Nová kniha sa na vojnový slovenský štát, ľudácky nacionalizmus, politický katolicizmus aj domáce variácie fašizmu pozerá z európskej perspektívy. Zodpovedá pritom na viaceré kľúčové otázky o charaktere ľudáckeho režimu.
V roku 2014 vyšla síce málo známa, no dôležitá a v mnohých ohľadoch dodnes neprekonaná práca Slovenský štát 1939–1945: Predstavy a realita. V jednej z kapitol tejto knihy sa Miroslav Michela a Adam Hudek zamýšľali nad historiografiou k dejinám ľudáckej republiky. Postrehli, že vývoj po roku 1989 nepriniesol až taký zásadný odklon od zideologizovaného a spolitizovaného spôsobu nahliadania na dejiny vojnovej Slovenskej republiky, ako by sa dalo očakávať. Skonštatovali, že našim historikom chýba predovšetkým hlbšia metodologická a komparatistická reflexia a kritizovali tiež „prílišnú uzavretosť a metodologickú strnulosť“ slovenskej historiografie. Boli to pomerne drsné slová, viac ako dve dekády slobodného bádania vyprodukovali na Slovensku niekoľko výborných prác, no v zásade sa skutočne nemýlili.
Našťastie dnes, sedem rokov po vydaní tejto štúdie, sa situácia celkom zásadne zmenila. Po prvých remeselne dobre zvládnutých (teda po teoreticko-metodologickej a heuristickej stránke vyspelých) prácach autorov ako Miloslav Szabó, Anton Hruboň alebo Zuzana Tokárová a niekoľko ďalších sa zdá, že slovenská historiografia sa konečne posúva k hlbšej metodologickej a komparatistickej reflexii ľudáckej ideológie, ktorá jej tak chýbala. Tento rok vyšli minimálne dve práce, ktoré si z môjho pohľadu zaslúžia pozornosť. Jednou je útla kniha Patrície Fogelovej a Martina Pekára Disciplinované mesto, ktorá za použitia sofistikovaných metodologických prístupov skúma, ako sa ideológia a politika rokov 1939–1945 pretavovala na Slovensku do verejného priestoru. Žiaľ, zdá sa, táto kniha nie je (zatiaľ?) dostupná v komerčnom predaji. Druhá z týchto prác, z pohľadu výskumu ľudáckej ideológie a klasifikácie ľudáckeho režimu ešte zásadnejšia, je predmetom tejto recenzie. Ide o Fašizmus náš slovenský Antona Hruboňa, ktorý len nedávno vyšiel vo vydavateľstve Premedia.
Slovenský fašizmus
Prvá kapitola knihy, Slovenský fašizmus z pera Antona Hruboňa, je obsiahla – tvorí až polovicu rozsahu diela, gro práce a zároveň je to jej najdlhší a najdôležitejší text. Autor v ňom ukazuje nielen svoju schopnosť podávať výsledky svojho výskumu pútavo a zrozumiteľne aj pre bežného čitateľa a neodbornú verejnosť, ale aj to, že sa ako historik v posledných rokoch výrazne posunul a bádateľsky dospel. Spracoval množstvo primárnych prameňov, pričom pri práci využíval najnovšie teoretické prístupy svetovej historiografie. Zároveň sa nebál ani sebavedome formulovať rezolútne závery. Aj keď sa, samozrejme, nedá vylúčiť, že niektoré z nich budú v budúcnosti korigované či doplnené, sebaistota, s akou Hruboň píše, je na mieste.
Fenoménu fašizmu na Slovensku sa venuje komplexne a neobmedzil sa len na obyčajný popis jednotlivých hnutí, ktoré by sme intuitívne za fašistické označiť mohli. To, ktoré hnutie za fašistické považovať môžeme, a ktoré nie, rozsiahlo analyzuje a vysvetľuje dôvody – všetko s ohľadom na medzinárodný kontext. Hruboň si dobre uvedomuje, že územie Slovenska neležalo v akomsi vzduchoprázdne a bez toho, aby vývoj u nás neovplyvňovalo dianie v Európe a vo svete.
Kniha nezačína rokom 1918, ako sa u podobných prác niekedy stáva. Autor zasadil vývoj slovenského fašizmu do medzinárodného, ale aj do historického kontextu a podujal sa hľadať jeho korene v ľudáckom katolicizme neskorého 19. storočia. Nadviazal pritom na staršie a podrobnejšie práce Róberta Letza a najmä Miloslava Szabóa. Nejde síce ani zďaleka o takú prevratnú a hlbokú analýzu, akú urobil napríklad historik Zeev Sterhnell pri výskume francúzskeho fašizmu (Ni droite ni gauche: L’idéologie fasciste en France, vyšlo v roku 1983, v anglickom preklade v roku 1995), no dnes by už takýto historický kontext pri prácach tohto typu nemal chýbať.
Zároveň sa venoval celej plejáde fašistických hnutí, drobným a obskúrnym hnutím Slovenských národných fascistov, založeným bývalým funkcionárom Slovenskej národnej strany Ľudovítom Bazovským v roku 1922, počnúc cez Národnú obec fašistickú, najväčšie fašistické hnutie v Československu, a Rodobranou, ktorú v roku 1926 začal Vojtech Tuka „ako svoje ‚duchovné dieťa‘ povyšovať z bitkárskeho klubu imitujúceho Mussoliniho squadristov na politicky uvedomelých revolučných fašistov“ (s. 40), končiac.
Kristovi bojovníci
Významná časť prvej kapitoly je venovaná Rodobrane, ktorá sa stala najvýznamnejším fašistickým zoskupením v slovenskej časti republiky a „avantgardou slovenského fašizmu“. Vznikla v roku 1923 ako pridružená organizácia Slovenskej ľudovej strany (SĽS) a násilné správanie jej členov jej po sedemmesačnom budovaní organizačných štruktúr zabezpečilo rýchle pozastavenie činnosti.
Po jej obnovení na prelome rokov 1925/1926 začal prostredníctvom Rodobrany pretavovať svoje staršie vízie mystickej politiky do praxe ideológ a duchovný vodca hnutia Vojtech Tuka. Spôsob, akým rozmýšľal, a smer, ktorý Rodobrane dal, bol u neho jasne badateľný hneď po prvej svetovej vojne. V roku 1921 vydal vlastným nákladom brožúru Kristovi bojovníci, v ktorej okrem iného skonštruoval mýtus „tisícročnej zimy“, po ktorej konečne prichádza jar a nový úsvit pre slovenský národ. Tuka, podobne ako ďalší fašisti neskôr, cítil prichádzajúci nový začiatok, potrebu revolúcie a duchovnej obrody národa (s. 31).
V tomto období ešte nešlo o koherentne formulovanú fašistickú ideológiu, ale skôr o istý pocit, vytváranie mýtu a jazykových figúr, ktorými fašisti neskôr komunikovali. Tukove myšlienky sa skonkretizovali o čosi neskôr a v Rodobrane sa transformovali do konceptu mysticizmom rámcovanej národnej mutácie fašizmu. Celý proces kryštalizácie tejto ideológie sa Hruboňovi podarilo dobre zachytiť.
Neskôr v kapitole postihol, ako sa fašistické tendencie po novom zákaze Rodobrany v roku 1929 presunuli do Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS). Aj keď začiatkom 30. rokov nemôžeme hovoriť o tom, že by boli hlavným prúdom v rámci strany, časť významnejších členov strany, z ktorých mnohí ovládali stranícke tlačové orgány, by sme za fašistov označiť mohli. Napríklad v októbri 1931 sa šéfredaktorom denníka Slovák stal Karol Sidor, neskorší prvý hlavný veliteľ Hlinkovej gardy (HG; s. 67 a ďalej). Pod jeho vedením pôsobila v redakcii celá plejáda bývalých rodobrancov či mladých žurnalistov, ktorým neboli fašistické ideály cudzie (okrem iných napríklad Alexander Mach). Ešte radikálnejšie boli periodiká Slovenská pravda či Nástup pod vedením bratov Jána a Ferdinanda Ďurčanských.
Premena kultúrnej paradigmy
Radikalizácia HSĽS v druhej polovici 30. rokov je spojená s nástupom Jozefa Tisa do popredných straníckych funkcií. Ako však Hruboň pozoruje, fašisti a fašistická ideológia nemali ani v tomto období rozhodujúci vplyv na smerovanie strany. Inšpirácie hľadal Jozef Tiso predovšetkým medzi autoritárskymi režimami, kde zohrávala rozhodujúcu úlohu katolícka cirkev. Prvoradou inšpiráciou sa tak stalo Piłsudského Poľsko.
Tisov narastajúci odpor k demokracii, a tiež antisemitizmus, ktorému nechával čím ďalej, tým voľnejší priebeh, výrazne ovplyvnili aj samotnú stranu. Zároveň sa dá koncom 30. rokov sledovať aj postupná fašizácia strany, ktorú ale Hruboň nevysvetľuje ako „konjunkturálny, oportunizmom rámcovaný proces“, ale ako „postupnú premenu kultúrnej paradigmy“ (s. 72) . Ide o veľmi dobrý prístup pri vysvetľovaní tohto komplexného fenoménu, ktorý umožňuje ako bádateľovi, tak aj čitateľovi lepšie postihnúť jemné nuansy a komplexnosť celej situácie. HSĽS sa nestala fašistickou stranou zo dňa na deň, tento proces bol postupný, veľmi komplikovaný a v mnohých ohľadoch nebol nikdy dokončený.
Aj reči a vyhlásenia o „novom človeku“ a o „novom slovenskom človeku“, ktorý mal byť výsledkom politiky HSĽS tesne po vyhlásení štátu v marci 1939, nemožno považovať úplne za odraz fašistickej ideológie (aj keď snaha o vytvorenie „nového človeka“ je kľúčovou definičnou charakteristikou fašizmu). Išlo skôr o jednoduché snahy dištancovať sa od Československa a od „československého človeka“. Fašizmus ako taký sa stále pohyboval najmä v prostredí ľudí v okolí Hlinkovej gardy. Tiso považoval revolúciu za ukončenú vyhlásením štátu, fašisti v jeho strane považovali vyhlásenie štátu za začiatok revolúcie.
Hruboň zároveň dobre postrehol a v knihe aj zdôraznil, aký zásadný vplyv na fašizáciu strany mali konšpiračné teórie a konšpiračné myslenie ako také. Je to, myslím, dôležitý a, žiaľ, aj stále aktuálny poznatok. Tieto konšpirácie sa týkali predovšetkým Židov a autor dobre popisuje a čiastočne i analyzuje posadnutosť mnohých popredných predstaviteľov HSĽS konšpiráciami o Židoch, slobodomurároch či o židoboľševikoch snažiacich sa o rozvrat Európy a kresťanstva.
Zúrivý antisemitizmus sa potom stal charakteristickou črtou režimu. Obraz Židov pritom spočiatku vychádzal z historických negatívnych stereotypov, netrvalo však dlho a podľa vzoru Tretej ríše a jej poňatia eugeniky prevládol biologický rasizmus. HSĽS prešla na pozície nevyhnutnosti očisty Slovenska od nepriateľov a k prezentácii Židov ako entity nehodnej žitia. Nenávisť k Židom sa neskôr preniesla i na ďalšiu menšinu – Rómov. Ľudácky režim ich cielene prezentoval verejnosti ako nečistú, nekultúrnu a zaostalú komunitu, nehodnú miesta v „Novej Európe“ (s. 126).
Fašizácia
Vulgárne antisemitské dogmy nového režimu zhŕňala brožúra Židovstvo na Slovensku z roku 1940, ktorá bola produktom Úradu propagandy. Hruboň ju vo svojej práci rozsiahlo analyzuje a nárast antisemitizmu i stupňovanie fašizácie režimu dáva do kontextu narastajúceho mocenského konfliktu v rámci strany. Ten prebiehal medzi dvomi tábormi, ktoré mali o tom, ako má totalitný slovenský štát konkrétne vyzerať, mierne odlišné predstavy. Časť HSĽS okolo Jozefa Tisa sa snažila o vytvorenie autoritárneho stavovského štátu, ktorý mal byť opretý „v prvom rade o autoritu Božiu“ a ktorý predstavoval „jedinú zdravú formu spoločnosti“. Časť HSĽS okolo Hlinkovej gardy zas necielila len na „obyčajné“ ovládnutie inštitúcií podobné autoritatívnym štátom. To považovala za nedostatočné. Chcela komplexnú transformáciu a vytvorenie novej spoločnosti kvalitatívne odlišného typu. Inými slovami, Hlinkova garda chcela realizovať druhú revolúciu – tentokrát sociálnu.
V dôsledku domácich aj zahraničných udalostí, ktoré sú v knihe vysvetlené, nakoniec v roku 1942 prevážilo Tisovo krídlo. Toto víťazstvo sa prejavilo aj v zákonnom prijatí vodcovského princípu. Režim bol potom po zvyšok obdobia svojej existencie v rukách autoritatívnych nacionalistov a stratil svoju autentickú národnosocialistickú identitu (s. 119). Hlinkova garda sa pod ťarchou viacerých problémov, ku ktorým patrilo aj sklamanie z toho, že arizácie nepriniesli sľúbené finančné povznesenie, dostala po salzburských rokovaniach do krízy.
Fašizmus a fanatizmus v slovenskom štáte zažili menšie znovuzrodenie až po začatí Povstania a ku koncu vojny, keď sa radikáli znova začali ozývať hlasnejšie, a zúfalí nacisti ich – podobne ako v Maďarsku – vypočuli. Do popredia sa dostali ľudia ako Otomar Kubala, ktorý sa stal náčelníkom Hlinkovej gardy. Ako reakcia na rozpad armády zas vznikli Pohotovostné oddiely HG. Išlo však o posledné vzopätie fanatizmu a utopizmu, chvíľkové vzplanutie revolučného národného socializmu na úplnom konci vojny.
Hruboň sa vo svojom texte venuje i ďalším témam, ako ľudácky kult tela, snahe režimu o „zdokonaľovanie národného genofondu“, ale i prejavom ľudáckeho kultúrneho modernizmu. Na záver kapitoly ponúkne svoju odpoveď na otázku, či bol ľudácky režim skutočne fašistický: „Režim Hlinkovej slovenskej ľudovej strany z rokov 1938–1945 mal pôvodne nacionalisticko-autoritatívny ráz, ktorý sa pod vplyvom domácich a zahraničných faktorov transformoval na režim národnosocialistického (fašistického) typu a následne zmutoval do formy hybridného režimu bez jasnej politickej identity“ (s. 173–174).
Menšiny a antifašizmus
V druhej časti knihy sa ďalší autori pozreli na to, ako sa fašistická ideológia dostávala i medzi menšiny žijúce na Slovensku, a nechýba ani kapitola o antifašizme. Kapitolu o role Karpatskonemeckej strany pri fašizácii nemeckej menšiny na Slovensku napísal Anton Hruboň spolu s Michalom Schvarcom a ide o solídne a prehľadné zhrnutie našich doterajších poznatkov o tejto problematike, ktoré vychádza z rozsiahleho štúdia archívov u nás i v Nemecku.
Zaujímavou kapitolou je tiež časť o šírení fašistickej ideológie medzi maďarskou menšinou, ktorú napísali Anton Hruboň a Katarína Ristveyová. Z môjho pohľadu ide o tému, ktorá je v našej historiografii nedostatočne pokrytá a takýto výskum je viac než potrebný. Dokazuje to i samotná kapitola tejto knihy, ktorá je vo veľkej miere výsledkom základného výskumu v archívoch. Autori sa nemohli zásadnejšie oprieť o starší výskum či o sekundárnu literatúru, lebo vlastne takmer neexistuje. Jedinou výčitkou k tejto kapitole by mohlo byť, že sa venuje len Národnej obci fašistickej a Árijskému frontu, teda v oboch prípadoch československým organizáciám. O šírení ideológie autentického maďarského fašizmu medzi Maďarmi v Československu sa čitateľ nedozvie vlastne nič. Ide pritom o zaujímavú tému, ktorej sa slovenskí historici zatiaľ dotkli naozaj iba okrajovo. Pritom napríklad viacerí poprední členovia strany Šípových krížov pochádzali zo Slovenska. Vodca hnutia Ferenc Szálasi bol rodákom z Košíc, minister náboženstva a školstva vo vláde z prelomu rokov 1944/1945 Ferenc Rajniss bol z Bardejova, minister poľnohospodárstva gróf Fidél Pálffy zas zo Svätého Jura, pričom po prvej svetovej vojne chvíľu v Československu žil a mal na Slovensku i sieť známych a kontaktov. Ostáva nám len dúfať, že autori sa téme budú venovať aj ďalej.
Posledná kapitola týkajúca sa menšín je text o šírení fašistickej ideológie medzi slovenskými Židmi. Autorka kapitoly Denisa Nešťáková správne uvádza, že „keďže fašistická ideológia mala vplyv na väčšinu národných a etnických skupín, konštatovanie, že na židovské národnostné hnutie nemala žiadny vplyv, by bolo nielen naivné, ale aj ahistorické“ (s. 248). Nešťáková sa potom však venovala skôr židovskému nacionalizmu, rasizmu, Žabotinského revizionizmu i násilným konfliktom medzi revizionistami a socialistami, medzi židovskými hnutiami Betar a Hašomer hacair a podobne. Podarilo sa jej tiež dobre zdokumentovať a ukázať, že prívrženci revizionistického sionizmu boli vnímaní ako fašisti alebo ako hnutie inšpirované talianskym fašizmom, a to tak československými, ako aj slovenskými orgánmi.
Je pravdou, že revizionistický sionizmus je nacionalistická doktrína a že časť Žabotinského hnutia sa po istú dobu fašizmom inšpirovala, a dokonca by sme v textoch niektorých revizionistov našli i obdivné články o nacizme a o Hitlerovi. Je tiež pravdou, že skupinka mladých mužov Betaru pochodujúcich v hnedých uniformách a zdraviacich sa špeciálnym pozdravom musela byť od fašistických milícií na nerozoznanie. To všetko však ešte nemusí nevyhnutne znamenať fašizmus, a ako je zrejmé aj z tejto kapitoly, otázka šírenia fašistickej ideológie medzi slovenskou židovskou komunitou je pomerne komplikovaná otázka. Tento text je preto dobrým úvodom do problematiky, viaceré témy a možné smery ďalšieho výskumu však autorka len naznačila.
Posledná kapitola knihy sa venuje ďalšej z tém, ktorej sa slovenská historiografia nevenovala dostatočne. Aj keď k problematike antifašizmu vyšlo, najmä pred rokom 1989, množstvo publikácií, veľa z nich bolo ideologicky zaťažených a neobjektívnych. Zaradenie kapitoly o antifašizme na Slovensku bol preto dobrý a logický krok. Autorom je Marek Syrný a vo svojom texte dobre, objektívne a bez snahy o velebenie či inštrumentalizáciu dejín pre potreby súčasnosti (ako sa to pri tejto problematike často deje) vysvetľuje, ktoré skupiny a prečo boli v opozícii proti režimu. Na celú vec sa pritom pozerá komplexne, sleduje konfesionálne i etnické zloženie antifašistických skupín, no nerobí si o nikom žiadne ilúzie. Konštatuje napríklad, že istá miera antisemitizmu úplne nevymizla ani medzi členmi odbojových a antifašistických skupín (s. 260), čo je, žiaľ, faktom, i keď často ignorovaným.
Vydarená kniha
Vyhnúť sa všetkým chybám pri korekciách takejto rozsiahlej knihy nie je možné, a ani editorom tejto sa to nepodarilo celkom. Kým pár zlých čiarok a ypsilonov nijako zásadne neprekáža, sú chyby, ktoré by sa stávať nemuseli. Napríklad zakladateľ revizionistického sionizmu je v knihe uvedený ako Vladimír (Ze‘ev) Jabotinský, čo je anglická verzia jeho mena. V slovenčine pritom existuje ustálený preklad Vladimir Jevgenievič Žabotinskij alebo (Vladimir) Zejev Žabotinskij. Stačil by letmý pohľad napríklad na Wikipediu. Podobne to je pri názvoch organizácií, ako napríklad Hašomer Hacair, ktoré sa v práci objavuje v podobe HaShomer HaTzair. Ideálne by malo byť uvedené Ha-Šomer ha-ca’ir, alebo, ak by bol výraz uprostred vety, tak ha-Šomer ha-ca’ir, no i zjednodušená verzia Hašomer Hacair je lepšia než anglický prepis. Ide však len o formálne chyby, ktoré sa vďaka kvalitnému obsahu publikácie dajú odpustiť.
Celkovo ide bezpochyby o jednu z najvydarenejších kníh slovenských historikov roku 2021. Hruboň dobre postihol komplikované dejiny slovenského fašizmu a fašizmu na Slovensku, ale tiež dynamický vývoj ľudáckeho režimu, keď sa už dostal k moci. Pomohol si pritom teoretickými a metodologickými modelmi historikov „nového konsenzu“ okolo Rogera Griffina a dokázal, aké môžu byť pri výskume fašizmu užitočné. Hruboň tým otvoril dvere pre ďalší výskum, ktorý môže na jeho práci stavať. Možno by v budúcnosti dávalo zmysel prehodnotiť ľudácky režim napríklad použitím modelu tzv. vývojovej diktatúry (developmental dictatorship) Roberta O. Paxtona alebo fašistickej matice (fascist matrix) Rogera Eatwella.
Istú nadstavbu a lepšie konceptuálne uchopenie či prehodnotenie by si istotne zaslúžil aj antifašizmus. Syrného kapitola v tejto práci spĺňa svoj cieľ – stručne, jasne a objektívne zhrňuje doterajší výskum i naše poznatky – no zo svojej podstaty má kompilačný charakter. K podobným pokusom o prehodnotenie teórie a praxe antifašizmu dochádza v západnej historiografii, najmä po páde východného bloku, pomerne často (nedávno napríklad zborník Rethinking Antifascism: History, Memory and Politics, 1922 to the Present z roku 2016, ale i množstvo ďalších prác). Ide však o „nadstavbu“, ktorú je možné robiť, až keď existujú pevné základy a keď sú základné pojmy a definície jasné, logické a dávajú zmysel. A to je presne to, čo sa knihe Fašizmus náš slovenský podarilo.
Obrazová príloha: wikipedia.org; Slovenský národný archív, fond STK
Ak si kúpite knihu cez odkazy zdieľané v tomto článku, dostaneme malú províziu na našu činnosť.
Vyštudoval históriu a v roku 2014 získal na Ústave svetových dejín Filozofickej fakulty Univerzity Karlovej v Prahe titul Ph.D. Vo svojom výskume sa zaoberá komparatívnym štúdiom fašizmu (predovšetkým britského a českého fašizmu) a vybranými otázkami československých dejín. Absolvoval študijné a výskumné pobyty na Oxford Brookes University (2012/2013), Uniwersytet Wrocławski (2014), Central European University (2017/2018), Universität Wien (2021) a ďalších inštitúciách. Momentálne pracuje v Historickom ústave Slovenskej akadémie vied a na Masarykovej univerzite v Brne. Je autorom monografií Mýtus o znovuzrození (2014), Fašista (2017) a Fašizmus (2019). Je členom International Association for Comparative Fascist Studies (ComFas) a Slovenskej historickej spoločnosti pri SAV.
