Hruboňove NACIonaliZMY v nás sú na slovenskom trhu doposiaľ nevídanou publikáciou, ktorá (ne)príjemne šokuje, prinúti zamyslieť sa, no zároveň zabaví.
Dlhé roky sa slovenské vedkyne a vedci márne pokúšali vystúpiť z konzervatívneho prostredia akademického písania o dejinách Slovenska, ktorého produktom síce boli vysoko fundované odborné texty, no nikdy sa im nepodarilo osloviť širšiu čitateľskú základňu. Tieto knihy a štúdie boli dostupné takmer výlučne len vnútri akademickej obce. Pre ich občas až prehnane odborný jazyk, prílišnú zameranosť na detail, ale najmä pre nastavenie slovenskej vedy a jej financovania sa nikdy nedostali na bežný knižný trh. Medzi takéto práce patrí napríklad vynikajúca kniha Jána Hlavinku o Dionýzovi Lénardovi, židovskom utečencovi z koncentračného tábora Majdanek.
S kožou na trh
V poslednom čase sa však historičkám a historikom darí osloviť čitateľov, ktorých neprestávajú zaujímať dejiny fašizmu a rôznych aspektov vojnového slovenského štátu od kňazov v radoch HSĽS cez príbehy odporu voči ľudáckemu režimu a ľudácke prenasledovanie politických nepriateľov po osudy Židov, ktorí vo svojich listoch žiadali Tisa o pomoc. Jedným z najnovších – a dovolím si povedať zdravo drzých – príspevkov k dejinám Slovenska a slovenského nacionalizmu v 20. storočí je kniha jedenástich esejí NACIonaliZMY v nás : Eseje o živej minulosti od slovenského historika Antona Hruboňa, ktorá vyšla v novom slovenskom vydavateľstve Paradigma publishing.
Po zásadnej biografii Alexandra Macha či Ľudáckej čítanke sa Hruboň pustil do diametrálne odlišného žánra esejí. Esejistika na Slovensku nemá tradíciu a písanie esejí neprináležalo historičkám a historikom. Aspoň tak nám to opakovali naši učitelia. Veď správny historik má sedieť za svojím stolom zabarikádovaný knihami, viesť divoké debaty so svojimi rovnako zabarikádovanými kolegami (kolegyne sem nepleťme, tie mali najmä variť kávu a usmievať sa), bez ochoty vystúpiť z tohto bezpečného akademického bunkra a frustrovane frflať, že ho verejnosť nepočúva. Mladá generácia (nielen) historičiek a historikov, medzi ktorých patrí aj Anton Hruboň, však už taká nie je. Idú s kožou na trh, neboja sa kritiky, diskusie, sú pripravení čeliť online „hejtu“ a rýpať do slovenských dejín tak dlho, kým sa konečne nepohneme z miesta plného ospravedlňovania, revizionizmu a zjednodušovania.
Fašistický guláš i miesto Slovákov v „Novej Európe“
A tak Hruboňova kniha esejí približuje čitateľkám a čitateľom trpký, často bolestivý, no zároveň sarkastický a ironický (ironicky nazýva Jozefa Tisa slovenským Schindlerom!), a najmä veľmi vtipný (aj keď ide o smiech cez slzy) pohľad na tie najproblematickejšie časti dejín Slovenska v 20. storočí. Na príkladoch o „ľudskej nepoučiteľnosti a mystickom posadnutí vlastnou vlajkou“ (s. 8) Hruboňove eseje sprevádzajú čitateľa cez storočie fašizmu, nacizmu a nacionalizmu v našich geografických podmienkach. Komplikované definície a konštrukty dokáže priblížiť čitateľovi nezriedka cynickými metaforami, ako napríklad v esejách Bolo Slovensko národnosocialistickým štátom či O fašizme a bravčovom soté (mimochodom, moja najobľúbenejšia), kde dekonšturuje celú debatu o tom, čo je a čo už nie je fašizmus slovami: „Porciovanie jedného veľkého fašistického guláša do desiatok misiek nič nezmení na tom, že každý konzument dostane guláš, aj keď v jeho miske chýba niektorá zložka leča“ (s. 23). Na základe dobových nemeckých plánov o povojnovom svete autor zasa v zdanlivo sci-fi eseji Víťazné jedovaté plody „predpovedá“ nie príliš optimistické vízie a miesto pre Slovákov v Novej Európe.
Pre tých, ktorí si pamätajú 90. roky 20. storočia a neustále vyťahovanie tzv. „maďarskej karty“ v slovenskej politike, no zároveň aj pre tých, ktorí vnímajú revizionistické hecovanie maďarských politikov s „tradičnými“ hodnotami, bude kľúčovou esej Prečo nie sú teritoriálne len kocúry, ale aj nacionalizmy. O marginalizovaní významu Slovenského národného povstania a o jeho zosmiešňovaní hovorí esej SNP na grile. Z tejto eseje sa tiež prípadne dá určiť, kde je pôvod takých činov, k akým patrilo vyvesenie čiernej zástavy na úrade Banskobystrického samosprávneho kraja v deň osláv SNP niekdajším županom, v súčasnosti zatiaľ neprávoplatne odsúdeným poslancom NR SR. Čo robí z Hruboňovej knihy esejí naozaj pozoruhodné dielo, je, že veľakrát hrôzostrašné mrazivé historické udalosti dokáže „polopatisticky“ vysvetliť a presvedčivo umiestniť nielen do dobového kontextu, ale aj do kontextu dnešných podmienok slovenskej spoločnosti. Tieto prieniky sa dajú jasne vidieť pri príbehoch pripomínajúcich dnešný politický „papalášizmus“ či neutíchajúci „smäd“ po ľahkom zárobku, napríklad v esejách Tiso musí byť v nás ako memento, či Ako to skončí, keď sa fašizmus vymkne spod kontroly, alebo „O tom sme nič nevedeli.“ (Verzia Slovensko).
Ostré trpko-vtipné texty
Hruboňove ostré, provokujúce, mozgovú činnosť motivujúce, no zároveň trpko-vtipné texty budú jednoznačne tŕňom v oku všetkých Tisových pohrobkov. Dokonca by som povedala, že viaceré eseje majú potenciál „uraziť“ úzkoprsejších veriacich (nuž, len ťažko sa dá ignorovať fakt, že ten „náš“ Tiso bol katolícky kňaz a zločinecký režim vojnovej Slovenskej republiky sa na „katolícke hodnoty“ odvolával). Prvoplánovo sa však Hruboň nesnaží urážať. Na čo by to aj bolo, keď sa dnes dokážeme pourážať aj pri veciach, ktoré s nami vôbec nesúvisia (čo ukazujú žabomyšie vojny našich politikov)? Hruboňa treba čítať s nadhľadom a so zmyslom pre humor, no zároveň s ochotou pozrieť sa na naše dejiny bez ružových okuliarov. Napokon, aký to má zmysel byť posadnutý vlastnou vlajkou bez ochoty pozrieť sa na to, kde všade, za akých okolností a načo bola tá vlajka použitá? Ak môžem Hruboňovej knihe niečo vytknúť, sú to dve veci. Prvou sú ilustrácie a fotky, ktorými začína každý nový text. Tie síce autor „zazdrojoval“ (uviedol zdroj odkiaľ pochádzajú), no osobne by som uvítala aj jednu-dve vety o tom, čo a koho na obrázku vidíme, a z ktorého obdobia daná fotografia či ilustrácia pochádza. Druhým pre mňa azda „mínusovým bodom“ je, že tých esejí mohlo byť pokojne viac, i keď sa zvykne hovorievať, že dobrého málo býva. Zaručene by som si čítala ďalej.
Hruboňove NACIonaliZMY v nás sú na slovenskom trhu doposiaľ nevídanou publikáciou, ktorá (ne)príjemne šokuje, prinúti zamyslieť sa, no zároveň zabaví. Žartovnosť týchto esejí nie je podmienená ovládaním interného jazyka historikov, no čitateľ musí rátať so šibeničným humorom. Osobne si myslím, že ide publikáciu pre slovenskú verejnosť zásadnú, a vrelo ju odporúčam. Malá rada na záver pre čitateľov. Bude vás to síce lákať, ale nečítajte celú knihu na jeden hlt. Prečítajte si jeden text a zastavte sa pri ňom, porozmýšľajte, alebo sa o ňom porozprávajte s niekým, kto ho tiež čítal. Táto kniha je intelektuálny „trip“, tak si ho užite a neukončite ho prirýchlo.
Obrazová príloha: wikipedia.org, archív Anton Hruboň
Ak si kúpite knihu cez odkazy zdieľané v tomto článku, dostaneme malú províziu na našu činnosť.
Je externou výskumnou pracovníčkou na Katedre všeobecných dejín Filozofickej fakulty UK v Bratislave, a zároveň pôsobí ako odborná asistentka na Herderovom inštitúte v Marburgu (Nemecko). Venuje sa predovšetkým politickým a sociálnym dejinám strednej Európy v 20. storočí so zameraním na históriu holokaustu a rodové štúdie na Slovensku. Pre viac informácií pozri jej profil na academia.edu.