Brazílske vojnové námorníctvo existuje už pomaly 200 rokov a v rámci Južnej Ameriky tradične patrí k silnej trojici regionálnych veľmocí ABC (Argentína, Brazília, Chile). V priebehu svojej dlhej histórie však nezažilo veľa bojových akcií. Jednou z najvzrušujúcejších udalostí brazílskeho námorníctva tak zostáva záhadné zmiznutie starej bitevnej lode São Paulo v roku 1951, hoci tá v tom čase už vlastne ani nebola v jeho stave. Čo sa vtedy stalo?
Prvé dreadnoughty pre Južnú Ameriku
São Paulo bola bitevná loď typu dreadnought, mladšia z dvoch jednotiek triedy Minas Geraes, postavených pre brazílske vojnové námorníctvo na začiatku 20. storočia vo Veľkej Británii. 166 metrov dlhá a 25 metrov široká loď mala štandardný výtlak 19 200 ton, ponor lode dosahoval 7,5 metra. Jej hlavná výzbroj pozostávala z 12 diel kalibru 305 mm, umiestnených v 6 otočných dvojhlavňových vežiach, sekundárna z 22 diel kalibru 120 mm a z ôsmich 47 mm kanónov. Parné stroje dávali lodi maximálnu rýchlosť 21 uzlov. Akčný rádius pri rýchlosti 10 uzlov bol približne 10 tisíc námorných míľ. Posádku tvorilo 850 mužov.
Boli to vôbec prvé lode tohto typu postavené pre nejaký juhoamerický štát a hoci vo všeobecnosti patrili k menším a slabším jednotkám svojho druhu, rozpútali v tomto regióne dovtedy nevídané preteky v zbrojení.
Od roku 1910, keď bola São Paulo zaradená do služby, až do jej vyradenia v roku 1947 loď nezažila veľa vzrušenia v službe, snáď s výnimkou obdobia krátko po príjazde do Brazílie, keď sa nedobrovoľne stala súčasťou tzv. „vzbury biča“(Revolta da Chibata, rebélia námorníkov afro-brazílskeho pôvodu proti brutálnemu zaobchádzaniu). O to turbulentnejšie mali byť jej posledné chvíle.
Krátko po skončení druhej svetovej vojny, ktorej sa Brazília, tak ako aj jej vojnové lode, zúčastnili len manifestačne, zakotvila São Paulo v prístave Rio de Janeiro, kde bola postupne odzbrojená (okrem hlavných diel) a odstrojená a jej trup obrastal morskou háveďou. V roku 1947 ju oficiálne vyradili zo služby a koncom augusta 1951 predali britskej spoločnosti na zošrotovanie. Povojnová Európa potrebovala veľa železa a ocele. Briti zabezpečili špeciálnu posádku a vyslali dva remorkéry, aby prázdny brazílsky kolos odvliekli do Británie. Tam, kde sa jej púť začala, sa mala aj skončiť.
Posledná plavba
Po dva týždne trvajúcich úpravách lode, pozostávajúcich hlavne zo zabezpečovania trupu pred nechcenými priesakmi vody, vyplávala São Paulo v závese za 1100-tonovým remorkérom Bustlerom a 600-tonovým Dexterousom 20. septembra 1951 konečne na svoju poslednú plavbu. Na jej palube sa nachádzala dostatočnými zásobami vybavená osemčlenná posádka, ktorá nemala žiadnu starosť, len rutinne obhliadať loď a pravidelne sa dvakrát za deň hlásiť na väčší veliteľský remorkér bezdrôtovou vysielačkou. Trojica lodí sa slimačím tempom 4 uzlov (asi 7 – 8 km/h) pomerne pokojne plavila Atlantikom už mesiac, keď prišli prvé náznaky problémov.
Silný severovýchodný vietor sa vzbúril 19. a 20. októbra. Ráno 4. novembra udrela silná víchrica zo severozápadu a malá flotila sa v ťažko rozbúrenom mori už iba snažila manévrovať, aby sa všetky lode udržali v bezpečnej vzdialenosti od seba. Kapitáni remorkérov mali pochopiteľné obavy, aby ich bezvládna masa bitevnej lode prudkým trhnutím neprevrátila alebo nerozdrvila náhlym priblížením. Poslednýkrát sa zo São Paula ozvali o 14:00. „Práve som obišiel loď a všetko tesní,“ hlásil veliteľ jej posádky. „Jedine cez delové priezory tečú slabé pramienky vody. To nič nie je,“ dodal. More však ďalej besnelo.
Kapitáni remorkérov boli dohodnutí, že v prípade hroziacej kolízie sa ako prvý odpojí menší Dexterous. A presne k tejto situácii došlo o niekoľko hodín neskôr. V hustnúcej tme a hmle sa oba remorkéry priblížili tesne k sebe. Dexterous sa odpojil, aby prenechal priestor na manévrovanie väčšiemu Bustleru. Ťažká váha bitevnej lode však pretrhla spojenie aj s Bustlerom a São Paulo sa stratila v tme, len jej červené bočné svetlo ešte chvíľu prebleskovalo hmlou. Bolo 17:30 a lode sa nachádzali približne na 30°49′ severnej zemepisnej šírky a 23°30′ západnej zemepisnej dĺžky (t. j. juhovýchodne od Azor a severozápadne od Kanárskych ostrovov). Od tej chvíle už starú brazílsku bitevnú loď nikto viac nevidel.
A teraz zopakujem otázku z úvodu tohto článku: Čo sa stalo? Odpoveď: Nevie sa. Na remorkéroch si zo začiatku nerobili príliš veľké starosti. Predpokladali, že na druhý deň, keď sa vyjasní, loď znovu nájdu. Aj vysielačka mala dosah asi 30 – 40 míľ. São Paulo však mlčala. A nebolo po nej ani stopy.
Do pátrania po zmiznutej bitevnej lodi sa čoskoro zapojili britské, americké i portugalské vojenské lietadlá, ktoré v nasledujúcich dňoch prehľadali desiatky tisíc štvorcových kilometrov od miesta posledného kontaktu, ale po bezmála 20-tisíctonovej lodi a jej ôsmich pasažieroch ani stopy. Existuje iba niekoľko teórií. Od absolútne fantastickej, že loď uniesli mimozemšťania (môžete si „vygúgliť“ pár vydarených obrázkov), cez málo pravdepodobnú, že loď odnieslo niekde na pusté pobrežie Afriky, až po tú najreálnejšiu, ku ktorej sa priklonila aj vyšetrovacia správa z roku 1954, že loď sa potopila čoskoro po strate kontaktu. Tejto teórii by nasvedčoval aj fakt, že o „utesňovacích“ prácach na lodi, resp. o ich kvalite pred plavbou neexistujú žiadne priame dôkazy (dokumentácia, fotografie), iba očité svedectvá účastníkov (napr. jeden člen posádky z bitevnej lode krátko pred cestou ochorel a tak sa plavby nezúčastnil), ktoré však nie sú vierohodné. Takisto brazílske námorníctvo nepomohlo s odhadom kondície lode pred plavbou, keď pre potreby vyšetrovania dodalo iba pôvodné plány. Nakoniec, ich starosť to už nebola. Odhliadnuc od tohto, hlavnou príčinou potopenia bola pravdepodobne kombinácia extrémneho počasia a neovládateľnosti lode po strate fyzického spojenia s remorkérmi. Aj tak je však záhadou, že sa po tak obrovskej lodi nenašla ani tá najmenšia skrutka. Možno São Paulo ešte stále pláva oceánmi ako novodobý Bludný Holanďan.
Použitá literatúra
- Hrbek, I.: Na mořích a oceánech. Praha 1989.
- Hynek, V./ Klučina, P./Škňouril, E.: Válečné lodě 3. První světová válka. Praha 1988.
- Jane´s Fighting Ships of World War I. London 1990 (originally published 1919).
- Pejčoch, I./Novák, Z./Hájek, T.: Válečné lodě 4. Druhá světová válka. Praha 1993.
Internetové zdroje:
- a) http://www.battlecruisers.org/saopaulo.html
- b) http://www.plimsoll.org/resources/SCCLibraries/WreckReports2002/20627.asp
- c) http://web.archive.org/web/20080224085803/www.naval.com.br/NGB/S/S031/S031.htm
Obrazová príloha: www.leithshipyards.com, www.wikipedia.org
Študoval archeológiu a históriu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Zaoberá sa vojenskými a námornými dejinami. Je autorom knihy Bitky a bojiská - Stručné dejiny Slovenska pre mladých čitateľov (Slovart 2021).