Brendan Simms sa vo svojej knihe rozhodol priniesť nový vietor a ísť takmer proti všetkému, čo doteraz tvrdili o Adolfovi Hitlerovi seriózni historici. Výsledkom je životopis plný chýb, nezmyslov a dezinterpretácií, miestami na úrovni konšpiračných teórií.
V polovici roka 2021 sa na slovenský knižný trh dostal preklad životopisu Adolfa Hitlera z pera historika Brendana Simmsa. I keď kontroverzné témy znamenajú zisk, z hľadiska snahy prinášať slovenským čitateľom kvalitné knihy je to riadny krok vedľa. Ide pravdepodobne o jeden z najhorších Hitlerových životopisov, aké sú v našich končinách dostupné.
Takto sa to nerobí
História nie je veda ako iné, má svoje špecifiká a k predmetu svojho skúmania pristupuje inak než iné vedy. Stále je to však veda, ktorá má svoje vedecké postupy i metodológiu, vypracované generáciami poctivých historikov. K predmetu svojho skúmania môže historik pristupovať rôzne, pozerať sa naň z rôznych uhlov pohľadu a rôzne interpretovať dáta, na ktoré sa pozerá. Výsledok práce historikov bude vždy odrazom doby, v ktorej žijú, a úplne objektívni asi nikdy nebudú, pretože je to nemožné. Ideálom však stále je, že by sa mali pokúsiť k objektivite sa čo najviac priblížiť.
Brendan Simms (1967) je historik, ktorý sa vo svojej kariére venoval ohromnému množstvu rôznych tém od bitky o Waterloo (kniha The Longest Afternoon, 2015) až po európske dejiny od 15. storočia dodnes (kniha The Struggle for Supremacy, 1453 to the Present, 2013). Pri písaní Hitlerovho životopisu si ako svoju pracovnú metódu zvolil hypotézu. Ide o relevantnú vedeckú pracovnú metódu, ktorej základom je predpoklad s overiteľnou platnosťou. I stavanie hypotézy však má svoje prísne vedecké kritériá, medzi ktoré okrem iného patrí, že musí byť v zhode s faktmi a musí vychádzať z doterajších poznatkov.
Na rozdiel od tradičnej, „naratívnej histórie“, ktorá je založená na príbehu, hypotéza v sebe skrýva nebezpečie, že jej historik „podľahne“ a bude si vyberať len dokumenty a informácie, ktoré sa hodia do jeho dopredu stanoveného výsledku, prípadne že svoje interpretácie príliš posunie smerom, ktorým potrebuje. Inými slovami, ak si dopredu zvolíte niečo, čo chcete povedať a dokázať, a potom už len povyberáte dáta, výroky, udalosti a fakty tak, aby ste dokázali správnosť svojich téz, nie je to ani dobrá veda, ani dobrá história. Je to buď babráctvo, nepozornosť, alebo cielená snaha dezinformovať. A presne to urobil vo svojej knihe Brendan Simms.
Simmsovi nemožno uprieť snahu o nový pohľad na extrémne dobre preskúmaný fenomén, či snahu o spochybnenie zabehnutých naratívov a stimulovanie nového výskumu. Ako každý vedec, i historik by mal neustále spochybňovať výsledky svojej práce, prehodnocovať, hľadať nové dáta, ktoré sú v rozpore s jeho predchádzajúcimi zisteniami a revidovať závery. Bez toho sa nepohneme ďalej, tak sa robí veda. Aj to však má svoje pravidlá. Ak pracujete so svojimi zdrojmi tak ako Simms, môžete dokázať vlastne takmer čokoľvek. Stačí vybrať tie správne citáty a dáta, vytrhnúť ich z kontextu, dezinterpretovať a možné je naozaj všetko. No tak sa to proste nerobí.
V rozpore s „mainstreamom“
Simms v úvode píše, že jeho kniha „je v rozpore s väčšinovým názorom alebo názormi na Hitlera“ (s. 19). Základnými myšlienkami jeho práce sú predstavy, že Hitler nebol posadnutý snahou zničiť boľševizmus, Sovietsky zväz, Židov ani Slovanov, ale Anglosasov a predovšetkým Spojené štáty. Útočil síce na Východ, no v skutočnosti celý život nenávidel Západ, že globálny kapitalizmus považoval za oveľa väčší problém než čokoľvek iné, vrátane komunizmu a židovského sprisahania. Nemcov vraj nevidel ako nadradenú rasu, ale naopak, ako menejcennú a veľmi krehkú v porovnaní s Anglosasmi, ktorých preto bolo treba zničiť. V neposlednom rade mala byť podľa Simmsa jeho rétorika v prvom rade antikapitalistická a komunizmus či Židia ho vlastne až tak nezaujímali. Prvoradým cieľom od počiatku Hitlerovej kariéry a vôbec nejakého zmýšľania malo byť podľa Simmsa zničenie Spojených štátov a britského impéria.
Inými slovami, podľa Simmsa bol Hitler socialista a my by sme sa nemali príliš sústreďovať na holokaust a vyvraždenie miliónov Židov a Slovanov, pretože v skutočnosti chcel Hitler poraziť Britániu a Spojené štáty. Všetci tí brilantní historici, ktorí doteraz o Hitlerovi a nacizme písali, to len jednoducho nevideli. A Simms to prišiel napraviť. Simms má teda pravdu v tom, že jeho kniha je v rozpore s väčšinovými názormi historikov. Nedodal však, že v rozpore je najmä preto, že je zároveň v rozpore s objektívnou historickou realitou.
Okrem chybnosti jeho základnej interpretačnej línie trpí kniha mnohými ďalšími nedostatkami, ako interpretačnými, tak faktografickými. Z priestorových dôvodov nie je možné uvádzať všetko, a preto pri každej výčitke v recenzii uvediem len jeden či dva príklady.
V prvom rade, Hitler napriek tomu, čo naznačuje názov jeho strany, nebol socialista. Simmsove tvrdenia o posadnutosti anglo-americkou rasovou nadradenosťou v kontraste s komplexom z nemeckej rasovej menejcennosti a o prioritizácii anglo-amerického nebezpečenstva pred všetkým ostatným v nacistickej ideológii jednoducho tiež nie sú pravdivé. Podľa Simmsa neformovala Hitlerov svetonázor jeho skúsenosť z antisemitskej Viedne, ale skúsenosť z prvej svetovej vojny, kde bojoval proti Britom a Američanom. To je zaujímavý poznatok vychádzajúci zo Simmsovho výskumu v bavorskom vojenskom archíve, kde sa nachádzajú dokumenty a listy týkajúce sa Hitlerovho pôsobenia počas prvej svetovej vojny. Problematický je však záver, ktorý z toho britský historik urobil. Podľa Simmsa bola nenávisť k „Anglosasom“ kľúčovou charakteristikou Hitlerovho svetonázoru, a tiež hlavnou motiváciou pri snahe o vytvorenie nemeckého Lebensraumu.
Tento záver potom Simms opakuje naprieč celou svojou knihou do takej miery, až je to únavné. Nevynechá jedinú príležitosť, aby mohol takmer ľubovoľnú informáciu, citát či dátový bod interpretovať tak, aby zdôraznil svoj argument. Je to klasický príklad situácie, keď historik predčasne uverí vlastnej hypotéze a potom jej prispôsobí všetok ostatný výskum.
Židmi ovládaná „Anglo-Amerika“
Tvrdenia, že invázia do ZSSR mala slúžiť nato, aby udrel na Veľkú Britániu a odradil Spojené štáty (s. 425) a napadol ho len preto, „aby podporil krátkodobý a dlhodobý boj proti Anglo-Amerike“ (s. 435), prípadne, že samotný holokaust bol spôsobený v prvom rade Britániou a Spojenými štátmi, sú ľahko vyvrátiteľným nezmyslom. Pri pozornom čítaní knihy navyše čitateľ zistí, že sám Simms si často protirečí a tieto tvrdenia vyvracia. Napríklad na s. 279 opisuje britsko-nemeckú námornú zmluvu z roku 1935 a konštatuje, že „signalizovala rozdelenie sfér vplyvu medzi britským impériom, ktorého pokračujúcu dominanciu na mori teraz oficiálne uznala Ríša, a Nemeckom, ktoré by sa stalo najväčšou silou na kontinente“. V tejto súvislosti Goebbels opisoval Führera ako nadšeného s tým, že „poskytol ‚náčrt svojich zahraničnopolitických plánov‘, ktoré zahŕňali ‚večné spojenectvo s Britániou‘, ale aj ‚expanziu smerom na východ‘“. Čitateľ sa musí pýtať – chcel teda Britániu zničiť, ako tvrdí Simms, alebo s ňou chcel „večné spojenectvo“ a expanziu na východ? Podobných protirečení je v knihe neúrekom.
O priorizovaní Spojeného kráľovstva ako primárneho nepriateľa Nemecka v Hitlerových očiach by sme mohli uvažovať v období tesne po prvej svetovej vojne, najmä v súvislosti s námornou blokádou, ktorá trvala i po podpise prímeria a kvôli ktorej bola pre mnohých Nemcov zima 1918 najhoršou zimou v živote. V súvislosti s tým má Simms vo svojej knihe skutočne niekoľko zaujímavých postrehov. Akonáhle sa ale v nacistickej (a Hitlerovej) ideológii objavil koncept Lebensraum-u – teda niekedy v období rokov 1923 a 1924 – Hitlerov pohľad bol pevne uprený na východ. Hitler sa v mnohom inšpiroval konceptami profesora Mníchovskej univerzity Karla Haushofera (geopolitická teória Herzland-u, modifikovaná verzia Heartland Theory britského geopolitika Halforda Mackindera, ktorá hovorila o tom, že ak sa Nemecku podarí kontrolovať východnú a strednú Európu, môže/bude kontrolovať aj Rusko a tým sa stane neohrozenou veľmocou) a geografa Friedricha Ratzela (koncept priestoru/teritória – Raum, ktorý rozvinul do konceptu životného priestoru – Lebensraum). Aj keď Haushofera a Ratzela Simms spomenul, nič z toho, aký formujúci vplyv mali ich myšlienky na Hitlera a jeho ideologické presvedčenie o nevyhnutnosti ovládnuť Rusko, sa však nedozvieme.
Podobne to, že Simmsov „názor“ na nemecký útok na Sovietsky zväz sa prieči záverom mainstreamovej historiografie a v princípe všetkým serióznym historikom, má svoj dôvod. Nepíše totiž pravdu. Ak bola Hitlerovým cieľom skutočne v prvom rade porážka „Anglo-Ameriky“ a vyhladenie nadradenej anglosaskej rasy, pričom Slovania a Sovietsky zväz ho prakticky nezaujímali, ako vysvetlíme, že medzi rokmi 1941 a 1945 zajala nemecká armáda približne 5,7 milióna sovietskych vojakov, z ktorých zomrelo približne 3,3 milióna, teda 57,5 percenta. Naopak, z 232-tisíc britských a amerických vojakov, ktorí padli do zajatia nemeckej armády, zomrelo 8 348, teda 3,5 percenta?
Ani z vojenského hľadiska nedávajú Simmsove interpretácie zmysel. Ak by bol Hitler skutočne tak posadnutý „Anglosasmi“ a porážkou britského impéria, prečo napríklad namiesto útoku na ZSSR neposilnil Afrikakorps a nepokúsil sa obsadiť Suezský prieplav (prípadne sa nepokúsil ovládnuť Gibraltár)? Rommelove jednotky v Afrike k tomu boli extrémne blízko. Húževnatý a miestami hrdinský odpor britských armád a ich spojencov sám o sebe by dobre vyzbrojeného Rommela s aspoň nejakými čerstvými posilami nedokázal zastaviť. Ani výzbroj, ani výstroj a ani posily napriek Rommelovým žiadostiam však Hitler nikdy neposlal v požadovanom množstve. Obsadenie Suezského prieplavu pritom bolo absolútne logickým krokom. Bolo to spojenie domovských Britských ostrovov s impériom. Obsadenie Suezu by bolo Britom zlomilo väz a sám Churchill o svojom strachu zo straty Suezu otvorene hovoril (mimochodom, „stredomorskú“ stratégiu u Hitlera vytrvalo presadzoval vrchný veliteľ Kriegsmarine admirál Erich Raeder, ale i vrchný veliteľ Luftwaffe Hermann Göring alebo náčelník štábu OKH Franz Halder). Samozrejme, o reálnych možnostiach nemeckej armády v Afrike by sme mohli diskutovať. Logisticky to bolo extrémne náročné, Rommel bol známy tým, že robil chyby, keď výrazne predlžoval zásobovacie línie, severoafrické prístavy neboli schopné toľko materiálu prepraviť a tak ďalej. Na druhej strane, nemecko-talianske vojská sa mohli sústrediť na obsadenie Malty, posilniť Luftwaffe v oblasti a podobne. Fakt, že sa o to Hitler ani nepokúsil, asi veľmi nesvedčí o tom, že britské impérium bolo jeho prioritou. Naopak, na východnom fronte bola po celý čas trvania konfliktu sústredená drvivá väčšina nemeckých vojsk. Africké ťaženie prinieslo Goebbelsovi výborný propagandistický materiál, no stredozemné more i africkú anabázu Hitler vždy pokladal za druhoradé a nepodstatné.
Simms tieto štatistiky a fakty „zabudol“ v knihe uviesť. Stále by sme to však mohli nazvať „iným názorom“ či „odlišnou interpretáciou“ a považovať za snahu autora priniesť do historiografie „nový vietor“ či prehodnotiť staršie práce. No tvrdenia, že prenasledovanie Židov bolo „dôležitým pilierom Hitlerovej stratégie obmedzenia vplyvu Anglo-Ameriky“, pretože Židia mali byť rukojemníkmi „za dobré správanie“ Židmi riadených Spojených štátov (s. 429), je skôr z kategórie nechutných konšpirácií z neonacistických webov.
Apologetická práca
Ďalším veľkým problémom knihy je podľa mňa fakt, že Simms čitateľovi miestami prezentuje až propagandistický obrázok vodcu. Niektoré jeho tvrdenia pritom vyznievajú až komicky. Napríklad (v súlade s Goebbelsovou propagandou) píše, že fotografie a filmové zábery zo začiatku 30. rokov „ukazujú elegantne upraveného muža, z ktorého vyžarovala fyzická zdatnosť, výborný stav a ktorý má veci pod kontrolou“. Aké prekvapenie v krajine, kde mala strana pod kontrolou všetky médiá a na verejnosť sa nedostala ani jediná fotografia či filmový záber, ktoré by Hitler alebo Goebbels (spravidla osobne) neschválili.
Podľa Simmsa Hitler „pracoval nepretržite“ a „nikdy celkom nevypínal, dokonca ani vtedy, keď relaxoval v Obersalzbergu, pozeral filmy vo svojom súkromnom kine, alebo sa nadchýnal v Bayreuthe“. Dozvieme sa tiež, že Hitler „nebol lenivý kancelár“ (s. 216). Nie je to úplná pravda. Kritériá toho, čo je lenivé a čo nie je, síce neexistujú, a tak sa Simmsove tvrdenie o tom, že Hitler nebol lenivý, nedá vyvrátiť tvrdými dátami, no napriek tomu ostáva faktom, že Hitler bol známy predovšetkým svojou častou nerozhodnosťou a váhaním, dlhými obdobiami, keď nechal kritické situácie neriešené, dúfajúc, že sa vyriešia samy a zasiahol až v poslednej chvíli a len ak to bolo nevyhnutné. Pracovitosť Hitlera Simms dokazuje tým, že mal plný oficiálny program (cituje Bundesarchiv v Berlíne). Netreba byť génius, ani mať zásadné historické vzdelanie, aby sme chápali, že medzi oficiálnym, prípadne propagandou medializovaným programom diktátorov a realitou je väčšinou značný rozdiel. V Taliansku sa napríklad neoslavovali ani nepripomínali Mussoliniho narodeniny, pretože Duce podľa oficiálnej straníckej línie a propagandy jednoducho nestarol. Šachmat, Brendan Simms.
Simms ostatným historikom zároveň vyčíta, že sa príliš zameriavali na „Hitlerovu vražednú ‚negatívnu eugeniku‘ proti Židom a iným ‚nežiaducim ľuďom‘ a nie dosť na to, čo považoval za pozitívnu eugeniku“. To, čo Simms nazýva „pozitívnou eugenikou“, teda (zjednodušene) snaha o posilnenie žiadaných znakov a vlastností v populácii (negatívna je zas snaha o odstránenie nežiadaných znakov a vlastností), však nie je neprebádanou témou ani žiadnym „bielym miestom histórie“. Naopak, z môjho pohľadu sa tým historici zaoberajú adekvátne a ročne vychádzajú desiatky štúdií (dokonca aj v česko-slovenskom prostredí). Navyše pri šiestich miliónoch zavraždených Židov, približne 6 miliónoch civilných obyvateľov Sovietskeho zväzu, 3 a pol milióne sovietskych vojnových zajatcov, 1,8 milióna civilistov v Poľsku, 350 000 v Juhoslávii, 250 000 postihnutých, možno až pol milióne Rómov a ďalších desiatkach tisíc homosexuálov, jehovistov a príslušníkov ďalších menšín sa naozaj len ťažko dá prehliadnuť „negatívna“ a zameriavať sa na „pozitívnu eugeniku“.
Tvrdenie, že „z ekonomického pohľadu nacizmus fungoval“ (s. 255), je podobne ako pri iných príkladoch z knihy buď nekritické preberanie nacistickej propagandy, alebo žalostná neschopnosť posudzovať veci komplexne.
Vo všeobecnosti Simms svoje informácie často čerpá z dokumentov nemeckej proveniencie (to znamená vytvorených nacistami) a nekonzultuje ich s kritickými analýzami historikov. Je to školácka chyba, kritika prameňov je základom práce historika. Musí vedieť a vziať do úvahy, ako dokument vznikol, prečo a s akým účelom vznikol, kedy a v akom kontexte vznikol, kto je jeho pôvodcom a aké ciele sledoval, keď ho vytvoril a podobne. Takáto kritika prameňov je nevyhnutná pri čítaní akéhokoľvek dokumentu, inak historik riskuje, že podľahne propagande alebo sadne tvorcovi dokumentu na lep a povie to, čo chcel povedať aj tvorca dokumentu.
Simms sa napríklad ako na svoj zdroj príliš spolieha na Mein Kampf a na Hitlerovu Druhú knihu (Hitlers Zweites Buch, v češtine vyšlo ako Druhá kniha očima dneška v roku 2004), ako keby sa celá nacistická ideológia a všetko Hitlerovo konanie dalo vysvetliť cez tieto dve knihy. Často pritom nekriticky preberá Hitlerove tvrdenia, akoby si neuvedomoval, že Mein Kampf je politický pamflet, napísaný v určitom kontexte, s určitým cieľom a pre isté publikum, nie poctivá autobiografia a úprimný pohľad do Hitlerovej mysle. Mein Kampf je pre štúdium osoby Hitlera bezpochyby absolútne kľúčovým prameňom, no nekriticky preberať Hitlerove tvrdenia, ako to často robí Simms, je návod na napísanie zlej analýzy.
Simms v úvode tvrdí, že sa „pokúsil preniknúť do Hitlerovej mysle tak, aby sa on nedostal do mojej“ (s. 24). Možno sa mu to podarilo, čo sa mu však nepodarilo, je zabrániť prieniku sofistikovanej nacistickej propagandy do jeho mysle.
Chvastúnstvo a chyby
Simms v úvode knihy svojich čitateľov sebavedome presviedča, že sa „silne opiera o práce ostatných autorov“ (s. 19) a najvýznamnejšie práce i vymenuje. Nezdá sa však, že s mnohými skutočne pracoval či z nich vychádzal, pokiaľ tvrdenia z nich nepodporovali jeho tvrdenia, inak by nemohol dôjsť k takým odlišným záverom. I keď v citáciách nájdeme najdôležitejšie práce, spôsob, akým ich Simms cituje a ako vytrháva rôzne fakty z kontextu tak, aby sedeli do jeho naratívu, nevzbudzuje práve dôveru v odôvodnenosť jeho konklúzií. Pri niektorých prácach som mal problém dohľadať informácie, na ktoré odkazuje (je však možné, že je to spôsobené inými vydaniami či verziami prác) a ako problematické vidím aj to, že Simms nie vždy citoval originálny zdroj informácie – často si vystačil s publikáciami, ktoré na pôvodný zdroj odkazovali, prípadne boli dokonca prekladmi, ktoré pôvodný zdroj citovali. To je podobné, ako keď deti hrajú hru „telefón“ – spôsob práce, ktorý si pýta chybu.
Simms zároveň tvrdí, že ako jediný pracoval s dokumentmi z Bavorského vojenského archívu, týkajúcimi sa Hitlerového pôsobenia v prvej svetovej vojne. To je zrejme pravdivé tvrdenie a dokumenty z tohto fondu neboli nikdy plnohodnotne využité. No tvrdiť, že historici nepracovali s dokumentmi z archívu nemeckého ministerstva zahraničných vecí a že „ani jeden z týchto konkrétnych dokumentov nepoužili iní životopisci Hitlera a je nepravdepodobné, že by o nich vedeli“ (s. 23), jednoducho nie je pravda. Dokumenty, ktoré zmieňuje, sú dokonca okrem berlínskeho archívu dostupné ako vojnová korisť aj v Národnom archíve USA a pracovalo s nimi množstvo historikov ako v Európe, tak v Spojených štátoch.
Pozorný čitateľ nájde v knihe aj mnoho drobných faktografických chýb. Vymenovať všetky by na tomto mieste nebolo možné a ja sám som si ich po zapísaní viac ako štyroch strán prestal zaznamenávať. Väčšina z nich je navyše neškodná a nemá vplyv na autorove argumenty či na koherentnosť textu – maximálne môžu rozčúliť pedantného a veci znalého čitateľa.
Napríklad na s. 51 Simms oznámi, že „koncom marca 1920 Hitler navždy vyzliekol svoju armádnu uniformu“. Simmsove „navždy“ trvalo do 1. septembra 1939, keď sa Hitler vyhlásil za „prvého vojaka ríše“ a už ho na verejnosti nikto v ničom inom než v šedej armádnej uniforme nevidel. Na s. 53 sa dozvieme, že Hitler navrhol čiernu svastiku. Túto informáciu som overoval aj s citáciou, keďže podľa mojich vedomostí nie je pravdivá a chcel som zistiť, či sa mýlim ja alebo Simms. Hitler svastiku ako symbol hnutia skutočne nenavrhol (bol to jeden z členov strany, Hitlerovi sa ten nápad páčil a prevzal ho) a práca, na ktorú Simms odkazuje (Hitlers Weg begann in München 1913-1923 od Antona Joachimsthalera, vyšla 2000), to ani netvrdí. Simms píše, že „čierna svastika na bielom kruhu s červeným pozadím, ktorú navrhol [Hitler], bola prvý raz predstavená ako oficiálny znak strany na stretnutí v Salzburgu v auguste 1920“. Joachimsthaler ale vo svojej knihe hovorí o celej vlajke, nie o svastike („In Salzburg wurde auch zum ersten Mal die von Hitler entworfene Hakenkreuzfahne – in die Farben Schwarz-Weiss-Rot – als offizielle Parteifahne der NSDAP gezeigt.“ s. 274).
Na s. 165 sa dozvieme, že motto SS „Mojou cťou je lojalita“ (Meine Ehre heißt Treue, bežne sa do slovenčiny prekladá skôr ako „Mojou cťou je vernosť“ alebo „Moja česť sa nazýva vernosť“) určil pre SS sám Adolf Hitler. Nie je to úplne presné, motto pochádza z listu Adolfa Hitlera Kurtovi Daluegemu, zaslanom po tzv. Stennes-Putsch, ktorému napísal „SS-mani, vaša česť sa nazýva vernosť“. Z tohto listu to prebral, upravil a ako motto SS ustanovil Heinrich Himmler.
Podľa Simmsa zaraďoval Hitler medzi Árijcov okrem Nemcov „aj Rimanov, Keltov a dokonca Slovanov“ (s. 172), pričom ale neuvedie žiaden zdroj, z ktorého čerpal, či z ktorého túto informáciu odvodil. Ide pritom o kľúčové tvrdenie, ktoré priamo popiera to, čo o Hitlerovi a o nacistických predstavách o čistej árijskej rase tvrdia ostatní seriózni historici a možno by si to zaslúžilo trochu hlbší rozbor toho, ako sa k tomu Simms dostal. Podobných tvrdení však v knihe nájdeme veľa, takže Slovania ako árijci by asi nemali prekvapovať.
Na s. 277 hovorí Simms o revízii Versaillskej mierovej zmluvy, keď píše o plebiscite v Sársku. O žiadnu revíziu ale nešlo, podľa mierovej zmluvy malo byť Sársko odovzdané na 15 rokov do správy Spoločnosti národov a potom malo o svojom ďalšom osude rozhodnúť v plebiscite (90 % obyvateľov Sárska hlasovalo za návrat k Nemecku). Ťažko možno hovoriť o revízii zmluvy, ak sa do bodky naplní to, čo v tej zmluve bolo.
O rodine Mitfordovcov Simms píše (s. 279) ako o „spojnici“ medzi Nemeckom a Veľkou Britániou, čo je pravda len čiastočne – Unity a Diana Mitfordové mali skutočne k fašizmu blízko, no napríklad ich sestra Jessica bola komunistka, antifašistka a neskôr zanietená obhajkyňa ľudských práv (a pomerne úspešná spisovateľka). Svet proste nie je tak jednoducho čiernobiely. Eduarda VIII., britského kráľa vládnuceho šesť mesiacov, nazval Simms „horlivým antisemitom“ (s. 284). Eduard VIII. bol skutočne známym obdivovateľom Adolfa Hitlera a diktátorov vo všeobecnosti a ani o Židoch sa nevyjadroval najkrajšie, nazvať ho však „zúrivým“ či „horlivým“ antisemitom je proste príliš. Historik Philip Ziegler, autor asi najlepšieho Eduardovho životopisu sa jeho antisemitizmu venoval podrobne a skonštatoval, že „zľahka“ antisemita skutočne bol, o nejakej „zúrivosti“ však nemožno hovoriť.
Z môjho pohľadu sa Simms v celej práci málo (alebo vôbec) venuje mnohým dôležitým veciam, na ktoré sa sústrediť mal. Napríklad berlínsky štrajk z roku 1932 „vybaví“ jednou vetou (s. 203), z ktorej čitateľ môže nadobudnúť pocit, že ho inicioval Hitler. Išlo o pomerne dôležitý moment, ktorý výrazne ovplyvnil výsledok volieb v novembri 1932, keď získala NSDP len 33 % a stratila približne 2 milióny hlasov a tridsaťštyri kresiel. Navyše ho neinicioval Hitler, ale Goebbels, snažiaci sa prilákať voličov z radov robotníkov.
Ide samozrejme o drobnosti, skúsený historik ako Simms s plejádou pomocníkov, editorov a s tímom ľudí, ktorí po ňom jeho texty čítajú, by skutočne veľké chyby neurobil. Aj tieto drobné nepresnosti však naznačujú, akým spôsobom Simms pracoval a aký nedôsledný bol. Ak sa mu nedá veriť v drobnostiach, je namieste minimálne pochybovať aj o jeho dôležitejších tvrdeniach. Bez ohľadu na faktografické chyby, ktoré sa môžu prihodiť aj tým najlepším, ide o interpretácie a základné argumenty, na čom naozaj záleží. A tie sú v prípade Simmsa, ako som už naznačil, chybné, aj keby mal všetky vyššie uvedené drobnosti správne.
Premárnená príležitosť
Vydanie Simmsovej knihy je, diplomaticky povedané, premárnená príležitosť. Slovenský knižný trh je malý a napriek dlhodobej obľube historických tém ako nacizmus, pochybujem, že dokáže absorbovať viac než jednu biografickú prácu o Adolfovi Hitlerovi za dekádu. Seriózni vydavatelia teda majú v tomto zmysle istú zodpovednosť a mali by vyberať naozaj kvalitné knihy. Rôznych dezinformačných a konšpiračných kníh je na pultoch našich kníhkupectiev viac než dosť. Nepotrebujeme ďalšie.
Rozhodnutie vydať Simmsovu knihu je nešťastné aj z hľadiska práce, ktorú si príprava takej veľkej knihy žiada. Ide o inak veľmi solídny preklad Richarda Cedza, ktorý sa dobre číta. Prekladateľ a editori sa dopustili minima chýb, ktoré sú pri bežnom čítaní takmer nepostihnuteľné. Nemeckú stranu Zentrum prekladal Cedzo ako Katolícka strana stredu, bežne sa však v slovenčine používa „Centrum“ alebo jednoducho nemecké slovo Zentrum. Nejde však o chybu, Zentrum skutočne bola katolíckou stranou stredu. Na s. 381 nájdeme, vetu, „…a vinu za jeho smrť [Piłsudského] pripísal obnoveniu nepokojov medzi Nemeckom a Poľskom“. Je to doslovný a podľa mňa nie najšťastnejší preklad, pretože veľmi nedáva zmysel. Simms chcel povedať, že smrť Piłsudského vyvolala/zapríčinila obnovenie nepokojov medzi Nemeckom a Poľskom, nie že obnovenie nepokojov vyvolalo Piłsudského smrť. Na s. 25 zas druhá časť knihy rieši roky 1923–1927 a nie 1937 a na s. 181 je „.. ešte nevyriešili otázku Gregora Strassera, ktorý bol … po tom, ako jeho brat Gregor a W. Stennes odišli“. Druhý menovaný nemá byť Gregor, ale jeho brat Otto, táto chyba sa však nachádza aj v origináli. Pri takej obsažnej práci však slovenskej redakcii zopár takýchto drobných chýb nemožno vyčítať.
Problémom je samotný výber knihy na preklad a vydanie. Odborníci z vydavateľstva IKAR si mohli vybrať z množstva brilantných životopisov Adolfa Hitlera, ktoré vyšli v poslednej dekáde. Za zmienku stoja minimálne tri naozaj hodnotné diela – dvojdielna práca prominentného nemeckého historika Volkera Ullricha Hitler (2016 a 2020), o ktorej viacerí experti tvrdia, že sa takmer vyrovná „klasike“ Iana Kershawa (ktorá, mimochodom, tiež v slovenčine nevyšla), alebo Hitler: A Biography od vynikajúceho nemeckého historika Petra Longericha, ktorá sa síce stretla s istou kritikou v odborných kruhoch pre niekoľko drobných interpretačných nezrovnalostí, no stále ide o dobrú knihu postavenú na solídnych vedeckých základoch – na rozdiel od Simmsovho nezmyslu. Posledným skvelým kandidátom na preklad (ale je ich bezpochyby viac) by bola kniha amerického historika Stephena G. Fritza The First Soldier: Hitler as Military Leader (2018), ktorá rovnako prináša nový, miestami kontroverzný no odborne výborne zvládnutý pohľad.
Žiaľ, zrejme zvíťazila predstava, ktorá v našich končinách víťazí často – čím kontroverznejšia kniha, tým väčší zisk. Následky tohto prístupu vidíme všade okolo seba. Ako skonštatoval vo svojej recenzii na Simmsovu knihu jeden z najvýznamnejších historikov súčasnosti prof. sir Richard J. Evans, Simms napísal knihu, ktorá „inštrumentalizuje minulosť pre politické potreby súčasnosti. Ako takú ju môžu seriózni študenti nacizmu bezpečne odignorovať.“
Ak si kúpite knihu, len výnimočne sú to vyhodené peniaze. Simmsova kniha je však, žiaľ, jednou z výnimiek a ak má moja rada nejakú hodnotu, určite by som vám toto dielo do knižnice neodporúčal.
Jakub Drábik
Obrazová príloha: wikipedia.org, Bundesarchiv, IKAR
Údaje o počtoch padlých počas druhej svetovej vojny podľa K. Meyer/W. Wipperman (eds.): Gegen das Vergessen. Der Vernichtungskrieg gegen die Sowjetunion 1941 – 1945. Frankfurt am Main : Herrchen, 1992, 90–92; M. Burleigh: The Third Reich. A New History. London : Pan Books, 2001, 512–513.
Vyštudoval históriu a v roku 2014 získal na Ústave svetových dejín Filozofickej fakulty Univerzity Karlovej v Prahe titul Ph.D. Vo svojom výskume sa zaoberá komparatívnym štúdiom fašizmu (predovšetkým britského a českého fašizmu) a vybranými otázkami československých dejín. Absolvoval študijné a výskumné pobyty na Oxford Brookes University (2012/2013), Uniwersytet Wrocławski (2014), Central European University (2017/2018), Universität Wien (2021) a ďalších inštitúciách. Momentálne pracuje v Historickom ústave Slovenskej akadémie vied a na Masarykovej univerzite v Brne. Je autorom monografií Mýtus o znovuzrození (2014), Fašista (2017) a Fašizmus (2019). Je členom International Association for Comparative Fascist Studies (ComFas) a Slovenskej historickej spoločnosti pri SAV.