnostné zložky štátu boli v tomto období de facto v rozklade a štatistiky kriminality tým boli nepochybne ovplyvnené. Kriminalita sa navyše ako epidémia šírila aj v tých vrstvách spoločnosti, ktoré ňou predtým zasiahnuté neboli.
Kto bol vinníkom?
Hádzať vinu iba na amnestie neobstojí ani pri zdanlivo neotrasiteľnom argumente, že sa na slobodu dostalo veľké množstvo odsúdených. V rokoch 1985 – 1989 bol v Československu ročný priemer prepustených z výkonu trestu 21 624 osôb. V roku 1990 bolo prepustených celkovo 20 121 odsúdených, z toho na amnestiu v januári 12 600. Ako vidno z tohto jednoduchého porovnania, drvivá väčšina odsúdených by väznice v roku 1990 bez ohľadu na amnestie opustila tak či tak. Tu je potrebné poznamenať, že amnestie napriek rozšírenej (dez)interpretácii neboli udelené vrahom, nebezpečným recidivistom a páchateľom závažných trestných činov. Pri takom množstve nárazovo prepustených odsúdených sa, žiaľ, našlo aj viacero takých, ktorí na slobode vzápätí začali opäť páchať kriminálnu činnosť a dopustili sa aj vrážd. V štatistickom vyjadrení však podiel týchto recidivistov nebol nijako výnimočný, dokonca bol nižší, ako je to v súčasnosti. To obetiam ich činov a ich pozostalým veľa útechy určite neprinesie, ale je dôležité upozorniť aj na tento fakt.
<br />
Veľká „transformačná“ amnestia z januára 1990 nebola prvou a ani poslednou rozsiahlou amnestiou v tomto zlomovom období. Predchádzala jej „politická“ amnestia udelená „v súvislosti s demokratizačným procesom“ ešte 8. decembra 1989 vtedajším prezidentom Gustávom Husákom politickým väzňom a nasledovala ju „zabudnutá“ zbraňová amnestia zo 16. februára 1990. Bolo, ako sa veľká časť ľudí aj na Slovensku stále domnieva, udelenie amnestií chybou? Naopak, vzhľadom na okolnosti bolo nevyhnutnosťou a nutnosťou. Ako píše v závere svojej eseje Lenka Marečková, nastavila nám zrkadlo, ukázala hĺbku deštrukcie spoločnosti, nefunkčnosť väzenstva a systému trestnej spravodlivosti. Pokiaľ by právo a spravodlivosť fungovali, neboli by amnestie potrebné. Na druhej strane žiadny právny systém nefunguje tak dokonale, aby táto forma zmiernenia zákona nemala opodstatnené využitie. Nech sa už na to pozrieme akokoľvek, Havlove amnestie sú historickým faktom a čo najfaktickejšie by sme k nim mali aj pristupovať. Knihu o nich, držiacu sa faktov, preto treba len privítať.
Ak si kúpite knihu cez odkazy zdieľané v tomto článku, dostaneme malú províziu na našu činnosť.
Študoval archeológiu a históriu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Zaoberá sa vojenskými a námornými dejinami. Je autorom knihy Bitky a bojiská - Stručné dejiny Slovenska pre mladých čitateľov (Slovart 2021).