Na začiatku 20. storočia žil približne každý štvrtý Slovák v Spojených štátoch amerických. Medzi rokmi 1899 a 1920 sa v USA ocitlo asi 620-tisíc našich krajanov. K slovenským koreňom sa stále hlási vyše trištvrte milióna Američanov. Okrem Írska nedala žiadna iná krajina Spojeným štátom väčšie percento svojej populácie ako práve Slovensko. Reportážna kniha Milana Čupku poodhaľuje pozoruhodnú, ale stále málo známu históriu Slovákov a ich ešte menej známych „kolónií“ v Amerike.
Úmyselne píšem poodhaľuje, pretože novinársky štýl, reportážny charakter a samotný rozsah knihy napriek viac ako slušnej faktografii neumožňujú autorovi ísť príliš do veľkej šírky a analytickej hĺbky, čo ale ani nie je cieľom knihy. Tým je skôr snaha predstaviť zaujímavé príbehy, v ktorých figurujú vysťahovalci z územia dnešného Slovenska, a tiež osudy niekoľkých málo známych slovenských „kolónií“ (dnes by sme ich skôr nazvali realitné projekty). Na druhej strane, treba oceniť autorovu snahu zasadiť tieto príbehy do širšieho kontextu, či už amerického alebo svetového.
Ako autor – sám novinár – priznáva v úvode, pred desiatimi rokmi by táto kniha nevznikla. Jej vznik umožnila až masívna digitalizácia archívov, starých novín a ich sprístupnenie na internete. To umožňuje bádateľom, profesionálnym aj amatérskym, odhaľovať a oživovať starý svet a jeho príbehy v dosiaľ nevídanej miere. Neznamená to síce, že si automaticky môže každý napísať knihu o histórii, ale ak má napríklad niekto chuť a čas pátrať po svojich dávnych príbuzných, ktorí odišli za „veľkú mláku“ a už sa nevrátili, má oveľa väčšiu šancu niečo o nich zistiť aj odstupom generácií.
Z divokého západu cez vojnové hrdinstvá až k realitným podvodom a na orchestrálne pódiá
Zvedavý čitateľ si môže hneď na úvod prečítať príbeh Novozámčanky, ktorá sa v Amerike preslávila ako Big Nose Kate (s. 25 – 36). Ak pozeráte westerny, možno ste už o nej počuli. Áno, bola to priateľka legendárneho pištoľníka Doca Hollidaya a očitá svedkyňa najslávnejšej prestrelky na divokom západe.
Pri ďalšom známom mene vám asi trochu zabehne, ale nie je Matovič ako Matovič. Gejza Matovič sa narodil v roku 1882 v Humennom, po presťahovaní do USA si zmenil meno na George Matowitz, v Clevelande si obliekol policajnú uniformu a od pochôdzkára to dotiahol až na policajného riaditeľa, ktorým bol vyše dvadsať rokov, a stal sa miestnou policajnou legendou. Jeho akcia ešte ako detektíva, keď spolu s parťákom naháňali talianskych mafiánov až v Mexiku, by mohla byť námetom na skvelý kriminálny film (s. 148 – 151).
Akcia, ktorej hlavným aktérom sa počas Veľkej vojny v uniforme amerického mariňáka stal ďalší rodák zo Slovenska (tentokrát západnejšie Gbely) Matej Kocák (tiež ročník 1882), by zase vyrazila dych nejednému fanúšikovi vojnových filmov, pretože by aj na vojnový film pôsobila azda až príliš neuveriteľne (s. 183 – 187). Pritom sa naozaj odohrala a Kocák za ňu získal najvyššie americké vojenské vyznamenanie – Medailu cti, a to dokonca dvakrát, od armády a od námorníctva, čím sa zaradil do mimoriadne elitného spoločenstva doteraz len 19 dvojnásobných nositeľov tohto najprestížnejšieho amerického vojenského ocenenia. Bohužiaľ, krátko pred koncom vojny Kocák padol v ďalšej bitke a jeho pozostatky odpočívajú spolu s ďalšími vyše 14-tisíc padlými americkými vojakmi na ich najväčšom cintoríne z tejto vojny Meuse-Argonne vo Francúzsku.
Nepochybne zaujme aj príbeh najdlhšieho súdneho procesu v dejinách štátu New York, ktorý však, naopak, veľkú česť menu slovenských emigrantov neurobil. Zo sľubovaného raja pre Slovákov na Long Islande sa vykľul gigantický realitný podvod, čo komentátor jedného amerického denníka na Silvestra 1937 okomentoval slovami (s. 243):
„Slováci patria k jedným z najtvrdšie pracujúcich skupín prisťahovalcov v tejto krajine. To, že naleteli na takéto bájne Eldorádo, je asi ľudské. Ale ak sa potvrdí, že táto organizovaná skupina skutočne zradila dôveru svojich krajanov, žiadny trest pre nich nebude dosť tvrdý.“
Nie je preto žiadnym prekvapením, že v komunite amerických Slovákov prekrstili názov tohto projektu Slovak Manor (Slovenské panstvo) na Slovak Manure (Slovenský hnoj).
Celoštátnu slávu si v Amerike z našich krajanov medzi prvými, paradoxne, vyslúžili tí, od ktorých by sme to možno čakali najmenej. Rómovia, presnejšie rómski muzikanti (s. 215 – 216). Ján Brenkáč so svojou kapelou John Brenkacs Hungarian Gypsy Orchestra vydali v dvadsiatych rokoch vo vydavateľstve Columbia Records osem nahrávok. Cimbalová virtuózka Veronika Miko vystupovala s clevelandským symfonickým orchestrom a preslávila sa ako Gypsy Countess Verona (cigánska grófka Verona), keďže sa vydala za maďarského grófa Széchyho, hoci z toho jeho rodina práve nadšená nebola. William Hallup bol zase členom kapely zakladateľa známej automobilky (a priemerného hudobníka, preto k sebe angažoval špičkových muzikantov) Henry Ford Old-Fashioned Dance Orchestra.
Kto je huncút?
Pri tejto téme sa prirodzene nedala obísť ani informácia o pobyte nášho zrejme najslávnejšieho dobrodruha Mórica Beňovského v Amerike. V tomto ohľade je však celkom príznačné, že sa autor v jednej vete dopustil hneď troch historických nepresností. Na strane 38 si je možné prečítať: „Popritom v rokoch 1779 a 1782 navštívil aj Spojené štáty, kde sa vraj spriatelil s Benjaminom Franklinom, jedným z otcov zakladateľov USA.“
Dnes už na základe historického výskumu vieme, že v rokoch 1779 až 1780 v Spojených štátoch nebol Móric Beňovský, ale jeho mladší, nemenej dobrodružný brat František, ktorý bol zmätočne (a na slovenskej Wikipédii napríklad stále je) zamenený za svojho staršieho a známejšieho brata. Aby to bolo ešte komplikovanejšie, František sa v USA vydával za nevlastného brata slávneho poľského bojovníka, otca „americkej kavalérie“, Kazimierza Pułaského. Ten však zomrel na následky vojnového zranenia skôr, ako sa stihol so svojím domnelým nevlastným bratom osobne stretnúť, čo ale nezabránilo Františkovi tvrdiť, že bol svedkom Pułaského smrti. Prehľadne túto fascinujúco zamotanú tému vo svojej odbornej práci o uhorských a poľských účastníkoch americkej revolúcie spracoval slovenský historik Patrik Kunec.
Móric Beňovský preukázateľne USA navštívil naozaj dvakrát, prvýkrát však až v roku 1782 a druhýkrát v roku 1784. Nespriatelil sa tam však s Benjaminom Franklinom, pretože s ním sa stretol ešte v Paríži, kde ten v tom čase pôsobil ako riadny veľvyslanec svojej krajiny.
Bratia Beňovskí boli vo svojej dobe istým spôsobom tiež huncúti, aj keď o tom druhom z nich nie je v knihe ani zmienka (neúmyselné huncútstvo autora) a slovo huncút sa vyníma aj na peknom obale knihy a v jej názve. What is huncút? Na jej konci si čitateľ, ak si nie je istý, nájde aj krátku definíciu – zvyčajne mladý človek, ktorý rád robí fígle alebo nezbedné výčiny, oplýva veselosťou, dôvtipom, šikovnosťou, šibal (s. 286). Keď sa ale pozrieme do Stručného etymologického slovníka slovenčiny (Veda, 2019), nájdeme tam aj definície ako „ničomník, podliak, naničhodník“. Ako potvrdzuje v ešte novšej knihe Etymológia záhadná a zábavná (Mamaš, 2022) jej autorka Ivana Krekáňová, v slovenčine to bola kedysi mimoriadne expresívna nadávka (odvodená od pohlavného orgánu suky), ktorej význam sa však časom zmiernil.
Po veľkej vysťahovaleckej vlne na začiatku uplynulého storočia, po sprísnení prisťahovaleckých kvót a s plynúcim časom sa zmiernil a pomaly sa už aj rozplýva slovenský prvok v Amerike, ale ako nám pripomína táto kniha, istú – a povedzme si na rovinu: tiež huncútsku stopu – v nej Slováci predsa len zanechali.
Študoval archeológiu a históriu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Zaoberá sa vojenskými a námornými dejinami. Je autorom knihy Bitky a bojiská - Stručné dejiny Slovenska pre mladých čitateľov (Slovart 2021).