Najúspešnejší televízny seriál súčasnosti Hra o tróny sa odohráva v stredoveku, aký nikdy nebol. Iba ak vo fantázii svojho tvorcu, amerického spisovateľa Georga R. R. Martina, a miliónov jeho čitateľov a už aj divákov po celom svete. Každá fantázia však má svoje reálne základy a aj tu sú dobre ukotvené a odvodené zo skutočnej histórie, a to nielen v tej stredovekej. V tomto článku sa bližšie pozrieme na sedem kráľovstiev, ale i na kráľovský rod Targaryenovcov a na ich spojitosť s jedným z najznámejších a najvýznamnejších dobyvateľov svetových dejín, normanským vojvodom Viliamom.
Sedem kráľovstiev
„Essos je na východe, Westeros na západe,“ hovorí jedna z hlavných postáv Martinovej ságy Arya Stark. Westeros (Západozemie) je vo fantastickom svete amerického spisovateľa najzápadnejší kontinent. Práve na ňom sa odohráva podstatná časť celého príbehu a jeho väčšinu, s výnimkou divokých krajov za povestným Múrom, pokrýva politická entita známa ako Sedem kráľovstiev.
Už pri letmom pohľade do stredovekých dejín Európy udrie do očí zjavná podobnosť Martinových Siedmich kráľovstiev so siedmimi anglosaskými kráľovstvami, ktoré vznikli na území Británie po jej opustení rímskymi légiami a po nájazdoch germánskych kmeňov Anglov, Sasov a Jutov v 5. storočí. Boli to Východné Anglicko, Essex, Kent, Mercia, Northumbria, Sussex a Wessex. Výraz „sedem kráľovstiev“ či Heptarchia, ktorými sa označujú, je však mladšieho pôvodu. Tých paralel Británie s Westerosom je ešte viac. Stačí spomenúť Múr a Hadriánov val (ale aj Antoniov či Offovu priekopu s rovnakou funkciou), ale o tom viac v inom článku.
Kráľovstvo Northumbria, najsevernejšie spomedzi všetkých anglosaských kráľovstiev, by tak celkom dobre mohlo byť predobrazom Kráľovstva Severu z Hry o tróny, kde vládne rod Starkovcov. Northumbria (názov kráľovstva odkazuje na jeho umiestnenie severne od rieky Humber) dosiahla svoj mocenský vrchol v 7. a 8. storočí. Kultúrny rozmach kráľovstva v tom istom období je spojený s takými známymi menami ako „otec anglickej histórie“ Beda Ctihodný, učiteľ a radca Karola Veľkého Alcuin z Yorku, či so slávnymi iluminovanými rukopismi z kláštora Lindisfarne.
A práve tento slávny kláštor na rovnomennom ostrove, nazývanom aj Svätý ostrov, sa stal v roku 793 miestom prvého známeho útoku Vikingov na území Británie. Anglosaská kronika, vytvorená v dobe vlády Alfréda Veľkého (ešte sa k nemu dostaneme), nám k tejto udalosti zanechala takúto pohnutú správu:
„793. Nad krajinou Northumbria vyšli strašné znamenia a hrozne vystrašili ľud: nesmierne blýskanie a vo vzduchu bolo vidieť letiacich drakov. Bezprostredne po týchto znameniach nasledoval veľký hladomor, krátko potom (…) útoky pohanských mužov lúpením a vraždením strašne zničili Boží kostol v Lindisfarne.“
Približne v tom istom čase prišlo aj k prvému náznaku zjednotenia anglosaských kráľovstiev pod vedením mercijského kráľa Offu (757 – 796), s ktorým ako so seberovným rokoval aj sám franský kráľ Karol Veľký. Po jeho smrti sa z ním vytvoreného zväzku ako prvý vymanil Wessex pod vládou kráľa Egberta (802 – 839), za mlada v exile kapitána gardy Karola Veľkého. Za jeho vlády sa Wessex stal dominantným anglosaským kráľovstvom a z tejto dominancie sa neskôr počas vlády jeho vnuka Alfréda Veľkého (871 – 899) zrodilo Anglicko.
Od Vikingov k Normanom Viliama Dobyvateľa
Ako Egbert, tak aj jeho vnuk Alfréd (ten zvlášť) mali plné ruky práce v bojoch proti neustálym vikinským nájazdom a útokom. Svoj prívlastok Veľký nakoniec získal Alfréd ako jediný anglický kráľ v dejinách do istej miery paradoxne práve vďaka Vikingom a svojej neuveriteľnej schopnosti v boji proti nim prežiť, poraziť ich, uzavrieť s nimi mier, stať sa krstným otcom jednému z ich vodcov a uznať ich panstvo nad obsadenou časťou Anglicka (Danelaw).
Tradičný obraz oslobodzovania Anglicka spod vikinskej/dánskej nadvlády tak teda celkom neplatí. Bez Dánov a ich hrozby, ale aj ich kultúrneho a etnického prispenia, by Anglicko v takej podobe, ako ho poznáme, pravdepodobne vôbec nevzniklo. Na prelome tisícročí sa dokonca na krátky čas stalo súčasťou veľkej severnej ríše (Imperium Maris Nordici) pod vládou dánskeho, nórskeho a zároveň anglického kráľa Knuta Veľkého (1016 – 1035).
Anglické dejiny tohto obdobia sú plné bojov a vraždenia. Rok 871, pre zaujímavosť, na veľkomoravský stolec vtedy u nás nastúpil Svätopluk, sa do anglickej histórie zapísal ako „rok bitiek“: bolo ich dohromady deväť. Aj vek Vikingov však raz musel skončiť a v Anglicku to bolo, ako inak, opäť spojené s trojicou spektakulárnych bitiek v roku 1066. Bol to rok, keď sa zmenili nielen anglické, ale aj európske dejiny.
V januári 1066 zomrel bezdetný anglický kráľ Eduard Vyznavač a o uprázdnený trón sa rozpútala vražedná hra, ktorá svojou dramatickosťou a dôsledkami nemá v histórii veľkú konkurenciu. Do boja o anglický trón vstúpili hneď traja pozoruhodní pretendenti. Harold Godwinson, ktorý de facto spravoval Anglicko už počas Eduardovej vlády, ale nebol kráľovskej krvi, nórsky kráľ a dobrodruh Harald Hardrada, prezývaný aj „posledný Viking“, a normanský vojvoda Viliam Ľavoboček, vzdialený príbuzný zosnulého Eduarda, ktorý mu údajne trón po svojej smrti prisľúbil.
Ako prví zaútočili Haraldovi Nóri s podporou odrodilého Godwinsonovho brata Tostiga na severozápade Anglicka. V bitke pri Fulforde (20. 9.) rozprášili severné anglické vojsko bratov Edwina z Mercie a Morcara z Northumbrie a dobyli York. Už o päť dní neskôr ich však pri Stamfordskom moste stihol rovnaký osud od hlavnej anglickej armády pod Godwinsonovým velením, pričom zahynuli Harald i Tostig. Z 300 lodí, ktorými Nóri priplávali do Anglicka, sa ich domov vrátilo len 24. Bola to najzdrvujúcejšia porážka Vikingov v celých britských dejinách. O tri dni neskôr však pristála v južnom Anglicku druhá invázna armáda. Boli to Viliamovi Normani.
Od Viliama Dobyvateľa k Targaryenom
Drakov nevideli len obyvatelia Northumbrie pred prvým strašným útokom Vikingov, ale aj obyvatelia Westerosu pri útoku inváznej armády Aegona Dobyvateľa, zakladateľa targaryenovskej kráľovskej dynastie. Tá potom vládla Siedmim kráľovstvám vo Westerose nasledujúcich tristo rokov, až do Robertovej rebélie. Robert Baratheon spolu so svojím blízkym priateľom Nedom Starkom zvrhli posledného šialeného kráľa z rodu Targaryenov a Robert sa stal novým kráľom. Práve tu sa začína príbeh najepickejšieho televízneho seriálu v dejinách Hry o tróny, natočeného podľa zatiaľ nedokončenej literárnej predlohy Georga R. R. Martina s názvom Pieseň ľadu a ohňa (seriál dostal meno podľa prvej knihy Martinovej ságy).
Ako sa v jednom rozhovore vyjadril sám Martin, postava zakladateľa targaryenovskej dynastie má svoj verný predobraz viac-menej práve v historickej postave normanského vojvodu Viliama. Keď Viliamove dračie lode (opäť tí draci!), bolo ich vraj okolo sedemsto, pristáli pri juhoanglických brehoch a jeho armáda sa vylodila, ich anglosaský protivník bol stále na severe. Godwinson však neprepadol panike a jeho muži za dvanásť dní urazili obdivuhodných 250 míľ od Stamfordského mosta až k Hastingsu, kde sa malo rozhodnúť o budúcnosti Anglicka.
Ráno 14. októbra zaujalo početne o niečo slabšie anglosaské vojsko silnú pozíciu na hrebeni Senlac Hill. Pod veľkým Dračím práporom Wessexu a svojím osobným práporom Bojovníka stál Harold Godwinson. Viliam nemal inú možnosť, než zaútočiť čelne. Dve predné rady anglického vojska tvorili elitní družiníci (huscarls), najlepšia ťažká pechota stredoveku, obrnenci vyzbrojení strašnými obojručnými sekerami schopnými preťať koňa i s jazdcom. Na ich bitevnej línii sa lámal jeden normanský útok za druhým. Aj hrozivá normanská jazda bola v zmätku odrazená a v jednej chvíli dokonca Viliam spadol z koňa. Časť obrancov vyrazila do protiútoku, ale Harold váhal opustiť tak výhodnú pozíciu. Bitka sa dostala do svojho equilibria
Zostáva nezodpovedanou otázkou, či by prípadný generálny protiútok priniesol víťazstvo Anglosasom. Viliam sa opäť postavil na nohy, Normania sa skonsolidovali a po zvyšok popoludnia ďalej búšili do anglických radov. Pre obe strany vyčerpávajúca celodenná bitka by sa nakoniec zrejme skončila patom, ale večer okolo siedmej – pol ôsmej sa Normanom konečne podarilo prebiť až k Haroldovi a zabiť ho. Historka o šípe v oku, zobrazená aj na slávnej tapisérii z Bayeux, je zrejme len symbolickým vyjadrením Božieho hnevu nad Haroldom. Už skôr v bitke padli aj obaja Haroldovi bratia, takže Anglosasi zostali bez velenia a ich odpor sa zrútil. Do posledného muža bojovali len verní družiníci.
To bol koniec anglosaského Anglicka. Viliam Ľavoboček sa stal Viliamom Dobyvateľom a novým anglickým kráľom. Z okrajovej krajiny škandinávskeho sveta, zmietanej vnútornými rozbrojmi a ničivými vikinskými nájazdami, vytvoril silou silný feudálny štát a dedičnú monarchiu, ktorá sa stala integrálnou súčasťou západoeurópskeho sveta a už onedlho začala nemalou mierou zasahovať aj do diania na kontinente. Aj z tohto hľadiska patrí Hastings k rozhodujúcim bitkám nielen anglických dejín.
Svojho prapredka Aegona a v prenesenom význame aj Viliama Dobyvateľa nasledovala v predposlednej sérii seriálu Hra o tróny na čele inváznej armády a s trojicou drakov aj Daenerys Targaryen. Jedna z ústredných postáv celej ságy však bude musieť v boji o svoje stratené dedičstvo čeliť strašnejšiemu nepriateľovi, než akého ponúka svet živých či dávnej histórie. Ako si s tým nielen Daenerys poradí, uvidíme už čoskoro v záverečnej sérii Hry o tróny.
Literatúra
- Davies, N.: Ostrovy. Dějiny. Praha 2003.
- Gravett, Ch.: Hastings 1066. Pád anglosaské Anglie. Praha 2010.
- Mocpajchel,R.: Vikingovia na Britských ostrovoch. IN: Historická revue 11/2010, s. 20 – 27.
Internetové odkazy
- https://historyweb.dennikn.sk/clanky/detail/normanske-vitazstvo-pri-hastingse-zmenilo-dejiny
- http://history-behind-game-of-thrones.com/
Obrazová príloha: HBO, National Portrait Gallery, Londýn
Študoval archeológiu a históriu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Zaoberá sa vojenskými a námornými dejinami. Je autorom knihy Bitky a bojiská - Stručné dejiny Slovenska pre mladých čitateľov (Slovart 2021).