Nie som žiadny archeológ, nemám žiadne archeologické vzdelanie, ale napriek tomu mám pocit, že som bol už niekoľkýkrát pri jednom z najzaujímavejších archeologických dobrodružstiev. Tento rok som sa už tretí rok po sebe zúčastnil na archeologickom projekte kdesi na severe Izraela. Na týchto pár riadkoch by som sa chcel podeliť o to, aká je to výnimočná skúsenosť, zvlášť pre „akéhosi“ Slováka, ktorý práve píše tento článok a mohol byť súčasťou takejto akcie.
Tento niekoľkoročný počin sa oficiálne volá Huqoq Excavation Project. O čom v ňom teda ide? Vedie ho Jodi Magness z University of North Carolina v Chapel Hill. Keďže je to jedna z najväčších kapacít na starovekú palestínsku archeológiu, jej skromný životopis zaberá len umiernených 44 strán. Zúčastnila sa na archeologických vykopávkach rímskych táborov Yotvate, Masade (preslávená Herodova pevnosť pri Mŕtvom mori) či samotného Kumránu (známy pre spojitosť s kumránskymi zvitkami) a nahrala kurz „The Holy Land Revealed“ pre edukačnú spoločnosť The Great Courses.
Po prečítaní istej jej knihy a po dvojnásobnom pozretí si jej prednášok som sa ju raz rozhodol kontaktovať a, nakoniec, po dohodnutí všetkých náležitostí, som mohol vytúžene čakať na svoju prvú sezónu v Huqoqu. Mnohých môže zaskočiť názov: každý predsa počul o Pompejach, Tróji či Kumráne, ale Huqoq? Kým som sa o lokalitu nezačal sám zaujímať, nič som o ňom nevedel. Vedel som však, že ak na tom robí niekto ako Jodi, musí to byť zvlášť zaujímavé. A mal som pravdu. Začnem pár „suchými” informáciami a následne sa ich pokúsim oživiť.
Kde leží Huqoq?
V minulosti bol Huqoq prosperujúcou dedinou blízko pri prameni vody. Dedina mala asi 7 árov a bola vzdialená asi 5 kilometrov od Magdaly (odtiaľ Mária Magdaléna) a Kafarnaumu (kde bolo podľa evanjelií centrum pôsobenia Ježiša). V Biblii je spomenutá dvakrát v súvislosti s hranicami pri deľbe územia medzi izraelské kmene (Joz 19,32-34; 1 Krn 6,74-74). V slovenskom ekumenickom preklade Biblie preložili názov ako „Chúkok“ a v katolíckej verzii Spolku svätého Vojtecha sa zas uvádza ako „Hukuka“.
Z rabínskych zdrojov vieme, že obec existovala aj v neskorej rímskej dobe, a tiež v byzantskom období (4. – 6. stor.). Je spomenutá v jeruzalemskom Talmude v súvislosti s pestovaním horčice, ale z tejto referencie vôbec nevyplýva, že dedina bola touto činnosťou čo i len regionálne preslávená. Zdroj len lakonicky zmieňuje fakt, že niekto videl zbierať miestneho Žida horčicu a naša archeobotanická analýza ukázala, že sa tu naozaj pestovala.
Dedina existovala pod arabským menom Yaquq v priebehu celého staroveku až do roku 1948 (vznik izraelského štátu), keď jej obyvatelia boli vyhnaní. Následne pár rokov slúžila ako tréningové stredisko izraelskej armády, až nakoniec prišiel v roku 1968 buldozér a už vyprázdnenej dedine odzvonil koniec. Toľko z nezáživných informácií.
Výnimočná synagóga
Čo je teda v akomsi Huqoqu výnimočné? Bod jeden: v akademickom svete archeológov platí, že ak chcete niečo dokázať, musíte to vykopať. Bod dva: Jodi nesúhlasí s prevládajúcou existujúcou typológiou a datovaním galilejských synagóg. Záver: Jodi, aby dokázala svoje závery, potrebuje vykopať svoju vlastnú galilejskú synagógu, ktorá sa podľa nej mala nachádzať práve v Huqoqu. A tak sa aj stalo.
Huqoq si vybrala z viacerých miest, ktoré bola obhliadnuť, a zdá sa, že si vybrala ozaj dobre. Vykopávky začali prebiehať v roku 2011; ja som sa k jej výprave pripojil v roku 2012. V priebehu prvej sezóny (trvá vždy mesiac) sa našla vytúžená synagóga a v priebehu druhej, už za mojej prítomnosti, sme našli niečo, čo sme najprv vôbec neočakávali – síce zničenú, ale aj tak na mnohých miestach veľmi dobre zachovanú mozaikovú podlahu. Tú sme pomaly odkrývali aj počas ďalších dvoch sezón, a taktiež sme pracovali na určení pôdorysu synagógy a na jej datovaní. Ani jedna z týchto troch úloh nie je zatiaľ ukončená a to je dôvod, prečo daný projekt potrvá ešte niekoľko rokov (pred nájdením mozaiky bol pôvodný plán vykopať len polovicu synagógy).
Kvalitné kamienky (tzv. tessery), z ktorých sa podlaha skladá, vypovedajú o jej veľkej kvalite, a teda aj o dôležitosti danej synagógy a o bohatstve vtedajšej dediny. Synagóg s mozaikami je v Galilei niekoľko, ale tá naša, zdá sa, je výnimočná svojou kvalitou a taktiež motívmi, ktoré zobrazuje. Jedným z nich sú časti zo Samsonovho príbehu známeho z biblickej knihy Sudcov, konkrétne líšky, ktorým zviazal chvosty a vložil do nich horiacu fakľu či jeho zdvihnutie a nesenie brány Gazy. Iný motív znázorňuje pravdepodobne istú mimobiblickú (tzv. apokryfnú) scénu, čo by bol v synagogálnom prostredí doposiaľ unikát. Výnimočné je aj zobrazenie slona, ktoré sa v žiadnych biblických príbehoch nenachádza, ale vyskytuje sa napr. v tzv. Tretej knihe Makabejcov.
Unikátny objav
Túto sezónu sme našli opäť veľmi zachovalú časť mozaiky, no, žiaľ, kým nebude publikovaná, musíme o jej detailoch všetci mlčať. Už teraz však vieme, že ide o čosi, čo nemá zatiaľ žiadny precedens. Naše hľadanie bude pokračovať ďalej a všetci sme zvedaví, čo nás ešte čaká. Na tomto mieste mi však nedá nepovedať jednu vec: tá správna archeológia a tá, ktorá je ozaj zaujímavá, nie je o nálezoch, ale je o príbehu, ktorý dokážeme pomocou nálezov rozpovedať. Tieto nálezy – akokoľvek pútavé samé osebe, tak nie sú cieľom, ale prostriedkom na zodpovedanie otázok, ktoré dávajú celému tomu „mŕtvemu“ miestu „šmrnc“.
Akí ľudia dali postaviť danú synagógu? Šlo o bohatú, priemernú či podpriemernú dedinu? Čo môžeme povedať o socio-ekonomickom systéme dávnych obyvateľov? Prečo dali do synagógy práve také motívy, aké dali? Existuje prepojenie s daným historickým obdobím? Ako súvisia s intelektuálnou klímou v širšom kontexte Galiley? Aký je súvis výzdoby s rabínskou literatúrou? Čo nám môže povedať o typologickom vývoji starovekých synagóg? Snažiť sa rozpovedať takýto príbeh je určite zaujímavejšie, než len katalogizovať fakty. Všetci dúfame, že raz budeme vedieť zodpovedať väčšinu otázok.
Naša výprava je zložená z troch najvyšších postov, kde je Jodi najrovnejšia medzi rovnými. Ďalej je v nej niekoľko odborníkov vo svojom odbore, napr. odborník na keramiku, sklo, (paleo)botaniku, geológiu, mozaiky, kosti a niektorí ďalší. Vládnuca prirodzená hierarchia a rozdelenie úloh zabezpečuje plynulý chod celej akcie. Ľudia sú prevažne zo Spojených štátov a z Kanady, keďže projekt je organizovaný a sponzorovaný niekoľkými americkými univerzitami. Okrem toho sú kruhy vedúcich, či tých „menej“ vedúcich doplnené pár „exemplármi“ z Izraela, Belgicka, Lotyšska, Malty, a v jednom prípade tiež zo Slovenska. Väčšina ľudí študuje alebo študovala niečo, čo má priamy súvis s archeológiou, antropológiou, starovekou históriou či napríklad s klasickými štúdiami. Výnimočne sa však nájdu aj takí, ktorí k týmto odborom (ešte?) neprivoňali.
Vstávame ráno krátko po štvrtej, aby sme stihli autobus, ktorý nás zavezie na miesto, kde strávime približne sedem hodín. S kopaním končíme na obed, a to nielen pre slnko ale hlavne pre silnejúci vietor, ktorý nám znemožňuje prácu. Mimochodom, slnko na nás priamo nepraží a sme našťastie chránení textilnými plachtami.
O ôsmej máme prestávku na raňajky, o ktorých sa neskromne tvrdí, že sú najlepšie v celom archeologickom svete (robené priamo na mieste). Obed a večeru máme späť v kibuci, kde všetci bývame (pod kibucom rozumej modernú ubytovňu). Po obede čistíme keramiku a ak je treba, pomáhame s ďalšími úlohami. Na relax je času dosť a pobyt nám umožňuje dostať sa autobusom na mnohé historicky významné miesta v našom okolí, a to s ozaj kvalifikovanými „sprievodcami“. Obohatení bývame pravidelne aj vedomostne – v podobe pravidelných prednášok na rôzne témy súvisiace s archeológiou. Napísal by som sem aj kritiku, ale akosi si na žiadne negatíva momentálne nemôžem spomenúť.
Jodi sa po tejto sezóne vyjadrila, že jej pocity môže vyjadriť istá židovská paschálna modlitba zvaná „Dayenu“. Znamená „Bolo by to dosť“ a Židia v nej ďakujú Bohu za to, čo pre nich počas histórie spravil a ak by v tej chvíli prestal konať, bolo by to pre nich dosť. Boh však neskôr opätovne vykonával čosi nanovo a tak je stále za čo ďakovať, hoci udalosti predtým by im už bohato stačili. Podobne sa cíti aj ona ohľadom našej expedície a po každej sezóne si posledné tri roky vždy vraví „Dayenu“ – bolo by to dosť, ale vieme, že náš zakaždým čaká ešte niečo viac. Som rád, že tu môže nachádzať najvýznamnejšie objavy svojej kariéry a som rád, že môžem byť pri tom aj ja. Nabudúce, hádam, budem môcť povedať zase čosi viac.
Použitá literatúra:
Obrazová príloha: A. Zeman
Vyštudoval religionistiku na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Získal magisterské tituly z biblistiky na University of London a z historicko-filozofických štúdií vedy a náboženstva na University of Edinburgh. Dlhoročne spolupracuje na archeologických projektoch v Izraeli. Zameriava sa hlavne na históriu kresťanstva a interakciu vedy a náboženstva, čomu sa aj ako spolutvorca venuje v podcaste Pravidelná dávka.